Vyhľadávanie
Grand mal
Myslím, že sa všetko začalo v ten deň, keď zomrela moja babička.
Priviedli ma za ňou, aby som sa rozlúčil. Bola celá sivá a oči mala prázdne. Už ma nepoznávala. Ležala s hlavou podopretou vrecovinou a vykrútenou do čudného uhla. Izba zapáchala masťami, liekmi a potom. Mal som ju pobozkať a zaželať jej šťastnú cestu, ale ja som zostal stáť pri dverách a bál som sa urobiť ďalší krok. Mama ma postrkovala dopredu, ale ja som sa jej celou silou chrbtom opieral o dlane a snažil sa ustupovať. A keď babička, vyrušená naším pretláčaním, z posledných síl otočila hlavu a prebodla ma pohľadom plným smrti, vytrhol som sa a šialenou rýchlosťou som vybehol z domu.
Babičku som mal veľmi rád, ale nik by ma neprinútil, aby som ju v tej chvíli pobozkal. Porušil som tým staré zvyky a hrozne som sa za to hanbil. V ťažkých chvíľach som sa za to nenávidel a nadával si tými najhnusnejšími slovami, aké som počul na ulici. Ľutoval som to, ale nič sa nedalo vrátiť. Myslím, že vtedajší strach je všetkému na vine. Preto teraz trpím.
Babička ma chce potrestať, pretože som ju pri umieraní nechal osamote.
O niečo neskôr sa mi prihodila neobyčajná vec. Šiel som s Amosom zo školy a neďaleko kostola sa oproti nám vynorila z davu moja babka. Od jej pohrebu prešla už fúra času, a predsa som ju na vlastné oči videl, ako mi ide v ústrety svojimi typicky drobnými krôčikmi. Na hlave lavór s trsmi banánov, na perách úsmev. Chcel som sa jej rozbehnúť naproti, ale v tom momente ma striaslo a vykríkol som na plné hrdlo. Zamračila sa na mňa a zmizla.
Potom sa mi zdal sen. Držal som babku za ruku a prechádzal sa s ňou po lese. Vyšli sme na čistinku a uvidel som domy, ktoré sa podobali na našu osadu. Strechy však boli zhorené a dymilo sa z nich. Všade bolo ticho, akoby tu nik nebýval. Nakoniec som spoznal múry nášho domu a rozbehol sa k nemu. Bol prázdny. Na dvore neporiadok, hrniec prevrátený vedľa vyhasnutého ohniska, na zemi rozliata kaša, po ktorej lozili húfy mravcov. „Čo sa stalo?“ pýtal som sa babky a ona len bez odpovede uprela pohľad na kostol. Až vtedy som si uvedomil ten nepríjemný zápach spáleného mäsa. Pred dverami kostola som objavil roztrhané mamine šaty. Pozrel som sa do okna, z ktorého stúpali posledné zvyšky dymu. Roztriasol som sa.
Triasla ma mama a rukou mi zapchávala ústa, aby som nekričal. Bola mesačná noc a ja som si konečne uvedomil, že sa nič nedeje. Mama je v poriadku, môžem sa k nej pritisnúť. Plakal som však ešte veľmi dlho.
Ľudia začali hovoriť, že som blázon. Keď som prichádzal ku stromu, kde mala naša partia sídlo, všetci sa rehotali, a keď som sa priblížil a pozdravil, stíchli. Sadol som si k nim a spýtal som sa na niečo hlúpe a zbytočné, aby sme sa mali o čom rozprávať. Všetci sa tvárili vážne ako naši rodičia v kostole, pohmkávali so zvraštenými čelami, až naraz vyprskli smiechom a rozutekali sa do strán. Potom sa rozostúpili do kruhu okolo mňa a vymýšľali si tie najčudnejšie nadávky. Neviem ich ani zopakovať. Niekedy do mňa hádzali papeky alebo vystrelili chrobáka z praku. A neprestali, pokiaľ som sa zúrivo nerozreval. Určite nedočkavo čakali na to, ako sa zosypem. Zaťal som päste, zavrel oči a vrieskal najviac, ako som len vládal. Vtáci poplašene vyletovali z korún stromov, hlas mi preskakoval a celý som sa triasol v kŕčoch. Prestal som, až keď mi došli sily a meravý som padol na zem. Alebo som aj úplne stratil vedomie. Prepadol som sa do tmy. Potom pribehol niekto dospelý, aby deti rozohnal a mňa odniesol domov.
