Vyhľadávanie
Červený favorit
Pred bytovkou stojí naštartovaná zelená Lada. Vstupujú do nej dvaja pokrčení šedí muži a s nimi sused z nášho poschodia. Zhruba o polhodinu ho priviezli späť a nasledoval ďalší – ujo Dano, býva priamo nado mnou. Priviezli ho približne po rovnakom čase ako prvého suseda, no nie v zelenej Lade, ale v novej červenej Favoritke.
Po schodoch sa nesie dupot poltopánok a stíchne až na našom poschodí. Počujem zvoniť vpravo u Tondov. Spoza okna vidím nastupovať v sprievode rovnakých šedých pokrčených mužov Tondovu ženu a Tonda do Favoritu. Po necelej nekonečnej hodine ich vracajú domov. Všimnem si, že Tondova Anka má slzy v očiach. Počujem, ako odomknú a vstupujú do svojho bytu.
Postupne predviedli už všetkých susedov na mojom poschodí a nado mnou. Len u nás nezvonili. Pozriem opäť cez okno, červený Favorit je tam, pri ňom dvojica šedých pokrčených mužov. Urobili si pofajčpauzu. Posledné šluky, špaky hodili na chodník a vošli do vchodu.
Opäť počujem kroky po schodoch, blížia sa k našim dverám, čakám na klopanie na dvere alebo zvuk zvonca, ale nič sa nedeje. Dupot poltopánok minul naše poschodie a pokračoval ďalej na tretie. Zvonia. Počujem hlas dôchodkyne, pani učiteľky Kohútovej. Nastúpia s ňou do auta a odfrčia preč.
V hrdle mám sucho, nie som schopný vysloviť ani pol slova. Prečo práve u mňa nezvonili?
Zazvoní zvonec, tak predsa na mňa nezabudli, asi prišli zadným vchodom. Pristúpim ku dverám, spoza nich počuť Tondov šepot: „Maroš, to som ja.“
Uľavilo sa mi.
Otvorím.
„Poď ďalej. Sadni si do izby.“
Sadne si do kresla, zapáli si a pološeptom spustí: „Ide o teba, vieš, kto to bol?“
„No tajní.“
„Hm. Pýtali sa na teba. Dúfam, že si nič neurobil.“
„To, na čo myslíš, určite nie,“ odpovedám.
„Chceli vedieť, kto sem chodí, kde cestuješ cez víkendy, aké máš nahrávky a knihy. Po Anke jeden hulákal.“
„To ma mrzí,“ hovorím mu.
„Chcú, aby som ich informoval, keď pôjdeš na týždňovku alebo na víkend preč. Vyhovoril som sa, že cez víkendy chodím pomáhať starkej na lazy a počas týždňa robím na zmeny. Pýtali sa, či nám nevadí hluk, keď počúvaš hudbu. Povedal som im, že nie, a oni povedali, že rybičkám v akváriu hlasná hudba vadí. Ale my nemáme akvárko,“ dopovie Tondo. „Pýtali sa aj na Potkana a Hera. Asi mi nepovieš, prečo práve teba sledujú, že?“
„No... presne neviem, podľa mňa to bude pre Hera, predtým ako emigroval, býval u mňa.“
„Vidíš, to mi nenapadlo, že pre Hera budú robiť taký cirkus,“ upokojil sa Tondo.
Vyfajčili sme ešte po dve Marsky a rozlúčili sa.
Rybičky... Nešlo mi do hlavy, odkiaľ vedia, že mám akvárium, žiadni susedia ku mne nechodia. Divné.
Prešiel víkend.
V pondelok skoro ráno cestujem za prácou autobusom do Banskej Štiavnice, vždy si beriem so sebou nejakú knihu, cesta mi pri nej rýchlejšie ubieha.
Vystupujem dole na autobuske a vyberiem sa pešo hore Štiavnicou na Trojicu. Máme tam vysunuté pracovisko, zamestnaný som v pridruženej výrobe, ktorá patrí pod JRD Stará Kremnička. Opravujeme, konzervujeme historické budovy v pamiatkových zónach.
Práve sme usadení v Štiavnici. Náramne mi tu vyhovuje pracovná doba. Začíname v pondelok a končíme už vo štvrtok na obed, ale okrem štvrtka makáme od rána do tmy. Trojdňový víkend je však na nezaplatenie.
Prejdem Trojicou, otváram dvere na unimobunke, pozdravím kolegov, prezlečieme sa do montérok a čakáme na Mariána, nášho šéfa. Práve máme na pracovisku inšpekciu, brali vzorky z vrtov a merali ich hĺbku.
