Vyhľadávanie
Do salónu strmým krokom vstúpil zavalitý muž. Gróf pozeral na prichádzajúceho s istou dávkou závisti, ale vzápätí vstal z kresla, hlboko sa pred ním uklonil a podal mu ruku so slovami:
„Buď pozdravený, vzácny priateľ. Srdečne ťa vítam vo svojom paláci.“
„Ďakujem ti, Peter!“ odpovedal Turzo hlbokým hlasom a začal si zobliekať ťažký kožuch. Starý sluha podišiel k nemu, vzal ho a odišiel.
„Sadni si, kde ti je najpohodlnejšie, a cíť sa ako doma,“ ozval sa gróf, len čo sa dvere zatvorili. „Čomu môžem vďačiť za tvoju nečakanú návštevu?“
„Bol by som veľmi rád, keby sme sa prestali hrať na skrývačku. Niet času na prázdne reči!“ odvetil Turzo nahnevane. „Poviem ti na rovinu, prečo som tu. Potrebujem tvoju pomoc.“
„Ty, najvyšší predstaviteľ krajinských záležitostí Uhorska prichádzaš prosiť o pomoc mňa? To je skutočne paradoxná situácia!“ zvolal gróf s ostrou iróniou.
Palatína svrbeli päste, lebo s ním hovoril ako s bláznom, čo ho privádzalo do zúrivosti. Snažil sa ovládať, ale bolo to pre neho veľmi ťažké. Nezniesol, ak mu niekto oponoval, alebo ho dokonca zosmiešňoval.
„Presne tak, ako si povedal, priateľu. Prišiel som ťa poprosiť o pomoc a pevne verím, že neodmietneš a vypočuješ ma.“
„Zaiste chceš odo mňa dôkazy o zločinoch a ohavnostiach Alžbety Bátoriovej,“ podpichoval Fábry. „Veľmi rád a ochotne ti pomôžem.“
„Nedám sa zapliesť do siete tvojich intríg!“ vybuchol Turzo nečakane a vyskočil spoza stola ako rozzúrený tiger. „Vari si už načisto zošalel a slepá nenávisť k čachtickej panej ti celkom zatemnila rozum?“
„Ovládaj sa, vznešený priateľ!“ varoval ho gróf podráždene. Obával sa, že Turzo ho zdrapí pod krk a v slepom hneve zahrdúsi. „Prišiel si do môjho paláca a ja som ťa prijal ako priateľa. Prečo...“
„To je tvoje jediné šťastie!“ skočil mu do reči palatín a v poslednej chvíli sa ovládol. „Ešte stále nechápeš, že ak poženieš Alžbetu Bátoriovú pred kráľovský súd, zasadíš smrteľný úder uhorskej šľachte? Za svoje zločiny by skončila v rukách kata, čím by šľachtické stavy utrpeli morálnu ujmu a stratili vlastnú dôstojnosť pred celým svetom!“
Gróf stŕpol. Výraz palatínovej tváre neveštil nič dobré, preto hneď neodpovedal. Vyčkal, kým sa rozhnevaný Turzo trochu neupokojil, ale nástojčivá výčitka jeho posledných slov ho priam nútila k sarkazmu.
