Ukážka z diela

Čertova svatba

Pod širokým oknom vonia borovicovým drevom váľanda. Na nej pruží penový matrac zakrytý červenomodrou kockovanou, nevľúdne pichľavou dekou. Anna si pritiahne kolená k hrudi a hlavu uloží na predlaktia. Prenatálna poloha. Skrčenec zúfalých ľudí. Objímaj samu seba, radila jej jogínka.

Bola smutné dieťa. Možno už tušila, že svet je nebezpečné miesto. Neskôr, asi pôsobením hormónov, sa často smiala a nevedela prestať. Svet bol vtedy farebný, voňavý niekedy až omamný. Vlastne ešte nedávno mala veľa dôvodov na radosť. No teraz, kdesi v úkryte jej vnútra, znovu zdvihlo hlavu smutné dieťa.

Za sklom mierne stúpa trávnatá lúka a sprava Annin pohľad vítajú tri majestátne smreky. Vysadil ich vietor, tmavozelená skupinka sa podelila o priestor v trojuholníku. Neprekážajú si. Dohodli sa, rastú v pohode. Anna rada počúva ich šepot keď sedí na schodoch pred chatou. Včera pod nimi našla tri dubáky, chvíľu na ne neveriacky hľadela, privoňala a poďakovala, veď smreky jej prichystali prekvapenie. Zatúžila porozprávať im svoje trápenie, vyžalovať sa. Možno by konečne našla  správne slová, aby aj sama sebe definovala, čo ju trápi. Smútok by ohraničila pevnými kontúrami. 

Zdvihne hlavu, ofina  jej zakryje výhľad. Porozpráva im. Zajtra? Možno. Dnes je nevľúdny chmúrny deň a tu pod Bocianskym sedlom nemá dážď nikdy dosť. Keď neprší, mrholí, keď nemrholí, prevaľuje sa hmla, akoby obloha miesila riedke cesto. Neprekáža jej to, lebo presne takú má náladu. Pred hodinou do sporáka prihodila polienka, pukocú, teplo je.  Nahmatá vankúš v červenej plátennej obliečke a pritisne si ho na hruď. Odrazu má pocit, akoby nie ona vankúš, ale on ju držal v náručí. Spomenie si na bračeka, odišiel kamsi ďaleko, na Nový Zéland, nič už o ňom nevie. Ako decko stále objímal vankúše. Na sviatky mu zakaždým kúpili nový, a ako výskal radosťou! Človek sa potrebuje pritúliť k niečomu mäkkému. Dlaňou si utrie vlhké líce. Srdce jej konečne bije pravidelnejšie. Napraví ofinu, očami zablúdi k lúke, aby zistila, či si to púpavy nerozmysleli. Stúlili hlávky do tvrdých pukov, sotva ich  v tráve rozoznať. No len čo vykukne slnko, lúka sa rozsvieti. Je žltá aj fialová, lebo tu rastie kopa zvončekov. Medzi nimi biele margarétky, Annu stále láka natrhať si kytičku, no neurobí to. Nielen preto, že tu sa kvety trhať nesmú. Každý život je cenný. Prírode je jedno, či ide o zajaca, púpavu, či Annu.

Z vonkajšej strany sa po skle prechádza mucha. Anna ju kútikom oka sleduje, rada by ju odohnala, nenávidí muchy. No nevládze zdvihnúť ruku. Zlosť v nej pomaly ticho, narastá, až sa  napokon zaženie. Mucha zastane,  skúma situáciu, a  akoby pochopila, že nebezpečenstvo je za hrubým sklom,  ľahostajne pokračuje v ceste. Anna skloní hlavu k ohnutému lakťu. V sporáku zapraskalo, cez prieduch vybuchol ohňostroj iskier. Vlhké drevo? Anna by mala doniesť za kôš polienok dovnútra, aby vyschli. Vyjsť pred chatu, nadvihnúť térový papier, chabú ochranu pred dažďom, naplniť kôš a... Lenže nevládze. Jej vôľa je prislabá.

Mrholí hustejšie, ihličie smrekov postriebrili kvapky. Cestička od chaty hore k svahu je, našťastie, vysypaná štrkom, takže keby predsa len nazbierala energiu a skúsila vyjsť von, potom vyššie a doprava po strmom svahu, možno by našla zopár dubákov. Pohne nozdrami a predstaví si vôňu hubovej polievky. Lenže... nemá zeleninu. Čo by dala do hrnca okrem húb? Za dverami do chaty je špajza, police až nahor k plafónu. Takmer prázdne. Ešte ich nestihla zaplniť, je tu iba dva dni. Ale dolu, v pivnici, do ktorej sa zostupuje po masívnych širokých drevených schodoch má poháre so zaváraným mäsom. Nadrobno pokrájané kúsky bravčového podusila, zaliala vodou, povarila a napokon zavarila do sklených pohárov. Stačí kúpiť hrášok v konzerve a má chutný obed. Zemiakov je ešte v pivnici dosť, je tam stabilná teplota okolo piatich stupňov, ovocie aj zelenia v nej dlho vydržia. Do pivnice sa vchádza rovno zo stredu izby, no najprv treba nadvihnúť poklop, teraz zakrytý pestrým, zo zvyškov látok utkaným kobercom.

