Ukážka z diela

Blíženci a protinožci

(úryvok z románu)

Adriánov denník

16.apríl 1998

 

   Takže človek predsa len ešte sem-tam zažije nejaké prekvapenie! Popoludní niekto zvonil pri dverách. Šiel som otvoriť a stála tam žena – mladá žena, okolo dvadsať, dvadsaťdva. Ani to neviem odhadnúť. Po tom, čo mi porozprávala, by som tvrdil, že je skôr staršia. Celkom pekná, i keď nejako zvlášť ma nezaujala. Myslel som, že sa pomýlila, no pýtala sa, či som to ja, Hej, povedal som, ale zdalo sa, že tomu neverila, neviem, koho si predstavovala – a že má pre mňa pracovnú ponuku. Podivil som sa, ale pozval som ju ďalej. Ponuku! Pomyslel som si, že o sex nemám záujem. Ha-ha! A takmer som to vyslovil, nemal som dobrú náladu, málokedy ju mám, takto popoludní. Povedala, že sa volá N a ešte nejako. A hneď vybalila, ešte si ani poriadne nesadla, že mi chce nadiktovať svoj príbeh, aby som ho spísal, pretože chce vydať knihu. Chcel som vedieť, kto jej vravel, že niečo také robím. Povedala, že skrátka ma niekto odporučil, niekto ju na mňa upozornil. Teda fakt neviem, kto to mohol byť?! Ľudia ako IM alebo ET takéto niečo držia v tajnosti, tak potom...? Fakt záhada! A že keď jej ten dotyčný povedal moje meno, spomenula si, že kedysi objavila vo výklade kníhkupectva jednu moju knihu, bol to Prah bolesti. A že sa jej páčil názov a kúpila si ju. Skoro som spadol z nôh (sedel som) – toto mi tuším ešte nikto nepovedal! Konečne poznám osobne svojho čitateľa – takého toho ozajstného čitateľa, nie Z, ani kamošov! Dobre – povedala, že jej veľmi nerozumela, ani ju dokonca nedočítala, ale páčil sa jej štýl, akým je napísaná. Má ju doma, ak jej neverím (neviem – vyzeral som tak?) – ale dôkazy som nevyžadoval. Jasné, že som jej neveril ani slovo – moji čitatelia predsa takto nevyzerajú! Áno? A ako teda vyzerajú? Nič. Tak si teda zistila moju adresu a rovno prišla, asi to je jej štýl. Možno sa bála, že by som sa v telefóne vyhováral. No ale na druhú stranu – som zas nemusel byť doma. Ja takéto náhle prepady dosť neznášam, takže sa jej kľudne mohlo stať, že by som ani neotvoril dvere. Povedala, že ten môj štýl písania je taký priamy a že to je dobre, jednoduché vety, šľape to dopredu (to sú jej slová). Neviem, či je to veľmi výstižné, ale keď to tak vidí... Podľa toho, čo hovorila, nie je žiadna veľká mysliteľka. Nevadí. Stále som sa pýtal, o čo presne ide a ona sa len tak krútila, aj kávu som jej spravil, bavili sme sa o hlúpostiach (medzitým prišiel zo školy M) a už som sa jej pomaly chcel zbaviť. A potom vypálila, že od svojich šestnástich rokov sa živila ako (ehm) prostitútka, vo viacerých veľkých mestách a spýtala sa, či je to na nej vidieť. Bol som z toho zmätený. Nejako som pokrútil hlavou – na také niečo by som ju teda netipoval. Aj bola mladá, aj vyzerala tak – nepoužito – doriti, to je výraz! Ako by si to asi spoznal, ty kretén?! Robila to niekoľko rokov a potom to išlo dolu vodou, lebo sa stala závislou na heroíne a zopárkrát to vyzeralo, že má smrť na jazyku (takto to povedala, preto to takto píšem, ľudia používajú strašne veľa fráz...). Teraz sa zo závislosti dostala a chcela by o všetkom, čo ju postretlo, napísať knihu, ibaže nič podobné nikdy predtým neskúšala, takže ani nevie ako na to. Rovno sa spýtala na podmienky. Prečo nie? Povedal som jej ich. Súhlasila. Dohodli sme si teda stretnutie na najbližšiu stredu. U nás. Som zvedavý. Dlho sa už nezdržala, stále som na ňu musel pozerať a predstavovať si... No nešlo mi to. Uvidíme.

 

Kniha zo skla (príbeh, ktorý nedokončil Adrián)

Fragment 3.

 