„Ba jeho mater bláznivú, a nie dôstojnosť!“ šprihol mu do tváre a začal sa nasilu smiať. „Chceš mi pripomenúť otrepanú frázu ,nedajme sa bratia´?“ Povedz mi úprimne, kto dnes, okrem teba, tvojich pätolízačov a príbuzných stojí o čachtickú paniu? Naše zákony hovoria jasnou rečou...“
„Ty sa opovažuješ nazývať mojich priateľov pätolízačmi?!“ prerušil ho Turzo urazene. „A sám už niekoľko rokov pochlebuješ panovníkovi, votrel si sa do jeho priazne a zradil si záujmy nás všetkých?! Veď kráľovi v tomto prípade nejde o nič iné, iba o zdiskreditovanie šľachty. Nemôže so svojimi spojencami zniesť nedotknuteľné výsady a práva! Na to si doteraz neprišiel?!“
„Exemplárny proces s čachtickou paňou bude iba nastavením zrkadla magnátskym vrstvám. Ty ako zástupca panovníka v Uhorsku by si mal vedieť, že zákon platí pre každého, nie iba pre bedárov a chudobných! Podľa zákona musí byť smrťou potrestaný každý, kto siahne na život príslušníka šľachtického stavu. A práve v prípade Alžbety Bátoriovej bolo toho už priveľa!“
„Vieš predsa, že tú nešťastnú ženu som odsúdil na doživotie v podzemnom žalári. Je to pre ňu väčšie poníženie ako trest smrti. Každý dnes v tejto krajine vie, že čachtickej panej sa už pomôcť nedá a zo žalára sa nikdy nedostane! Prečo donekonečna rozmazávaš túto uzavretú záležitosť a obtieraš ju o uši nepovolaným?!“
„To, že si ústnym rozsudkom uväznil grófku na jej hrade, ešte nič neznamená! Už dávno si jej mal poslať citáciu a postaviť ju pred oficiálny kráľovský súd! Tvoje priehľadné manévrovanie poburuje čoraz viac kráľovský dvor vo Viedni.“
Gróf nekričal, ale dôraz v jeho hlase palatína dráždil. Už-už chcel vyskočiť z kresla a zdrapiť grófa pod krk, vedel však, že tým by prehral na celej čiare. Z výrazu jeho tváre sa dalo vyčítať, že už stráca trpezlivosť. S hnevom si uvedomil, že predsavzatie získať Fábryho na svoju stranu nemá nádej na úspech.
„Nemáš v sebe ani kúsok prezieravosti! Vieš, aký ohlas by vyvolal verejný proces s Alžbetou Bátoriovou? Aj ty sám by si sa s ňou dostal do jedného vreca a vo svete by s posmechom poukazovali na uhorskú šľachtu. A kto zotrie potupu z čela jej príbuzných?“
„Prepáč, vzácny palatín, ale nemôžeš klásť rodinné a osobné záujmy pred celonárodné! Zločiny Alžbety Bátoriovej a jej sadistická ukrutnosť sú nielen výsmechom ľudskosti, ale aj traumou pre Uhorsko! Pred rokom ti panovník prikázal ukončiť vyšetrovanie a potrestať ju podľa platného zákona. A čo si urobil ty? Odkladal si donekonečna súdny proces a uzavrel si ho spôsobom, ktorý je v príkrom rozpore so zákonmi našej krajiny.“
„Tak už dosť!“ zreval palatín, ktorý už nedokázal prestierať pokoj, s akým doteraz prijímal jeho radikálne útoky. „Ako sa opovažuješ tak nehorázne ma urážať?! Mňa, ktorý sa starám o poriadok, pokoj a blaho Uhorska!“
Treskol päsťou do stola, ktorý pod úderom zaprašťal, a vyšívaný obrus z jemného plátna zletel na zem. Tvár sa mu sfarbila dofialova, oči sa podliali krvou a výraz tváre pôsobil hrozivo. Peter Fábry sa však nedal vyviesť z rovnováhy. Ironicky sa usmieval na rozčerteného palatína, ktorý sa náhlivo zohol a zodvihol zo zeme biely obrus. Hodil ho na stôl a dlaňou si zakryl oči.