Nadvihne hlavu a zistí, že drzá mucha jej z druhej strany skla zastala rovno pred tvárou. Neprší na ňu, potvoru, nad sklenou stenou prečnieva meter aj pol dopredu strecha. Sklo končí dolu v hrubom drevenom ráme, zapustenom do betónovej podesty dvakrát dva metre. Vedú z nej tri schody na chodník, vyšliapaný v trávniku. Rovno k trom smrekom. Pár metrov  vpravo je cesta vysypaná štrkom. A na nej Annu odrazu upútal pohyb. Hubári, konštatuje Anna. Ľudia, plní elánu a nádeje, že sa vrátia s plným košíkom. Annu pochytí zlosť. Rómovia zbierajú kúsok nižšie na prudkom svahu čučoriedky, Anne už sotva zostane, okrem toho asi by na svah ani nevyliezla. Tráva je mokrá, šmykľavá, nič pre dievča z mesta. A navyše – v národnom parku sa čučoriedky zbierať nesmú, no zrejme to platí iba pre slušných občanov. Postava na chodníku ju zaujala a dodala potrebnú energiu, aby sa vystrela. Pomrví stuhnutými plecami a natiahne krk, hneď lepšie vidí. Postava je vysoká, zrejme chlap. Zelená vojenská pláštenka mu siaha až po kolená. Kapucňa zakrýva tvár. Človek si nesie košík, nie príliš veľký, zrejme reálne odhadol situáciu s hubami. Aj keď je vlhko, akosi nerastú. Krok má chlap iný ako tí zdola, z dediny. Našľapuje opatrne, aby si nevyvrtol členok na okruhliakoch medzi štrkom. Nemá obuté čižmy, ale vibramy. Pravdepodobne nechal dolu na ohybe cesty do Starobocianskej doliny zaparkované auto.

Každý má energiu, iba ja nie, zafňuká Anna.

Postava zastane a otočí sa k chate. Zakloní hlavu, pozoruje dym, je jasné že v chate sa kúri. Anna uhne z dohľadu do šera izby. Tvár človeka stále tieni kapucňa. Len, aby to... Annu strasie. Odhaduje šírku pliec... nebude to on. Je útlejší, tento je riadne chlapisko. Anna potiahne nosom, od strachu jej zvlhol, opakom ruky si utrie kvapku, čo jej steká k perám. Nikto nevie, že je tu, chatu kúpila pred rokom na meno svojej mamy , teda na iné priezvisko ako má teraz Anna.

Zošuchne sa z váľandy, ktorá slúži aj ako pozorovateľňa, a aj na popoludňajší spánok, ustúpi viac do tieňa. Odtiaľto ju zvonka nevidno. Drzý človek zišiel až k trom smrekom a díva sa rovno na priečelie chaty. Anna vie - okoloidúci ju zakaždým obdivujú, je to zrub z nahrubo ohobľovaných kmeňov, všetko je z poctivého voňavého dreva, aj nábytok, nezablúdil sem ani kúsok drevotriesky. Väčšia časť priečelia je sklená, ale vidno ju iba vtedy, keď sa odklopí masívny uzáver, či širokánska brána, Anna nevie ako by ho nazvala, je z mesta, také výrazy nepozná, no je to otočná štvrtá stena z tenkých drevených kmeňov, visí na škrípajúcich pántoch a keď sa uzavrie, nikto nevidí  vstup do chaty. Vyzerá to, akoby sa dovnútra vchádzalo iba komínom.  Pravda, kto príde bližšie vidí na boku dve veľké visiace zámky, no stena chaty a masívne stenové dvere priliehajú tesne jedno k druhému. Chata je majstrovské dielo.

Človek na chodníku sa nabažil pohľadu a zmizol Anne z dohľadu. Trochu banuje, že ho už nevidí, mrholenie prešlo do dažďa a Anna vie, že dnes už tadiaľto nikto nepôjde. Iba ak ten, čo sa bude vracať s hubami. Rozkúrila ráno keď vstala, ale chata bola dlho prázdna potrvá kým sa prehreje. Striaslo ju, zošuchne sa z váľandy a podíde k obrovskému sporáku v strede izby, aby doň naložila tri hrubšie polienka. Staviteľ chaty ho z prednej strany vybavil veľkými plechovými nádržami, ktoré sú dobre zamaskované náterom, takže ich nevidno, akurát sa návštevník môže čudovať, prečo je sporák taký rozmerný. Vedie z neho potrubie k drezu, Anna môže umývať riady v horúcej vode, zohriatej v  nádržiach, ba môže sa v priľahlej kúpeľničke sprchovať v teplej vode. Komfort uprostred čistej prírody. Paráda!

Anna sa vráti k váľande a sadne si tak, aby videla na smreky. 

Bodla by káva. Lenže to znamená vstať. Neskutočne náročný cieľ. Podarí sa jej otočiť hlavu ku sporáku. Pod platňou pukoce oheň. Oranžová žiara sľubuje, že voda sa rýchlo zohreje. Človek má v génoch radosť z ohňa keď ho má pod kontrolou. Anna si v duchu vyratúva, čo chcela v najbližších dňoch urobiť. Poupratovať chatu. Zistiť, či prameň, ktorý napája potrubie do chaty neupcháva lístie. Ak áno, poriadne ho vyčistiť. Vlastne, to je najdôležitejšia úloha. Upratovať môže neskôr. Vytrepať sa konečne na Čertovu svadbu. Zistiť, či je pravda, čo sa o končiari vrchu hovorí. Prejsť z Bocianskeho sedla na Ďumbier. Dať si na chate pod Ďumbierom výborný bylinkový čaj. Vie, že sú v ňom sušené listy z lesných jahôd, čučoriedkové listy, mladé výhonky smreku a to najpodstatnejšie? Pritlačí si  miesto nad koreňom nosa, kde má človek, podľa jogínov, tretie oko. Občas jej to pomôže. No občas nie je teraz. Nespomenie si. Od zlosti nad vlastnou neschopnosťou sa jej do krvi vyplaví trochu adrenalínu. Stačí na to, aby vstala, došuchtala sa k drezu, naplnila kanvicu pramenitou studenou vodou a postavila ju na žeravú platňu. Kávu si pred dvomi dňami, keď sem prišla, priniesla čerstvo pomletú. Aj svoj hrnček, bez ktorého by jej nechutila. Z hrubej kameniny, oranžový. Ako žiara, čo vychádza spod platne. Aha, už vie! Do čaju dávajú materinu dúšku, čo rastie všade na okolí. A ako vonia! Potešená Anna zaplní hrnček do jednej tretiny kávou. Voda v kanvici už buble, káva vonia, hoci ju ešte nezaliala. Teplo, vôňa a žiara ohňa jej pripomenú rok 2010, keď tu bola naposledy. Neustále pršalo, ale v chate bolo úžasne. Na váľande pred sklenou stenou strážil vchod do chaty ratlík Muro. Nie, nemal meno kocúra, bola to zdrobnenina Timura. Vedľa neho sa po pichľavej deke neobratne vliekla korytnačka Pavlína. Muro strážil aj ju, a keď sa priblížila k okraju váľandy, pretočil ju na chrbát, aby mal chvíľu pokoj a mohol sa venovať výhľadu na chodník. Z klietky na polici na to všetko dozerala korela Peťo. Keď bola Pavlína hore nohami, nesúhlasne zaškriekal. Mama  si voľkala v kresle, čo najbližšie k peci, a keď ju začal páliť chrbát posunula ho bližšie k oknu. Tomáš postavil na stôl plný kôš dubákov. Lenže odvtedy...

