Vyhľadávanie
IRINA A DIABEL
Trolejbus. Polnočný spoj. Konečne spŕchlo. Svišťanie kolies na mokrom asfalte. Na sedadle vzadu, chrbtom k smeru jazdy, dvojica. Ona je opitá. Šarmantne, ako už len alkoholička vie byť. On je elegantný a vážny. Ako Pierce Brosnan.
Ona sa volá Irina.
On je diabol.
Irina ústa nezavrie.
– Ty, diabel, ti hovorim, si take veci ešte nezažil. Irina ti take ukaže, moj, budeš kukat. Bublat budeš jak ukulele.
– ...
– Diabel, budeš kukať. Jak puk budeš. Kukať. Jak puk. Očuješ, diabel!? Take ti Irina ukaže. A nemysli si, že ťa necha spať! Zicherkou ti viečka chyti o čelo. Aby si videl. Irina je ohromna. Šak uvidiš.
– ...
– Jak puk, diabel moj. Ty, diabel! ... a ty ani nemaš meno, alebo ako?
– ...
– Sa ťa pytam.
– Mám číslo.
– „Mám číslo!“ Trt a dva orechy maš, nie čislo. Si ty už v živote videl poranne čislo? Nevidel, moj, nevidel. Natesno držiš ritku, si ešte všeličo nezažil, moj. Sa ti budu nohy klepat, jake čislo odpalime. Si ešte Irinu nevidel! Keď sa Irina uvolni, to je ina fujavica, moj. Sa ťa pytam, či maš meno. Dajake...
– Nemám.
– Ako sa volaš, sa pytam... Čo?! Mama ťa jako volala?
– 6587.
– ... ale no tak dobre. Ked si kokot, šak si bud. Ešče ma tu začneš skušat nasobilku. ... tušátneky, každy druhy kunčaft je dnes angrešt pridrbany.
Zastavenie, rozjazd, autá. Vzadu roj rozkolísaných svetiel a dunivý rachot... Ťažké motorky. Irina búcha na okno.
– Chalani!! Irinu kedy zoberete na vylet...?! Chalani, berte Irinu na vylet! Ešte vam bude Irina vonat!! Očuj, diabel. Očuješ ma? Diabel!?
– Počujem.
– Irina bude ešte ohromna baba. Ti hovorim.
– Viem.
– Irina bude ešte veľka hviezda! Keď ju ja pochopim, tak si piš, že bude ohromna. Len ju musim pochopiť. A nesmie ju nikto dopalovat.
– Áno.
– Že „áno“! Ty si strašny somar, diabel. Kukni, jaka je už vonku tma. Ty, diabel, kam to ideme? Angrešt, očuješ?
Z trolejbusu vystúpili poslední cestujúci. Na zastávke trocha študentskej vravy. Bzučanie rozbiehajúceho sa elektromotora. Brnenie na hrudnej kosti. Ťažké motorky miznú v tme.
– Očuješ to, diabel? Sa idem posrať, jak to luft pare. Burka a tot – takato motorka. Inšie nič nerozklepe Irinu. Jak uderi hrom, ritka mi spravi tri-tri... Aj minutu potom ma taka dobra zima mrvi. Burka a takato motorka, inšie ništ. Ale ked už, hicujem jag papinak.
– Tichšie, prosím...
– Jake tichšie! Šak tu nikoho neni. Trolejbusar a ty a Irina. Trolejbusar sa nerata, ty si trtko, pred kym sa ja budem na pani prezidentovu hrať? Ha? Toto je jake čislo toto? Ossesiattrojka? Ossesiatrojka to neni je.
– Dvestodeviatka.
– Kolko?
– Dvestodeväť.
– Nemachruj furt s čislami. To ma kde konečnu?
– Ešte dve zastávky.
– To akože kde ideme?
– Do pekla.
– Dvestodevinou?
– Všetky cesty vedú do pekla.
– Ale jak možeš take povedať. Si zažil rozvod?! Ha? Čo?! Si sa posral čil, čo? Si zažil rozvod?
– ... rozvod nie.
– Tak nehovor. Nehovor, že do pekla. Keby si žil s Irinou, by si vedel, čo je peklo! Rano, naobed, večer, trikrat denne važne peklo, suchy rožok k tomu. Vieš, kolko rázy som sa ja už polepšila? Vieš ty? Ani ti nejdem hovoriť. Som rano vstala a vedela som, že dnes to bude okej. Oddnes novy človek. A večer som bola v piči. Komplet. Aj s podbehámi.
– Rozumiem.
– Ale dedovu bakulu rozumieš. Očuj, diabel...
– Áno...
– Zas to tvoje angreštove „áááno“! Ma nenaser. Jake to maš čislo?
– 6587.
– Šespatoseseen... To ti dali doma? V pekle?
– Á... V pekle.
– Take peklo! To je hovno proti tomu, jake peklo vie spraviť Irina. Chceš vedieť...? Moj, ti nejdem hovoriť, že ako. Sa raz zobudiš a vieš – nezobudil som sa. Toto už je neni, jako bolo, hneď vieš. Irina... Irina vie byť sviňa. Jako sa jej pači. Dnes sviňa, zajtra ine. Podla noža to zistiš. Ako ti trči medzi rebrami. Vtedy ti pride na rozum – to už je koniec. To už je neskoro na rozvod. Ty si nikdy nezažil, čo to je rozvod, diabel. To je peklo, moj!
