Vyhľadávanie
Otvorené obzory
... Že nenávidíš svoje... ja? Tak aspoň miluj svoje oči,
čo vedia vidieť, svoju myseľ, ktorá ti otvára vstup
k nádhernej hudbe rozvíchrených krídiel.
Divú labuť ľúb.
Robinson Jeffers
I.
Krásna, krič neskutočne nahlas,
nech oheň bičuje benátske zrkadlá!
Pijem ti zo sútoku nôh
veselé víno,
veď vášeň býva voľný vodopád,
ktorý sa spúšťa slobodne z bieleho brala,
ten trpezlivý tok,
ku ktorému sa cez príkoria pralesa
našinec niekedy nedostane.
A ja som padal hĺbkou
a šumením tvojej vody,
až kdesi na dno.
II.
Do bláznenia bublín a vírov,
ktoré ma vždy so sebou
sladko strhnú,
a už nikdy nemusím
vyplávať voľný na hladinu.
Chcem sa v tebe úplne utopiť.
Si tajomná a trpezlivotichá,
trochu ako dávne dno mora
alebo fotografia búrky
nastálo nabitá napätím.
III.
Som z teba smädný a hladný
ako sirota zo Sahelu,
bezfarebný tieň človeka,
blúzniaci v prízračných snoch
o plných prameňoch
uprostred kvitnúcich lúk.
Zasa si spievala zo sna.
Niečo v neznámom nárečí noci.
Boli to stratené slová
modlitieb mäknúcich na kúskoch papiera,
v škárach Múru nárekov?
IV.
Miznúce mantry mlčania,
stratené slabiky sufistov
či iba odseky ozvien
svadobných spevov pávov,
ktoré zostali zavreté
v zborenom zámockom parku.
Tvoj tón trochu pripomínal
hrdelné stony germánskych žien,
čo Odinovi na oltár položili prvorodenca.
V.
Asi tušíš, že to,
čo nás včera večer
vynieslo vysoko nad oblaky,
bol len strach z morských hĺbok,
kde tma a ticho súperia o minimálnu
možnosť nesmrteľnosti,
a nie zúfalá závisť k voľnosti vtákov.
Aj my vieme, že
z výšky otvorených oblakov
vyzerá náš život
skôr ako zmätené pobehovanie mravcov,
než ako zrejmé zázraky zrodenia.
VI.
Sivastá starena smrť
pripomína pestovanú paniu po päťdesiatke,
čo si len vyšla na nákup kozmetiky,
a ktorákoľvek krutá katastrofa
nie je nič než
maličká maškaráda bláznivých bábok,
čo poskakujú a panáčkujú
medzi pekne kašírovanými kulisami.
Ty už vieš, že
vtáci vidia všetko vratké,
vo vysokom napätí,
neustále napojení na magnetické polia
každoročne preletia povinné státisíce siah,
v nástojčivom, nezastaviteľnom pohybe,
lebo sediaci na zemi
iba vystrašene vyčkávajú
vždy veľmi netrpezlivo
na nádherný moment vzletu.
Pretože pripútaní k zemi
nemôžu vidieť svoj opálový obrys,
ten bezkrídly tieň,
ktorý je plnou polovicou ich duše.
VII.
A tak sa nikdy nezdržia pri nás
dlhšie než na pár minút,
aby nás nezasiahla
závisť a túžba
prisvojiť si ich ladný let.
Čím vták vylieta vyššie,
tým menej má rád zem.
No smutné sú krajiny kondorov,
so skalami roztrhanými kvitnúcim ľadom,
kde prikrčení peruánski pastieri
strážia svoje ladné lamy,
vo svetle bieleho slnka.
Ako zlaté náhrdelníky sa lesknú
mastné supie a orlie náprsenky
po pohreboch najchudobnejších,
ktorých kňaz na márne kúsky
rozseká mačetou,
aby to tmavé mäso
ponúkol ako posvätnú obetu bohom,
na pustej planine Tibetu.