Anna sa krčí na váľande, vedľa seba nemá Mura, lebo ten je pod kopou hliny v Tomášovej záhrade. Mama je konečne znovu s otcom a kdesi v nebeskom bare popíjajú tokajské. Pavlína možno ešte žije, lebo korytnačky sa vraj dožívajú aj osemdesiat rokov. A Peťo? Uletel. Sloboda je lákavejšia ako plná miska v klietke. A Tomáš? Ten uletel tiež. Lenže nie z túžby za slobodou ale do ďalšieho zajatia lásky, menom Marcela. Anna uvažuje, za kým najviac banuje. Isteže, za mamou. A za Murom. Pavlína...možno žije, za ňou banovať nemusí. A Peťo? Bol trochu hlúpy, akosi si ho neobľúbila, hoci sa o to snažila. Spomenie si na Tomášovu tvár a kým začne uvažovať nakoľko jej chýba, zbadá za sklom pohyb. Ten človek! Vystrie sa, aby zistila koľko húb má v košíku. Schmatne z poličky ďalekohľad a namieri ho na košík. No človek sa pohybuje rázne a kým Anna šteluje okulár, košík zmizne z dohľadu. Anna už vidí iba mužov chrbát a mrzí ju, že nezastavil, aby sa pokochal dymom z jej komína. Ona tak urobila zakaždým, keď sa vracala z hubačky a Tomáš zatiaľ varil bryndzové halušky, alebo piekol chlieb. Huby mali byť na sušenie a kvôli vôni v chate.

Chrbát je široký, hodnotí Anna a zamieri na človeka ďalekohľad. Podľa postavy ide o mladého muža. Anna dúfa, ani nevie prečo, že asi tak v jej veku. Lenže ... Je ona mladá? Má tridsať päť. Dnešný kult mladosti ju nemilosrdne posúva k hranici všeobecného nezáujmu. Bolo by dobre, keby mal... no možno štyridsať. Muž sa stratí z dohľadu, lebo tam, kam došiel, chodník začína prudšie klesať. Anna si lokne z kávy a sykne. Príliš horúca. Sponad Bocianskeho sedla, takmer vždy zle naladeného sa odvalili oblaky smerom Čertovej svadbe, ktorá je neustále naladená zle. Muž na svojich širokých pleciach priniesol zopár studených slnečných lúčov, lepšie ho vidno. Anna si znovu lokne, teraz má káva tú správnu teplotu. Pozoruje okolie, zaliate slnkom. Lenže pod Bocianskym sedlom to nič trvalé neznamená. O pár minút znovu mrholí zo zle naladeného mraku, ktorý, ako inak, mieri na Čertovu svadbu. Anne je odrazu teplo, neobratne si vyzlieka hrubý pulóver, pričom neodloží kávu. Možno z fľaku na deke vyveštiť čo ju čaká? Kamarátka Katka by to dokázala, hoci je docentkou matematiky, dôveryhodne veští budúcnosť z postavenia planét, dátumu narodenia a všelijakých tých aspektov a ascendentov. Anna sa v tom nevyzná, Ale Katke verí. Veď keď niečo tvrdí docentka matematiky mala by to byť pravda. Matematici sa zvyčajne nemýlia.  Anne predpovedala Katka blízku budúcnosť bez muža. Lenže Anna chce, aby sa Katka tentoraz mýlila.

(úryvok)

Nad chatou vyšlo slnko a okolo troch smrekov to vyzerá, akoby nikdy nebolo inak. Anna uvažuje, či má ísť von teraz, alebo najprv opatrne zlezie po strmých schodoch do pivnice, aby vyniesla zaváraninový pohár s mäsom, jeho obsah zohriala a k nemu uvarila veľký zemiak. Keď napokon predsa len zadychčane vystúpi z pivnice do izby, zavrie príklop a natiahne naň bavlnený pestrý koberec potešene zistí, že vonku je stále slnko.