Marián sa zadychčaný dovalil v červenom klobúku a dlhom rifľovom kabáte. Chlapi ho nemali veľmi radi, myslím, že mu závideli, že s nami nemusí makať a že kšefty a projekty by zvládli aj oni. Teda vybaviť nové zákazky.
Pozdravil nás. Stručne opísal inšpekčný deň, že dopadol na jednotku, že nám vybavil novú zákazku, ktorú sme bravúrne vyfúkli Spišiakom. Rozdelil úlohy a mňa požiadal, nech s ním chvíľu ostanem na kus reči. Keď sa ufrflaní kolegovia pobrali, Marián spustil:
„Volali mi z družstva, že po kancľoch chodili tajní a vypytovali sa na teba. Predseda sa pýta, čo s nimi máš, či v niečom nejdeš.“
„A čo tým chce povedať?“
„Asi sa obáva, vieš, v Žiari nejaká partia vyberá byty a tak.“
„Hm... to si všetci myslia, že každá mánička musí byť kriminálnik? Mrzí ma, že mi neveríš,“ hovorím.
„Verím, ja len tlmočím, čo vravia dole.“ Dole preto, lebo Štiavnica je hore, ináč je to opačne.
„Zdôrazňoval som, že chodíš do práce poctivo, po pracovnej stránke sme s tebou spokojní. Nebudú to tie vaše víkendové cesty za hudbou na Moravu?“
„Možno hej,“ hovorím.
„Ok, to je tvoja vec, ale dávaj si pozor.“
Odišiel som pod Starý Zámok, teda pod časť zámockého opevnenia. Navŕtal som desiatky metrov hlbokých dier tlakovou ručnou vŕtačkou Permonik, vážiacou dvadsať kilogramov. Vôbec som nezávidel prácu s touto opachou baníkom v podzemných šachtách, jedna hrôza.
Dovŕtal som poslednú dieru, chlapi pripravenou zmesou pod tlakom zaplnili vrty v hradnom múre. Niečo po siedmej večer sme sa pobalili a šli na privát.
Ubytko sme mali blízko, kúsok nad synagógou, priamo nad tržnicou, v úzkom domčeku stojacom na skale, v ktorom nič nemalo pravý uhol. Vlastne ako vo väčšine domov v Štiavnici. A v tom je práve jej čaro.
Ja som zdieľal na prízemí izbietku s kolegom, Moravákom Miňom z Kremnice, kde sa priženil. Ďalší dvaja, tiež Kremničania, boli v podkroví.
Môj spolubývajúci mal také divné návyky. V pondelok prišiel oháknutý, kufor nabalený jedlom natlačeným v uhorkových pohároch, obliekol sa do montérok a bagandží, ktoré vyzliekol a vyzul vo štvrtok na obed.
Tie uhorkové poháre zhŕňal pod posteľ pootvárané aj nedojedené. Čerešničkou na torte bol takzvaný popolník, ktorý spočíval z pohára, do polovice naplneného zvyškom jedla, na ktorom boli ako utopence naložené špaky. Keď špaky už vyskakovali z „popolníka“, odložil ho pod posteľ a zaviedol nový. No hrôza.
V kuchynke som si pripravil studenú večeru a utekal preč do večernej Štiavnice, hľadať po krčmách svojich kamarátov z Geofyziky. Nočná Štiavnica v osemdesiatom siedmom roku bola dosť pochmúrna. Málo svetla, všetko šedé, samé lešenie.
Na Trojičnom námestí bol vtedy jeden funkčný dom. Veľa túlavých psov a mačiek, ulica dolu Trotuárom takmer celá oblečená do lešenárskych rúrok. Ja si ju tak pamätám odjakživa.
Cestou pred Trotuárom míňam Cicibar lahôdky, otvorený od rána do deviatej večer. Tam sa chodia všetci stravovať, prípadne aj opíjať.
Jedlá vozili skriňovou Aviou zo štátneho podniku Reštaurácie v Žiari nad Hronom. Spomínam si, ako horúce polievky prelievali z varných kanvíc do cicibarských otlčených hrncov. Nikdy nezabudnem na chodiace šaláty vystavené v presklených chladiacich vitrínach, navrchu boli vyzdobené petržlenovou vňaťou, ktorá sa každým dňom prepadávala hlbšie a hlbšie, do útrob šalátu.
Podnik od rána plný, zákazníci prevažne robotníci a úradníci zo susediacich budov. To bolo pár z mála funkčných objektov v pamiatkovej zóne. Úradníci popíjali asi borovičku z bielych kávových šálok.
V kúte pri hajzloch zvykla postávať miestna postavička. V Štiavnici ich bolo viac, táto bola výnimočná tým, že vám pred vstupom do vécka ukázala nadrozmerný pipík. A popriala vám dobrú chuť.
