Vyhľadávanie
Niekoľko dní pred svojou smrťou ma don Anselmo privolal. Okamžite som si zobral voľno, argumentoval som kresťanskou povinnosťou byť pri zomierajúcom bratovi v Kristu po toľkých spoločne strávených rokoch. Dať mu posledné pomazanie, držať ho za ruku a modliť sa s ním až kým nevydýchne naposledy.
Pár hodín pred koncom mi Anselmo prikázal, aby som otvoril skriňu, od ktorej mal kľúčik na šnúrke okolo hrdla – a podal mu valček zahalený v hrubom šále!
Poslúchol som. Anselmo vybalil čosi podlhovasté – a podal mi to. To otrasné suvenírové puzdro si nevšímaj, to som kúpil nedávno ja sám!
Enzi vytiahol z kufríka asi pol metra dlhé lacné koženkové gýčovité puzdro s nápisom Saluti di Firenze, aké sú vyložené na pultoch pouličných stánkov s lacnými turistickými suvenírami v každej uličke starej Florencie.
- Otvor ho, Jurko, ale prosím, veľmi opatrne!
Enzi mi podal puzdro, z ktorého som pomaly vybral zrolovaný kus hrubšieho plátna previazaného červenou stuhou.
Enzi odložil zo stola poháre i fľašku.
A ja som plátno položil na čistý obrus. Rozvinul som ho. Bol na ňom portrét muža.
Nádherný suvenír – pravdaže, ak ho Enzi kúpil pre mňa!
Na bielučkom, sotva badateľne zažltnutom plátne ostrými ťahmi čiernym tušom namaľovaná nádherná skica tváre tak asi päťdesiatročného, možno i staršieho muža.
Dlhovlasého s fúzmi a dôstojnou, biblicky patriarchálnou bradou. Ubolené, starecky storočné privreté viečka očí, pod nimi unavené vačky.
Nos anticky chlapský.
Pery natuho zatvorené.
Fantastický obraz!
V kútiku duše stále naivne dúfam, že Enzi mi daruje na pamiatku tento portrét v lacnom koženkovom puzdre.
Monsignore Grandini číta vo mne myšlienky akoby boli napísané veľkými tlačenými písmenami.
- Jurko... toto nie je kópia! Takmer pol tisícročia čakal tento obraz v kostolíku dedinky San Zeno.
Doslova v poslednej hodine mi don Anselmo stihol vyrozprávať, ako ho neuveriteľne šťastnou náhodou našiel pri stavebných opravách kostolíka.
Jedného večera upratoval trochu po murároch a keď nechtiac poodsunul lešenie, všimol si, že oltárna doska na jednom mieste akosi neprilieha celkom tesne.
Práve vtedy si spomenul na formulku, ktorou si už po stáročia odovzdávali úrad zomierajúci či odchádzajúci sanzenoskí farári.
Vo svätom oltári nájdeš šťastie a najvyššie požehnanie.
Toto posolstvo si každý farár interpretoval automaticky vždy rovnako: Iba služba Pánovi pred oltárom je cestou k najvyššiemu šťastiu a požehnaniu!
Alselmo vzal akési páčidlo, s ukrutnou námahou poodsunul oltárnu mramorovú dosku a vo vytesanej priehlbinke našiel pod ňou zrolovaný starý kus plátna obviazaný touto červenou stuhou. Vybral ho zo skrýše, odniesol na faru a tam pri zastretých oknách a zamknutých dverách, stále sa modliac, napokon plátno rozvinul. A potom len kľačal na kolenách a iba hľadel a hľadel – asi tak, ako teraz ty, priateľu!
Nemodlil som sa ako Anselmo, iba som nevládal odtrhnúť oči.
A počúval som Enziho rozprávanie.