Pohár je len taký veľký, aby doň vošla jedna porcia pre Annu. Inak by sa mäso skazilo, elektrina tu nie je, teda ani chladnička. Zemiaky sú v špajze na polici, nedala ich do pivnice, lebo... myšky. Tie malé potvorky treba strašiť a do predsiene, kde je špajza, chodí stále, kým do pivnice radšej nie. Káva ju trochu vzpružila, na obed sa začína tešiť. Zemiak sa už varí, mäso zohrieva. Vyzerá to tak, že dnes sa predsa len vyberie von. Vynosí z auta, čo parkuje poniže na čistinke, ostatok potravín a zároveň sa ubezpečí, že je v poriadku. Keď sem chodievali s Murom stráženie obstaral on. Akoby vedel, že ide aj o auto, len čo sa niekto k čistinke priblížil, hoci nebol ani v dohľade, zlostne vrčal. Vypustili ho a on neohrozene mieril k autu, odohnať nebezpečenstvo. Boli to, pravdaže iba turisti, hubári, či lesníci, no jemu sa nepáčili. Anektoval si územie a dával to patrične najavo. Iba na jedno miesto chodil nerád. Na tajné ohniská. Túlil sa Anne k nohe so stiahnutým chvostom, k Tomášovi takú dôveru nemal, a všemožne sa ich snažil varovať. Oni sa mu vysmievali. No raz... Unavení chôdzou si sadli na zvalený kmeň smreka a Muro vyskočil Anne do lona. Hľadeli na vychladnuté ohnisko a Tomáš odhadoval kedy naposledy horelo. Hoci bolo jasno, akoby sa odrazu zotmelo a poriadne schladilo. Muro sa roztriasol, Anne prebehli po chrbte zimomriavky. Pastieri vraveli, že tam prespáva duch hôr.

 Xxx

 

Anna sa blíži k obchodu vo Vyšnej Boci, klopí oči, tvári sa, že nevníma okolie. Zakaždým, keď sem príde ľutuje, že nezašla do Brezna, kde majú dobrý zemiakový chlieb. Priznáva, že chlieb je len výhovorka, ani tunajší nie je zlý a napokon, vie si ho upiecť aj sama. Náladu jej kazia pohľady žien, čo postávajú pred obchodom, alebo čakajú, kým prídu pri pokladni na rad. Skúsili sa jej prihovárať : A vy pani, ste tu na dovolenke? Odpovedala úsporne: Áno, áno. Druhá sa pridala: Teraz ste prišli? Veď je iba jún... Odvrkla: No – povedala by som, že je to taká... zdravotná dovolenka... Zdravotná? Žena v šatke pokrútila hlavou, nevedela ako pokračovať. Niečo jej napokon napadlo: A sama? A kde dovolenkujete? Tam hore, v poslednej chate? Anna sa obrátila k policiam, vedela, že je to neslušné, mala by odpovedať tvárou v tvár, tu sa každý s každým porozpráva, nie ako v Bratislave. Tam si len kývnu na pozdrav, ani nevie, kto býva v jej bloku. No títo tu jej nepripadajú vľúdni, iba zvedaví. Aby mali o čom doma hovoriť. Možno ani doma nie, iba tu pred obchodom, veď hlavným zdrojom zábavy je televízia a polemizovať sa dá z kresla s komentátorom správ a najväčšia  zábava je s Hornou Dolnou... Anna už dávno neverí, že by sa ľudia skutočne, úprimne o druhých zaujímali, ponúkli pomoc, podali ruku, aby tí druhí cítili ochotu a účasť. Robia to, pravdaže, najmä ak ich pritom sníma kamera, ak sú nablízku novinári, čo by o ich dobrom skutku napísali.

Anna vie, treba sa usmiať, nahlas pozdraviť, je to najlepšia zbraň – pozdrav, úsmev  a hneď sa načiahnuť za tovarom v regáloch. Akoby nebolo času na reči, veď kto má dnes na niečo čas? V stredu majú čerstvý voňavý chlieb, poň prišla a ešte po fliačky, strúhaný syr a kečup. Kvôli tomu netreba míňať benzín na cestu do Brezna.

Ruksak napína najmä chlieb, vyzerá plný, no najťažšia je najmenšia  vec – fľaša kečupu. Vydýchne si až keď je za hradskou a stúpa hore do Starobocianskej doliny. Čaká ju ešte kilometer, zhlboka sa nadýchne, smreky voňajú, lúka sa pestrie lúčnymi kvietkami. Chcela by hľadieť hore k vrchom, no musí pod nohy, traktor, čo zvážal drevo, zanechal hlboké nepravidelné koľaje. Kto by jej pomohol, keby si vyvrtla členok? Vľavo je naskladané drevo. Každý rok padne za obeť viac a viac stromov. Akoby nebolo treba čakať tridsať rokov, kým vyrastú, akoby ich tu bolo dosť pre desať ďalších generácií. Ešte pár metrov a potom už nebude vidieť tú pohromu, mŕtvoly živých tvorov, pokladené jednu na druhú, do výšky dvoch metrov. Anna zastane, položí ruku na kmeň. Je mi to ľúto, naozaj, prihovára sa. Priloží prsty k ústam a nalepeným bozkom pohladí kmeň. Ešte päť minút do kopca a vpravo sa jej otvorí pohľad do krátkej dolinky, medzi strmými stráňami, kam chodili zbierať liečivé bylinky, najmä ľubovník, no teraz ešte nie je jeho čas. Zbierali – ona a jej muž Tomáš Kačko. A okolo sa tmolil ratlík Muro. Vtedy. Tak dávno. V inom vesmíre. Kráča, dychčí, vidí ich dvoch na strmej lúke ako sa smejú. Košíky majú plné byliniek. Tomáš zakaždým stúpal dohora, ona sa motala po vrstevnici.

Ako sa volá tá bylinka, čo zbierali? Zastane. Od úľaku sa jej zatmie pred očami. Ako sa...? Nenapadne jej. Zhodí ruksak a búcha sa dlaňami po čele. Ako sa?  Ako sa volá bylinka, ako sa volá táto dolina? Stojí a díva sa, dolina je zrazu čudné miesto, akoby ho nikdy predtým nevidela. Veď to bolo... pred koľkými? Zajasá. Áno, aspoň na to si spomenula. Pred desiatimi rokmi. Vtedy sa smiali a všetko vedeli. Vlastne – netrápilo ich, čo nevedeli. Klopká si po čele, skúša naštartovať tretie oko, no akoby bolo zavreté. Ono sa to poddá, vzlykne. Musí. Veď preto tu je.