Otvorené okno. Vzduch po daždi. Svišťanie kolies na mokrom asfalte. Spoza zákruty silný reflektor a rachot. Oneskorený harley. Irina sa obzerá. Kužeľ žltého svetla, uprostred červená bodka, potom tma. Rachot sa usádza v kostiach:
– ...ma total rajcuju, take mašiny. Na tom možeš jag anjel lietat. Jag anjel.
– Budeme vystupovať.
– Mne ty hovoriť nemusiš.
– Konečná.
– Šak vidim, že sklada tykadla, čo nevidim?
– Vystupujeme.
– Očuj, diabel, teba kdo poslal? Nie, pekne mi povedz, kdo ťa poslal. Sem mi to povedz. Do oči.
– Dostali sme hlásenie...
– Jake hlasenie. Nehovor take! Jak take ešte povieš Irine, uvidiš, čo to je peklo. Sa budu inakšie veci diať, kukulik... Jake hlasenie...
– ... z polície.
– Pittner!! Kurva ministerska! Bomzuje, Pittner! Však si ho Irina vypapka, Pittnera, ministra...
– Pittner už nie je minister.
– A čo mňa to peče? Ich rakovina Irinu žrať nebude! Mňa zavrel Pittner, moj minister je Pittner. A kto je teraz minister?
– Myslím že...
– Ale teba dobre vybrali, diabel, ty maš aj take masko. Že mňam, take masko. Aj taky dymček z teba citit, ty sa možeš Irine lubit ešte... Teba dobre vybrali, diabel. Maš aj meno, diabel...?
– Nemám.
– Vidiš... Irina chce o človeku aj vedieť, kym si ho pusti do postele. Čo ty jako robiš, diabel?
– Chodievam po vrahov.
Svišťanie kolies na mokrom asfalte. A Irina. Dlhšie sa jej to skladalo v hlave.
– Čakať, čakať, diabel! Ty mi tu ideš hovoriť, že zato, že mu Irina do toho rozpraseneho bachora pichla nož, že je Irina vrah? Alebo čo?! Komu ty take hovoriš?
– Tebe, Irina...
– Ale šak to nebol chlap! On mal z chlapa iba tie rozkysnute bachory a smrlave ništ v monterkach! Inšie nič. Jak mi ten pil krv? Chceš rozvod, moja? Chceš? Dobre, moja, dobre. Bude rozvod. Jako si povieš, tak budeš mať, Irina moja. Jako si spraviš, tak bude, Irina.
Irina vytiahla vreckovku. Utrela si tvár. Pri pravom oku sa pribavila dlhšie. Chytila Brosnana za rukáv. Otočila ho k sebe. Popolavú vreckovku mu strčila pod nos. Uprostred vechtíka sa zaleskla sklenka. Biela, s dúhovkou a čiernou bodkou uprostred. Irina ukazovákom voľnej ruky ďobe do čiernej diery vpravo od nosa.
– Čia je toto robota? Si mysliš, že to mam od prievanu?! Mi ho cigarou vypalil, moj, vieš? Normalne fajči čo pride, ale som mu kupila cigary. Narodeniny ma len raz do roka. Je to tvoj muž, Irina, hovorim si.
– Tichšie, prosím.
– Ja som mu povedala, že idem od neho preč... Ale predtym sme sa pekne najedli. Som kupila tresku, každemu tricať deka. Rožky som kupila. A tie cigary. Nijaky chlast. Od chlastu som trtkavá jag svatojanska muška. Oslavime a zbohom. Som mu ich dala pekne zabalene. Sme sa najedli a som mu to povedala. Že keď už nemame taku lasku, ako bola, že už nechcem žiadnu.
Autobus zastavuje. Hovorí diabel:
– Vystupujeme. Irina...
– Ale šak ja viem. Ale ti hovorim... Keď ja Irinu pochopim, to bude najlepši človek. Najlepši človek na svete!
– Vystupujeme.
– Teraz si o mne mysliš, že Irina je chudera, čo, diabel!? Nie, povedz mi, diabel, fakt si mysliš, že som chudera, čo...? Šesťtisicpäťstoosemdesiatsedem, sa ťa volačo pytam!
– Irina...
– Ti hovorim, moj, len Irinu neľutuj! Nechaj ma tak. Nechaj ma tak. Take čislo odpalime, že sa ti bude tydeň masnym grgat.
Otvorenie vzduchom ovládaných dverí trolejbusu. Ako keď hlupák vypustí dušu. Hovorí diabel:
– Vystupujeme.
– Ale šak idem...
Na zastávke zástup anjelov. Motorky opodiaľ. Anjel pri dverách podáva Irine ruku. Irina máličko cúvne. Anjel sa usmeje. Pekne sa usmeje. Nato je anjel.
– Dobry večer, Irina. Som archanjel Michael.
– Si robiš z Iriny prču, cukrik?
Pierce Brosnan urobil jeden rýchly pohyb. Pravá ruka sa mihla... Zastala na polceste. V zástupe anjelov zašuchotali krídla, cvakli uzávery, hlavne samopalov sa zaleskli...
P. B. skamenel.
Anjel, čo bol vpredu, ponúkol Irine ruku ešte raz. Ešte raz sa usmial. Irina stratila rovnováhu. Posadilo ju na schodík. Obrátila sa k P. B.
– Povedz mu volačo. Uchylovi...
Archanjel chytil samopal do pravej ruky, ľavou schytil Irinu za vlasy. Anjeli sú ľaváci. Motorky zaburácali. Roj rozkolísaných svetiel zmizol v tme.
Trolejbus zložil tykadlá, zhasol, vydýchol, zaspal.
Pierce Brosnan ostal na zastávke sám.
