Ukážka z diela

Bez lásky

Úryvok z románu Bez lásky

„Vy ste babka?“
„Ja? Ja... nie som babka. Ja som mamička.“ Povedala žena.
Učiteľka v škôlke, ktorá jej položila túto otázku, bola asi v jej veku. Možno bola aj trochu staršia. Iste, žena nebola upravená, mala vlasy zopnuté obyčajnou vyťahanou froté gumičkou, dávno nebola u kaderníka, sem-tam mala už šedivý vlas, nebola ani poriadne namaľovaná a v poslednom čase trochu pribrala, lepšie povedané, po druhom dieťati sa jej ešte nepodarilo schudnúť. Od prírody však bola dobre stavaná, takže keď sa jej telo zaobalilo pár kilogramami tuku navyše, ešte stále to nebola katastrofa. Postava stratila na dokonalosti, ale ušla. Prsia mala žena stále väčšie ako brucho, čo je vraj základ, ako jej pred pár rokmi povedala výtvarníčka v Ateliéri osobního stylu v Prahe. Muž jej jeho návštevu zaplatil ako dar k tridsiatym narodeninám, bolo to jej želanie.
Žena nezarábala po materskej veľa peňazí a na materskej vyslovene živorila, takže mala na sebe len lacné sivé sako zo second handu. Sako bolo francúzske, značkové a dobrého strihu, keď si ho zapla, robilo jej, napriek kilogramom navyše, dobrú postavu. Bolo vidno, že je staršie, lebo pri golieri sa trocha páralo, ale stálo až tristo korún, čo bolo na pomery sekáča dosť, takže bolo naozaj kvalitné.
Predsa len, žena mohla v prítmí pôsobiť trocha staro, opotrebovane, veď mala mať čoskoro štyridsať, ale považovať ju za babku niektorého zo škôlkarov, to je azda priveľa, pomyslela si.
„Prepáčte, povedali, že má poňho prísť jeho babka, tak som si myslela, že ste to vy,“ povedala roztržito učiteľka, ukazujúc na rumádzgajúceho sopľavého chlapčeka pri svojich nohách.
Babky môžu byť aj štyridsaťročné, veď aj jej babka bola mladá, keď bola žena dieťaťom, a učiteľka, pomýlená informáciou, že má prísť akási babka, sa v tme mohla jednoducho pomýliť. Žene to však vŕtalo v hlave. To už je taká stará? To už vyzerá tak zle, že ju považujú za babku? Škrelo ju to. Zdôverila sa aj mužovi, a ten jej povedal, že tú učiteľku pozná, je vraj taká stará a možno aj trochu staršia ako oni, a že iste len zle videla. Je aj trochu popletená, takže si z toho žena nemá nič robiť.
Hm, babka. Takže mňa už si mýlia s babkami. Nelichotilo jej to. Celkom ju to vykoľajilo.
Keď sa presťahovali do domu, prestala sa ráno maľovať. Nemala na to čas. Vždy len utekala dolu kopcom popri rozkvitnutých záhradách na autobus a do práce prišla nenalíčená. Kolegyňa Jacqueline, ktorá bola kedysi modelkou, ju hrešila:
„Namaľuj sa! Nemysli si, že keď si sa presťahovala na dedinu, prestaneš sa teraz o seba starať!“
Myslela to dobre. Aj ona sa totiž pred pár rokmi presťahovala do domu na vidieku a vedela, aké riziká takáto zmena životného štýlu so sebou prináša. Bola rozvedená. Rozviedla sa po tom, čo cez mobil odhalila neveru svojho manžela, a žene neustále kládla na srdce, aby o seba dbala, lebo inak si chlapa neudrží. Sama už žila s iným mužom.
„Zober toho svojho do rímskych kúpeľov. Dáte si tam šampanské, uvidíš, ako vám bude dobre.“
„Tam ja svojho muža nikdy nedostanem.“
„Tak ho tam dostane nejaká iná, uvidíš.“
Jacqueline sa cítila byť odborníčka na vzťahy, na sex, na módu, na zdravú výživu a na život vôbec. Často navštevovala veštice, numerologičky a vizionárky a kolegyniam neustále rozprávala o tom, čo jej predpovedali.
„A červenú spodnú bielizeň máš? Minule sa ma na to pýtal jeden kybernetik. Vravím že: Načo? Veď ma v nej aj tak nikto neuvidí. A on že: Ide o ten pocit. Žena vraj musí mať na sebe sexi červenú bielizeň, aj keby ju v nej nikto nevidel. Inak si prestane pripadať sexi.“ A na dôkaz vytiahla Jacqueline spod blúzky ramienko červenej podprsenky.