Ukážka z diela
Radoslav Procházka

Brichtov boj

Uniesť človeka a dostať zaňho výkupné vyzerá v telke relatívne jednoducho. Zistíš si, kedy kam chodí a s kým, pripravíš si úkryt, vymyslíš miesto, kto a kam ti má doniesť peniaze, naplánuješ únikovú trasu, elegantne zarastený v rifliach a koženej bunde brázdiš ulice, si vlk samotár, čo si ide svoje, spoza okna pozeráš na dážď, sŕkaš čaj, čo vyzerá ako whisky, v zrkadle v kúpeľni vidíš vzor sily a odhodlania, možno sa niečo zamotá a tebe bude z ramena či z obočia tiecť tenký prúžok krvi a chvíľu budeš špinavý, aby si sa v poslednej chvíli predsa len zmohol a na konci toho všetkého z terasy domu z bieleho kameňa s margaritou v ruke hľadel na morskú hladinu. Unavený, dobitý, spokojný. S jazvami, ktoré môžeš predvádzať ako znamenie víťazstva a cti. Ale podľa telky si život plánujú len magori. A keby som aj musel uznať, že mi trochu preplo, ešte stále mám dosť rozumu nato, aby som vedel, že ja by som v takejto akcii vyzeral skôr ako Fantozzi než Jason Bourne. Aj keď ktovie, možno niečo medzi, taký Ady Hajdu.