Vyhľadávanie
Nostalgia
Na rande prichádzam s disketou miesto kvetín.
Ach, ďakujem, šepkáš a tvár ti horí priznaním.
Si iba kyborg a tvoja láska je iba program,
rovnako ako aj modré nebo, chardonnay ročník 1890,
krik čajok dolu nad plážou i celé toto prímorské letovisko.
Môj béžový oblek a slamený klobúk ma usvedčujú.
Som prvým básnikom, ktorý vzišiel z rodu kyborgov.
Pohľadnica z Paríža
Ako spomína pán Breton, v auguste 1923
sa v ulici Git-le-Coeur zjavil tieň mladého dievčaťa.
O desať rokov neskôr uvidel tú istú bytosť
pán Nezval v podvečernom fotografickom meste.
Kráčala filmom a dnes sme ju našli opäť:
Okoloidúca, od nepamäti žijúca
v miestach, kde odpočíva srdce. O desať rokov
neskôr, keď sny mladučkého princa za jedinú noc
zostarnú na spomienky, v pohybe
jeho perleťových rúk splynie kung-fu s tangom
a prízračná bytosť z ulice Git-le-Coeur
opäť svitne ako najmilší nedosiahnuteľný tieň.
Damask
Táto noc ťa hryzie lunou v tvári.
Ostré zuby veží zažíhajú hviezdy nad mestom,
čierne nebo sťažka klesá do záhrad.
Spievaš si, princezná z laboratórií,
zatvorenou tvárou spievaš si,
v komnatách nehybných a pustých,
na míle vzdialená vyoperovaným tepnám.
Storočie stroje krehké ako vtáčie srdce
brúsili ťa v hlboký šperk. Dnes
kyborgovia imitujúci rokoko dvoria ti
s rukami vo vesmíre ako vo váze s kvetmi.
Napudrovanou tvárou a kovovým telom
líhajú s tebou do mäkkých lôžok z mäsa.
Krvácaš jemnejšie než ruža bozkávaná vánkom,
a predsa to nie je krvavá hĺbka tvojho kvetu,
čo v kyborgovi vzbudzuje túžbu vanúť.
Pod balkónom spievam o tvojom perleťovom pohlaví
a z veršov tkám neviditeľnú cestičku úteku.
V tej loďke ako v déjà vu sa plavíme
z Kybérie do Bratislavy a Dunaj
je iba nitka v obruse z damasku,
keď pri šálke čaju noc ma zastihne.
Dedinka v údolí
To, na čo si spomínam, sú ruky
zmáčané vôňou sena. Vykúpaný
v pote tvojho tela, žmúril som
do krásy ešte dlho po tom, ako hviezdy
popadali do mäkkej trávy noci.
Svitli prvé obrazovky, lode sa kúpali
v bazénoch vesmíru, satelity sa skláňali
nad krajinou ako bledé tváre svätcov.
Náhle som nevedel, aké slová
akými ústami vysloviť.
Ktorými rukami chrániť
a ktorými zabíjať.
Medzi králikom a tebou stál som ja
nepripravený na deň plný mňa.
Medzi prúteným a plastovým kreslom
prebehol náš život.
Ako cudzinec kráčam po vlastnom dvore
a snívam o rukách zmáčaných vôňou sena.
Miesto tvojej tváre biele ikony
uprostred nocí skláňajú sa
nad rozpáleným čelom postele.
Mária z Petrohradu
Nad tichou nocou sa mihne krídlo večnosti
a na okamih zahalí chrám ako telo dušu.
Topole snežia,
Mária nastavuje tvár spomienkam,
Mária si upravuje účes,
starostlivá, krásna Mária z Petrohradu.
„Buďme aspoň chvíľu navždy spolu,“
poviem, ale Mária kráča 19. storočím.
Topole snežia,
Mária pohládza dušu snením,
ale duša je sťahovavý vták
a Mária už opäť kráča Petrohradom.
„…stačí byť nehybný v nehybnom
a mnoho tisíc odlietajúcich vtákov
preletí tvojím pohľadom,“
poviem a ruka Márie usína mi v dlani.
Nad portrétom dvornej dámy
Medzi tebou a mnou
niekoľko zanedbateľných storočí
povieva v okne ako záclona.
Sú: diván, kreslá, svietniky na stoloch,
obrazy v ťažkých rámoch, vázy
a chodba, ktorou si v takýto slnečný deň
prešla celkom samozrejme,
akoby sa toto nikdy nemalo skončiť.
Nepoľujem na prízraky, iba čakám,
kedy cez jemnú pleť plátna
presvitneš hlbšie do miestnosti.
Za oknami zapadá slnko a lupeň po lupeni
sa ruže i tvoja tvár zatvárajú do nevinnosti
na sklonku leta, tesne predtým,
ako farby na obraze a vône zo záhrad
vsiaknu do tvojej pomalej 11-ročnej krvi…
Nikdy neprejdem tú cestu,
ktorou sa zemeguľa prekotúľala
od teba až ku mne.
A keď vychádzaš z dverí, niet ma,
iba oči mi vlhnú tvojimi slzami.
