Vyhľadávanie
Úvodná poznámka: Dej monodrámy sa odohráva v jednu júlovú noc roku 1927, necelý rok pred smrťou Matrina Kukučína, v čase, keď naposledy navštívil Slovensko a bol aj vo Vysokých Tatrách. Podľa manželky Martina Kukučína, Perice Bencúrovej, ako to uviedla vo svojom texte Niekoľko rozpomienok na môjho muža, sa píše: „V júli 1927 môj muž odišiel na Slovensko; v Tatrách ho zastihla búrka. Premoknutý do poslednej nitky uchýlil sa v sedliackej chalupe, kde sa trochu osušil a kde aj prespal. Na druhý deň šiel šesť kilometrov pešo do Lomnice. Odvetdy slabol; zaprisahala som ho, aby šiel na lekársku prehliadku do Záhrebu alebo do Viedne, ale nechcel o tom ani počuť. Len dobrý Pán Boh vie, čo som vtedy vytrpela! Keď sa choroba do tej miery zhoršila, že musel ostať v posteli, pridružili sa nové zdravotné epizódy. Musela som ho previezť do pakrackej nemocnice.“ V apríli 1928 Kukučín ochorel na zápal pľúc. Choroba sa skomplikovala o zápal pobrušnice. Na následky týchto zdravotných komplikácií zomrel 21. mája 1928 v nemocnici v Pakraci pri Lipiku. 25. 5. bol pochovaný do provizórnej hrobky na záhrebskom cintoríne Mirogoj. V októbri previezli jeho telesné pozostatky na Slovensko. Jeho telesné pozostatky boli slávnostne pochované na národnom cintoríne v Martine 29. 10. 1928.
Na scénu prichádza Kukučín v dobovom oblečení, píše sa rok 1927, vlasy má na pútec, briadku. Prichádza ako lekár. V ruke má medicínsky kufrík. Sadá si za stôl. Na stole je džbán s vodou a pohár.
Počujete to jemné pískanie? Asi nie. Ale ja ho počujem.
Za stenou leží pacient.
Pacienti ma naučili vcítiť sa do každého.
Vciťoval som sa do nich. Do ich dychu. Do rytmu krvi.
Vedel som, kedy volajú mňa a kedy Boha.
Aj keď nevládali pohnúť ústami.
Liečba je o empatii. Literatúra tiež. Kto nemá empatiu,
nech sa radšej nepokúša písať. Zabitý čas.
Vciťovať sa ako matka do dieťaťa, vytušiť
aj bez slov, čo sa deje. Aj na diaľku. Spoza steny.
Aj preto som si matku vzal do svojho mena.
Prezývali ju Kukuča. Mala zápal spojiviek,
oči vždy trochu prižmúrené.
Nomen omen.
Dala mi meno Matej. Ten, čo písal, bol Martin.
Som Matej Bencúr a som aj Martin Kukučín.
Kukučin syn.
Kukučín otvorí kufrík a vyberie kúsok obväzu. Pomaly ho rozbalí. Je v ňom guľka. Vhodí guľku do pohára na stole.
Ten pacient za stenou stratil veľa krvi.
Priestrel pľúc.
Vybral som mu guľku z chrbta a vyčistil ranu.
Každá choroba je príbeh.
Ak sa dočká ranného zvonenia, prežije.
Neuveriteľné. Po rokoch som sa
konečne dostal na Slovensko, do Vysokých Tatier.
Do nitky som premokol. Uchýlil som sa
do sedliackej chalupy, aby som sa trochu usušil.
Do Lomnice je to ešte šesť kilometrov chôdze.
Prijali ma s hrôzou a svetlom v očiach.
Povedali: Hádam vás sem poslal sám náš Pán!
Však ste vy doktor? Som, vravím. Prečo?
Pomôžte! V prednej izbe leží náš syn!
Celý od krvi!
A potom zrazu stíchli a začali vravieť pošušky.
Vycítil som, že sa niečo odohralo doma, medzi svojimi.
Mali to napísané v tvárach, najmä matka.
Spýtal som sa: Kto? A ona šepla: Brat na brata.
Prosíme vás: Žiadni žandári, žiadne vyšetrovačky!
A ja: A čo ak... neprežije.
