Carpathia

Veziem sa v tlmenom hluku dvoch čiernych kolies, ktoré odstreľujú drobné pieskovce a prach. Na krátky okamih vyletia do hustého prehriateho vzduchu a potom pokorne padajú späť. Moja cesta pretína plochú lúku. Vzápätí na sekundu klesnem pod jej nepokosenú, nerozvírenú, farebnú hladinu a jediným rýchlym šplechnutím preletím úzkym studeným potokom. Opäť sa vynorím a mokré kolesá na chvíľu preberú svetlohnedé zrniečka cesty a potom ich prítomné teplo odpája. Pokračujem medzi dvoma rozžeravenými platňami pokojnej zeme a vzduchu, stlačeného ťažkým centrálnym slnkom dnešného dňa. Zem a vzduch spoločne roztápajú rastliny lúky a blízkeho lesa, aby z nich vytvorili univerzálnu nehomogénnu vôňu, ktorá v každom rýchlom bode svojho plynutia vyvoláva v prijímateľovi iný stav. Ešte krátku chvíľu pokračujem k horizontu, potom zastavujem a pozorujem. Pozerám sa na miesto, ktoré je koncentrovaným výjavom krajiny rozdelenej do piatich Zón. Z tohto miesta vychádzajú všetky jej prirodzené obrazy a ďalej ich potom roznáša vôňa, ktorú práve teraz dýcham. Ešte chvíľu som tu, potom sa otáčam a vraciam sa späť. Zóny a ich reč. Všetko sa postupne scvrkáva do jediného nepozorovateľného bodu, ktorý náhle mizne. Ale teraz sú Zóny ešte tu. 0, 1, 2, 3 a X. Každou z nich prúdim a chcem, aby všetky prúdili vo mne.
 
1
Na čiernom nepriestrelnom nebi visia v pomalom, konštantnom pohybe štyri červené hviezdy. Tenká biela kontúra. Zelený podklad. Hviezdy smerujú zo severovýchodu a mieria presne na opačnú stranu. Krídla a chvost. Hluk motora, ktorý ich nesie, sa začal niekde pri Sanoku. Piloti najprv vidia krajinu, ktorú rozkúskovali ľudia. Dokonalé puzzle dlhých, úzkych polí. Posádka vníma červené vlásočnice, ktoré zbierajú zmiešanú krv. Germánsku, slovanskú, hunskú, semitskú, románsku, tatársku, rôznorodú kaukazskú a všelijakú ďalšiu. Krv stekajúcu z pahorkov Ondavskej vrchoviny už niekoľko týždňov. Niekde pri Stropkove sa tieto horúce žily stretávajú v jednom mieste a potom táto homogénna tekutina začne vsakovať. Vstrebávanie do hlbokých zemských útrob potrvá niekoľko storočí, až nakoniec spustí mohutné tektonické pohyby. Pohyby, ktoré oblasť terajších Zón dokonale pokrčia. Dvihnú na týchto miestach pohorie Karpát do niekoľkotisícových výšok. Vytvoria nové štíty, doliny, priepasti a uzavrú priesmyky, aby zabránili prechodu armád.
Teraz sa všetko odohráva v Heleninej dedine. Pred niekoľkými dňami ju zaplavili oceľové kolosy Wehrmachtu. Viac hlavní obrovských kalibrov ako obyvateľov. Tak mi to neskôr vysvetľuje ten, ktorý to vtedy všetko vzrušene pozoroval. Tanky, delá, transportéry a ich obsluha. Vojaci rozlezení po drevených domoch. Vlastné stany. Na Heleninom dvore rozložená poľná kuchyňa. Jej rodina je zásobená kvalitným a chutným jedlom. Strýko je miláčikom kuchárov a ďalších mladých, dezorientovaných odvedencov, ktorí sa sem chodia najesť. Všetci sa chcú chovať ľudsky. Strýko sa práve hrá s priateľským ovčiakom, ktorý má prívlastok po svojich pánoch. Môj otec je v dome na Heleniných rukách a pije mlieko z jej prsníka.