Zomierajúci don Anselmo mu toto plátno dal ako osobný dar a mal to vopred dobre premyslené, pretože k plátnu priložil aj právne nenapadnuteľnú, notársky overenú darovaciu listinu. Napokon neexistoval nijaký dokument, ktorý by hovoril, že plátno bolo, alebo je majetkom cirkvi, kostola či sanzenoskej farnosti. Bol to iba exkluzívny štafetový kolík, ktorý nepatril nikomu – len miestnym duchovným, ktorí si ho odovzdávali z ruky do ruky.
Enzo preniesol plátno do Ríma a sám ho nekonečne dlho potajomky študoval. A pretože sa v tom naozaj vyznal, zhotovil dokonalé kópie, ktoré dal posúdiť špičkovým odborníkom pracujúcim v službách jeho úradu. Spolu s tým však odobral aj mikroskopické vzorky, ktoré nechal podrobiť najnáročnejším dôkazovým expertízam.
Výsledky práce desiatok naslovo vzatých odborníkov boli naozaj šokujúce.
Pri tých slovách som sa v duchu modlil:
- Bože, či bože, len nech to nie je originál, ale iba učňovské dielko nejakého šikovného imitátora! Ej, ak je Enzi ozajstný kamarát, tak mi tú prekrásnu kópiu nejakej kópie daruje na pamiatku, alebo ako bolestné za tých sedem večerov čo som ho musel počúvať.
Závery všetkých expertíznych vyšetrení zaskočili veru aj mňa.
Plátno, na ktorom je táto skica mužskej tváre, je nepochybne staré asi 500 rokov a podľa štruktúry vlákien a techniky tkania istoiste pochádza z dielne nejakého neznámeho toskánskeho remeselníka, ktorý ho utkal pre akéhosi vtedajšieho maliarskeho majstra.
A dôkazy?
Spektrografické, fyzikálno-chemické, chromatografické a ešte bohvieaké hovoria unisono: plátno má asi pol tisícročia – koniec diskusie!
Obraz je iba prípravnou pracovnou štúdiou, čiernou skicou na bielom plátne, akýmsi skúšobným náčrtom definitívneho portrétu – preto sú ťahy tušom také ostré.
Počúvaj dobre, Jurko! Absolútne nezávislí špičkoví odborníci, za ktorých serióznosť sa zaručujem, jednoznačne tvrdia, že ide o pracovný náčrt zhotovený rukou nikoho iného ako samotného Michelangela Buonarrotiho – teda toto je naozaj originál!
Navyše ide o neuveriteľný unikát, nad ktorým žasli aj experti, ktorí už videli kadečo, pretože...
... pretože niektoré črty obočia, tváre, očí, nosa, brady či úst akoby boli výsledkom umeleckej syntézy detailov z iných Michelangelových portrétov a najmä jeho sôch! Jednoducho povedané, základné prvky tejto tváre majú neodškriepiteľné a nenapodobniteľné detaily iných Majstrových prác!
A záver?
Juraj Plesník, to čo držíš v tvojej ateistickej ruke, je originál! Pôvodné dielo – hoci len skica či pracovný náčrt k inému, ešte unikátnejšiemu obrazu Michelangela Buonarrotiho!
Jeho originalita je nevyvrátiteľná, ba niektorí experti nepoučiteľne na portréte hľadali akési črty možného Majstrovho autoportrétu. Pravdaže okrem nosa, pretože kunsthistorici dobre vedia, že Michelangelo mal nos deformovaný. Podľa údajov Majstrovho životopisca Giorgia Vasariho, nerozvážne mu ho úderom päste zlomil mladý sochár Pietro Torrigiani.
Podľa najrenomovanejších expertov je tu ešte čosi, čo potvrdzuje originalitu tohto Michelangelovho portrétu. Je vraj absolútne unikátnym príkladom toho, ako Maestro k umeleckému stvárneniu pristupoval. Je to práve tá nenapodobniteľná syntéza obrazu a majstrovho vnútorného videnia stvárňovaného objektu.
