Vyhľadávanie
ČAROVNÝ PAPAGÁJ ÚSPECHU
„Teraz som vám dobrý aj ja,“ pomyslel si Kúcanský, ale nič nepovedal, len si do kalendárika zapísal: 5. okt. – na Zväz po pas. Nemal si to síce ako overiť, ale bol presvedčený, že keby išlo o cestu do Paríža, Mníchova, alebo hoci aj do tej istej Juhoslávie, ibaže do Dubrovníka či Belehradu, vyslali by celkom iného delegáta. Lenže o provinčný Nový Sad v daždivom októbri sa nik nepobije. Desať hodín vlakom!
„A o čom to má byť,“ spýtal sa, „tá konferencia?“
„Jaj, to vám nepoviem,“ vzdychla ľútostivo referentka. Musela by sa pozrieť do pozývacieho listu, a to sa jej lenilo, ba napochytre si ani nevedela spomenúť, kam ho založila. „Ale budú tam spisovatelia z celého sveta. Takže asi o mieri a o spolupráci, výmena skúseností a tak. Veď to poznáte.“
Októbrový Nový Sad zalievalo šikmé ranné slnko. Staničný perón sa rýchlo vyprázdnil, iba pri schodoch postával mládenec s veľkou ceduľou Kúcanský. Bol to vojvodinský Slovák a Kúcanskému sa uľavilo, že sa vyhne namáhavému a, načo tajiť, neraz i trápnemu dorozumievaniu v cudzom jazyku. Jeho radosť však netrvala dlho. Mládenec mu oznámil, že ho teraz zavedie do hotela a stade do miestneho gymnázia, kde sa o jedenástej koná beseda so študentmi, ale Karavána spisovateľov – tu sa Kúcanský konečne dozvedel, ako sa podujatie nazýva: doriti, čo som nejaká ťava? – bude putovať po rozličných vojvodinských mestách a mestečkách a on má povinnosti v zamestnaní, takže ho nebude môcť ďalej sprevádzať. Keď sa pozrel na nevyspaného hosťa, na útechu bodro doložil, že Slovák sa predsa medzi Srbmi nestratí, a aj medzi ostatnými spisovateľmi si iste rýchlo nájde kamarátov.
„Čo ste vy vlastne?“ spýtal sa nakoniec s úprimným záujmom. „Básnik alebo prozaik?“
Kúcanského bodlo pri srdci. To by si mal dávno vedieť, mamľas, pomyslel si. A keď ťa to nenaučili v škole, mohol si sa aspoň pozrieť do encyklopédie, nehovoriac už o tom, že ti mali potrebné informácie dodať zo Zväzu. No ešte ani nestihol prežrieť urazenú hrču v hrdle a už mu blyslo hlavou, že taká nevedomosť má aj svoje výhody.
„Prozaik a dramatik,“ odvetil. „Víťaz niekoľkých rozhlasových Žatiev, to je taká celoslovenská súťaž, píšem totiž hlavne rozhlasové hry. Dalo by sa povedať, že patrím k trom najvýznamnejším rozhlasovým dramatikom, ale vydal som aj niekoľko veľmi…“
„Ja som básnik,“ vyhlásil mládenec. Kto je viac, pomyslel si zlostne Kúcanský a tým sa téma uzavrela. Súdiac podľa dychtivého svitu v očiach, mládenec by bol možno aj uvítal doplňujúce otázky, ale Kúcanský nebol na regionálnych géniov s kakaom na brade zvedavý. Takých má aj doma dvanásť do tucta.