Hore dolinou smeruje k dedine čierne auto bez strechy. Vysoký, mohutný šofér. Vedľa sedí človek, o ktorom všetci dedinčania hovoria, že je generál. Neskôr pátram a dostávam sa k jedinému možnému menu. Gotthard Heinrici. Šofér a generál spolu nekomunikujú. Auto sa pomaly, dôstojne priblíži k svojmu cieľu. Nečakane stíchne tesne pred momentom, keď chce zabočiť do Heleninho dvora. Na ceste je v rozbrázdených koľajach hlboké blato. Generál vystupuje. Žiadne slová. Potom opatrne poskakuje po špičkách. Za jeho pásom sa kolíše obrovsky strieborný kolt. O chvíľu sa dostáva na pevný podklad a volí svoju zvyčajnú chôdzu. Počas nej sú jeho myšlienky najistejšie. Vstupuje dnu, pozdraví civilov a potom svojich salutujúcich vojakov. Často sa chce rozprávať. S Helenou, s jej mužom, s ich deťmi. Nič, len pohľady. Vždy iba skúmavé pohľady. Vačky pod očami. Jeho najdôležitejší senzor. Civilom sa pozerá iba na vačky a verí, že aj oni sa rovnako budú pozerať naňho. Verí, že to tak bude. Cíti to. Všetko vníma.
Krátko po generálovi vyskakuje z auta aj šofér. Urobí ešte niekoľko neúspešných pokusov kľúčom, vzápätí otvára kapotu a skúma. Z blízka ho pozoruje ten, ktorý mi to raz povie. Teraz je chlapcom a sedí na strome. Na jabloni z druhej strany cesty. Korunu ešte neopustilo všetko žlté lístie a jeho anonymite pomáha aj niekoľko krehkých oranžových scvrkávajúcich sa jabĺk. Chlapec je jediným svedkom. Potom si šofér líha pod auto. Po chvíli zablatený vylieza. Berie náradie a zasúva sa späť. Nádherný kabriolet a dlhé šoférove vyčnievajúce nohy. Kožené čižmy. Chlapec ho stále pozoruje. Potom šofér znova vylieza a zapaľuje si cigaretu. Tá ostáva v ústach bez kontaktu špinavých rúk. Rozopína si kombinézu. Začína pri krku, končí pri rozkroku. Najprv odhaľuje biely, nezarastený trup. Retiazka a pliešok. Potom vyberá úd. Močí. Mohutný, visiaci, močiaci úd. Je to prvé dospelé prirodzenie, ktoré chlapec vidí. Dovtedy iba výhonky kamarátov. Árijský nadčlovek ho vyvádza z miery. Zmätok. Chlapec spáchal zlo a hriech. Zákerne anonymne sledoval intímny rituál muža. Zoskakuje. Nepozerá, neobzerá sa. Intuitívne beží hore svahom, aby sa skryl niekde pod strechou a nevyšiel odtiaľ niekoľko dní. Alebo týždeň. Alebo mesiac. Alebo až vtedy, keď armáda zmizne.
