Ukážka z diela

Bohuš Bodacz: Korunovácia knihy alebo Tajomné hry Umberta Eca

Korunovácia knihy alebo Tajomné hry Umberta Eca

(úryvok z časopisecky publikovanej eseje)

     Meno ruže má viacero znakov, ktoré sú príznačné pre celú Ecovu tvorbu (a majú veľa spoločného s jedným argentínskym autorom, ktorého meno sme už spomenuli a viac si o ňom povieme neskôr) a jedným z nich sú práve znaky ako také, lebo semiológ Eco neopúšťa svoju zem zasľúbenú; jeho William z Baskervillu vraví: „Nikdy som nepochyboval o pravdivosti znakov (…), znaky sú to jediné, čo človek má, aby sa vyznal vo svete. (…) Samozrejme. Nie vždy má odtlačok rovnaký tvar ako teleso, ktoré ho urobilo, a nie vždy vzniká tlakom nejakého telesa. Niekedy reprodukuje len dojem, ktorý teleso zanechalo v našej mysli, je odtlačkom idey. Idea je znak vecí a obraz je znakom idey, znakom znaku. Z obrazu však môžem rekonštruovať, ak nie priamo teleso, potom aspoň ideu, ktorú o ňom mali iní.“ (Napokon, musíme si všimnúť aj záverečné slová románu: Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemusNiekdajšia ruža je tu už len ako meno, len číre mená máme vo svojej moci.)

     Podľa Z. Frýborta je problém znaku do románu vložený v niekoľkých rovinách, napríklad v historickej, v samej interpretácii znakov, ako to robia William a Adso, majster a žiak, dvojica, ktorá nám zákonite pripomenie (čo je autorov zámer) doktora Watsona a Sherlocka Holmesa (z Baskervillu, sic!), respektíve, podľa iných interpretov, Vergilia a Danta prechádzajúcich peklom v Božskej komédii. Dvojica majster a žiak kráča celou svetovou literatúrou a je znakom filozofickej témy: odkazuje práve k literatúre ako takej, ktorej znakom je kniha.

     A sme pri knihe (a knižnici ako množine kníh), ktorou je Eco priam posadnutý; je stredom jeho vesmíru, slnkom, demiurgom, prvým Slovom, a tak vlastne znakom znaku, stvoriteľom, hýbateľom a najväčším Tajomstvom, a vlastne sa tomu ani nemožno čudovať, veď všetky Ecove knihy pochádzajú z kníh. Ecovo až mystické vnímanie knihy ide tak ďaleko, že sa uňho „zjavujú aj knihy, ktoré neboli napísané“. A táto magická línia sa v obmenách zjavuje v takmer každom jeho románe. Rovnako ako knižnica, ten svätostánok poznania (a omylov), ktorý môže opäť vystupovať v pozícii ako znak znaku; a zalovme teraz priamo a nenáhodne u Borgesa, ktorý spomína, že „pre Mikuláša Cusanského bola každá priamka oblúkom nekonečnej knižnice...“ Knižnica zohráva svoju nezastupiteľnú úlohu nielen v Mene ruže, ale aj vo Foucaultovom kyvadle a Baudolinovi; je rovnako nesmrteľná ako kniha a ako symbol nového poznania je ukrytá v labyrinte. V labyrinte benediktínskeho opátstva i v tom, ktorý sa hadí pod všetkými krajinami sveta, ako sa o tom obrazne vraví aj v jednom z mott vo Foucaultovom kyvadle: „V podzemí azda pod všetkými krajmi Zeme sa rozprestiera obrovská šachovnica.“

     Ak si voľne zhrnieme, čo sme si už načrtli, nepochybne dôjdeme k záveru, že Meno ruže, ale aj to, čo po ňom nasledovalo, je predovšetkým piesňou o knihe; Ariadninou niťou v labyrinte sveta, bez ktorej by sme boli stratení. A tak možno ani neprekvapí, že ďalšou Ecovou posadnutosťou, ak chcete, znakom, je zoznam; zoznam kníh, vecí človeka: „nič nie je nádhernejšie než zoznam,vraví William nasiaknutý kacírskym smradom, „nástroj podivuhodných hypotéz.“