Kúcanský nemal o sebe veľké ilúzie a kvôli tomu sopliakovi by sa ani neunúval klamať, použil ho iba ako trenažér. Veď keby sa chalan bol naozaj pozrel do Encyklopédie Slovenska, našiel by tam jediný riadok: autor pôv. rozhl. hier a dramatizácií, ako aj kníh pre deti a mládež. A v učebniciach sa, ak vôbec, jeho meno vyskytovalo až po pohŕdavom odfrknutí a ďalší, napríklad. Napríklad, večne len ďalší napríklad! Bývali, pravda, časy, keď figuroval pod hlavičkou o slovo sa hlási aj nastupujúca generácia, ktorú predstavujú najmä, ale po dvadsiatich rokoch už Kúcanský predstavoval najmä iba seba, a tak sa musel aj sám o seba postarať. Víťazom rozhlasovej Žatvy síce nikdy nebol, ale raz sa jeho hre ušlo tretie miesto. Zariadil to redaktor, ktorý celé roky uverejňoval svoje fíčre pod Kúcanského menom, ináč by ako interný zamestnanec nebol dostal honorár. Vo výbore Literárneho fondu, ktorý prideľoval štipendiá a stimuly, mal Kúcanský zasa bývalého spolužiaka z vysokej pedagogickej, ktorý trávieval v lete s rodinou týždeň na jeho chate pri Plaveckom Štvrtku. Systém „pomôž si, človeče, a aj Pánboh ti pomôže“ vcelku fungoval, jediný háčik bol, že Kúcanský nebol až taký cynický, ako si namýšľal, a s pribúdajúcim vekom občas kruto zatúžil po ocenení, ktoré by ho zasiahlo čisto a neodškriepiteľne, samo od seba ako blesk z jasného neba – lenže ako by mu, aj keby bolo prišlo, mohol uveriť, keď sám najlepšie vedel, že ruka ruku umýva, a že sú teda všetky špinavé? Nie, na Slovensku hromy divo bijú iba pre iných, ale v cudzej krajine, kde ho nik nepozná, možno…
Ťavy, z ktorých sa skladala karavána, naozaj pochádzali z najrozličnejších kútov sveta – najviac bolo, pravdaže, domácich, do očí však bili najmä traja Číňania, útla Vietnamka a urastený černoch s bradou – no po mene si Kúcanský matne spomínal iba na jedného spisovateľa, nemeckého Čecha poľsko-židovského pôvodu, ktorého aforizmy kedysi vychádzali v pražskom Plameni. O ostatných nikdy nepočul, čo ani nebolo čudné, lebo v posledných rokoch už beletriu takmer nečítal, a hviezdy jeho mladosti Hemingway, Faulkner či Sartre dávno tiahli s nebeskou karavánou. Samá druhá liga, usúdil Kúcanský a zachovával si od čvirikajúceho hlúčika hrdý odstup. Aj tak by nevedel, v akej reči sa zapojiť do debaty.
Odstup mu nevydržal dlho. Opustenú a zakríknutú sirotu Kúcanských si čoskoro adoptovali slovanskí príbuzní. Jurijovi, v ktorého mohutnej hrudi by sa pohodlne skryla nielen široká, ale aj dlhá a bystrozraká ruská duša, pred časom vyšla na Slovensku knižka a návšteva v ňom zrejme zanechala nezabudnuteľné spomienky, lebo si Kúcanského hneď pribalil ako bratislavský suvenír. No a v Andrzejovi, katolíckom spisovateľovi z Katovíc, prebúdzal asi hanblivý Slováčik kresťanskú lásku k blížnemu. Noví priatelia mali výhodu, že sa s nimi dalo zhovárať lámaným slovanským esperantom, ktoré Kúcanský považoval za ruštinu, a nebolo ich treba dvakrát nahovárať na pohárik. Fľaša borovičky, ktorú vytiahol v hoteli, prelomila posledné bariéry.
„A tebe ešte nič nevyšlo po rusky?“ spýtal sa ho Jurij po niekoľkých dúškoch.
„Ja bezpartajný,“ odvetil Kúcanský a odovzdane pokrčil plecom, akoby ďalšie slová boli zbytočné. A veď, medzi bratmi, aj boli.
„Časy sa menia,“ povedal Jurij, navoňaný perestrojkovým duchom. „Dám ti adresu, musíš mi poslať nejakú svoju knihu. Mám známych v Inostrannoj literature.“ Je to na dobrej ceste, pomyslel si Kúcanský napodiv bez nadšenia. Takéto vzplanutia zvyčajne neprežili fľašu, ktorá ich rozdúchala, no keby aj, je to zasa len tá stará pesnička: čo si neurobíš, nemáš, a on v tej chvíli trýznivo túžil po inom.
„Ničevó,“ povedal a objal Jurija okolo pleca. „Neobťažujsja. Nenáda.“
„Tvoja chyba je,“ napomenul ho Andrzej, „že si príliš skromný.“
„Nie, nie,“ súhlasil Kúcanský, „ja prosto profesionál.“
Po troch dňoch už mali za sebou niekoľko besied na dedinských školách v okolí Nového Sadu, návštevu pamätníkov partizánskych bojov na Fruškej gore a Kúcanský aj fiasko na večernom vystúpení pred občanmi Sremskej Mitrovice. Keď zo zákulisia miestneho divadla sledoval, ako kolegovia plamenne prednášajú básne alebo čítajú krátke úryvky zo svojich diel, ktoré vzápätí tlmočník uviedol v srbskom preklade, s hrôzou si uvedomil, že nijakú vlastnú knižku so sebou nemá. Vybral sa predsa na konferenciu, a tak si iba pre každý prípad prichystal nezáväznú úvahu o literatúre ako moste medzi národmi. Myšlienka by sa aj hodila, ale prednáška bola pridlhá a určená inému obecenstvu. Navyše, keď už na javisku ohlásili významného československého spisovateľa Kúcanského, zrazu sa zistilo, že nik z účinkujúcich nevie po slovensky. Napokon jeden rusínsky autor váhavo prisľúbil, že mu bude rozumieť, a oboch vysotili na dosky, ktoré, to už studeným potom zaliatemu Kúcanskému bolo jasné, pre neho rozhodne svet znamenať nebudú.