Hučiace súhvezdie na nebi sa stále konštantne približuje. Už za okamih sa presunie nad Heleninu dedinu. Bude v správnej výške. Už je tu. Už zreteľne počuť jeho zvuk. Streľba. Lietadlo urobí okruh a teraz mieri z juhu. Na chvíľu zastavuje. Visí ticho, bez pohybu. Bez pohybu sú všetci a všetko na zemi. Ostreľovači, guľky v ich hlavniach, pozorovatelia. Na nebi sa rodia dve čierne bodky. Pomaly začínajú klesať. Menia sa na čiarky. Počuť tenké svišťanie. Po chvíli už lepšie rozoznať ich tvar. Na konci niečo ako vrtuľky. Nikto nič nerobí. Všetci v záklone čakajú a pozerajú. Prvý z nebeských oceľových pozdravov dopadá do ovocného sadu. Ešte nedávno sa oň starali Weinbergerovci, ktorých transport už dorazil. Nič. Žiadna explózia. Iba čľupnutie a potom opäť hlboké ticho. Mokrá hlina tejto Zóny bombu z pudu sebazáchovy rýchlo prehĺta. Z jej žalúdka ju nestrávenú za tridsaťpäť rokov náhodne vyloví buldozér. Ani potom sa nič nestane. Chlapi ju v rukách prenesú pred novy dom. My budeme pred ňou poskakovať, odhadovať dĺžku a váhu a dospelí nás budú odháňať. Potom sa bomba stratí. Ale zatiaľ je tu. Čerstvo vrytá do zeme verí, že aspoň jej sestre sa podarí splniť poslanie. Nasledujú tri večné sekundy. A potom záblesk. Tlaková vlna. Mohutný zvuk explózie sa vracia odkopnutý od okolitých kopcov. Dym, lietajúce triesky a kamene. Vzápätí požiar. Odľahčené súhvezdie odchádza. Gotthard Heinrici v duchu uvažuje, prečo ho náhoda znova zachraňuje. Je toto ďalšie osudové znamenie, ktorých má predurčených desiatky? Alebo stovky? Potom rýchlo vydáva pokyny na hasenie a záchranu ranených. Štrnásť civilov a dvaja vojaci. Ich duše sa teraz vzájomne pochytajú za ruky. Pomaly sa roztáčajú, zvyšujú svoju rýchlosť na maximum a potom vo vírivom pohybe postupne odlepia svoje nohy od zeme. Rýchlo vystúpia na nebo, aby ešte chytili miznúce lietadlo. Ich kruhové spojenie vytvára okolo stroja žiaru. Gotthard Heinrici, Helena, strýko, môj otec, pozorovateľ – všetci to vidia. Duše ešte chvíľu sprevádzajú posádku. Počas svojho tanca sa každá z nich dostane priamo pred okienko kabíny, aby sa pozrela pilotom do tváre. Potom sa zovretie rúk končí a každý už sám smeruje do dočasného nekonečna.
Telá vojakov neskôr pochovajú na lúke. Vyschnutá zeleno-hnedá tráva. Na nej ešte v ten istý deň pribudnú čerstvé obdĺžniky. Z civilov sa o tom zatiaľ nik nedozvie. Ešte predtým prebehne evakuácia.
Teraz, o päťdesiat rokov neskôr, prichádzajú terénne autá. Slovenská časť posádky chce hovoriť so starostom. Ten ide za majiteľom pozemku. Vysvetľovanie a následný súhlas. O chvíľu na označenom mieste vyberajú mlčanliví muži mapu. Chvíľu niečo zameriavajú, potom zaznie rozhodné „hier“. Skryté hroby hneď vedľa cesty. Najatí mladí chlapci s dlhými drevenými poriskami, na ich koncoch oceľ, schopná komunikovať s hlinou. Dva páry tenkých bielych gumených rukavíc potom z úplného dna vyberajú primerané štádium prachu. Nasleduje detekcia plieškov, vzápätí ešte obhliadka a nejaký odborný zápis. Autá odvážajú dve sivé plastové vrecia s menovkami. Niekto zaskočeného vlastníka zasypaných jám podpichne. Mohol si zarobiť. Ten so spustenou hlavou odchádza preč.
