Moja myseľ má radar, prezerá
územie pamäti, pláne a skryté zákutia,
vracia ma na miesta, kde som bol,
akoby som tam niečo zabudol,
ale aj tam, kde som nebol ja, no osud
skúšajúci iných, vedomie je more
napájané mnohými riekami.
V herbári ožívajú rastliny,
vyvolávané po mene, ich farby a vône,
v zbierke skamenelín vyniká amonit,
pamäťový závit s množstvom divákov
a so zástupmi mŕtvych, môj vlastný
príbeh, omotaný okolo vnútorného stredu,
čakal na mňa pod Kráľovou studňou,
keď som sa potkol a rozbil si na ňom čelo,
špirála vývoja od tajomstva k tajomstvu,
ponoril som sa pod kamennú hladinu,
aby som vyniesol na povrch jej mlčanlivý
zmysel, oslobodil z nej záblesk, svetlo
ako lano, na ktoré som sa naviazal,
svetlo sa rodí, keď sa odvíja z tmy.
V štrnástich rokoch som držal čestnú stráž
pri ruke Konštantína Filozofa, len jednu
hodinu, no svietila z nej každá minúta,
luster so šesťdesiatimi žiarovkami v chráme
svätej Alžbety v Košiciach, aké to bolo svetlo
v tom zatemnenom čase, aj naši učitelia
si sťahovali rolety na tvárach, rok 1969.
Kaplán pri relikviári odkrýval zakázanú
tému: „Priatelia, nejde len o písmená,
ide o cyrilo-metodskú kultúru, o jej posolstvo,
tajomstvo Kristovho ducha evanjelia,
čo mení úškľabok ničoty na pokoj večnosti.“
Rýchlo ho umlčali, šiel plniť fľaše minerálnou
vodou, dobrá zvesť musela prejsť skúškou.
Slovo preteká dejinami, niekedy skryto,
inokedy vyrazí na povrch ako vtedy, vo mne,
vďaka nemu som prežíval v kruhovej obrane
z rosy a svetla, rozlišoval som jedovaté huby
a jedlé korienky, zacítil som plnú mieru sýtosti,
vedel som, že žiadna sila, vonkajšia ani vnútorná,
úder ani sklamanie na tom nič nezmení.
Aké to bolo tajomstvo, stál som nepohnuto,
moja myseľ sa vypravila do priestoru,
kde orol skalný hliadkuje nad útesmi,
vyhľadáva slabých a zranených, dokonale
ukrytá v snehu loví mýtická bytosť,
leopard snežný, ale pod povrchom
pomalá práca večnosti hýbe ľadovcom,
rozomieľa podložie, nezadržateľná sila napreduje,
z morény vyteká voda, zurčí potokmi, vietor
prevracia listy v knihe Genezis, v hĺbke údolia
je prales s flórou a faunou, pestrý biotop,
najrôznejšími kombináciami vyrastá z neho
ľudstvo, na spôsob navzdory a predsa,
stvorenie na obraz Tajomstva.
V tom nekončiacom diele, kde lovci senzácií
nastavujú pasce na povrchu, ocitol som sa aj ja,
s vlastným tajomstvom – cítim sa taký maličký,
keď hľadám svoju stranu, odsek alebo aspoň
zmienku, odraz môjho tieňa v knihe stvorenia;
čiarky na stene u starých rodičov hovoria o tom,
ako som rástol, v zárodočnej bunke bolo
zakódované moje telo, srdce a nos medzi očami,
ale šifry prvej lásky a tajomstvo lásky na celý život
som zakúsil už duchom, obliekal som si radosť
a túžbu, ktorá ma hnala do výšok,
o tento odev ma pripravilo zemetrasenie,
ľadovec pohltil kamarátov, záhadu,
ako som vtedy prežil, pozná len Prozreteľnosť.
S mystériom sa bojím zahrávať, je stále
väčšie ako ja, pokúšam sa mu otvoriť,
nechať sa ním prestúpiť, nech vojde, pôsobí,
jemne ako masáž vánku alebo prstoklad
slnečných lúčov na brehu južných morí,
rovnako bolesťami, ranami, vetrom, ktorý
podtína, tápaním v tme a neporozumení.
Úžasná nedostihnuteľnosť tajomstva,
rovnica má riešenie, chemická reakcia
sa uskutoční, ale tajomstvo nie, ono len
vyžaruje a priťahuje, možno ho do seba
akumulovať alebo stáť na jeho okraji, na brehu
kozmického rezervoáru, v poryvoch vetra
nechať sa ofŕkať spŕškou z jeho živej vody.
Stojac na prahu vesmíru plného tajomstiev,
pridŕžam sa dobrej zvesti, nanovo
osvetlenej, danej ešte raz a inak
ako po prvý raz, vzývam Tajomstvo,
prihováram sa mu, prenikni do mňa,
zrej vo mne, len skrze Teba zrejem aj ja,
som (chcel by som byť) celkom Tvoj.
Počúvam chorály dávnych bojovníkov,
hudbu pod ľadom, praskanie krvi, bas lesa
doráňaného víchrom, tenor omladiny,
soprán mladých výhonkov, orchestrión
zjazveného srdca, hudbu majstrov a hudbu sfér,
do celistvosti k toccate a fúge d mol
Johanna Sebastiana Bacha pridávam svoj hlas.
Nečakane sa pocítim, amonit vo mne ožil
tepúcou blaženosťou pospájania,
v pohyblivom svite reflektorov
stromy sa stavali do pozoru a hneď
upadali do hlbokého bezvedomia,
ticho, ťažké ako more, sa odrazilo od
osamelého výkriku vtáka, padal Boží dážď.
Každý má vlastný amonit, tajomstvá
sveta čakajú neobjavené, nedotknuté,
zakaždým nové, pre každého, báseň vyrezáva
závity do vnútorného stredu, ibaže posolstvo
nevychádza zo slov, ale z neba nad nimi.
Amen.