Na ďalšie popoludnie zorganizovali pre skupinu zahraničných spisovateľov besedu v mitrovickej ženskej väznici. Kúcanský to považoval za šialený nápad, ale pridal sa k Jurijovi a Andrzejovi, lebo nechcel zostať sám a okrem toho sa mu zdalo, že v takom prostredí sa bude jeho depresii páčiť. Hádal správne. Keď sa spisovatelia usadili na vyvýšenom pódiu, keď sa už aj po jednom predstavili a povedali, z akej krajiny pochádzajú, zavládlo v miestnosti rozpačité ticho; daromné boli hlasné výzvy dozorkýň, väzenkyne si nanajvýš z času na čas čosi pošuškali medzi sebou a pridusene sa zachichotali. Jestvovali iba dve naozaj podstatné otázky, ktoré pochopiteľne nik nepoložil, a popri nich všetky ostatné strácali zmysel. „Za čo vás strčili do basy?“ bučalo z očí spisovateľom, a väzenkyniam zasa: „Sedeli ste aj vy niekedy?“ Kúcanský hľadel na husté rady hrubých sivomodrých uniforiem a mal čo robiť, aby mu nevyhŕkli slzy: nič také neprirodzené, také donebavolajúce ešte v živote nevidel. Zoči-voči tej nemej otázke dokonca na okamih pocítil ostrý záhryz svedomia, zahanbenie za to, že sa nikdy neocitol vo väzení, a radšej odvrátil zrak.
Situáciu napokon zachránil ghanský spisovateľ Ayto, vysoký a krásny ako dórsky stĺp. Vztýčil sa a hlbokým usmievavým hlasom zarecitoval najprv v origináli a potom po rusky – študoval kedysi v Moskve – vlastnú báseň o slnku. Pokiaľ mu ohúrený Kúcanský rozumel, čosi také, že slnko raz zasa vyjde a bude svietiť na všetkých. Potom Ayto vytiahol z vrecka veľké červené jablko, ktoré spisovateľom rozdali pri obede, a ešte vždy po rusky ho bezstarostne, ba takmer neuvážene sľúbil väzenkyni, ktorá mu zaspieva. Vec totiž nebola taká jednoduchá, ako sa nazdával. Najprv s varovným výkrikom pribehli zozadu dve dozorkyne, vzali jablko a začali ho podľa predpisov starostlivo preverovať, no ešte väčším problémom sa ukázalo hľadanie dobrovoľníčky. Ženy sa chichúňali, pokrikovali, ukazovali jedna na druhú prstom, no nepomohlo ani pobádanie dozorkýň a uplynulo niekoľko minút, kým sa pozornosť sústredila na dlhovlasú dievčinu v treťom rade. Tá len celá zarumenená krútila hlavou a nevstala, ani keď do nej susedy drgali lakťom. „Zasa jedna, čo je príliš skromná,“ pošepol Kúcanskému s úsmevom Andrzej.
Odrazu sa uprostred šumu majestátne zdvihla zavalitá žena so sivými vlasmi a drsnou popolavou tvárou. Medzi dozorkyňami opäť vypukol poplach: hlasným sykotom a kývaním hlavy sa ju pokúšali zahnať nazad na stoličku. Zrejme nejaká známa firma, pomyslel si nepekne Kúcanský, ktorý sa už stihol napoly zamilovať do zapýrenej dievčiny. Na túto veru Aytovo slnko tak skoro nezasvieti. Žena sa však nedala pomýliť a s hrdo vzpriamenou hlavou a rukami vzorovo pritisnutými k švíkom nohavíc začala spievať: „Druže Tito, my se ti kunemo…“ Ďalším slovám Kúcanský nerozumel, ale aj tak pochopil, že hymnická pieseň je prísahou vernosti súdruhovi Titovi. Dozorkyniam viditeľne odľahlo a aj ostatné väzenkyne stíchli a počúvali. Žena spievala mocným vreskľavým hlasom, oduševnene a falošne; v pahrebe popolavej tváre žeravo zažiarilo niekoľko uhlíkov. Keď skončila a hlboko sa uklonila, miestnosťou zaburácal ohlušujúci potlesk. Niektorí spisovatelia na pódiu dokonca vstali a pri odovzdávaní jabĺčka nahlas volali: „Bravó!“
Andrzej si všimol výraz v Kúcanského očiach a len čo vyšli na chodbu, so smiechom mu povedal: „To bola bomba! Ja som myslel, že zdochnem. Keď si predstavíš, že nejaká basistka, podľa výzoru určite vrahyňa, skladá prísahu Titovi, ktorý je dávno mŕtvy, nehovoriac o tom, že babizňa nemá sluch ani hlas, len škrieka ako vrana, a ten čierny Paris jej dáva jablko ako krásnej Helene… uvedomuješ si tú absurditu?“
„Jasné, jasné,“ zahundral Kúcanský. No a čo? pomyslel si. Aký je v tom rozdiel? Som hádam ja na tom lepšie? Ale jej tlieskali! Bože, ako jej len tlieskali!
