Vyhľadávanie
Súkromná vojna socky T.„Neviem už celkom presne, kedy mi preskočilo. Tuším bol utorok alebo streda? Kráčala som s nákupom, ako vždy –do desať eur. Hneď vedľa chodníka jazdili obrovskou rýchlosťou doplna naložené vétriesky. Ručali a páchli ako mimozemské príšery z akčáku. Na tvár mi sadal prach, pchal sa mi do nosa, úst, vlasov a uší. Celú ma oblepil. Prenikal mi cez póry do tela. Cítila som, ako ma hryzie. Snažila som sa ho zo seba utrieť. Nešlo to. Prach sa do mňa zavŕtal ako neviditeľnýčervotoč a zatemnil mi myseľ. Ručanie nákladiakov bolo fakt brutálne. Žiadne zviera na svete nereve tak hnusne. Chcela som prejsť na druhú stranu ulice, ale nikto nezastal. Takmer ma zrazili. Odrazu som bola presvedčená, že autá majú vlastnú vôľu ašoféri, čo v nich sedia, sú len akési atrapy. Viezli nakorbe krvácajúce telo parku. Môjho parku! Zmasakrovali ho kvôli stavbe tých zasraných apartmánov. Usúdila som, že vláda strojov je už tu. Ľudia by predsa nič podobné neurobili. Sme predsa cítiace bytosti.Bolo mi jasné, že môj park práve zavraždili. A to ma naštvalo. Vrieskala som na tie smradľavé opachy, nadávala im najsprostejšími slovami. Až mi vyschlo v krku. Nikto si ma nevšímal. Len jeden šofér sa na mne dobre zabával a ukazoval mi rukou, či mi nešibe. No a vtedy som sa premenila. Na krysu. Úplne. Naozaj som to nedokázala ovplyvniť. Prečo si myslím, že som krysa? Pretože sa tak cítim. Žijem v diere o veľkosti päťdesiat metrov štvorcových, s balkónom orientovaným na najväčšiukrižovatku v meste. Kto by naňom sedel? Jediný pekný výhľad som mala z okna v spálni. Lenže v ten nešťastný utorok ma zahnali do kúta. Stala som sa väzenkyňou vo vlastnom byte. Pochopila som, že siuž nemámkdeposedieť, poprechádzať sa a nadýchaťčistého vzduchu. Nemohlo sa im to len tak jednoducho prepiecť! Musela som niečo urobiť. Ak krysu zaženú do kúta, hryzie.
Prišla som domov, zatvorila dvere a vyložila ten úbohýnákup. Začala som premýšľať. Lenže nie ako človek, ale ako krysa. Či nemám výčitky svedomia? Nie. Takto krysa nikdy neuvažuje. Tak byuvažovala chudera tesne pred šesťdesiatkou, ktorou som bola predtým. Mrzí ma to, je mi ľúto, môžem si za to sama, je to moja vina. Takéto vety som mala v hlave celýsvoj posratýživot. Výčitky svedomia, sebakritika, spochybňovanie vlastných pocitov. Z toho vyžije tak akurát dlhodobo nezamestnaná na úrade práce. Mali ma tam veľmi radi. Bola som bezproblémová klientka. Toľko kalerábov mi nasadili do hlavy, že by bolz toho slušný záhon. Urobte si ešte takýrekvalifikačný kurz a hentaké školenie. A čo cudzí jazyk? Vláčila som sa po všetkých tých konkurzoch a výberových konaniach ako pes s prebitou nohou. Som vyučená predavačka, ale nikdy ma nikam nevzali. Žena, čo má na nohách kŕčové žily a ksicht ako korytnačka, môže ísť predávať akurát tak kyslú kapustu. Po čase som to úplne vzdala. Jediné miesto, kam som mohla ísťúplne bez peňazí, bol park.Posedela som sina lavičke, „pošmírovala” okoloidúcich alebo som s niekým pokecala. Park nie je len zbytočný fľak zeme. Dlhé roky ma zachraňoval. Od izolácie. Bol mojou oázou, mojoudruhou obývačkou. Chápete? Bola somnaneho citovo naviazaná.
