Ukážka z diela

Amonit

(autorský výber)

Moja myseľ má radar, prezerá

územie pamäti, pláne a skryté zákutia,

vracia ma na miesta, kde som bol,

akoby som tam niečo zabudol,

ale aj tam, kde som nebol ja, no osud

skúšajúci iných, vedomie je more

napájané mnohými riekami.

 

V herbári ožívajú rastliny,

vyvolávané po mene, ich farby a vône,

v zbierke skamenelín vyniká amonit,

pamäťový závit s množstvom divákov

a so zástupmi mŕtvych, môj vlastný

príbeh, omotaný okolo vnútorného stredu,

čakal na mňa pod Kráľovou studňou,

 

keď som sa potkol a rozbil si na ňom čelo,

špirála vývoja od tajomstva k tajomstvu,

ponoril som sa pod kamennú hladinu,

aby som vyniesol na povrch jej mlčanlivý

zmysel, oslobodil z nej záblesk, svetlo

ako lano, na ktoré som sa naviazal,

svetlo sa rodí, keď sa odvíja z tmy.

 

V štrnástich rokoch som držal čestnú stráž

pri ruke Konštantína Filozofa, len jednu

hodinu, no svietila z nej každá minúta,

luster so šesťdesiatimi žiarovkami v chráme

svätej Alžbety v Košiciach, aké to bolo svetlo

v tom zatemnenom čase, aj naši učitelia

si sťahovali rolety na tvárach, rok 1969.

 

Kaplán pri relikviári odkrýval zakázanú

tému: „Priatelia, nejde len o písmená,

ide o cyrilo-metodskú kultúru, o jej posolstvo,

tajomstvo Kristovho ducha evanjelia,

čo mení úškľabok ničoty na pokoj večnosti.“

Rýchlo ho umlčali, šiel plniť fľaše minerálnou

vodou, dobrá zvesť musela prejsť skúškou.

 

Slovo preteká dejinami, niekedy skryto,

inokedy vyrazí na povrch ako vtedy, vo mne,

vďaka nemu som prežíval v kruhovej obrane

z rosy a svetla, rozlišoval som jedovaté huby

a jedlé korienky, zacítil som plnú mieru sýtosti,

vedel som, že žiadna sila, vonkajšia ani vnútorná,

úder ani sklamanie na tom nič nezmení.

 

Aké to bolo tajomstvo, stál som nepohnuto,

moja myseľ sa vypravila do priestoru,

kde orol skalný hliadkuje nad útesmi,

vyhľadáva slabých a zranených, dokonale

ukrytá v snehu loví mýtická bytosť,

leopard snežný, ale pod povrchom

pomalá práca večnosti hýbe ľadovcom,

 

rozomieľa podložie, nezadržateľná sila napreduje,

z morény vyteká voda, zurčí potokmi, vietor

prevracia listy v knihe Genezis, v hĺbke údolia

je prales s flórou a faunou, pestrý biotop,

najrôznejšími kombináciami vyrastá z neho

ľudstvo, na spôsob navzdory a predsa,

stvorenie na obraz Tajomstva.

 

V tom nekončiacom diele, kde lovci senzácií

nastavujú pasce na povrchu, ocitol som sa aj ja,

s vlastným tajomstvom – cítim sa taký maličký,

keď hľadám svoju stranu, odsek alebo aspoň

zmienku, odraz môjho tieňa v knihe stvorenia;

čiarky na stene u starých rodičov hovoria o tom,

ako som rástol, v zárodočnej bunke bolo

 

zakódované moje telo, srdce a nos medzi očami,

ale šifry prvej lásky a tajomstvo lásky na celý život

som zakúsil už duchom, obliekal som si radosť

a túžbu, ktorá ma hnala do výšok,

o tento odev ma pripravilo zemetrasenie,

ľadovec pohltil kamarátov, záhadu,

ako som vtedy prežil, pozná len Prozreteľnosť.

 

S mystériom sa bojím zahrávať, je stále

väčšie ako ja, pokúšam sa mu otvoriť,

nechať sa ním prestúpiť, nech vojde, pôsobí,

jemne ako masáž vánku alebo prstoklad

slnečných lúčov na brehu južných morí,

rovnako bolesťami, ranami, vetrom, ktorý

podtína, tápaním v tme a neporozumení.

 

Úžasná nedostihnuteľnosť tajomstva, 

rovnica má riešenie, chemická reakcia

sa uskutoční, ale tajomstvo nie, ono len

vyžaruje a priťahuje, možno ho do seba

akumulovať alebo stáť na jeho okraji, na brehu

kozmického rezervoáru, v poryvoch vetra

nechať sa ofŕkať spŕškou z jeho živej vody.

 

Stojac na prahu vesmíru plného tajomstiev,

pridŕžam sa dobrej zvesti, nanovo

osvetlenej, danej ešte raz a inak

ako po prvý raz, vzývam Tajomstvo,

prihováram sa mu, prenikni do mňa,

zrej vo mne, len skrze Teba zrejem aj ja,

som (chcel by som byť) celkom Tvoj.

 

Počúvam chorály dávnych bojovníkov,

hudbu pod ľadom, praskanie krvi, bas lesa

doráňaného víchrom, tenor omladiny,

soprán mladých výhonkov, orchestrión

zjazveného srdca, hudbu majstrov a hudbu sfér,

do celistvosti k toccate a fúge d mol

Johanna Sebastiana Bacha pridávam svoj hlas.

 

Nečakane sa pocítim, amonit vo mne ožil

tepúcou blaženosťou pospájania,

v pohyblivom svite reflektorov

stromy sa stavali do pozoru a hneď

upadali do hlbokého bezvedomia,

ticho, ťažké ako more, sa odrazilo od

osamelého výkriku vtáka, padal Boží dážď.

 

Každý má vlastný amonit, tajomstvá

sveta čakajú neobjavené, nedotknuté,

zakaždým nové, pre každého, báseň vyrezáva

závity do vnútorného stredu, ibaže posolstvo

nevychádza zo slov, ale z neba nad nimi.

 

Amen.