„Upokoj sa, Juraj, a nepodliehaj slepému hnevu!“ prehovoril Fábry pokojne, ale v jeho hlase bolo cítiť napätie. „Len si dobre spomeň, že ešte v januári minulého roka kráľovský kancelár Vavrinec Ferencfi informoval panovníka o ukrutných zločinoch Alžbety Bátoriovej. Nové výpovede o jej ohavnostiach podnietili kráľa, aby dal dispozíciu viedenskej súdnej komore, že Bátoriová má byť pre toľké zločiny odsúdená na smrť! Čo na to povieš?“
„Buď si istý,“ odvetil Turzo miernejším tónom, „že panovník zmenil svoj postoj k Alžbete Bátoriovej. Ešte v máji minulého roka cestou do Frankfurtu, kde ho korunovali za rímsko-nemeckého cisára, sme preberali aj tento proces. Čachtická pani zostane vo väzení až do smrti!“
„Obávam sa, že tebe predovšetkým chýba akýkoľvek zmysel pre spravodlivosť!“ povedal Fábry. „Nezabúdaj, že pred Bohom sme si všetci rovní! Mnohí ťa obviňujú, a ja im dávam celkom za pravdu, že aj ty môžeš za zmárnené životy dievčat zo zemianskych a šľachtických rodín, ktoré zomreli v posledných mesiacoch odvtedy, čo si mal vyšetriť čachtickú aféru. Nesieš za ne plnú zodpovednosť spolu s Alžbetou Bátoriovou!“
„Tvoja podlosť nepozná hraníc, keď sa opovažuješ porovnávať ma s tou beštiou! Zmietol som ju zo zemského povrchu a odsúdil na doživotný trest!“
„Napriek tomu ti ubzikla na Füzér a tam páchala svoje ohavnosti naďalej! Na únose sa aktívne podieľal zemplínsky župan Juraj Druget, oddaný zať Alžbety Bátoriovej. Všetko sa uskutočnilo s tvojím tichým súhlasom!“
Turzo vyskočil z kresla a gróf Fábry už hľadal spôsob, ako sa vyhnúť jeho medvedím ručiskám. Obával sa, že ho zdrapí a vyhodí von oknom. Na jeho veľké prekvapenie však palatín zaškrípal zubami, rozopol si vestu a začal zúrivo chodiť po salóne.
Náhle zastal pri závese, ktorý oddeľoval tajnú miestnosť, kde sedel nič netušiaci kardinál. Gróf stŕpol od strachu a očividne zbledol. V poslednej chvíli zdrapol stôl, ktorý okúsil palatínovu päsť, a prudko ho prevrátil na zem. Lomoz a praskot dreva prekvapil rozčúleného Turza natoľko, že priskočil ku grófovi a zrúkol:
„Vari si úplne potratil rozum, ty naškrobený blázon?! Alebo si opitý?!“
„Neurážaj ma!“ oboril sa na neho gróf. „Namiesto zhabania rozsiahlych majetkov Bátoriovcov v prospech kráľovskej koruny si ich tajne podelil dedičom čachtickej panej! Informoval si o tom jeho kráľovské veličenstvo?“
„Ty podliak! Ako sa opovažuješ tvrdiť čosi takéto bez dôkazov?! Nazdávaš sa, že naletím na tvoje teatrálne kúsky a sprosté táraniny?!“
„Veľmi ma mrzí, že všetko popieraš a moje dôkazy proti tebe považuješ za táraniny. Povedal by som ti oveľa viac, ale obávam sa, že ty nechceš počuť pravdu. Napriek tvojej tvrdohlavosti zostáva faktom, že Alžbeta Bátoriová patrí pred súd!“
„Ty si naozaj blázon! Prišiel som za tebou ako priateľ a chcel som ti odhaliť zákulisie tohto procesu. Si však zaslepený a chceš ju za každú cenu vidieť na šibenici! Bezpečnosť a blaho Uhorska ťa v tomto prípade ani zďaleka nezaujímajú!“ zúril palatín a nečakane podišiel k dverám. Zlostne sa obrátil ku grófovi a varovným hlasom ho vystríhal: „Veľmi dobre si rozmysli, čo budeš ďalej podnikať!“
„Ubezpečujem ťa, že na rozdiel od teba mám čisté svedomie! Ty si zodpovedný za zneužívanie zákona! Na tvojich pleciach leží bremeno nevinnej krvi úbohých obetí čachtickej panej, lebo ideš proti spravodlivosti aj so sudcami, ktorí sú ti slepo oddaní! Si zodpovední za týranie a vraždenie, ktoré Alžbeta Bátoriová páchala pod záštitou tvojej zhovievavosti!“ obvinil ho gróf nekompromisne. Zdvihnutým ukazovákom dával dôraz svojim argumentom, pričom zarazenému palatínovi pozeral nenávistne do očí. Ten zúrivo otvoril dvere a už-už chcel odísť. Predsa však nezostal svojmu hostiteľovi nič dlžný.
„Týmto si sa otvorene postavil proti mne, uhorskému palatínovi a krajinskému vojvodcovi. Uvedom si, do akej nebezpečnej hry si sa dostal!“
Obrátil sa, treskol dvermi a zakrátko bolo na chodbe počuť vzďaľujúcu sa ozvenu ťažkých krokov.
(Z knihy Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode)