A ona: Poviem, že sa sám... že sa postrelil pri čistení pušky.
V kôlni. Rýchlo. Poďte.
Šiel som. Som lekár.
Hippokratovu prísahu som nikdy neporušil.
V ordinácii som mal v malom rámiku citát od Horatia:
Dulce et decorum est pro patria mori.
Sladké a čestné je zomrieť za vlasť.
Vlasť je tu a je aj za stenou. Je za každým hárkom.
Keď som papier popísal textom, bol ako membrána,
cez ktorú som bol blízko, bol som tak blízko,
že všetko bolo na dosah.
Ako teraz. Ako v každej chvíli.
Verím človeku, zemi a dobytku. Ako starí Slováci.
Kukučín začne krúžiť guľkou vnútri pohára. Niekoľkokrát krúži po spodnom obvode, potom nechá guľku zastaviť a začne ňou v pohári zvoniť.
Podobne zvonili moje mliečne zuby. Mama ich odkladala
do pohára v kredenci. Keď pribudol ďalší,
zubami vždy pohrkala a povedala:
Počuješ ako zvoníš, Mate?
Počujem. Doteraz to počujem. A keď mala dobrú náladu,
pridala ešte: Vysoko zvoníš, Mate Bencúr.
Koľkokrát som počul to zvonenie!
Pri každom pacientovi,
keď mu život visel na vlásku a prial si šťastnú smrť.
Šťastná smrť! Po tom túžili moji predkovia.
Verili, že šťastná smrť zbaví človeka poroby
a umožní mu prechod do vlasti.
In Patria.
Tam, kde sa nebude cítiť stiesnene
a ak nič iné, aspoň sa slobodne nadýchne!
Brat na brata! Ako dobre to poznám. Na vlastnej koži.
Z ostrova Brač v Južnej Dalmácii.
Z obce Selca, kde som ordinoval.
Boli tam dva klany. Didoličovci a Štambekovci!
V každom meste je zjavná či tajná guerra.
Obec padla do rúk nepriateľov mojich priateľov,
teda: Didoličovcov.
Mal som tam dobré meno. Bol som populárny,
ale prekvapilo ma, ako sa ľudia odslúžili
Didoličovcom za roky dobrodenia: Ako?
Nuž tak, že za obecných poslancov zvolili
ich nepriateľov. Znechutilo ma to. Úplne.
Bol to dôvod odísť.
Zdržiavali ma, chceli zvýšiť plat, dokonca
chceli odvolať predstavenstvo, ale mne sa to celé
znepáčilo a rozhodli sme sa spolu so ženou Pericou,
že odídeme. Pre ňu to bola malá smrť.
Ale v Dalmácii bolo už príliš horké byť lekárom.
Pre Južnú Ameriku som sa rozhodol z prostého
dôvodu: človek človeku si menej zavadzajú
než doma. Okrem toho, všade mám svojich pacientov.
Kukučín naleje do pohára vodu, guľka zostane v pohári. Odpije z pohára a povie:
Na tvoje zdravie! Matej! Aby si žil!
Podobenstvá, ktoré prináša život,
pozná iba najlepšia literatúra.
Keď som toho postreleného,
toho zakrvaveného prehliadal na stole
a pripravoval som si skalpel, opýtal som sa ako sa volá.
Povedal mi: Matej. Ako ja.
Aby som ho udržiaval pri vedomí,
prihováral som sa mu: Matej, vydrž!
Zvládneš to, Matej!
Pravé krídlo pľúc ti kolabuje, ale ty vzlietneš!
Neboj sa, ver si, a aj telo ti uverí.
Zvláštne.
Akoby som to hovoril sám sebe.
Akoby som to bol ja, kto ležal na tom stole.
Akoby som mal zachrániť seba samého.
Pohádať sa brat s bratom na život a na smrť!
Či je to ľudské? Večné rozbroje.
Blížny proti blížnemu. Nemá to začiatku ani konca.
V ktorých orgánoch tela rastie jed?
Kto ho zasieva a prečo?
Slováci olovrantu hovoria: Havránky.
Neviem prečo. Ale mne to pripomínalo
pokus o zmierenie zhavranených bratov.
Lebo keď na mňa mama volala:
Mate, poď na havránky, bola v tom nebeská sladkosť.
