Vyhľadávanie
Jeden slogan hovorí: „To nevymyslíš, to je život.“ Som zaň vďačná. Dnes, keď mám toľko rokov, koľko mám, mnoho vecí by som robila inak, ale to asi každá z nás. Hlavou mi letí film uplynulých rokov, zhon, stres, príšerná životospráva, málo spánku, nijaký šport. Žila som ako stroj. Človek svoje telo klame, podvádza, ale neoklame, aj keď si myslí, že je múdrejší a nesmrteľný. Spať sa nedá do zásoby a stres prekonať ďalšou a ďalšou prácou je hotová pohroma. Stačil jeden večierok a dávala som sa dokopy týždeň, hoci hrdinsky som tvrdila, že to je chrípka. Priznávam, že vek som často hodila na chrípkový vírus, hoci mojím najväčším želaním bolo stratiť občiansky preukaz a vrátiť roky nevyčerpateľnej energie. Dnes viem, že bol najvyšší čas, aby som niečo zmenila. Najvyšší čas, aby sa vo mne znova rozprúdila životodarná energia. Aby som vedela, prečo žijem. A prišlo to. Samo od seba. Náhoda? Keď som kedysi čítala o vizualizácii myslenia, akože samy sme strojcom svojho šťastia, zalomila som rukami, pánabeka, zasa nejaký americký blud. Ale nie. Pár mesiacov pred tým, než som obrátila svoj život naruby, som stratila najvzácnejšieho človeka, zomrel môj milovaný otec. Zasiahlo ma to tak, že som sa vrhla ešte viac do práce. Život ťa naučí! hovorievala moja mama. Na to som sa vždy pousmiala, aká fráza. Ukázalo sa, že keď je učiteľom život s veľkým „Ž“ ... len vtedy konečne pochopíme, čo to znamená, keď sa veci dajú do pohybu, keď sa srdce zachveje, keď ťa odrazu niekam ťahá, keď zo srdca spadne balvan, keď sa ti dýcha ľahšie a keď po búrke vyjde slnko. A že napriek všetkým obavám a pochybnostiam je lepšie urobiť krok dopredu než späť. Veci v mojom živote sa dali do pohybu až-až, ale každá nová katastrofa ma priviedla bližšie k sebe.