Jeho dom stojí necelých sto metrov od miesta, kde vtedy jediný raz vykríklo obrovské, čerstvo narodené dieťa oblohy. Ten výkrik prudko vmietol jeho otcovi a matke okenné črepiny do kuchyne. Aj oni vybiehajú von. Nastáva chaos. Prehrabávanie trosiek. Plač. Nárek. Krik. Plamene. Lekári. Zmes civilov a sivých uniforiem. Niekto sa pokúša udržať poriadok. Potom musia ísť všetci domov. Iba na chvíľu, pretože ešte dnes musia opustiť dedinu. Niekto spúšťa paniku. Napĺňa sa to, čo vtedy z vlečky kričala Riva. To očakávané, známe, obávané. „Aj na nás to prišlo. Dočkali sme sa.“ Strach stoviek plachých očí po chvíli upokojujú slová tlmočníkov. Sudeťáci, ktorých prázdne dediny budú už za pár rokov vykrádať miestni chlapi. A potom budú tento nábytok, zrkadlá, bicie hodiny, riad, budíky, náradie, periny, obrazy, vyrezávané kríže a šijacie stroje predávať po Zónach. Ale teraz títo chlapi zapriahajú do svojich drevených vozov kone a dobytok. Naložia do nich všetko, čo sa dá. Na vrch posadia ženy a deti. Lenže je tu ešte Vorža. Vorža, ktorá neskôr, o mnoho rokov, na niekoľko hodín zvráti Helenu z cesty k jej koncu. Vorža, ktorá vždy koná zároveň dobro aj zlo. Všetkých mätie a všetci sa jej boja, pretože niekedy potrebujú jej pomoc, ale vždy hrozí aj jej kliatba. Teraz Vorža pozoruje ľudí, ktorí nemôžu naložiť cely svoj majetok a zakopávajú ho na hnojisko. Neskôr sa vráti ako prvá, všetko vykope a všetci to budú vedieť. Naďalej sa jej však budú báť, a aj keď bude nosiť ich oblečenie, nikdy jej nič nepovedia. O chvíľu sa zapriahnutý dobytok a kone zmenia na rýchloťahače čakajúce na povel. Ešte predtým však prejdú dedinčania popri tlejúcich troskách, ktoré ostali z domu, ktorý pred niekoľkými hodinami zničil výbuch oceľového predmetu vyrobeného na tento účel. Na zemi leží niekoľko nahých tiel. Iba títo dedinčania tu dnes ostanú. Tlaková vlna explózie a oheň ich zbavili odevu a oni v tejto nahote budú už o niekoľko hodín zasadení do zeme, aby z nich potom vyrástol betónový kríž. Až teraz niekto dáva pripravenej karaváne potrebný povel a všetko zrazu zmizne preč. Dedina náhle stráca svojich obyvateľov. Gotthard Heinrici ešte stihol vyslať k Helene svoje posledné pohľady. Pozrel sa ešte raz na vačky pod jej očami a potom sa mlčky stratil v izbe. Teraz už naozaj všetci zmizli a v tom istom okamihu sa premiestnili v rýchlom čase a v rýchlom priestore. Všetci títo zababušení ľudia stoja v rade na prídel teplej polievky. Giraltovce. Je január, ktorý mrazí. Poletujúce páperie sa snaží udržiavať v pokoji dav vyhnancov. Zrazu z lesa vybieha vojak a kričí: „Ivan! Ivan!“ Ostatní bez rozmyslu odhadzujú svoje ešusy a varechy a lyžice a všetko. Akoby bezcieľne pobehujú, hľadajú zbrane, zaujímajú pozície. No iba do krátkeho momentu, kým sa z lesa nevynorí horda nepriateľov. Krátka prestrelka, potom zajatie, potom poprava. Všetci sa musia pozerať. Pre dedinčanov je smrť znova spojená s nahotou. Nemci sú zbavení svojich šiat. Snažia sa potlačiť drkotanie zubov a chvenie tiel. Posledné pokusy o dôstojnosť. Jeden z nich je prinútený zobrať sekeru a vysekať na ľadovej Topli dieru. Takmer rovnakú alebo väčšiu, akú robili doma prítomní Červenoarmejci, aby sa v nej umyli pred večerou oslavujúcou narodenie Krista, alebo takú, akú potrebovali počas svätenia vody. Potom Nemci v pokornom zástupe vstupujú do tejto diery, do tohto smrtiaceho Jordánu. Nikto neprosí. Postupne sa nemo strácajú pod hladinou hustnúcej tekutiny.
(úryvok z knihy Carpathia, 2011)