Kukučín znova otvorí medicínsky kufrík. Vyberá z neho ampulky s liekmi. Na na zem vypadne niekoľko listov, neotvorených zalepených obálok. Nevšíma si to, pripravuje liek pre chorého pomocou malej odmerky alebo iným spôsobom ako to robia lekárnici.
Prečo do Ameriky? Prečo do Južnej?
Lebo je to zem bohatá, má budúcnosť. Tak sa stalo,
že sme spolu s mojou ženou Pericou
prišli do Buenos Aires, odtiaľ železnicou
cez Kordillery do Santiaga, kde som sa niekoľko
mesiacov učil po španielsky a na staré kolená
nanovo robil rigoróza z medicíny,
aby som dostal diplom. Odtiaľ –
do Punta Arenas. Komfort ako vo Viedni,
život ako na dedine.
Kukučín ešte nemá celkom namiešaný liek, ale počas miešania ešte nezodvihne listy zo zeme.
Chcel som sa vrátiť na Slovensko.
Farár Jur Janoška zistil, že v Liptovskom Mikuláši
je voľné miesto pre lekára.
Sníval som! Bol som opojený!
Chcel som utekať – a tam
liečiť a písať, všetko naraz, román o štúrovcoch,
o všetkých tých revolučných myšlienkach,
ktorými som nasiakol na štúdiách v Prahe,
ale inak veci vyzerajú z pražských veží
a inak na dedine.
Každá revolúcia môže dosiahnuť iba toľko,
koľko bolo už predtým v srdciach ľudí.
Prirovnávali ma k tolstojovcom, ale –
tolstojovec som nikdy nebol.
Neprotivenie sa zlu násilím! To sme poznali –
pri pomaďarčovaní, pri strieľaní do mužov aj
do žien len preto, že sa modlili po slovensky.
Mal som vlastnú hypotézu: Neprotiviť sa dobru.
Pohýbať národ až do hlbín
značí hovoriť k nemu zrozumiteľne.
Ako keď hovoríš do studne a ona odpovedá.
Studňa vie, prečo sa chceš napiť.
Kukučín zbiera neotvorené listy zo zeme. Po jednom ich vkladá späť do kufríka.
Začali chodiť anonymné listy. Plné urážok.
Každý list bol ako uhryznutie zmijou.
Prestal som tie listy otvárať. Ale nosím ich pri sebe.
Nikdy ich neotvorím. Ale spáliť ich nedokážem.
Umriem medzi Chorvátmi, viem to.
Boli mojím osudom, tak ako ja som bol
ich osudom. Ale národu som dal svoje.
Národu som nezostal nič dlžný!
My chytili sme sa do služby ducha!
Krásne heslo. Však? Nik nás nenútil.
Sami sme sa zverbovali.
A preto musíme prejsť cestu života tŕnistú.
Kto je neverec, bez Písma,
bez Kralickej šesťdielnej na stole –
aj v srdci –
nech sa nechytá do roboty ako je naša.
Kralická šesťdielna je spona.
Most medzi bratmi.
Ale samota ma obopäla ako sadrový korzet.
Kukučín dokončuje liek. Pretrepáva tekutinu vo fľaštičke. Trochu pokašliava, lebo na tejto ceste v búrke prechladol.
Musím pripraviť liek pre Mateja. Aj pre seba.
V tej búrke som prechladol.
Liek je ako slovo. Ak mu neuveríš, nevylieči ťa.
O liečení a o liekoch som sa veľa naučil
od roľníkov, lazobníkov a od cigáňov.
Porovnávali byliny s chorobami
na základe ich tvaru. Vedia, že príroda
je Božím zjavením. Nosia v hlavách
laboratórium skúseností tak ako v kostiach
barometer. Podľa názvu rastliny sa dá spoznať,
čo lieči. Napríklad: Pľúcnik lekársky,
Pulmonaria officinalis. Jazyk prírody je komplexnejší
ako jazyk, vytvorený človekom.
Miešať lieky som sa učil od Pascala.
Z jeho kníh som sa dozvedel, že neviditeľné veci
treba poznať rovnako ako viditeľné.
Kto nepozná viditeľné,
ako by mohol uveriť v neviditeľné! Nijako.