     Foucaultovo kyvadlo je výkladnou skriňou Ecovej magickosti, fantastickosti, tajomnosti a hier: tajomných hier s čitateľom. Jeho hrdinovia by ju najlepšie mohli definovať úsilím objavovať „duchovné rytierstvo“, hľadaním „niekoľko málo vyvolených mudrcov, ktorí putujú dejinami ľudstva, aby uchovali jadro nehynúceho tajného poznania“. A chcú, aby ľudia vedeli, „že existuje tajomstvo. Prečo by mal človek žiť, keby všetko bolo skutočne tak, ako sa to javí?“ Tajomstvo a tajomno je pavučinová sieť Ecovho rozprávania, ktorá sa sťahuje okolo čitateľa, aby ho napokon zhypnotizovala podzemím poznania a poznaním podzemia. Hier, ktoré sú za hranicami nášho vedenia, v priestoroch, v ktorých sa rozprestiera En-sof, teda Nekonečno, v kabale Boh do tej miery nepochopiteľný, že sa nedá pomenovať, respektíve tetragrammaton, teda štyri symbolické písmená označujúce v kabale Boha, ktorého meno nemožno vysloviť (a Borges zvláštnou zhodou okolností uvádza vo svojich Troch verziách Judáša storočia ohromujúce Tajné Meno Božie – Šem Ameforaš...). Foucaultovo kyvadlo je divadlom tieňov a záhad, je zaklínaním labyrintu skrytého poznania; je eposom o stvorení Knihy.

     Názov Ecovho románu v sebe ukrýva aj narážku, ktorá zrejme neodkazuje len na fyzika z 19. storočia, ale najmä na Michela Foucaulta, francúzskeho filozofa z minulého storočia a autora Slov a vecíDejín šialenstva, v ktorých okrem iného rozbil predstavu o kontinuálnom historickom vývoji. Položil proti nej myšlienku opaku, teda diskontinuity, ktorá ľudstvu, stáročiami učičíkanému ilúziou o naplňovaní nejakého vyššieho zmyslu – trebárs myšlienka, predstava Boha či nevyhnutného smerovania (pokroku) k akejsi bájnej utopistickej spoločnosti – hrozí jamou, priepasťou.

     Eco sa v konečnom dôsledku votrel nielen do kabalistického, ale aj do románového sadu a Foucaultovým kyvadlom, tajomnou literárnou hrou, stvoril text, ktorý nereflektuje len iné texty a sám seba, súčasne sa totiž usiluje premeniť realitu románu v realitu, ktorá by sa potom stala (trojica stretáva postavy, ktoré si pri tvorbe Plánu sama vymyslela).

     Ak sa Eco obrátil ku kabale, nebolo to len preto, aby svojmu čitateľovi pobláznil hlavu svetom mystiky, skôr a predovšetkým mu šlo o to, aby zdôraznil a na najvyšší piedestál povýšil úlohu Knihy, pretože práve kabala pripisuje Knihe a Slovu neskrývanú a nadpozemskú silu a vyjadruje im takú úctu ako takmer žiadne z poznaných učení.

     Eco teda pokračuje vo svojej piesni na chválu knihy, neobchádza však ani svoj obľúbený zoznam, ktorý vo Foucaultovom kyvadle zohráva úlohu katalyzátora udalostí a súčasne ho môžeme vnímať aj ako Ecov drzý žart (ide o zoznam bielizne, ktorý si urobila práčka v 18. storočí a ktorý si trojica redaktorov vysvetľuje úplne inak – ale čo keď správne?).

     Ak sa v našom texte úvah o textoch Umberta Eca neraz vyskytlo meno argentínskeho básnika, prozaika a esejistu Jorgeho Luisa Borgesa (1899 – 1986), nebola to náhoda, ktorá nás k nemu priviedla, ale nečakané a prekvapujúce poznanie. Hoci svetová kritika nikdy nedávala do súvislostí Borgesa s Ecom – či presnejšie Eca s Borgesom – o ich spriaznenosti nemožno pochybovať. Je to samozrejme Eco, ktorý sa zahľadel na Borgesovo územie a nepochybne s obdivom sledoval jeho sugestívne pohyby čarodejníckou paličkou mágie, čím však nijako nechceme ani len naznačiť, že by ich napodobňoval, alebo že by si nebodaj narazil na jeho pozemku svoju studňu. Eco a Borges sú jednoducho spríbuznené duše.

