Vyhľadávanie
– Namaľuj sloníča s krídlami, – povedal Cukrík.
– Načo by mu boli? – spýtal sa maliar.
– Mohlo by odletieť so sťahovavými vtákmi, – povedal Cukrík.
– Áno, a na jar sa vrátiť! – zvolala Jozefínka.
– Namaľuj sloníča na oblohu, – navrhol Cukrík.
Maliar si pomyslel, že bude rozumnejšie, ak sloníča nenamaľuje. Jozefínka a Cukrík budú sklamaní, ale sloníča sa nebude triasť od zimy. A nebude musieť študovať mapy ďalekých afrických krajín.
– Prečo tak dlho rozmýšľaš? – spýtala sa Jozefínka.
– Ak si iným namaľoval sloníča, prečo nechceš aj nám? – ozval sa Cukrík.
– Videl si sloníča s krídlami? – spýtal sa Lampášik.
– Áno, v jednej knihe, – prisvedčil Cukrík.
– To nebolo sloníča, ale koník, – povedal Lampášik.
Maliar vedel o koňovi s krídlami. Každý z jeho priateľov – básnikov mal takého koníka. Večer, keď sa zotmelo, otvoril zásuvku na písacom stole, nasadol na koňa a oknom vyletel na hviezdnatú oblohu. Iba jeden z básnikov, ktorý bol starý, mal dlhé, sivé vlasy a vyzeral ako anjel, lietal na vlastných krídlach.