Už som si zvykol, že neprestanú dobiedzať dovtedy, pokiaľ nezačnem vrieskať. Začínal som ručať čoraz skôr, aby som od nich mal pokoj. A stále častejšie som s tým začínal bez príčiny, hneď ako som uvidel niekoho z tej partie. Nemohol som si pomôcť, robil som to už automaticky.
Raz poobede sme sa s otcom vybrali na výlet do buše. Kráčali sme ďaleko, na také miesta, kde som nikdy nebol. Dávno sme minuli políčka, kde ľudia z osady pestovali maniok, a prešli sme aj mandarínkový háj. Chodník zmizol a my sme sa drali cez húštiny plné vystupujúcich koreňov a listov, ktoré sa zarezávali do kože. Nechápal som, čo tu hľadáme, ale otca moje otravné otázky rozčuľovali. Nechcel sa o ničom baviť. Bol som strašne unavený a najradšej by som už bol doma. Mrnčal som, že som hladný a že už ďalej nejdem, ale neodvážil som sa zastať. Nakoniec sme sa pod jedným stromom usadili. Otec vytiahol celú hŕbu kasavy, zabalenej v banánových listoch, a položil mi ju na kolená. Nechal ma tam sedieť a šiel sa poobzerať dookola, aby našiel správnu cestu. Dlho sa na mňa zahľadel a potom zmizol v kroví.
Ládoval som do seba jeden vrkoč kasavy za druhým a čakal. Keď som už nevládal, zabalil som ich a vstal, aby som otca zazrel čím skôr. Nebolo mi tu príjemne a svetla pomaly ubúdalo. Už nech sme preč.
Začal som sa obávať, že sa mu niečo stalo. Mohol padnúť do jamy, alebo – čo ak ho uštipol had? Volal som za ním, ale namiesto odpovede ma obklopovalo iba ťaživé ticho. Blížil sa večer a ja som spanikáril. Vybehol som smerom, ktorým som videl otca odchádzať, ale po chvíli som sa zamotal a nevedel som, kde som sa ocitol. Kadiaľ sa dostanem k stromu, pri ktorom sme sa videli naposledy? Zasa som niečo pokazil! Z každej strany ma obklopovala hustá spleť lián a nepriestupné krovia, cez ktoré som sa bez mačety nemohol dostať. Bol som v pasci. Vyčerpaný a zúfalý. Otec sa nevracal a na les padla noc.
Kasavu som si šetril, ale aj tak mi nevydržala dlhšie ako jeden deň. Tá noc bola hrôzostrašná. Takmer som nespal, len som sa klepal pri škreku čudných zverov. Bál som sa aj odohnať si z tváre moskyty, aby som na seba neupozornil nejakého nebezpečného tvora, číhajúceho v blízkosti.
Nad ránom som sa zobudil spotený a doštípaný a chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul, čo sa stalo. Musím čo najskôr nájsť otca, ktorý určite potrebuje pomoc. Predstavoval som si, ako ma hľadá, alebo ako leží v jame so zlomenými nohami, uštipnutý jedovatým pavúkom, uhryznutý niečím, čo v noci škriekalo. Ale aj tak mohol aspoň zapískať. Nemohol byť až tak ďaleko, počul by som ho.