Zvezie sa do trávy, odhodí ruksak, dlane zaborí do trávy. Zachytí priviatu smrekovú vetvičku, pomrví ihličie medzi prstami a lačne sa nadýchne. Tretie oko odrazu zažmurkalo. Stačí prejsť sto metrov a uvidí, kvôli čomu sem rada chodila. Stále zavretú, zamknutú chatu z čiernych dosiek so šindľovou strechou a  úzkou verandou. Malé okienka, natreté načerveno. Za nimi červenobielo kockované záclony, dnu nevidno. O chatu sa starajú, usúdil vtedy Tomaš. Ale kedy, spýtala sa, keď sme tu nikdy nikoho nevideli?

Anna sa postaví, opatrne si skúsi spomenúť na názov rastlinky, ale nič. Tretie oko sa znovu zavrelo. Chvíľu uvažuje, či by nezašla k čiernej chate, no nohy odmietajú vykročiť. Únava ju opantá ako nepriedušný igelit. K svojej chate má ešte dobrých osemsto metrov. Začalo fúkať, od Bocianskeho sedla sa ženie bucľatý čierny mrak. Anna dúfa, že keď príde k chate uvidí z komína stúpať úzky prúžok dymu. Odrazu sa jej krajina, ktorou kráča, zdá priveľká. Priveľa podnetov, priveľa svetla. Nevie sa dočkať kávy a tepla, čo sála zo sporáka. Je tu iba pár dní, no chatu už nazýva domovom.

xxx

 

Jakub má pred sebou ešte zo dva kilometre, kým zastane pred svojou chatou, na čistinke, ktorú pred pár rokmi upravil ako parkovisko. Srdce mu prudko búcha, nevie sa dočkať. V duchu vidí čierny domček v doline pod Lajštrochom, z oboch strán prudké holé  stráne, skupinku starých smrekov a v tieni pod nimi stôl z ohobľovaných kmeňov a dve lavice. Len čo príde, tam sa posadí s fľašou vína a šálkou kávy. Octavia sa ťažkopádne šplhá dohora po chodníku a balansuje v koľajach po traktoroch. Nečudo, toľko nákladu sem ešte neviezla. Po iné roky na chatu chodieval  iba na dovolenku, niekedy iba na pár dní, no teraz tu bude najmenej mesiac. Kým sa dá všetko do poriadku. Kým kolegovia trochu zabudnú, čo údajne spravil. Ukrivdene vzdychne. Štyridsiatka na krku a kariéra zničená. Veru, veru, dnes to nebude iba jeden pohár červeného. Žiada sa mu poriadne sa opiť, zresetovať zmučenú dušu, vygumovať na pár dní hysterický mozog, ktorý si nevie dať rady s tým, čo sa stalo. Pred týždňom tu síce bol, ale iba na hubách. Na pár dní navštívil brata lesníka v Liptovskom hrádku, no nevedel obsedieť. Najhoršie boli rodinné večere, keď švagriná Alenka zaplnila stôl dobrotami, hoci Jakub nemal na nič chuť. Jedlo mu rástlo v ústach, mdlý jazyk odmietal posúvať ho do hltanu. Zájdeme hore, navrhol mu jedno ráno brat, donesieme za košík húb, pozrieme, či už rastú kuriatka. Nasadli do Petrovho tereniaku, ten to s hrboľatým terénom vedel. Cestou Peter mlčal, zrejme dúfal, že začne Jakub, no jemu slová zakaždým zaviazli v krku. Času dosť na spoveď aj na žaloby. Uverí mu brat? Keď došli k Jakubovej chate rozpršalo sa a brat Peter navrhol, nech ide na huby sám, on zatiaľ rozkúri v chate, pozrie, čo zima napáchala, narúbe dreva a nechá zopár polienok vnútri vysušiť. Dobrý nápad, pomyslel si Jakub a dúfal, že brat skontroluje aj krb. Peter vedel všetko okolo domácnosti, opravil vodu aj elektriku, vykachličkoval, vyšpároval, nič ho neprekvapilo.

xxx

Dobre mu padlo kráčať hore miernym svahom, bol zvedavý, či stromy nepováľal zimný vietor a či zo strechy posledného zrubu v Starobocianskej doline nestrhol šindle. Čím dlhšie kráčal tým sa mu ľahšie dýchalo, starosti mu padali z pliec ako vrecia z kameňmi. Dobre to Peter vymyslel. Možno  keď sa vrátia, v niektorý večer, keď Alenka uloží neter a synovca, osmelí sa a všetko im porozpráva. No teraz na to myslieť nebude. Teraz má ľahké plecia a svižný krok.

Zvláštne, pomyslí si, keď zbadá nad komínom posledného zrubu dym. Vraj bola chata na predaj, žeby ju už niekto kúpil?

