Ukážka z diela

Čepiec

A čo kupuješ, Božena?

 

Môže to znieť aj posmešne. Božena je stará Rómka.

Chlieb.

Veď už máš rožky.

Božena má igelitové vrece plné rožkov a pridáva k nim ďalších štyridsať. A tiež ten chlieb. So zaostreným obranným pohľadom.

Potrebujem kúpiť niečo pre Iľku, posledná šanca v malej drevenici. Odnášam si jednu z dvoch bonboniér, usmievam sa na Boženu, páči sa mi, že sa nedala ženou v obchode vyprovokovať, začínam si spomínať na adresu. Ešte pár domov a začína sa osada, tam niekde Iľka býva. Kráčam za rómskou rodinou, dve postavy, stopa po kočíku, na čistom snehu cigareta.

Kýva mi z okna, musí to byť ona. Čakala ma. Bude to dobré. Stačil jeden telefonát. Prídem v piatok. Príďte. Čakala ma a prišla som, začala ma volať Betka, neskôr som bola Danka aj Radka.

Len o štvrtej, pripomína mi náš telefonát, musí ísť do kostola na zádušnú omšu, umrela sesternica, presne pred štyridsiatimi dňami.

 

Máme veľa času.

 

Teraz sa na seba usmievame, ako keby sme sa už poznali. Vedie ma, len v krátkych rukávoch, do domu. Je mínus desať, ráno na stanici v Poprade bolo

dvadsať. Na Šumiaci sa mínus vynecháva, keď je dvadsať pod nulou, je dvadsať a Iľka si dá na tričko sveter.

Najzápadnejšia rusínska obec, Rusíni pod Kráľovou hoľou, národným symbolom, strechou Slovenska. Ale melódia Iľkinej reči je horehronská, to poznám, aj keď moja stará mama bola z dolnej časti, severná strana Poľany, presnejšie, Veporské vrchy. Nízkotatranské obce jej boli vzdialené, mňa priťahovali, lenže tam sme nikoho nemali

Nešlo o podtatranské dediny, ale o to, že na Osrblie, kde sa narodila, sme nemali žiadnu väzbu. Chodili sme tam málo, Gizela, moja starká, ktorá od šestnástich žila v Bystrici, Podbrezovej a vo Zvolene, zariadila, že o Osrblí sme nevedeli skoro nič. Osrblie nepúšťalo, do Osrblia sa už nedostanem, končí sa tam cesta, dolina v horách.

Iľka ma šikuje do kuchyne s pecou. Sme na Horehroní, mala som rada Gizelin slovník s poslovenčenými nemeckými slovami. Gizela ich používala častejšie ako jej muž, ten nerozprával. O chvíľu sa ukáže, že viem, čo je pigľajz.

Zvykám si na Iľkino nárečie, sama si nie je istá, či jej rozumiem. Je iné ako horehronské a z okolia Bystrice. Objaví sa v ňom aj východniarske zrobiť, namiesto e sa často používa o, napríklad v slove keď, d je potom tvrdé, občas sa vynechávajú zvratné zámená.

Je to celé mäkké, jazyk vhodný na vítanie. Ide to.

 

Túto ženu budem volať Iľka.

 

Počujem to v tejto súvislosti prvýkrát, je to Helena. Bude Iľka. Poznám meno Uľka, Júlia, Uľky sa v našej rodine objavili dve – Uľka z Kordík a Uľka z Malachova. Táto žena sa bude volať Iľka, tak sa volá na Šumiaci Helena, zahorácka verzia je Icka, maďarsky Ilona, Ilona Országhová, Elena, ktorú tak nazval Hviezdoslav. Mikuláš je Mikloš a Šimon Siman.

Ktovie, či niekedy stretnem aj Uľku. Na Šumiaci sú totiž dve ženy, ktoré ešte vedia vyrobiť čepiec.

 

Na Telgárte nikto, vo Vernári boli ešte dve, ale tiež umreli.

 

Na začiatku rozpráva ona. Skoro žiadne otázky, skryté preklepávanie, overovanie, koho si pustila do domu. Dôveruje mi? Nemusím rozprávať, som rada. Nevysvetľujem, prečo sa chcem od nej naučiť vytvoriť čepiec. Tradičný šumiacky, presne ako má byť, hoci ešte neviem, čo to znamená. Nevedela by som povedať prečo, láka ma vedieť to, o chvíľu nebude existovať, zistiť, či sa to dá, preceňovaná zručnosť, viac neviem.

Je to vlastne prejav zúfalstva, dúfam, že to nezistí. Prijať do života niečo cudzie. Hocičo. A dúfať, že sa niečo pohne. Uvidíme, čo. A zvedavosť, ako sa cíti žena, ktorá si zahaľuje hlavu, ako sa jej tu žije.