Človeku sa v lese zdá, že je všade dookola ticho, ale keď zastane a započúva sa, prekvapí ho hučanie lístia a hmyzu, ktoré prejde do dunenia, až mu ide hlava prasknúť od napätia. Bez rozmýšľania som vykročil, aby som sa zbavil toho tlaku a triašky po celom tele. Vykrikoval som a blúdil celý deň. Bol som strašne smädný, musel som žuť dužiny tučných stoniek. Boli horké a bolelo ma z nich brucho. Veľakrát sa mi zdalo, že počujem kroky, ale na moje volanie nik neodpovedal. Prežil som ďalšiu príšernú noc a potom ešte jednu. Už som nevládal chodiť. A vtedy som ju uvidel znova.
V tom najneprístupnejšom kroví lístie zašuchotalo a babka odrazu stála predo mnou. Vo fialovej šatke a dlhých šatách, aké nosila kedysi. Možno to bolo únavou, ale už som nebol taký prekvapený a zhrozený ako vtedy pri kostole. Mávala mi, aby som ju nasledoval. Nevedel som sa rozhodnúť, a tak som tam stál a čumel pred seba. Keď som sa k ničomu nemal, podišla ku mne a pevne ma chytila za zápästie. Mala naponáhlo a bez slova ma ťahala rýchlym krokom za sebou. Nasledoval som ju drobnými roztrasenými krokmi. Ničomu som nerozumel a už mi bolo všetko jedno.
Šli sme stále rýchlejšie, až sa mi zdalo, že letíme. Nestíhal som si chrániť tvár pred šľahajúcimi konármi, ktoré ma jeden za druhým bičovali rýchlosťou blesku. Mala takú silu, že by odtiahla aj slona za chobot. Vtedy som sa akoby prebudil zo sna. Veď ľudia takto nechodia! Všetko sa mi mihalo pred očami a prepadla ma hrozná myšlienka: Odvedie ma k mŕtvym!
Pochytil ma taký strach, že som začal revať na celé hrdlo.
Musel som byť veľmi ďaleko od domova, pretože ľudí s takými tvárami som nikdy nevidel. Staré ženy mali do pier zapichnuté kovové ozdoby a muži nosili sivé brady.
Babička zmizla hneď, ako som dobehol k prvej chatrči. Nič som tým ľuďom nevedel vysvetliť, iba som híkal a triasol sa, až si na mňa jeden chlap sadol a ruky mi celou silou pritisol do piesku.
Odniesol ma do svojej chalupy a vhodil do postele. Potom som spal. Dlho ako nikdy predtým. Len občas ma niekto prebudil a dal mi napiť. Mohlo to trvať niekoľko dní, pokiaľ sa mi vrátili sily a rozpamätal som sa na svoju cestu. Musel som sa vrátiť do lesa, za svojím otcom, ktorý sa tam stratil, musel som ho nájsť a vrátiť sa s ním do svojej dediny, k mame a k ľuďom, ktorí sa o mňa boja.
Povedali mi, že domov pôjdem zajtra. Pozbieram sa, dám sa do poriadku a pôjdem.
„Už môžem odísť?“ pýtal som sa muža, u ktorého som býval. Volali ho Koto.
Ráno pôjdeme, odprevadím ťa. Teraz prší, musíme počkať. Dnes je obrad, budú ohne, nemôžeme odísť. Máš teplotu. Stúpil som na klinec, za dva dni budem v poriadku a pôjdeme spolu.
Neviem, prečo bolo pre nich také ťažké pochopiť, že potrebujem odísť. Strážili ma, vždy ma mali na očiach. Namiesto toho, aby mi dali do ruky kus manioku a poslali ma kade ľahšie. Zbytočne som im robil starosti – mohli sa ma zbaviť a mali by pokoj. Keď som zistil, že každé ráno sa nájdu nové výhovorky prečo zostať, rozhodol som sa odísť sám. Aj keď som tušil, že nemám veľkú šancu nájsť sám správny smer. Dorazil som sem ako vo sne, nepamätal som si žiadnu podrobnosť. Nemal som poňatia, ktorou cestou sa vydať späť.