 

Xxx

V chate Anna vždy dobre spávala, no teraz je to inak. Potok nad chatou má ešte silný prúd, zatiaľ nevysychá, z vody mu uberú až augustové horká. Anna sa prehadzuje v hornej časti chaty, kam vedie desať drevených schodov, akýsi širší rebrík, kde sú dve spálne jedna pre dvoch vpredu a druhá vzadu pre troch ľudí, vybavené iba posteľami a periniakmi. Chata má už dvadsať rokov, ale drevo stále vonia, kmene sú pospájané tesárskym pozdĺžnym spojom v tvare písmena W, klincov je málo, ktovie, možno nijaké. Drevo pohlcuje a uvoľňuje vlhkosť v závislosti od vlhkosti vzduchu, povedal jej bývalý majiteľ, lesník, ktorý dlho váhal, kým jej chatu predal. Napokon ho presvedčilo najmä to, že Anna s rodinou tu trávievala každé leto dva týždne a nenamietala ani keď zvýšil cenu. Vždy ju vyupratovali, opravili, čo vedeli, nechali aj zásoby. Majiteľovi sa nepozdávalo, koľko dreva zakaždým minuli, no Anne bolo v noci stále zima, poriadne zakúrila ešte večer okolo deviatej, aby sa neprebúdzali do chladu a mohli sa ráno poumývať v teplej vode.

Možno aj zadriemala, no zdalo sa jej, že nespala vôbec. Pozrela na mobil, bola iba jedna. Dupot malých nožičiek pod strechou jej prezradil, že plchy sa tu stále dobre cítia, ktovie, možno tu býva aj kuna. S myškami je Anna kamarátka, keď večeria na  betónovej podeste pred chatou, zakaždým jedna príde, možno tá istá, nepredstavili sa.  Sadne si na zadné, drobné predné labky zloží, akoby prosila. Presviedča Annu maličkými čiernymi očkami, aby jej niečo podala. Anna na ňu myslí už vtedy keď pripravuje jedlo pre seba. Na kus kartónu položí slaninku, syr a kúsky chleba. Spolu s myškou hodujú. Anna pravdaže, slaninku vynecháva, má ju v pivnici zavesenú na špagáte iba kvôli bryndzovým haluškám.

Pootvoreným oknom počuje bujaré bublanie potoka, syčanie prúdu, kde ho zužujú dva balvany. Syčí, hrmí, akoby sa vyhrážal: Veď počkaj, prídu poriadne dažde a ja ti nazriem do pivnice. Vraj sa to ešte nestalo, chata je na malej vyvýšenine, no teraz, keď si počasie robí, čo nikdy predtým, je možné všeličo. Hučí a hučí, besnie, ktovie, možno tu potok Annu nechce, veď je v tejto prírode cudzorodým prvkom, akési rozmaznané dievča z mesta, čo si zmyslelo, že ju práve toto miesto vylieči. Spálňa je pod strechou, steny sú šikmé na pravom kraji postele musí dať pozor, aby si neudrela hlavu. Aj teraz celkom stratila predstavu o priestore a oškrela si čelo. Chce vstať, zavrieť okno presne naproti posteli, zarigľovať okenicu, lebo sa dvíha vietor a ten zakaždým prinesie dážď. Vykloní sa z okna, pozrie smerom k potoku, vonku je tma, akú v mestách nevidno, taká hrobová, nebezpečná, výhražná, veľavravná. Tma jej zovrela pľúca a na okamih zastavila srdce. Chytila okenicu, aby ju zaháčkovala, áno, tu je železná tyčka aj očko, do ktorého ju chce zasunúť, no vietor má iný názor. Konečne má obeť a chce sa mu hrať. Okenica sa Anne vyšmykne z ruky, zmalátnenej únavou a tresne z druhej strany o chatu. Vietor zahučí, spojí sa s revom potoka, akoby hrali heavymetalovú skladbu zúrivosti. Anna od ľaku ustúpi do tmy izby, potkne sa o posteľ, zaochká na drevenej podlahe, prikrytej bavlneným kobercom. Tak ti treba, hučia vietor s potokom, keď si si myslela, že to tu zvládneš. Obetuj niečo, obetuj nám, ak chceš pokoj, inak... Anna sa skrúti na podlahe, zapchá si dlaňami uši a skúša pokojne dýchať.

 

Xxx

Jakub sa vyzul pred chatou a gumáky starostlivo odložil na kovový rošt. Pláštenku zavesil na skobu pri dverách nech stečie. Pootvoreným okienkom sa tisla von vôňa gulášu, čo im pripravila Alenka, aby nemuseli variť. Peter opäť uhádol kedy sa vráti a stôl už čaká prestretý. Jakub nenápadne posunie kôš s jedným dubákom na drevenú prepravku pri dverách, Peter si to všimne, no nekomentuje. Jakub si narýchlo umyje ruky vo vedre so studenou vodou a nahlas zaosŕka.

,,V Mongolsku si sa kde umýval? Mali ste v stepi bojler na teplú vodu?“ Peter zmietol omrvinky zo stola a tváril sa akoby nič.

,,A veru áno,“ odvrkne Jakub. V maringotkách bola aj vaňa. Neveril by si, aký luxus tam Rusi majú. Helikoptérou im každý týždeň privážajú čerstvé potraviny...“ Brat sa zaškerí: ,,A najmä vodku!“ Jakub sa tvári, že nepočuje, zavrie okno, hoci Peter zakúril, je mu zima. Sadne si za stôl a čaká, kým ho brat obslúži. S chuťou zahryzne do čerstvého chleba a naberie si za lyžicu gulášu. Pravdaže aj vodku, veď večery boli dlhé a čo mala parta chlapov robiť? V stepi trávili mesiace, na ženy iba spomínali, najlepšou zábavou bolo strieľať rovno z tereniaku zajace. Ak nechytali ryby v riečke. Maringotky si Rusi väčšinou postavili pri riečkach, aby nemuseli vŕtať studne. Českí a slovenskí geológovia bývali v jurtách, nemali komfort ako Rusi, no jurta bola čosi jedinečné. V strede gamatky, komín vystrčený nad jurtou ako  knôt na baretke. Bolo tam teplo a vždy dobrý vzduch. Ktovie, keby sa nebol  dožadoval dovolenky, možno by sa to nestalo. Keby odišiel Martin pred ním, keby...