V mozaike detailov na tomto plátne je harmónia viacerých mužských tvárí, ktorá vyznieva len ako pohľad do vnútra seba samého. Za očami, čelom či ústami sa na portréte skrýva interiér duše starnúceho uboleného, osamotene trpiaceho muža, ktorého síce neukrižovali na Golgote, ale bičovali ho a tŕňovou korunou nevraživosti korunovali jeho neprajníci, závistliví kritici a intrigáni nielen z umeleckých kruhov – ale aj tí v pápežských ornátoch!
- Enzi, prečo mi ukazuješ toto plátno?
Nechápe, že som taký nechápavý.
- Pretože, Jurko môj, tento portrét je môj osobný dar... pre teba, kamarát.. a myslím, že vieš za čo!
Ako fór by som to bral všetkými desiatimi. Pred očami mám stenu nad mojím večne zaprataným pracovným stolom, so zátiším kvitnúceho orgovánu. Je krásne, ale aj tak ho pichnem za skriňu a zavesím si tam tento portrét.
Na klinec a len tak bez rámu. Bude tam visieť ako nástenný čiernobiely kalendár.
Úžasné, odkiaľ to máš, Jurko?
Aj tebe sa to páči? V pouličnom stánku s umeleckými suvenírmi na florentskej via San Bartolomeo som to kúpil, a veru nie lacno, vysolil som za to na naše koruny takmer osem stoviek, človeče, ale neľutujem! Ešte aj účtenku som si uložil, aby si nejaký závistlivec nevymýšľal, že mám čosi ukradnuté z Uffizi!
Enzi mi podal hŕbku papierov.
Sú na nich podpisy a veľmi dôveryhodne pôsobiace pečiatky.
A falošnú účtenku od predajcu umeleckých suvenírov, dátum je spred pár dní – to ak by sa nejaká kontrola na hraniciach zaujímala!
- Od tejto chvíle si právne nenapadnuteľným jediným majiteľom tohto portrétu, tu je aj originál mojej darovacej listiny.
Máš exkluzívne právo rozhodnúť o ďalších osudoch tohto obrazu.
Prvou je možnosť predať ho nejakej špičkovej svetovej galérii. S každou sa budeš musieť baviť opatrne a osobne a prežiť kalváriu overovacích procedúr a vyjednávaní, pretože hodnota akéhokoľvek Michelangelovho originálu je astronomická.
Lepšie by bolo predať ho cez nejakú renomovanú aukčnú firmu, povedzme Sotheby´s! Tá má dosť milionárskych klientov, okolo predaja dokáže zinscenovať parádny mediálny rozruch, no seriózne utají meno predajcu i kupujúceho!
Teda núka sa ti šanca získať takmer nevyčísliteľný majetok – a pritom čisto, legálne, nenapadnuteľne – a dokonca anonymne!
Neviem, čo by si s tými miliónmi robil, ale ako ťa poznám, asi by si vybudoval fungl nový moderný ústav na umelé oplodňovanie a na jeho priečelie dal nápis
Človek dosiahne viac ako Boh!
Máš však aj druhú možnosť.
Portrét si nechať s vysvetlením, že ide o lacný suvenír a po tebe ho zdedia potomkovia.
Ibaže je tu čosi, čo je ešte absurdnejšie a neuveriteľnejšie ako všetko, čo sa tu doteraz povedalo. Čítaj!
Enzi mi prisunul ďalšiu hŕbu dokumentov.
- Jurko, všetky tieto expertízne doklady jednohlasne potvrdzujú, že tvár muža na tejto originálnej Michelangelovej skici je v každom i sebamenšom výtvarnom detaile absolútne totožná s takzvaným odtlačkom tváre Ukrižovaného na preslávenom Turínskom plátne!
Na tom autentickom, do ktorého zahalili Kristovo telo po sňatí z kríža, a uložili do kamenného hrobu Jozefa z Arimatie.
Na tom plátne, ktoré sa našlo v hrobe po Ježišovom zmŕtvychvstaní!
Hodnú chvíľku naozaj nechápem, čo mi chce Enzi povedať.
