Buvi-buvi

Pimpim

(úryvok)

Bola chvíľa, keď malinká Pimpim so svojím najjarnejším dievčenstvom zakotvila v prístave jeho mužských ramien. V tichu večera, ticho a večne krásne. Vtedy sa mu zdalo, že sa niečo navždy pripälo k jeho srdcu. Ale onedlho už myslel, že ju iba sám vysnil v nejakej priechodnej horúčke a že mu vybledne čochvíľa, ako sen.

Sedel na terase, ktorá ožila, prebratá teplým vánkom, a vytiahla sa hodne von na námestie, do slobody a jari. Akoby cez zimu v dyme väzne­ná duša bola vykypela pod holé, teplé nebo. Všetko utekalo v nejaký rozkošný objem jari. Všetko bolo zdurené, akoby chcelo odletieť niekam ďaleko-široko... Túhy zbujneli ako jarné rozvodnené rieky a srdcia sa rozbehúvali po zázračnom trávniku snov ako po zakvitnutom humuse, keď milostiplná Vesna už porozvíjala tisíc pestrých a perlistou rosou pokropených kvetov. Dunaj mumlal veselo ako starý potrundžený korheľ. Ľudia sálali a naháňali život. Dr. Dubský sa tiež okrídľoval peruťami znovuzrode­nia, aby zaletel niekam, a malinké dievča, kto­rého neočakávaný jarný zjav ho pristavil, do­letelo ta prvý raz načudovať sa čudným divom svojej šestnástej jari...

Dubského ešte zdobil zovňajší lesk mladého bonvivána, ale biely srieň už kde-tu zamúčil jeho čierne vlasy. Lásky ohnivé dary už zväčša vydoloval lúpežnými a márnivými citmi. Trochu sa trápil a trochu dúfal:

– Azda predsa len príde niekto, kto bude rád, že opustený sedím...

Vo vzduchu rozvoniaval vädnúci jazmín. Ze­lené svetlo a šero hmýrili jedno pri druhom v priestore ulíc ako rozvievané jasavé a smú­točné závoje.

– Keby prišlo malé svieže dievča, na ktoré ešte nikto žiadúcne nepozrel, len ja, – mávol krídlami túh a myslel na teraz rozkvitajúce ženy budúcna, ktorých je mnoho a ktoré by sa tešili, že je ničí, sám, slobodný a svoj. – Maličká!... pred ňou voňavé posolstvo jari a s ňou radosť, krása a všetko. Zardelé panenstvo by ma zdravilo z tváre a v očiach to rozkošné prvé hľadanie... Ó, keby si ma našla!

Poobzeral sa dookola. Rozcítený, ticho popásol kde-tu oči na drobných ženských rukách, v ktorých sa beleli malé biele čaše, potom pozrel na orchideu zastoknutú v kabáte, ktorá svietila v mŕtvej kráse a jej lupene sa rozšušorili a chveli ako biela, tajuplná dohárajúca túha. Rýchlo, živelne zahrmel vojenský orche­ster a naplnil priestor ouvertúrou z Tannhäusera, akoby bol niekde vybúšil  zázračný prameň, ktorý sa valí sférickými žľabmi noci ako z hudob­ných polí pratvorstva dohnaný príval, zvláštne, zvonivo, zúrivo, sladko a bôľne. A z tohto prí­valu sa vynorila! Doletela od ulice a z čiernych vĺn noci vystúpil jej biely zjav v kráse a skvení. Ako malinká dcéra z pien zrodenej matky Ve­nuše. Dve veľké topásové oči uprela práve naňho. Údivu a taju plné oči, ako skvúce, dráždivé pečate tajomstva. Vo svetle terasy kráčala popredku a niekto z tých, čo išli za ňou ako za radostne, slepo, výskavo rozbehnutým dieťaťom, zavolal ochranne a pyšne:

– Pimpim!

Pimpim. Ó, drahé meno! Akoby bolo vy­padlo zo strieborného zvonca alebo zo strún cimbalu. Čašníci ich obstali v čiernom, ako tiene. Diskrétne vtisol spoza nich svoj zrak a hľadel na Pimpim, ktorá ešte stála ako biely rozkvitnutý strom. So sladko zardelej tváre vyvracala naňho oči, dva podivné topásy.