   Bola vysoká, štíhla. Pripomínala mu zviera, predovšetkým v tom, ako sa pohybovala. Ušľachtilé zviera, ani nie človeka. To by bolo príliš jednoduché. Našľapovala ako keď niekto ráčkuje, keď nevie povedať R, mäkko – ako keby prudké dokročenie vždy nakoniec zjemnila. A nezaznelo potom tak ostro. Mohlo to pripomínať vzdialene mačku, ale mačky chodia ešte trocha inak. Čierne vlasy – takú čiernu ešte nevidel. Bola úplne tmavá. Raz pozoroval atrament, čo vypúšťala sépia – tak taká to bola farba. Hodila sa mu k noci, k tejto konkrétnej noci. Dlhé vlasy, ale nie zas príliš dlhé. Keď kráčala, povievali vo vetre, takže každú chvíľu musela urobiť ten známy pohyb, ktorým si ich odhrnula z tváre – jeden prameň sa jej zachytil na perách, znovu spravila ten pohyb, reflexívne pohla špičkou jazyka a kráčala rovnomerne ďalej. Len oči nevidel. V tme sa javili ako pravidelné čierne otvory v maske. Predpokladal, že sú rovnako tmavé, tmavo-tmavé. V kontraste s bielou pokožkou tváre, na ktorej jej vystupovali lícne kosti. Tak sa to zdalo podľa svetiel a tieňov, čo vrhali pouličné lampy. A ulicou sa rozliehalo mäkké klopkanie opätkov, ktoré – taký to bol prelud – hovorili jednoslabičné slová. Spoluhlásky zostávali rovnaké, to len o sa menilo na a, dokonca na e či i. Inokedy výslovnosť zostávala nejednoznačná. Ale rytmus slov bol pravidelný. Mŕtva reč zaniknutého kmeňa. Odsekávala z chodníka údermi opätkov a kráčala ďalej. Akoby toto mesto postavili iba pre ňu.

 

Páska 6-7

 

   „Koľko zákazníkov bolo za noc?“

   „Za noc som mala niekedy dvoch, niekedy jedného, podľa toho, či som sa s ním musela baviť, alebo nie... V podstate, na izbe som bola s tým, keby som nepočítala vyzliekanie, sprchovanie, obliekanie, sprchovanie – som tam bola možno desať minút s ním... To bolo rýchlo, to, koľkokrát sa stalo, že som sa len vyzliekla a už som mohla odísť... Pretože tam platilo to – keď už má chlap po tom, tak odchádza... Tam sa s tým nebaví, či bolo, nebolo... A to sa veľakrát stávalo. Potom vlastne som sedela v takom podniku a tento chlapec mi hovorí – volal sa Saša – veď skús začať kradnúť – veď toľko sa lepia na teba chlapi pri onom, aj tak ti nič niektorí nechcú dať, iba s nimi zabíjaš čas, vôbec, že sa s nimi rozprávaš... Tak skús im potiahnuť... No a teraz ja som sa, že ja neviem, tak som začala kľučkovať, ja neviem, nevedela som to... A on, že jednoducho pôjdeš do vrecka, musíš ho zabávať, musíš odviesť jeho pozornosť preč... No a tak už prišiel vlastne deň, kedy som to mala vyskúšať.

   Som bola s jedným chlapom.... dohodli sme sa, som ho vlastne zbalila. Bol to taký starší pán... nejaký Rakúšan. A celkom som sa okolo... som ho obletovala, a dohodli sme sa akože, že za šesťtisíc korún pôjdem s ním. Na hotel. Na nejaký druhý. A prišli sme pred ten hotel a zastavila som si taxík skôr a vystúpila som. Skrsla mi taká myšlienka, že pobavme sa ešte vonku... No a tak som ho... ja som mladá, on bol starý... ale rozbláznila som ho vlastne tým, že som začala behať okolo áut... a začali sme sa naháňať. A ja som k nemu občas pribiehala, dala mu pusu, hej, pohladkala som ho po zadku, zrazu som pocítila, že tam má peňaženku... Tak ja som už na ňom visela, tak som mu ju vytiahla. A bláznili sme sa ďalej, naháňali sme sa. On ešte nevedel, že nemá peniaze. Myslím, že na to ani nedošiel, až kým nešiel asi niečo platiť... A zrazu som sa rozbehla a už ma nebolo. Neviem, čo ten chudák tam... či sa ďalej naháňal sám, alebo ma hľadal medzi tými autami, kde som sa schovala. A už mal po peniazoch.“

   „Čo bolo potom?“

   „Došla som do jedného podniku, kde ma čakal tento chlap – Saša – a na celé ústa, čo som si neuvedomila, vlastne veď som bola trochu naivná – hovorila som, že no – Saša, podarilo sa mi to – okradla som ho – na plné ústa... Všetci tam stíchli a zostali na mňa pozerať, tak hneď a on, že - Šibe ti? Prosím ťa, nerob si srandu! Proste to tak nejako zahovoril... A on že koľko... Tak som mu vytiahla peňaženku. Vtedy to naše vzrušenie, čo je v tej peňaženke, vyvrcholilo... Lebo tam bolo neúmerné množstvo tých peňazí – tam boli doláre, marky, a pritom to bola veľmi malinká peňaženka... Čo by som povedala, že napríklad našich desať tisíc by sa tam ledva zmestilo... Ale v týchto dolároch a markách sa ich tam vošlo poriadne veľa... A potom mi hovorí – Vidíš, darí sa ti, skús to ešte raz... No a už sa mi to nejako začalo páčiť, tak som začala znova ťahať takto... Vlastne tí, ktorí ma nepoznali, nevedeli, čo som zač... Ale musím povedať, že ani raz sa mi nestalo, že by chlap za mnou prišiel a povedal mi – Ja si ťa pamätám! Okradla si ma! Alebo niečo... Aj keď som ho stretla, buď si ma nepamätal, alebo nechcel... si spomenúť na to... Nechal ma tak, zakaždým... Saša, iba keď nemal peniaze, prišiel za mnou... Ja som nikdy ani teraz nemusela povedať, že zarobila som toľko a toľko... To bola moja vec. Ja neviem, to bola taká moja prvá skúška, ale nedošla som na to... Myslela som si vtedy, že ľudia sú super. A to som vlastne podcenila vo všetkých ostatných prípadoch.“