Liek má svojho anjela a má aj svojho diabla.
Kritici o mne píšu, že som realista.
Ale žiadna realita nejestvuje v čistej podobe.
Je nasiaknutá esenciami i jedmi.
Jediné, o čo ide pri písaní, je chrbtica.
Fyziognómia jazyka. Tvár reči, ktorou hovorím
k sebe, ktorou hovorím k vám.
Akoby sme vy a ja boli dve strany jednej mince.
Kukučín vyberie malý kahanček, zapáli oheň a začne namiešaný liek zohrievať nad plameňom.
Posvätný zápal! Ako keď telo horí v horúčke.
Mojím majstrom bol básnik.
Samo Bohdan Hroboň. Môj Krasoň!
Také som mu dal literárne meno
Mal centrálne srdce!
Môj najmilší hrdina bol Krasoň z románu
Lukáš Blahosej Krasoň.
Môj dokonale krásny človek! Mal budiť ľud pod Tatrami.
Zapaľovať k národnému životu, blčať v tme!
On bol živší ako ja. Bol príliš živý. V noci
ma budil a ťahal za rukáv,
kázal mi, čo má vravieť, začal žiť vlastným životom.
Ja som len zapísal, čo chcel. Bol nástojčivý ako milenec,
dobýjajúci sa k srdcu milovanej ženy.
To on vymyslel Štepnicu! Bol to jeho nápad. Áno.
To malo byť miesto, kde sa človek sám od seba
rozhodne poberať sa k vyššej dokonalosti. Bože!
Zhasne plameň. Z kufríka vyberie niekoľko papierov s tajným písmom.
Písal som v noci. Na Bračskom ostrove
dlho nikto nevedel, že píšem.
Tajil som to. Pred všetkými.
Neviem, prečo som to robil.
Možno pre to, že som pracoval s tajomstvom.
V Južnej Amerike sa to len zosilnilo.
V Argentíne som začal písať tajným písmom.
Čím ďalej som bol od domova,
tým bolo tajomstvo väčšie.
Aj sám pre seba som sa stal tajným písmom.
Národ je ako tajné písmo. Písané raz sprava doľava,
inokedy zľava doprava, raz zhora dolu, inokedy naopak,
raz sa delí, inokedy spája.
Bol som nedôverčivý. Bál som sa, že mi budú
pri návrate domov zízať do duše.
Samota vymýšľa obrazy, špehuje, číha.
Nosil som svoju dušu v kufri.
Trvalo to 15 rokov. Nič som nepublikoval. Až
pred siedmimi rokmi, áno, bolo to roku 1920,
mi na Slovensku začali vychádzať
Prechádzky po Patagónii.
Keď sme s Vericou začali farmárčiť v Argentíne,
viac ako peniaze ma zaujímali pasienky a ovce.
Pripomínali mi slovenské salaše.
Cítil som vo vzduchu mlieko a syr.
Na ostrove Brač som raz liečil težaka z lazu –
mal ťažký zápal pľúc.
Býval u nás, jeho stav bol vážny, ale keď vyzdravel,
predal mulicu a prišiel zaplatiť. Peniaze, čo dostal
za mulicu, položil na stôl a povedal: To je pre teba,
Sor dottore. Privolal si ma naspäť k životu.
Neviem, ako si to urobil, ale život človeka
musí mať aspoň takú cenu ako mulica.
Hádali sme sa viac než hodinu.
Tá mulica je hodná viac! Ju potrebuješ najviac!
Vezmi si svoje peniaze a mulicu si kúp späť.
Súhlasil.
Dohodli sme sa na honorári: na hrude syra.
Niekoľko hárkov s tajným písmom rozdá divákom. Môžu si to nechať ako suvenír. Sú to ukážky skutočného tajného písma, ktorým Kukučín písal. Znova pokašliava.
Keby tu bola moja žena Verica, hnala by ma do postele.
Naliehala by: Mate, pomysli raz aj na seba. A ja by som
odpovedal ako vždy: Neboj sa, všetko bude dobré.
Moja žena Verica stála vždy pri mne.
Deti sme nemali.
Deti boli dar, ktorý sme nedostali.
Tajomstvo, ktoré nám bolo odňaté.
