Vyhľadávanie
Herodesov list
Drahý priateľ, drahý Poncius Pilát,
oslovujem Ťa tak, lebo napriek nášmu dlhému nepriateľstvu, po smrti Ježiša Krista sme sa stali priateľmi. Nový cisár Claudius má už s Tebou iste svoje plány. V ktorejkoľvek chvíli môžeš byť opustený všetkými ako ja, preto sa chystám na odchod z tohto sveta. Vídavam čierne motýle a to je znamenie, že sa tak čoskoro stane. Naše životy by sa boli odvíjali inak, keby ten Mesiáš bol prišiel na svet v inej dobe. A ktovie? Možno by sa aj inak skončili. Nie v takej mizérii, v akej teraz žijem.
Moja nevlastná dcéra sa prechádzala po hrádzi. Voda nebola dosť zamrznutá a ľad bol tenký ako sklo. Pošmykla sa a kryha pod ňou sa prelomila. Telo zostalo pod ľadom a zovrel ho mrazivý prúd. Herodiada ju chcela chytiť za hlavu, aby ju vytiahla. Ale ľad ju nepustil. Privolala sluhov, a keď sa to nakoniec podarilo, Salome bola mŕtva.
Matka s mŕtvym dieťaťom na kolenách! Aká hrôza! Tak veľmi kvílila, že celý náš dom sa ponoril do bezodného smútku.
Odkedy bol umučený Kristus, obstúpili ma samé nešťastia. Chcel by som ísť na nejaké miesto, kde sa zjavil. Prešiel by som cestu do Emauz, koľkokrát by bolo treba, len aby som ho stretol. Pozval by som ho do hostinca na tú najlepšiu rybu, aj keby to malo byť moje posledné jedlo. Počul som, že sa ukázal učeníkom pri Tiberiadskom mori a myšlienkou im nahnal do siete stopäťdesiattri rýb! Spýtal by som sa ho, prečo sú v mori nielen dobré, ale aj zlé ryby. Prečo som bol na svete ja? Prečo som prelial krv nevinných detí? Prečo som dal sťať hlavu Jánovi Krstiteľovi kvôli rozmaru mojej manželky Herodiady? Prečo zlo vo mne bolo zvedavé a neštítilo sa ničoho?
Teraz, keď sotva stojím na nohách, mám strach, že budem súdený v ohnivej peci, kde bude plač a škrípanie zubami. Ak by si umrel skôr a mal by si možnosť stretnúť sa s Ježišom na onom svete, prosím Ťa, prihovor sa za mňa.
A aby som sa ešte posťažoval, priateľ môj, aj môj syn Azbonius je na tom zle. Už mnoho dní ho sužuje choroba a ja sám ležím v strašnom utrpení. Opúcha mi telo a z úst mi vyliezajú červy. A navyše moja žena prestala vidieť na ľavé oko. Žeby to bolo preto, lebo sme urobili slepým oko pravosti?
Naozaj niet pokoja pre bezbožných? To bude otázka na poslednom súde.
Chcem sa na Teba obrátiť s prosbou. Ak to bude v Tvojej moci a ak budeš ešte nažive, priprav mi slušný pohreb. Dohliadni, aby bol dôstojný.
Posielam Ti náušnice mojej ženy na pohrebné výdaje a môj prsteň. Nezabudni mi ho nastoknúť -na prst v posledný deň. Z úst mi zasa lezú červy a tak dostávam trest už na tomto svete. Ale oveľa viac sa obávam trestu na tamtom svete, pretože určite bude dvojnásobný.
Tak rýchlo prechádzame životom. Je taký krátky a tam je večné odsúdenie ako odplata za naše činy. Možno to boli len žiarlivosť a závisť, prečo Židia potrestali svoje potomstvo ukrutným trestom. Ich otcom bolo prisľúbené, že im Boh zošle z neba Svätého cez pannu. Píšem Ti to, drahý priateľ, aby si spoznal moju pravdu. Buď zdravý!
Tvoj Herodes
Post scriptum
V týchto dňoch počet učeníkov vzrástol. Do jedného z Kristových nasledovníkov, ktorý sa volal Štefan, vstúpil Svätý Duch. Medzi ľudom robil znamenia a divy. Uväznili ho, a aby ho mohli zabiť, postavili falošných svedkov, ktorí ho obvinili z rúhania sa voči Bohu. Predstav si, že ten Štefan vo svojej obrannej reči dokázal, že v Ježišovi sa naplnili všetky proroctvá. Keď ten Štefan, ako som sa dopočul, rozprával, jeho tvár vraj bola ako tvár anjela. A s takou tvárou obvinil veľradu, že zákonníci a farizeji zapríčinili smrť Mesiáša. A urobili to vraj preto, lebo sú tvrdošijní, s neobrezaným srdcom a ušami! Aká odvaha! Celá veľrada od zlosti škrípala zubami, zapchávali si uši a vyhnali ho za mesto. Tam ho ukameňovali.
Stál tam, hľadiac do neba, kde údajne videl Boha a po jeho pravici Syna človeka. Zákonníci nezniesli, že jeho ústami hovorí Svätý Duch. A ešte niečo! Kým ten Štefan dokonal, prosil Boha, aby im nezapočítal hriech za jeho ukameňovanie, a potom vydýchol. Prizeral sa tomu istý Šavol, prenasledovateľ kresťanov, ktorý schvaľoval, že Štefana zabili, a strážil šaty tým, čo ho zabíjali, aby sa nezašpinili od krvi.
Neviem sa zbaviť pocitu, že nesiem dôsledky za všetko, čo sa stalo. V poslednom čase sa mi vracajú dva verše, ktoré som počul v chráme:
Ešte chvíľu a už nebude hriešnika;
budeš hľadať jeho miesto a nenájdeš.
Hučí mi to v hlave ako vodopád. A ešte niečo. Na úsvite, keď nemôžem spať, vídavam v záhrade môjho domu bielu laň. Stojí a díva sa na mňa očami, ktoré som už niekde videl.