– Človek nevie, čo je hriech, a miluje, len miluje, – pomyslel a hneď zatým cítil, že by mal sklopiť oči ako pred veľkým pokušením k hriechu. Ale nepovedomá náklonnosť už via­zala ho k nej, ako k neobyčajnému zjavu, ktorý prekvapuje a chytá. Z bielych, hebko našušorených šiat dvíhali sa dopola jej holé plecia a svietili ako strieborné zrkadlá. Roztomilá be­lasá hlava bola ako svätou jarou rozvité púpä a oblé ramená, vyšúľané, akoby z hebkej bie­lej peny, rozvinul každý jemný pohyb. Z úst červenovlhkých, ako rozpučená višňa, vanula ne­jaká žhavá vôňa až ta k nemu...

Cítil, že perute znovuzrodenia, ktorými sa vo veľkom chystaní jari okrídľoval, nesú ho k nej. A hoc bola blízko, celý večer ho opájal mámor akéhosi šialeného, nekonečného letu.

Muzika hučala celý čas. Námestie okolo te­rasy naplnilo sa ľuďmi. Hore-dolu miesili sa hlavy. Na stenách zábradlia visel muškát a otŕčal k nemu svoje rozvité stopky. Sedel dlho. Len čas utekal a všetko s ním, po polnoci zavial chladný vietor a doháňal spev náhliacich sa vĺn starého Dunaja. Vojenský orchester sa už od­sťahoval a ľudia vliezli do kaviarne, odkiaľ zlámane a zoslabene vydierali sa zvuky cigánskej hudby. Vonku sotvakto zostal. Dvaja mladíci s detskými tvárami krotili svoje nepokojné srdcia nadšeným rozhovorom a jeden starý labužník si všelijakými nápojmi podpaľoval krv. Ináč bolo všetko prázdne. Nad tmavým námestím sa roz­tiahla melanchólia noci. Staviská meravo driemali so svojimi ťažkými kontúrami. Rastliny na pod­stavci zváľanej sochy sa knísali vo vetre a niektoré lampy, ako z vyhasnutého tmavého neba na zem strasené zhýralé hviezdy v nepokojnom žmurkaní, žili svoju poslednú agóniu...

– Pimpim, Pimpim, – cengali vetrom štekle­né drôty a pripomínali mu iskrenný jas jej očí a jemný záchvev vypuklých vlažných úst. A zdalo sa mu, že dookola a v tmavej noci ne­jaká veľká jarná túha roztrúsa svoje tajné ruže...

V jari osviežená veľká vôľa k bozku vracala ho často k lákavej spomienke na túto májovú noc... Slnce zapadalo. Z domov, z úradov a odvšelikadiaľ vyslobodení ľudia sa vyhrnuli von a miesili sa jeden pri druhom. Stál na asfalte ako na brehu tejto ľudskej krútňavy, ktorá sa vlnila ulicou a bujnela v súmraku rozhučaná vravou a smiechom. V srdci čľapotal mu svätý nepokoj. Bolo zbalušené a striehlo. Vymetené do čista, a táto čistota bielila mu ho nepokojnou vernosťou k sebe samému a k tej, ktorá príde. Ženské majetky ležali v ňom úhorom bez hospodárky.

– A chudák človek ani svojej samoláske nestačí vyhovieť sám – doznával si a čakal niekoho, kto by ho miloval.

Ľudské vlny prevaľovali sa korzom stále a nepretržite. Hľadel do tohto pestrého víru, na hru očú, ktoré rozhadzovali svoje lúčisté siete a lovili sviežu nádej, útechu, rozkoš a inú náplň duše. Všetko sa akoby zvalo a ponúkalo navzá­jom. Všetko bolo štedré. Krása kypela z tvárí dievčat a rozdávali z nej, oheň im blčal v očiach a ohrieval, bozky im vreli na ústach a ony išli, akoby sladiť horkosť horkých dní. A medzi­tým tam prichádzalo niečo, čo akoby sa výlučne jemu bolo nieslo do daru. V pestrom víre do­plávalo mu dvoje známo žiarivých očí. Tam zamihali radostne pred ním a on cítil, ako čudne zakvačili sa doňho.