Peter ponad tanier ukradomky pozoruje brata. Nemal začínať, Jakub sa z toho ešte nedostal. No mal by o tom hovoriť, vyliať si dušu, pomenovať, spracovať problém, aby prišiel na koreň veci. Veď Peter je dobrý poslucháč, aj poradiť by vedel. No Jakub bol od detstva príliš citlivý, trochu čudák, samotár. Má štyridsať ale ešte sa neoženil. Nečudo, keď sa stále túlal po mongolských stepiach. Peter si prezeral videá,  krásna, ale drsná krajina, akoby krátko po stvorení sveta,  pusté oblé vrchy, nekonečná step, nikde človiečika, v noci vlci a cez deň stáda divých koní. S Jakubovou voľbou nadšene súhlasil, práca ako šitá pre čudáckeho brata. Prospektor. Pracoval najprv pre českých geológov, ktorí tam hľadali farebné kovy, neskôr pre Rusov na náleziskách medi a drahých kameňov. Prešiel konkurzom spolu Martinom Malajkom, Rusi mali prísne kritériá.

Jakub dojedol a spokojne sa oprel o vankúš. Alenka v chate vystlala vankúšmi nielen pohovky, aj široké drevené stoličky. Brat nad ním zastal a položil mu veľké ruky na plecia. Jakub nereagoval, ostal stuhnutý. Peter sa ho pokúsil objať. Stále niečo objímal, psa, no najradšej mačku neskôr prišlo aj na Alenku. Jakub ho striasal, nenechal sa nosiť, hoci Peter bol o päť rokov starší, vládal ho nadvihnúť. Jakub nemal nijako zvlášť rád telesný kontakt, nikoho neobjímal, sedel po kútoch a čosi si kreslil. Izbu mal plnú kníh a víkendy, keď sa neučil, trávil na túrach v prírode. Petrovi chýbal už keď šiel študovať do Bratislavy geológiu, no keď si našiel Izabelu, študentku biológie, pochopil, že ho  nadlho stratil. Mama im zomrela, keď mal Peter desať a Jakub päť. Predtým bola dlho chorá, nevládala sa o chlapcov starať, no otec všetko zvládol. Aj prácu, aj výchovu, aj kuchyňu aj remeňom po zadku. Už sa neoženil, pomáhala im stará mama, starala sa najmä o čistotu dvojizbového domčeka v Liptovskom Jáne.

Peter pozrie bratovi do očí. Ako má rád toto šteňa! Kto sa mu zahľadí do mäkkých hnedých očí hneď vie, že pomoc neodmietne, ba že ho možno aj oklamať. Peter zatne päsť. Dúfa, že sa raz vysporiada s tým podliakom Martinom, závistlivcom, špinavcom, maniakom na peniaze. Kdeže, Jakub by to nezvládol. Napokon, on je starší brat a nikdy neprestal mladšieho brániť.  Všimne si vyrysované šľachy na bratovom krku. Vychudol. Trápi sa. Pustí ho, aby mu ešte naložil, no Jakub zakryl tanier dlaňou.

,,Neboj sa, tu sa vyliečim, pravda, chvíľu to potrvá. A potom... „

,,Vrátiš sa do Mongolska?“, spozornie Peter.

,,Iba ak by som sa nasťahoval k nejakej Mongolke do jurty,“ vyprskne Jakub. Z kútika úst mu steká papriková šťava z guláša. ,,Ivan Ivanovič  ma nevezme...“

Peter si sadne naproti a konečne sa pustí do gulášu. Keby mal Jakub aj päťdesiat, vždy bude preňho malý braček, vždy ho bude chrániť. Prekvapene si uvedomí, že ani vlastné deti nemá takú potrebu ochraňovať. No toto šteňa... Kým žuje spomína si, čo mu brat písal. V stepi signál nebol, spočiatku písaval listy, no ruskí geológovia sa časom zariadili a dalo sa mailovať.

Ivan Ivanovič, šéf ruských prospektorov. Jakub bol jeho obľúbenec, čo Rusom neprekážalo, no nekonečne to štvalo Martina. Žeby bol naozaj gay? Pravda, Ivan Ivanovič, ako ho videl na videách, bol riadny fešák. V šírej mongolskej stepi, ktorú akoby  Boh ešte nestačil dokončiť, no jeho dych bolo všade cítiť, sa mohlo všeličo stať. Jakub, skončil s červeným diplomom, je to hlavička, kockáč, vynašiel softvér na vyhodnocovanie geofyzikálnych výsledkov matematickými metódami, čo Rusom imponovalo. Veď preto aj vyhral konkurz. Metóda indukovaných potenciálov na olovených, zinkových a medených zrudneniach. Jakubova doktorská práca mala ohlas.  Ale prečo Martin? Čím si to Martin zaslúžil? Jakub o jeho schopnostiach nehovoril.

Peter vytrie chlebom tanier a spokojne mľaskne. Rád by sa na všeličo povypytoval, no nevie ako začať. Nemá veľa času, ešte dnes sa musí vrátiť, práca nepočká. Zapochybuje, či bol dobrý nápad navrhnúť Jakubovi, aby tu zostal  sám.

Jakub mu pozrie do očí a vytuší bratove starosti:  ,,Veď sa neboj, bráško, všetko bude okej...“ Naleje si vína, brat nemôže, čaká ho cesta autom. Mlčia, teplo z pece, plný žalúdok a pohár vína urobia svoje, Jakubovi privierajú viečka driemoty.