Vždy sme závideli vtákom
ich istotu nemať nič
a nikam nikdy nepatriť.
VIII.
Zatiaľ sme si podaktorí zachovali
odvahu a obetavosť Ikarov.
Ich snaha sa nám nezdá byť bláznivou.
Ale kým sa naši najodvážnejší navždy
neodpútajú od zeme,
nemôžeme sa stať
skutočne slobodnými a silnými,
pretože naše telo je gniavené gravitáciou
a dusený Duch dychčí.
Sopúch slnka nás stále silnejšie
ovieva ohnivým vejárom
a my privierame popálené oči.
Tak ako ty,
keď v momente vyvrcholenia vykríkneš
a za hranicou zraku
sa ti začnú trblietať rozbité
benátske zrkadlá, o ktoré si
povinne porežem pohľad a nanovo nahý
krásne krvácam.
Si obloha, po ktorej lietam,
a aj spaľujúce slnko,
kde sa práve približujem.
Chcem ťa vidieť stále,
z čo najväčšej blízkosti.
IX.
Myslím, že v prenatálnej pamäti
mám stále skrytú spomienku
na Daidalov dotyk.
Nahé nebo nad nami,
prázdne ako predpeklie,
je od obzoru k obzoru pokryté
bandážou bielych oblakov.
Aloe a alabaster,
ako tvoja tvár, keď spíš.
Som blednúci bolid.
Len letím.
X.
Dobre.
Gaia a ja.
Mistrál
I.
Azda sedemkrát
som ti dnes povedal pošepky:
Láska, milujem ťa!...
... a ty si mimovoľne pohla prstienkom,
ktorý ti vždy vyzdobí tvár úsmevom,
a sykla snivo späť: Aj ja teba...
Zdá sa mi, že slovíčko láska
v závetrí záujmov zaľúbených
nestráca nikdy ani na chvíľku
svoju mimoriadnu, magickú moc.
A možno je jediným dobrým dôkazom
božej prítomnosti,
tak trochu ako svitanie a včerajšie vlny,
čo po búrke vyvrhli na pláž
rozlámané rebrá rybárskych bárok.
Naozaj nie...
... nymfa, neplač nahlas,
lebo len pred chvíľou
posledné pirogy prekonali príboj
a sivé siete strhli hradbu hmly,
aby mesiac potiahol perleťou chrbty rýb,
ktoré lovci lampášmi lákajú z hĺbok.
II.
Láska, postavím chatrč z vyplaveného dreva
a do piesku budem prstom písať
slová, čo mrmlajúce more
roztriešti o kostry koralov.
Kalypso, v hlbokej vode sa mihli murény!
Už musím ísť,
veľrybie volanie v diaľke
je ako desivý detský plač.
Keď vo vetre vyplávam,
vypiješ vo víne rozpustené perly?
Prijmeš pokánie?
Aby som mohol dnes doplávať domov
pod prívetivým pohľadom Poseidóna.
III.
Len ľudia môžu mať more
vo svojich slzách.
Kukučí princíp
Na obločnicu som nasypal
zrno, mak a orechové odrobiny.
Hádam vhod hladným sýkorkám.
Všetko v okamihu vyzobali vrabce,
tak sebavedomo svojské,
rozlietané po svete,
mi pripomenuli moje deti,
ktorým som nikdy nič nenasypal
a odložil ich ešte s krehkými krídlami
do celkom cudzích hniezd.
Kukučka kuká,
aj keď je les po polome
a popadané stromy stenajú
pod vlastnou váhou
ako prvorodička v šestonedelí.
No nikdy nespočíta roky,
o ktoré sme sa sami olúpili,
a tie, čo doživotne dlhujeme najbližším.
Len z vrcholkov živých stromov
vtáci vítajú ďalší deň.
Z básnickej zbierky Origami, ktorá vyšla vo vydavateľstve Pectus.