Nechcem tejto láskavej panej, čo nosí celý život iba kroj, vysvetľovať, že ja vlastne k folklóru nemám vzťah. Vadí mi, ako je interpretovaný, preceňovaný a prznený, zneužívaný všetkými režimami, nerozumiem, prečo máme na Slovensku namiesto reštaurácií koliby, drevenice na všetko, pri diaľnici, medzi panelákmi, v meste aj na vidieku. Drevenice ako zastávky autobusov, bývalá škôlka prestavaná na drevenicu a pizzeriu s unifikovanými dekoráciami zo šúpolia, hoci na polovici krajiny bolo na kukuricu príliš chladno. Kaderníctvo v drevenici, drevenica ako kaviareň Venezia.

 

Drevenice a zruby všetkých veľ kostí obsadili krajinu.

 

Pochopiteľne, valaškami. Drevenice pred supermarketmi, drevenice na námestiach, cestách, vo výhľadoch, pod nohami, v zuboch, drevenice a črpáky.

Počúvam Iľku a nehovorím, že som vlastne ani nemala nikoho na dedine, nikdy som na dedinu nechodila, ani na prázdniny, netancovala a nespievala v žiadnom folklórnom súbore, že som proste kaviarenský typ a nerozumiem, prečo folklór v tejto krajine všetkých hneď uvedie do tranzu, nedotknuteľný, dojímavý, univerzálny folklór. Ale som tu, chcem, aby mi prešiel rukami, karikatúra mi nestačí, nechcem mobil s folklórnym krytom, mikinu so strojovou výšivkou, tašku z modrotlače, nevyšívam odkazy tretiemu tisícročiu krížikovým stehom, nechcem precedený univerzálny folklór, folklór na tri kliky, instafolklór. Chcela som ísť za tie nánosy. Dotknúť sa toho, a potom uvidieť.

Našťastie nám neulieva pálenku, ale becherovku. Iľka berie veľa liekov. Stará sa o mňa, ukazuje mi fotky vnučiek, hovorí o vnukovi, tenorovi v zbore opery, dvoch synoch, oboch automechanikoch, s jedným býva v dome, druhý žije väčšinou v Nemecku. Muž skoro pätnásť rokov mŕtvy, predtým invalid. Iľka je o desať rokov mladšia ako moja stará mama Gizela, má skoro osemdesiat.

 

Moja mŕtva babka by ju volala tetka.

 

Tak volala všetky ženy z dedín, ktoré celý život nosia kroj, lenže už vyše desať rokov nežije. Na fotkách z Osrblia, možno tesne povojnových – aspoň tie mám, má starká kockované mestské šaty, dobový účes a kabelku cez ruku. Jej mama má šatku a akýsi čierny kroj. Súrodenci Vilma a Milan už tiež mestské oblečenie. Vtedy bola Iľka ešte dieťa.

Iľka učí ľudí celé roky, najčastejšie tkať, to naučila aj svoju nevestu, ale čepce sú dnes najzbytočnejšia vec, boli povinnou prikrývkou hlavy pre vydaté ženy. A existuje ešte niekoľko žien – Šumiac je tým známy –, ktoré dodnes chodia v kroji a nevyjdú s odhalenou hlavou. Čepce sú aj svadobné a šijú sa už len tie. Občas sa niekto chce vydávať v kroji.

Kvôli čepcu možno prichádzam iba ja a čiastočne je to len zámienka, možnosť sedieť pri niekom, nechať sa učiť, nechať niekoho učiť.

 

Zapisovať do rúk. Nenahrávať. Netočiť.

 

To asi vieme obidve, bez toho, aby som u nej presedela hodiny, rozumiem jej, prečo musela aspoň desať minút po návrate z práce v obchode sadnúť za krosná, mám svoju skúsenosť.

Viem, o čo ide, keď mi po čase hovorí, že musím prísť na dlhšie, aby som s ňou mohla presedieť pri vyšívaní aj celý deň.

A televízia beží pod oknom, pri ktorom ma Iľka čakala, a kanárik Igor prekrikuje moderátora, súťaží sa, pretože v televízii sa stále súťaží a varí, súťaží vo varení a vrieska, až v prijímači prikrytom vyšívanou dečkou vypadáva signál.

Iľke som nehovorila, že som ju videla v cooking show, ktorú točil môj muž, že nie som v jej dome z mojej rodiny prvá. Je to náhoda, na ktorú som prišla až neskôr. Z televízie viem, ako sa varia šumiacke gule. Ktovie, či je Iľka v dedine hviezda, bola to krátka epizóda, kuchárovi z Prahy ukazovala, ako sa pletú zapiastky, časť mužského kroja, bola vtipná, žiadna figúrka v čepci.

Naživo sa mi zdá krehkejšia ako pred štyrmi rokmi v televízii. Múdra žena, ktorá má cit pre situácie.

 

Ani raz to nespomenula.