Vyhľadávanie
Človek príjemný
Som človek príjemný. Na každého sa usmievam, klaniam sa. Kopnú ma do zadku, ale mne to neprekáža, okamžite sa vystriem a znovu sa ukláňam tým, čo ma kopli. No hneď ma kopú zozadu ďalší. Iba keď dostávam kopance zboku, je to bolestivé a ponižujúce. Na takých vrhám zlý pohľad. Pamätám si tváre. Potom striehnem. Nie na nich. Na mužov som slabý. Podám si ich ženy, matky. Vykrúcam im ruky, chytám ich za zadky, stískam im prsníky, utekám za nimi, kričím, pľujem a močím.
Mária
Cintoríny neznášam, no predsa tam chodím, lebo je tam ticho a možno tam stretnúť zaujímavých ľudí.Tá dievčina si myslela, že za ňou sliedim, rozbehla sa ozlomkrky preč, no ja mám skratku a hneď som už kráčal oproti nej. Nevedela kam cúvnuť, nuž som jej povedal, aby sa nebála, chytil som ju za ruku, na čo sa mi podvolila, šla so mnou, ale pri bráne sa mi vytrhla a kričala o pomoc. Radšej som sa ukryl, lebo tam bolo pomerne veľa ľudí.
Tú dievčinu som neskôr stretol na ulici, prihovoril som sa jej, no nepoznala ma, lebo ja sa do ulíc obliekam ináč - menej nápadne. Spýtal som sa jej, ako sa má a ona mlčky pokrčila plecami, nuž som ju pozval na kávu. Ale keď sme si sadli, stále sa obzerala a smiala, vôbec nepočúvala, čo jej vravím. Náhle však vyhŕkla: „A nekrič na mňa!“ „Veď nekričím,“ odvetil som prekvapene, na čo vyskočila a rozbehla sa preč, no ja som ostal sedieť, lebo sa všetci dívali. O chvíľu sa však vrátila, sadla si na stoličku a znovu sa už smiala. Naklonila sa k pánovi vedľa a spýtala sa: „Poznáte Stankoviča?“ „Stankoviča?“ čudoval sa pán.
„Ja som Mária.“
Muž s ranou v srdci
Niekto zaklopal. Šiel som otvoriť, o tejto hodine už v pyžame. Na prahu dverí stál muž s ranou v srdci. Krv z rany mi striekala mohutným prúdom rovno do tváre. Chránil som sa dlaňou, no beztak ma ten prúd odtlačil až doprostred chodby, kde som stál prikrčený, v zakrvavenej pyžame a jachtal, čo ten človek chce.
„Utíš môj žiaľ!“ povedal muž. V hrudi mal dieru, srdce sa mu tam vo vnútri hádzalo, ako ryba.
„Ako?“ zvolal som. „Ako ho utíšiť?“
„Spievaj!“ prikázal muž.
Nuž som sa podujal spievať.
Muž prestal krvácať, tichučko privrel dvere, nechal ma tam stáť, prikrčeného, chrániaceho sa dlaňou, v kaluži krvi, spievajúceho.
Dívať sa úkosom
jedna žena sa stále dívala úkosom. „Prečo sa takto dívate?“ spýtal som sa jej, ale ona sa s krikom rozbehla a zmizla za rohom. Šiel som za ňou, ani neviem prečo, a za rohom som ju znovu uvidel. Stála, zhlboka dýchala a dívala sa úkosom. „Zvláštne,“ poznamenal som a čakal, čo sa stane. Čakal som, že sa opäť rozbehne, no ona len zmenila postoj, aby sa mohla dívať úkosom z inej strany. Keď som ju pozval na prechádzku, šla. Zavliekol som ju do parku a tam sme si sadli na lavičku. Po ceste sa, samozrejme, dívala úkosom a zaryto mlčala, aj keď som sa viackrát pokúšal nadviazať s ňou rozhovor. Tak som sa teda aj ja pokúsil hľadieť úkosom. Konečne som prišiel na to, prečo mlčí.
