Vyhľadávanie
(úryvok)
Posledný večer pobytu Kálmana u brata, zajtra naobed cestuje. Preto je izba u kováča bitkom nabitá Rómami. Prišli sa s ním rozlúčiť, poďakovať mu za príjemné večery, ktoré prežili v napätí, ale ktoré boli príjemné a poučné. Pre zmenu dnes začal rozprávať kováč.
Je zle, keď sa starý cap pojaší, keď často vyťahuje kár, premieta si v hlave, ktorá žena by mu sedela. Nedeľa dlhá, jeden vdovec zašiel do krčmy medzi chlapov. Hneď ho obkolesili a navrhovali mu, aby trochu vypadol z domu, aby si išiel užiť, veď sa dosť narobil, nachodil po svete po robotách. Nakoniec sa mu podarilo dostať do kúpeľov, niečo si priplatil, ale neboli to drahé ani veľké kúpele, sotva dve desiatky pacientov. Počas dňa sa zdali opustené, ale keď prišiel večer, rozbehla sa zábava. Len sa tu tak zbiehali cigánske kapely, ktoré ťa raz-dva obrali o peniaze.
Pridelený bol k stolu, kde s ním sedel jeden muž stredných rokov a ženská, asi jeho frajerka – sem si zrejme chodili vyhodiť z kopýtka, lebo on mal isto doma ženu a ona muža. A potom tu bola ešte jedna ženská, babizňa z Oravy, ktovie, aký čert ju sem dohnal. Tá hneď začala starého obracať, líškať sa mu, točiť sa okolo neho. Starého to začalo baviť, denne s ňou lozil do reštaurantu, kde sa pilo, zabávalo a bol i tanec. Po záverečnej ho tá ženská ťahala hlboko do parku, rozopla mu rázporok, vytiahla kár. Starý kuroval, len sa tak prášilo. Keď nestačil, ťahala ona, nemalo to konca-kraja...
Pijatika, tanec, kurovanie, to bol život, ktorý starého okúzlil, každý večer bol v siedmom nebi. Ona však nelenila, dozvedela sa všetko, čo chcela: aký má dom, koľko izieb, akú záhradu, koľko poľa a lesa. To všetko bude moje, tak zmýšľala rafinovaná vdovica. Zanedlho sa zobrali a do svojej dediny prišiel dedo ako ženáč. Ľudia sa čudovali, lebo keď ju videli, hneď sa rozchýrilo, že tá ženská nemá dobrý pohľad, že je to chladný, bezcitný človek. A ona kula železo zahorúca. Starý všetko prepisoval na ňu, zaisťoval ju pre prípad choroby a staroby. Keď bolo všetko na písme, začala sa meniť, bol koniec sladkým časom. Odkopla ho ako psa, vydurila zo spálne. Musel spávať na chodbe, poprechládal, život mu visel na vlásku.
Vedľa nich býval jeden starý mládenec. Začali sa stretávať, kurovali, zo starého sa len smiali. Dávala mu málo jesť, nútila ho celé hodiny chodiť s metlou po dvore, zametať, čistiť, robiť všetko okolo domu. Starý mrzol, chradol, veď práve to chcela. Neraz naňho kričala: Ty starý Cigán, prečo už nezgegneš? Čo tu toľko strašíš, otravuješ? Starý plakával po kútoch, kde ho nikto nevidel.
Dedina ženu odsúdila, aj k nej poslali farára, aby jej dohovoril. Dnu ho nepustila, len cez okno mu hodila do tváre, aby sa staral o svoju ryšavú kuchárku, ktorú po nociach isto pucuje. Tú ženu všetci nenávideli, celá dedina bola proti nej. K starému bola ukrutne zlá. V malých dávkach mu sypala do jedla jed na myši, starý kašľal, vracal, bledol, ledva žil. Dokonca ho aj bila, mlátila hlava-nehlava. Šla po ňom ako fúria, nevedela sa dočkať jeho smrti.
Dedina ju začala volať čerticou, pobehlicou. Raz sa stalo, že sa chcela ľuďom vysmiať do očí. Prišla do kostola, ľudia sa otočili a zhíkli, farár na kazateľnici ostal ako vyvalený. Potom z neho vyšlo: Ľud boží, i zlý duch, čert môže prísť do kostola. To padalo na ňu, ale ona nič, iba sa usmievala, akoby im hovorila: Seriem na vás všetkých, som sama sebe paňou. On ma chce, a budeme si žiť, keď starý bude hniť. Zvrtla sa a zatvorila dvere kostola.
Starý ďalej trpel. Na jar v záhrade stúpil na zemiakovú vňať, začala ho tĺcť a kričala naňho: Škodu robiť, na to by ťa bolo, starigáň jeden! Prečo už nezgegneš?! A hlavou jej prebehla myšlienka, že mu otravy málo dáva, že musí zvýšiť dávky a konečne ho zošle z tohto sveta. Starý chradol, zima, hlad, otrava vykonali svoje. Netrvalo dlho a vystrel sa, zomrel, čím sa jej uvoľnila cesta. Vtedy bola tá zlá ženská spokojná.
Niekto však spokojný nebol. On deň čo deň vstával z hrobu a prichádzal do jej domu. Lozil tam, budil ju, trepal, strašil. Jeho duch nemal pokoja, stále ju chodil mátať, ale do tváre mu nevidela, iba chrbát. Zobrala k sebe toho suseda a hneď naňho prepísala pol domu a pol lesa, ale duch starého chodil do domu ďalej. Najprv sa jej s ním snívalo: videla ho ako lebku, jamky namiesto očí, rozďavené ústa. Bol to taký strašný pohľad, že kričala zo sna. Keď sa prebudila, počula lomoz, ale ten jej druh nič. Vraj sa nič nedeje, nikto tu nechodí. Ona si vravela svoje: Chodí, mrcina stará. Chce ma uvláčiť, zničiť, povolať k sebe. Pravda ma nedáš? hodila sa mu na prsia. Pravdaže nedám, povedal a prešlo mu hlavou: dokiaľ nebude moja aj tá druhá polovička. Potom nech ťa čerti berú. Inokedy sa jej zdalo, že počuje hrmot kostier. Otvorila oči a videla pred sebou strašnú tvár smrti. Skríkla, zbledla, omdlela, musel ju preberať, kriesiť. Modlila sa celé dni, ale strašné sny a videnia neprestávali. Ba neraz počula jeho hlas: Tu máš za ten zemiak, tu máš za to, že si ma vydurila z postele. Tu máš za to, že si ma bila, tĺkla, zimou a hladom morila. Bŕŕŕŕŕ.
Potom sa presťahovali do susedovho malého domčeka, ale sny neprestali, ani strašenie, mámenie. V inej dedine chodila na spoveď, očisťovala svoju dušu darmi pre kostol, ale nepomáhalo zhola nič. Sny a videnia ju ničili, bola už iba kosť a koža. Všetko prepísala na mladého a po čase sa zbláznila. Dostala sa do ústavu, kde aj zomrela, lebo ani tam jej muž pokoja nedal. Z toho plynie, Rómovia moji, jedno ponaučenie: nežeň sa za samicou, i keď ti dáva na kár čapicu. Mladosť je dravosť. Starobu zastavíš iba nakrátko, keď ožiješ, ale potom tak či tak umrieš. Preto pozor na zlé ženské.