– Pimpim! – zhíkol, akoby zazvonil jasavý tlkot jeho vlastného srdca. Zajasal, ale v tej chvíli už zas utonuli v prúde. Nejaký sladký závrat ho poháňal za ňou. Žiadostiplné srdce zaplavili taje a čakané taje. Jednu túhu mu dal život dávno, s ktorou túlalo sa mu srdce raz, ako s kráľovskou berlou po oslavách, niekedy zas po žobraní, ako so žobráckou palicou. Táto túha upierala mu oči i dnes na bohatstvo sveta, hoc zámka hrdosti primkla mu ústa. Ale nemusel žobrať. Oči malinkej Pimpim sa mu núkali. Zvali ho k výmenám radosti ako dediča jej krás.

Išiel za ich pozývajúcim zrakom, s vedomím víťazného muža, ktorého hľadajú poslovia s odkazmi a darmi.

– Kto by aj bol natoľko súci milovať, chrániť a oceniť toto sväté posolstvo života ako ja, starnúci muž, ktorý v jednej už chcem dostať, prijať a domilovať všetko. Mladá je a potrebuje prístav, ktorý ju zachráni od zlého. Je ako posol-anjel s radosťou vyslaný k smutnému mužskému člo­veku, ktorý čaká na jej príchod...

V tomto horečnom sebaomamovaní cítil, akoby mu tými prímluvnými zrakmi malinký posol kle­pal na srdce: Pusť ma, ja prinášam ti radosť... A on, otvárajúc sa jej celý dokorán, vítal ju v príbytku svojho srdca... Priblížiac sa jej zbadal, ako ho znovu a znovu hľadá. Strápene hľadela dookola. A vtedy prikročil k nej.

– Malilinký posol, vitaj.

A ozaj posol. Neznámy, tajuplný. Zdvihla naňho oči a v ich radostnom vzbĺknutí videl osvetlené taje. Tvár jej jasala. Nemo pritúlila sa k nemu, ako zďaleka k brehu došlý čln. Šatôčky každodenné, krátke, necifrované a bez pýchy odeli ju ako drahé páňa. Každým v rozpaku ulomeným slovom a pohľadom prezrádzala mu svoje taje. Nerozumel im, ešte len v srdci sa mu diala akási zimničná príprava k svätým pobožnostiam...

Tam stála v plnom jaganí svojich šestnásť­ročných kúziel, ako drahocennosť.

Z úst drobných započal cvendžať gagotavý, milý spev o jej šestnástich rokoch, o skončení obchodnej, o úrade, kde len čo práve započala chodiť, a o všeličom, čo jej zišlo na um. Maminka je prísna a zakázala jej dať sa s niekým do známosti. Ale on? Ó, on, čo ona vie. O ňom si mnoho pekného myslí a vie, že je dobrý...

– Dobrý, dobrý – jasal na konci jej reči. – A ešte lepší budem, lebo ty mi vstupuješ do srdca...

Zakeroval s ňou do bočnej ulice, akoby ju chcel ukryť. Z bielunkej tváre žiarila jej milá náklonnosť k nemu a čudné zraky uisťovali ho stále o čudnom a krásnom milovaní.

– Povedz mi, maličká, čia si, odkiaľ ideš, kam ? – povedz mi všetko, všetko...

– Ja som sám, – hovoril jej o sebe. – Ak ťa tvoja láska mne zverí, neboj sa, budeš dobre opatrená. V srdci síce sto ráz obnoví sa všetko, ale ja som už cez veľké obnovy a viny prišiel k tebe. Ak mám ešte radosť na svete, ty si to. Drž si ma. Tento večer ma tebe dáva. Chceš ma?

Pozrela naňho.

– Chcem. – Ticho a žhavo povedali to jej blahé a ženskou krásou hojne požehnané ústa. Ale čarovná mluva jej vždy sviatočnejšie a kraj­šie rozžatých očí prijímala ho štedrejšie. Veď som ja šťastná, že prijímaš ma do svojho srdca, a šťastná, že ty vstupuješ do môjho...

– Ó, ty. Pimpim, – zajasal v nejakom roz­košnom zamdlievaní a kochal sa v jej krásnom zjave. V krátkych sukničkách kráčala vedľa neho ozaj ako drahé, maľované páňa. – Nevinné, malé dieťa, – myslel si. – Krásne a žiaduco hľadané. Prijíma si ma za svoj prístav. Šestnásť jarí ju zdobilo krásne, bohato a strojilo odoslať ku mne. Krášlilo ju a vkladalo jej do srdca ohnivé dary pre mňa. Teraz je tu. Plná zázrakov šestnástich liet...