Pridelili mu skvelého koňa, vraj najinteligentnejšieho zo všetkých. Volali ho Ulan. Oboch tešilo preháňať sa spolu šírou stepou až kým sa maringorky úplne stratili z dohľadu. Jakub často nevedel kde je, keď si nevzal kompas nevedel určiť  svetovú stranu.  Nechal to na koňa, ten sa vie vrátiť, vie, že za jazdca na svojom chrbte má zodpovednosť. Raz z ničoho nič prudko zastal, Jakub mu takmer preletel cez krk. Nebol bohvieaký jazdec, veď sa to naučil iba v Mongolsku. Začudovane sa obzeral dookola, no nič, čo by mohlo koňa vyľakať nezbadal. Zliezol zo sedla a vytiahol fľašu vody. Usadil sa  na hŕbe kameňov, spokojný, že nemusí držať opraty. Skúsené oko geológa čoskoro zistilo, že nejde o obyčajné kamene ale o výstup metamorfovaných hornín, v ktorých sa leskol muskovit. Keby sa tu trochu povŕtal, objavil by aj kryštály akvamarínu a morionu, no on nebol na polodrahokamy špecialista, to bola Martinova šálka kávy. Treba uznať, Martin bol skvelý mineralóg, Rusi vedeli, prečo si ho vybrali. Martin bol v ruskom tábore o pol roka skôr ako Peter a kde mohol tam sa lepil na Ivana Ivanoviča.

Zrazu sa mu ťažko dýcha, zobudí ho vlastné chrčanie. Nos má zaborený  na bratovej hrudi v jeho hrubom svetri. ,,Zaspal som,“ konštatuje Jakub, čosi sa mu snívalo, čosi , čo malo veľký význam, z čoho mohla vyplynúť zásadná informácia, no už si nespomína. Sen mal význam, lenže o čo šlo?  Mongolsko, ktoré tak obdivoval a ktoré musel náhle opustiť mu bude stále chýbať. Po pár mesiacoch mu prestal prekážať neustály vietor, počúval šepot stepnej trávy a skúšal nadviazať dialóg s Bohom, ktorý to tu ešte nedokončil. Neraz si ľahol, aký dlhý taký široký, do riedkej trávy a dlaňami hrabal v suchej zemi. Poddal sa prírode a vychutnával jej silu. Ruskí geológovia po treťom horčičáku vodky  rozprávali neuveriteľné príhody ako si step pohráva s ľuďmi, oklame ich fatamorgánou, ako občas aj vlk dovedie strateného človeka do jeho jurty, ako Mongoli svojej zemi rozumejú, ako sa s ňou vedia spojiť a vychutnať si slobodu šíravy.         

,,Ja sa už do Mongolska nevrátim,“ vzlykne Jakub a vďačne stisne bratovu dlaň. ,,Ja už...“ radšej nedokončí, inak by sa rozplakal. Má skvelého brata, nemusia ani hovoriť, mlčanie býva niekedy veľavravnejšie, a aj tak vždy vedia, čo ten druhý práve potrebuje. Má rád aj švagrinú, neter aj synovca. Hoci už ani otec nežije, Jakub nie je sám. V bratovej má svoju rodinu, ktorá sa ho zastane. A predsa ho zožiera pocit, že mu niečo dôležité chýba, prázdnota ho vťahuje ako vlhká jama, čerstvý hrob, ktorý mali dávno zasypať, no neurobili to.

,,Akoby u nás nebola krásna príroda... veď máš rád naše smreky, borovice, tunajšiu vždy zelenú trávu, materinu dúšku, tam hore kosodrevinu, tvoju skrýšu na tajných ohniskách...“ Peter vie, že Jakub miluje chatu a jej okolie, no neváha pripomenúť mu to, nevie, ako by ho inak potešil. Bude mať zlú noc, pomyslí si a uvažuje, že predsa len ostane a domov sa vráti až ráno.

Jakub pustí bratovu ruku, vstane a podíde k oknu. Vďačne obdivuje huňaté konáre smreka a áno, aj fialové fľaky materinej dúšky priamo pod oknom. Otočí sa, oprie o parapet a uvažuje, či poprosí brata, aby zostal na noc. No vie, že deti ho potrebujú rovnako, ako on.  ,, Si so mnou, viem, bez teba by som ani nevyrástol, ostal by som trpaslíkom...“ vyhŕkne, aby brata potešil.

Peter sa zasmeje:  Jakub je vysoký, ramenatý, svalnatý, no predsa v ňom tuší nedospelé dieťa, ktoré treba ochraňovať.

,,A nemôže mať chlap ako hora  trpaslíčiu dušu? Zakrpatenú, nedorastenú...“ Jakub podíde k stolu a siahne po druhom pohári vína, ktoré mu Peter štedro nalial. Po koľkých pohároch sa mu podarí zabudnúť?  

 

Xxx

Ako to na Čertovici býva, podvečer sa vyjasnilo, no Anna vie, že to nepotrvá dlho. Vyjde na schody a užíva si pohľad na západ slnka. O pár minút zájde za vrcholce smrekov a spustí sa šero ako nevľúdna sivá roleta. Pod tlakom tenisky sa uvoľní kus betónu z podesty a kotúľa sa dolu miernym svahom. Anna ho očami sleduje, kým nezmizne v hustej tráve. Chata by potrebovala zopár opráv, zima vždy narobí škody. Lenže ona nevie byť vľúdna k obyvateľom Boce a kto iný, keď nie oni jej pomôže? Musí zájsť do miestnej krčmičky, objednať si obed, kávu, trochu sa porozprávať s majiteľom. Nevie kto to je, a pochybuje, že to na prvýkrát zistí. Najlepšie bude prihovoriť sa niektorému z miestnych chlapov, možno aj v obchode... Odrazu si pripadá nekonečne osamelá a pochybuje, či bol dobrý nápad odsťahovať sa do tejto divočiny. Prstami skúma ostrú hranu, odkiaľ sa odlomil kúsok betónu. Nevie čo s tým, možno by stačilo hranu obrúsiť.