- Vedecký svet – nehovoriac o tom cirkevnom – dodnes toto plátno označované ako sindone, prezentuje ako unikátnu a najsvätejšiu relikviu. Tu nejde o nejakú kostičku svätca, ale o niečo, čo sa bezprostredne dotýkalo Jeho umučeného tela! Čosi, čo dokazuje nielen jeho smrť a zmŕtvychvstanie – ale aj Jeho historickú existenciu! A už nenapadnuteľne!
Nič iné podobné, nič zrovnateľne dokázateľné cirkev v rukách nemá – napriek tomu, že stále nekončia vedecké diskusie a vyrývačné otázniky pochybovačov.
Jurko, historická pravda je iba pravdepodobná, ale predsa len prijateľná.
V istých dejinných, pre cirkev dramatických okolnostiach, Michelangelo dostal od vtedajšieho pápeža Klementa VII. supertajnú a naozaj exkluzívnu úlohu. Nakresliť skicu posmrtnej tváre Ukrižovaného a tú potom akosi preniesť na originálny turínsky rubáš. Ten bol totiž nenapraviteľne poškodený pri požiari, pri ktorom sa takmer úplne zničila práve tá časť plátna, na ktorej bol zachytený originálny otlačok Kristovej tváre. Majster pritom nesmel použiť farby, ale nejaký biologický materiál zmiešaný s farebnými rastlinnými či živočíšnymi extraktmi, napokon také procedúry stredovekí maliari ovládali naozaj majstrovsky.
Michelangelo teda najprv nakreslil prípravnú skicu, potom nakreslenú tvár premaľoval ako odtlačok na Turínske plátno!
Znie to šialene, ale pravda je takáto: posvätné sindone je možno, a zrejme celkom iste originál, ale takzvaný odtlačok tváre Ukrižovaného na ňom je v podstate falzifikátom!
Dielo je to síce nádherné, neprekonateľné a naozaj uctievania hodné – v tomto prípade je to však iba podvrh!
Takýto portrét skutočnej Kristovej tváre potrebovala cirkev pred piatimi storočiami ako bojovú zástavu.
Si neveriaci, ale predsa zaťato veríš, že Pravda existuje.
Vráť sa domov, pokojne porozmýšľaj – a rozhodni sa!
Vyber si – buď alibisticky pokojnú starobu – alebo neľahký boj!
Zbohom, kamarát!
My sa už nikdy neuvidíme, Juraj! Preto nie dovidenia, ale addio! Zbohom!
Monsignore Enzo Grandini odchádza.
Dívam sa za ním oknom. Kráča pomaly, zhrbený, rozhadzuje rukami, akoby sa s kýmsi hádal.
Do popolnočnej tmy akoby som počul jeho nevyslovené výčitky.
Bože, prečo trestáš mňa, ktorý som ti toľké roky verne a pokorne slúžil – a ty si sa mi odvďačil takýmto utrpením?
Kde je tvoja božia spravodlivosť?
Kedysi ťa zradil tvoj už len dávno veriaci syn Juro Plesník – a napriek tomu mu dávaš plné priehrštia radosti a pokoja – a úspechy vo vede, tak bezočivo nemierenej proti tvojej vôli!
Bože, nie ja teba, ty mňa si zradil!
Za oknom hotelovej izby zostáva už iba rímska noc, vraciam sa k stolu, na ktorom leží portrét a kopa dokumentov.
A celkom dolu pod nimi je staršie vydanie The Times, na prvej strane červenou ceruzkou orámovaný článoček.
New York, Reuter´s.
Olejomaľbu Paula Gauguina Materstvo II vydražili v aukčnej sieni Sotheby´s v New Yorku za 39,2 milióna dolárov, čo je doteraz najvyššia suma za dielo tohto umelca...
V duchu rýchle rátam. Je to asi 1,2 miliardy našich korún!
Za portrét od maliara Amadea Modiglianiho Jeanne Héburne zaplatili tiež rekordných 31,3 milióna dolárov!
Enzi je naozaj nepolepšiteľný!
Apage, satanas!
(Úryvky z knihy, ktorá vyšla v knižnom vydavateľstve Hajko & Hajková)