Zastala. Oči úzkostlivo preniesla sem a tam a potom ich zavesila naňho. Cítil, že je doma. Dookola viselo diskrétne šero, len ďaleko, kde dlhá ulica ústila do stredu mesta, horela zelená kopa zhŕknutých svetiel. Chvíľa lúčenia naplnila ich starosťou. Bál sa, akoby všetka tá krása prestávala byť skutočnosťou a s úchvatom za­pínal sa do nej.

– Čím si ťa počastovať navždy, malinký posol-anjel? Smädná si dokráčala ku mne, prvému mužovi, prijmi jeden svieži, čistý bozk. Je bez arómy cudzích ženských bozkov, lebo dávno neľúbali moje ústa, a je čistý od všetkého zlého...

Hľadeli si do očí a ruky zopäli sa im v ra­dostnom chvení. Zdedený zvyk vecného objímania strhol ju prvý raz a zavesil naňho jej biele ra­mená. A malinká Pimpim so svojím najjarnejším dievčenstvom zakotvila vtedy v prvom prístave mužských rúk. V tichu večera ticho a večne krásne. Len na okamih, rýchle, akoby ani nie. Nasledujúca chvíľa už vyuzlila ju von.

– A kedy prídeš znovu, malinká, drahá Pim­pim? – pýtal sa jej ako prebudený. – Tam sa vždy stretneme, kde dnes. Pamätaj, ty sestra, ty malé dieťa Evy...

Sľúbila, že príde. Ta na ich miestečko. Premieňať ich spoločné nádeje na radosť. Pohlad­kal jej mäkký vlas a svieži zamat ruky.

– Ostaň zbohom, malinká Pimpim.

Nejaký bolestný cit ho zaplavil. Tušil azda, že mu nebudú viac zverené záležitosti jej mladého srdca? Čierna brána veľkého činžiaku prehltla jej biely zjav. Zo šera brány ešte raz obrátila za ním svoju bielu krásnu tvár. A potom nič. Sa­mota ho prebudila a akýsi strach prázdnej neskutočnosti, akoby sa bolo všetko, čo zažil, roz­plynulo niekde v širokú tmavú báň nebies. Ale v ruke cítil ešte mäkkosť jej malej rúčky a v sebe cítil ju celú. Sladké a divotvorné kúzlo jej žen­stva...

– Čo všetko s ňou prišlo – čudoval sa pociťujúc akúsi novú náplň sveta. – A čo všetko prinesie mi ešte. Malinký posol... Zajtra príde. Zajtra budem s ňou chodiť, dívať sa na ňu a vidieť, či vôbec je a či nie je... Hladkať ju zra­kom a počúvať jej vravu ako žblnkot čudného prameňa... A schytím ju do ramien, navždy, nevypustím ju viacej, ukolíšem a budem jej spievať, tak revať od radosti: Pimpim, malinká, čačaná Pimpim, komu my ublížime, keď budeme svoji, komu, čačaná stokrásna Pimpim?

Ráno si však uvedomil takú povinnosť, ktorej sa naskrze nemohol vyhnúť. Ako človek úradným a spoločenským postavením prísne sputnaný, ocitol sa v desnom poznaní, že už nemôže dispo­novať týmto dňom.

– Dnes musím sa jej zrieknuť a potom už možná ozaj ani nebude...

Vo svojom zúfaní a vo veľkej obave nielen zo straty jednodňovej radosti, ale z možnosti, že ju vo víre mesta vôbec na dlhý čas stratí, písal jej list, ktorým sa chcel poistiť proti zlým možnostiam. Vložil doň všetko, čo mu ju malo zadržať pri srdci. Ohnivé, bláznivé vety načmáral o tom, že nie dnes, ale zajtra, aby prišla. Ta na ich miestečko aby mu priniesla všetky svoje šestnásťročné zázračnosti. Tam ju čaká prístav jeho mužských ramien... Tak výskal a kypel tento list, ako rozliaty červený kalich jeho jarou naplneného srdca.

Malinká Pimpim ráno i s otvorenými očami snila ďalej biely, panenský sen svojej prvej lásky­plnej noci. Dnes príde, ó, a raz potom príde až sem k nám, ku mne a pozrie mi hlboko do očí. Zapletie mi ruku do svojej ruky a povedie ma so sebou, neviem kam, do biedy alebo do krásy, do veľkého života alebo do smrti – neviem, ale pôjdem s ním. Slepo, bez váhania, s ra­dosťou pôjdem s ním...