Keď som si ju bral, ona mala dvadsať,
ja štyridsaťštyri.
Vlasy mala čierne a lesklé ako zrkadlo.
Lesklé tak, že keď popri mne prešla,
Uvidel som v jej vlasoch svoju tvár.
Miloval som ju tak
ako milujeme čistotu rána.
Ale potom, pred koncom, keď už sme vedeli,
že odídeme a z Punta Arenas sa vrátime domov,
začali sa diať zvláštne veci.
Akoby ju priľahlo čierne mračno. Bola nervovo
príliš vyčerpaná. Museli sme sa v druhej polovici roka
1925 vrátiť do Ameriky.
Kukučín vyberie z kufríka úradný doklad. Číta z neho:
Dostali sme rozhodnutie:
„Zeme na juhozápade Patagónie, kde sa nachádza i vaša farma,
budú v januári parcelované a odovzdané do rúk tým,
ktorí budú môcť dokázať, že patričnú pôdu exploatovali
najmenej v troch posledných rokoch.
Žiadosť a ostatné úradné náležitosti vybavte
V Buenos Aires na ministerstve poľnohospodárstva.“
Bolo mi to proti srsti. V Buenos Aires boli 40-stupňové
Horúčavy a ja som odmietal ísť na ministerstvo.
Nakoniec sme farmu predali pod cenu
A vrátili sme sa do Chorvátska.
Perice sa zmocnili temné veci a prenikli jej do duše.
Kričala zo sna. Triasla sa na celom tele.
Spotenú a prestrašenú som ju objímal a vravel:
Neboj sa, bol to iba zlý sen. Nočná mora.
To prejde. Som pri tebe.
Zdalo sa jej, že sme v Antofagaste a že dom je plný
čiernych myši, ktoré roznášajú čierne osýpky.
Ukazovala mi vyrážky na koži,
ale žiadne vyrážky tam nemala.
Vravel som jej: V Antofagaste sme nikdy neboli.
Vieš dobre, že tam bola epidémia,
preto sme odišli do Punta Arenas.
Vyberie malý krížik, uviazaný šnúrkou, krížik z dvoch triesok na zapaľovanie v peci.
Matka chcela, aby som sa stal kňazom.
Najbližšia preparandia bola v Kláštore pod Znievom.
Uvažoval som o tom. Dokonca som sa zapísal na
evanjelickú teologickú akadémiu v Bratislave,
bolo to niekedy v októbri, roku 1885.
Ale – rezignoval som.
Odišiel som do Prahy na medicínu.
Tento krížik mi darovala jedna rodička.
Nikdy na to nezabudnem.
Rodila tretí deň. Bola utrápená a nevládala.
Už ma poriadne ani nevnímala.
Hovoril som jej ako má dýchať.
Počúvala len zo zvyku,
ale nakoniec pozbierala zvyšky síl.
Tento kríž si dala medzi zuby a dieťa vytlačila.
Nastalo ticho.
Také ticho môže byť len v zime na lazoch.
Do toho ticha sa ma opýtala:
Ste doktor alebo kňaz?
Doktor, povedal som.
Kriesil som to dieťa, bol to syn –
a nakoniec – začalo plakať.
Usmiala sa a povedala:
Bývate tak vysoko ako sú zvony.
Kukučín si začína pripravovať ranné lieky pre Mateja a napije sa vody.
Duchovne som nikdy neopustil Slovensko.
Najviac som ho cítil, keď som bol na cestách a sám.
Na chrbte mulice.
Ísť za pacientmi nebolo pre mňa nikdy ďaleko.
Bol som v bruchu vetra. Premýšľal som.
V bruchu vetra sa rodili moje literárne postavy.
Vdychoval som ich spolu s prachom,
miešal som ich so slinami a potom v noci
privádzal som ich na svet, na malý fliačik zeme.
Uzda na mulici bola uzda, ktorú som držal
v rukách, určovala mieru vo všetkom, čo som robil.
Postrkovala ma ďalej akoby som nemal
šesť rúk ako Buddha, ale šesť nôh ako pavúk,
snovajúci na cestách pavučinu osudu.
