Ukážka z diela

Bahnová

BAHNOVÁ

Kôra stromu, prastarého. Pod ním stelivo lístia, machu, zošúverených hmyzích krídel a telíčok, rozložených húb, farebných škrupín z maličkých, vypadnutých vajec, ale i celých spadnutých hniezd, spráchnivených konárov a dočista ohlodaných miniatúrnych kostičiek,

pretože v tomto parku žijú len drobné živočíchy, ktoré sa tu vedia šikovne a zavčasu ukryť: to všetko sa uložilo, hnije a rozkladá v mnohonásobných vrstvách. Do tohto bohatého podložia sa zaborili nohy ťažkého muža, noria sa až po členky, no muž neváha, pristúpi ešte bližšie k stromu, pristúpi až na dotyk, pritisne sa k jeho barnavej a drsnej a hrubiznej koži, dokonca si vyzuje topánky, hľadá s kolosom lepšie spojenie, rozopne kabát, objíme strom, no jeho ruky sa vzadu nespoja, ani sa len nedotknú, kmeň je priveľmi mohutný. To však neprekáža:

spojenie aj tak neprúdi vodorovne, prúdi rovnako ako tok živín v prastarom kmeni, v jeho vetvách, koreňoch a listoch, rovnako ako tok krvi v mužových nohách, srdci, pľúcach a hlave, bojuje s gravitáciou, prúdi zdola nahor a nazad...

telo muža a telo stromu sa zjednocuje, prepája sa, muž cíti, ako sa prepája,

miešajú sa energie, stromová a ľudská, a on sa stáva silnejším, stále silnejším...

Zaduje vietor, telo muža sa k stromu tisne ešte tuhšie, akoby po ochranu a záštitu, a vtedy strom zhodí vetvu, košatú, ťažkú... minie ho. Takmer ma trafila, mohla ma zabiť, pomyslí si: vetva, ktorá by sama vydala za mladý strom. Možno by si ju strom udržal, keby som ho neoberal o silu, ale to mu len tak prešlo hlavou, lebo

za vetrom lejak, ale široká koruna, pokrytá lístím a spadnutá vetva mu poskytujú úkryt, občas sa pritrafí nejaká tá kvapka, no začne ho oziabať; znova sa obuje, hoci topánky sú už trochu mokré. Pohodlne sa o strom oprie, nerobí už prosebníka, ale pána, už nie hosťa, no pána, pána prírody... Znova pri sile.

Netrpezlivo vyčkáva koniec prietrže, dúfa, že sa nezačne aj búrka, vtedy by musel svoj úkryt opustiť, ak by výška stromu pritiahla blesk, veď prečnieva všetky ostatné, nech si to odnesie sám,

načo sa tak vytiahol, rozumnejšie by bolo narásť skromnejšie, alebo radšej sa rozostrieť len do šírky, zabrať viac priestoru a výživy, zabrániť klíčiacim... veď ani v takom prípade by ho nič neprerástlo, neubralo by slnka, vzduchu, menej by bolo len skazonosného vetra. Sila stromu mu napriek rozlietanej hlave, obutým nohám a slabému dotyku chrbta s kôrou bahnovej farby naďalej vteká do tela, cíti to, strom ho núti znova sa sústrediť na zázrak, ktorý

naďalej ostal zázrakom, pretože muž netuší, ako prebieha: ako by aj mohla vtekať? Energia? Z tela do tela? Alebo v skutočnosti nič netečie, iba sa prepólujú bunky, zjednotia sa atómy, z ktorých pozostávajú? Ako keď vojaci? Vpravo vbok, vľavo vbok? A účinkuje aj on? Na taký ozrutný strom? Čosi mu vracia, odovzdáva? A ak, o čo vlastne prichádza?

Dážď ustal, muž sa odlepí, riadne sa pozapína, pretože pod stromom to spravil len ledabolo, prstami si vyberie z vlasov lístie, potom sa aj dôkladne učeše, vyčeše špinu, prihodí ju k podstielke stromu, veď ide medzi ľudí, obozretne sa vyhne bahnu a kalužiam, aby si nezasvinil auto, v prvej čistej mláčke na nerovnom asfalte si opláchne podrážky –

a spokojný sám so sebou, nabitý elánom, opúšťa ostrovček zeme, ktorý postupne obklopilo a predsa si ponechalo mesto, ba zdá sa, že si ho žiarlivo ochraňuje a stráži –

betónové, tehlové, sklené, kovové a asfaltové, no predsa len jeho mesto, jediné, do ktorého patrí;

vyčesaný v umytých topánkach odomkne svoje auto a spokojne sa uvelebí v kovovej Faradayovej klietke. Chránený pred dažďom, nebeskými výbojmi, hlinou a blatom, vetrom a námahou.

Spustí stierače. Preladený, pripravený. Pozrie na hodinky: stíha. Výkonný, naďalej.

 

(Poviedku zo zbierky Sfarbenia načítala autorka na CD, ktoré je prílohou jej knihy rozhovorov s Jánom Štrasserom Sledoslov, vyšla v Literárnom informačnom centre 2015.)