     O Borgesovi je známe, že ho (popri zrkadlách) fascinovali knižnice (a samozrejme knihy) a labyrinty. Dôkazy poľahky nájdeme v jeho tvorbe, za všetky spomeňme jeho slávne poviedky, ktoré majú jeho fascináciu priamo v názvoch, Babylonská knižnicaAbenchákán Bochárí, ktorého zabili v jeho bludisku, alebo napríklad Dvaja králi a dve bludiská. A my vieme, že tak knižnice (knihy), ako aj labyrinty sú srdcovou záležitosťou aj rodáka z Alessandrie (tá strhujúca zhoda mien, ba až významov: piemontská Alessandria, rodisko uctievateľa kníh a knižníc, a egyptská Alexandria známa svojou obrovskou knižnicou).

     Ono je toho však oveľa viac, ako sa napokon na slušné a priam pokrvné príbuzenstvo patrí; budeme hovoriť o Borgesovi, a pred očami sa nám bude vynárať Eco. Kritici hovoria o Argentínčanovi, že častou črtou jeho próz je ludickosť; to isté hovoria o Ecovi. (Pravda, aj o iných, no nejde o to, že vrásky má každý, ale o ich skrytú podobnosť.) O Borgesovi sa opakuje, že vo svojich fikciách deštruuje objektívnu realitu a vytvára realitu novú, práve takú autonómnu, ako je objektívna realita. (Kohosi to pripomína, však?) Ďalej o ňom hovoria, že podhubím jeho intelektuálnosti je jeho široká a všestranná erudícia, nadobudnutá čítaním filozofických a literárnych diel od najstarších čias po súčasnosť. Obvinenia z knižnej inšpirácie Borges odmietol s tým, že svojou tvorbou je pokračovateľom kultúrnych tradícií ľudstva. V Borgesovom zrkadle možno zazrieť Ecove kontúry...

     Ak obrátime zopár stránok nazad alebo si zalistujeme v pamäti a spomenieme si, čo už vieme o Ecovi a jeho poetike a najmä jeho Foucaultovom kyvadle a zacitujeme si zopár slov z Borgesových poviedok, neubránime sa dojatiu nad skrytou podobou vrások týchto dvoch velikánov svetovej literatúry. Buďme pozorní: v poviedke Námet o zradcovi a hrdinovi Borges píše: „Bolo dosť ohromujúce, že dejiny kopírujú dejiny, ale že by dejiny kopírovali literatúru, to je už načisto nepochopiteľné...“ A pridajme: „Kovové puzdro bolo vyduté, znaky na stupnici sa zhodovali s písmenami ktorejsi tlönskej abecedy. Takto po prvý raz prenikol fantastický svet do sveta skutočného.“ Tento úryvok je z Borgesovej poviedky zo začiatku 40. rokov Tlön, Uqbar, Orbis Tertius; Borges v nej rozpútal búrku fantázie, fantastickosti, tajomnej hry skrytých významov, teda všetko to, čo tak dôverne poznáme z Eca.

     Aj pochybovačný a zábudlivý čitateľ si určite spomenie na výmyselnícku trojicu redaktorov, Diotalleviho, Casaubona a Belba, ako spriadali svoju Hru a vymýšľali Plán, a tu zrazu práve v poviedke Tlön,Uqbar, Orbis Tertius sa dozvedáme, že akýsi nemecký teológ Johannes Valentinus Andreä „na začiatku 17. storočia opísal imaginárne bratstvo Ruže a Kríža, čo potom iní založili podľa vzoru toho, čo on predtým popísal.“ Zaujímavé, však? A to už nehovorím o tom, s akou radosťou Balbo, Diotallevi a Casaubon fantazírovali aj o bratstve Ruže a Kríža...

     „Istota, že už bolo všetko napísané, nás likviduje a stavia na úroveň prízrakov,“ napísal Borges, ale my sa ani náhodou nechceme dostať na úroveň prízrakov a už vôbec nie tvrdiť to, čo sa tvrdiť nedá… Iba sme sa pokúšali naznačiť (pretože vzájomná spriaznenosť Eca a Borgesa si žiada osobitnú štúdiu) a predstaviť príbuzenstvo myšlienok dvoch géniov svorne načierajúcich – raz zjavnejšie, inokedy menej jasne – do vôd fantastického až magického realizmu. Spoločne sa odrážajúcich na hladine tajomných hier a záhad, o ktorých Borges tak vtipne (a za nás) poznamenal: „… rozlúštenie záhady sa nikdy nevyrovná samotnej záhade. Záhada je súčasťou nadprirodzeného, ba aj božského. Jej rozlúštenie je len trik.“