Keby som nemal papier, písal by som na múr
alebo na obväz, písal by som na čisté recepty
alebo na biele plachty,
písal by som na kožu – Verica
to tak nemala rada, keď som si niečo,
na čo som nesmel zabudnúť, napísal priamo
na ruku. Robil som to. Vždy mi odpustila.
Ako decku. Ani matka nemala rada,
keď som si po lekvárovom koláči oblizoval prsty.
Kukučín pozerá na hodinky a zívne.
Matej ešte spí. Onedlho za prebudí.
Chcem, aby žil.
Chýbal som pri smrteľnom lôžku mojej matky,
dokonca som sa v ten večer, nič netušiac,
veselo zabával s priateľmi, medzitým čo
ona už dva dni tlela pod zemou.
Ani pri nej, pri Verici nebudem, cítim to.
Vždy keď ju objímam, myslím na to,
že objatie musím znásobiť, tak ju objímam
do zásoby, aby si ma zapamätala.
Miluj moju dušu, vravím jej.
Čo je duša? Túto otázku som si kládol často,
lebo pod sklapelom som žiadnu dušu nevidel.
Proti telesnej nemoci treba nasadiť telesný liek,
proti duchovnej nemoci liek duchovný.
Tak málo vieme o duši!
Podstatou duše je niečo surrealistické.
Povedať, že je to nereálne, nestačí.
O duši viem toľko, že ak ochorie spiritus,
ak ochorie duch, ochorie aj telo.
A národ? Môže ochorieť národ?
Môže ochorieť don Kichot? Až sa to bojím
nahlas vysloviť. Môže. Aj národy sú choré.
Poranený národ – pocítil som to na vlastnej koži,
ešte za študentských čias. Zavreli školy, Maticu
slovenskú stihol rovnaký osud: likvidácia.
Podľa ministra vnútra, grófa Kalmána Tiszu, to boli
zbytočné inštitúcie, lebo v Uhorsku
slovenského národa niet. 1874.
Či sa dá zabudnúť na vlastný štát?
Zabudnúť na kráľa, ak sme jeho deťmi?
Kukučín začne prechádzať po scéne. Pretiera si oči, ale liek už je pripravený. Podchvíľou sa vracia ku kufríku a vyberá obväz, injekciu alebo iný medicínsky nástroj. Pokašliava.
Slováci, či to vari bolo tak od nepamäti?,
A či to vari tak navždy zostane? – Deliť sa
na dva tábory. Jedni pracujú
so zápalom a chuťou, z presvedčenia - za národ,
a druhí s bubnami a reklamou obracajú
pozornosť len na seba, za každú službičku
nakladajú dlaň za peniaze.
V Bratislave som bol málo, málo poznám
tamojší svet, ale z povrchného nazerania
vidím, že je tam niečo zhnité. Pôžitkárstvo.
Meštiacky duch. Nemravnosť. Prostitúcia.
Neviem, koľko času zostáva mne.
Ale ten Matej za stenou musí žiť. Želám si to
zo všetkých síl. Koľko životov som žil?
Koľkými ľuďmi som býval?
Chcel som byť učiteľom, ale neuspokojovalo ma to.
Chcel som deti, osud mi ich nedoprial.
Chcel som sa vrátiť na Slovensko a liečiť,
nepodarilo sa to.
Chcel som opísať dedinu a jej ducha, ale dedina,
ktorú som opisoval z Brača už nebola skutočnou
slovenskou dedinou.
Chcel som – je to dôležité, čo všetko som chcel?
V tejto chvíli je dôležité iba jedno: Aby Matej žil.
Aby sa mu podarilo uskutočniť tu, doma, to čo si
predsavzal. Boh postavil nad nami tajomný šiator.
Šiator jednej noci pod Tatrami.
Šiator milosti.
Prežil si svoje peklo: brat na brata. Guerra.
Je pomazaný vlastnou krvou.
Je pomazaný.
Počujete to? Volá ma. Matej na mňa volá a chce piť!
Bude žiť! Bude žiť!!!
Ďakujem Ti, Bože! Ďakujem. Aj tebe, Matej ďakujem,
ďakujem ti, že žiješ.
Bývaj tak vysoko ako sú zvony!
Začnú zvoniť zvony. Kukučín berie svoj medicínsky kufrík a odchádza zo scény.
