Ukážka z diela

Bezpečné miesto

Korene vo vzduchu 

                   Vo vzduchu, tam zostávajú tvoje korene,

                   tam, vo vzduchu.

                                                               Paul Celan

– Kam, pán inžinier, kam, na hroby?

– Na hroby, pán sused. Máme tam mamičku,

aj brat mi tam leží a ženina neter,

vlani sme ju pochovali, sedemnásť mala,

vraj leukémia. A vy, pán sused?

– Domov. Rýchle sa teraz stmieva.

A to ja najradšej doma…

– Na hroboch ste už boli?

– Nemám hroby. Žena mi ušla, dávno,

ako ráčite vedieť, synovia ešte žijú,

ale až v Kanade, veru, v Kanade…

Nemám hroby…

– A mamička, otecko, bratia,

starí rodičia, kde vám tí ležia?

– V osvienčimskom vzduchu, tam,

vo vzduchu ležia.

  

 

Smrť si nás vyšíva 

Už si nevytŕham sivé chlpy

z brady. Už mi bujnejú…

    (Smrť si nás vyšíva.)

Na sivú kôru mozgovú,

na sivú pleť,

na bradu

    padá popolček

z krematórií.    (Po toľké roky

padá.)    Padá popolček

toho, čo neostalo…

    (Smrť si nás vyšíva. Vyšíva

silným sivým vláknom. Zašíva,

čo je dočasné.)

 

A čo je večné? Posunok

útlej ruky, ktorá ti vchádza

do vlasov?

    Peľ padajúci

do čiernych pôd,

do čiernych verných očí,

peľ padajúci

z lásky?    (Po toľké veky

padá.)    Peľ

toho, čo ostane…?

 

Už si nevytŕham čierne vlasy

zo zúfalstva. Už mi padajú

(z lásky).