Ale v Cicibare ponúkali aj inú špecialitu, grilované kurence. Na železných nožičkách bol umiestnený veľký, nerezový presklený gril, naplnený celými kurencami. Ten gril frčal od rána do večera, neviem, či som mal smolu alebo som tetám bufetárkam niečo zlé spravil, ale v ktorúkoľvek hodinu som prišiel na grilované kuriatko, práve ho už nemali a gril bol plný čerstvých kurčiat.
Navyše, v tomto štiavnickom stavebnom chaose fungovalo niečo také, čo sa volá organizovaný cestovný ruch. Denne prišli do Štiavnice tri až štyri poschodové západniarske autobusy z bývalého Rakúsko-Uhorska, vlastne hlavne z Rakúska, plné dôchodcov.
To viem určite celkom presne, lebo autobusy parkovali pri Hríbiku, pod Trojicou, kde sme mali unimobunku. Hríbik stál oproti Cicibaru, takže kým prišli turisti z obhliadky mesta, šoféri nafasovali v Cicibare na cestu grilované stehienka s kyslou uhorkou a krajcom chleba v papierových sáčkoch pre celý zájazd. Turisti nastúpili, snáď spokojní, a pohli sa smer Viedeň.
Prejdem Trotuár a vchádzam do miestneho hotela s honosným názvom Grand hotel. Vojdem do poloprázdnej kaviarne, ale nevidím žiadnych známych, iba pár študentov, nejakých pánov v kravatách a jedného lesníka v uniforme.
Ostávam tu, vzdávam to, už nemám chuť niekoho zháňať, je aj tak dosť hodín. V priebehu hodiny mi kyslá obsluha stihla priniesť až dve pivá čapovaného Sitňanu. O pol desiatej vyhlásia záverečnú, zaplatím a odchádzam na privát. Dve pivá v sebe už mám, tretie ma čaká v chladničke, potom, dúfam, v tom brlohu zaspím.
Môj moravský kolega sa tentoraz nezdrúzgal v meste ako doga, ostal na priváte ležať na posteli, čítal nedeľnú Pravdu a fajčil Čárdy.
Pozdravil som ho, otvoril okno a ponoril sa do perín...
...
Konečne štvrtok.
Ráno ma budia škriepiace sa myšky, ktoré sa hádali o kus niečoho pod kolegovou posteľou. Zbalím sa a poberiem sa do práce. O jednej padla, teším sa na víkend, ideme do Nového Jičína.
Šéf Marián nás ešte mierne zdrží v unimobunke, hrdo nám vysvetľuje, že budúci týždeň meníme pozíciu a sťahujeme sa do renesančného domu po pravej, hornej strane Trojice. Máme tam prácu na pol roka. Súdruhovia sa rozhodli urobiť v starej bani exkluzívnu reprezentačnú vináreň.
Baňa je priamo vo dvore toho domu, vchádza pod strmý kopec, asi po 20 metroch sa stáča naspäť doprava a vyústi pár metrov pod vstupom, priamo do dvora domu. Šírka šachty je v norme, ale výška sa musí zmeniť z 1,6 metra na 2,1 metra minimálne. Problém je v tom, že celý spodok je z čistého kremeňa. Našou úlohou je dosiahnuť túto výšku.
Postup je takýto: každých 30 cm v každom smere urobíme 70 cm hlboké suché vrty, diery na konci šichty zalejeme špeciálnou nevýbušnou zmesou, ktorá do rána kameň rozpuká a potrhá, dvaja budú ten kameň zbíjačkou a krompáčom postupne odlupovať a sutinu fúrikovať na dvor. Tak to je všetko, užite si víkend.
Kráčam dolu Štiavnicou na autobusku, asi pri prvých panelových bytovkách ma obíde červený Favorit, na chvíľu spomalí, akoby ma chcel počkať. Priblížim sa, pridá plyn a už ho nevidím. Mizne medzi domami. Ihneď si spomínam na minulý piatok v Žiari.
Busom sa dostanem do Žiaru. O chvíľu vchádzam do chodby našej bytovky. Otváram schránku, z nej na mňa kuká obálka s pečiatkou odosielateľa Zbor národnej bezpečnosti.
Stlačilo mi hrudník a úplne vyschlo v hrdle, trasúc sa otváram obálku, vyťahujem list a čítam prvé riadky.
„Oddelenie pasov a víz Vás podľa paragrafu... vyzýva, aby ste sa dostavili o 14:00 hodine s cestovným pasom za účelom nezrovnalosti v cestovnom doklade. Ide o formálnu záležitosť.“
Hovorím si kľud, pokoj, žiadna panika, ale srdce búši, hrdlo mi stíska. Za kým ísť, na koho sa obrátiť?
Neviem...
Isté je, že kruh sa uzatvára.
