Ukážka z diela

Daj zbohom básneniu

(úryvok)

     Žil som s odľudmi, ktorí bohvieprečo trpeli moju ľudožravú lyriku a nikdy mi nezavŕtali črepinu do čriev, neoplieskali hlavu o betón, a boli to moje krásne ružové prázdniny, moja farebná manéž, pohyboval som sa ako pajác na strunkách, hop-hop, tenký a slnkom oblízaný, na pokraji blahodarného zbláznenia, aj keď to nikdy nebolo ľahké, bol som slobodný, zúfalo voľný, zúfalo slobodný, neuchopiteľný, bezbranne hriešny, bol som živočíšne ľahký, priezračný, vláčny, díval som sa, spoznával som sa v rúchu priestranstiev, až som sa našiel sám v sebe ako milý svedok všetkého, čo kde existuje a čo sa deje, bol som všetkými pazúrmi za slávu človeka, ale nestačilo to na to, aby ma po polročnom súžití nevyhodila zo svojej zdevastovanej diery výčapníčka Róza, polovičná cigaňa, pretože jej už liezlo hore krkom moje večné nekonečné vylihovanie a civenie do stropu, moje výnimočné fantazírovanie, že márnosť galaxií pominie, keď sa vráti úcta k plemenu básnikov; bolo nad jej sily zvládnuť púšť v duši veršotepca a šup!, už som letel ako vecheť – zase na ulicu, zase do sprostáckej úlohy večného tuláka… A takého ma našla Klárika, neoholeného…

     Deň ako z obrázku v nevestinci, nebo čisté, slnko pražilo, až krv z nozdier striekala, leto ako oheň, úchvatný okamih horúčavy, vysedával som na lavičke v parku za veľkými fontánami, sedel som tam s ovisnutými rukami, už dva dni som nefajčil a hovel som si v neslušnom absťáku, v bruchu mi zívala prázdnota a nemohol som prísť na to, prečo dýcham, sledoval som páriky pod slnečníkmi, letom omámených turistov, ktorí do seba ládovali pivo a sódu s veľhorami ľadu – nezávidel som nikomu, ale zmocňovala sa ma nepekná melanchólia, moja verná družka, môj nerv, niekde v nepreniknuteľných hĺbkach sa vo mne ježila túžba po jemnosti, po nežnosti, po hravej noblese. Básnil som… Stružlikal som si rozstrapkanú básničku o blankytnej oblohe – ó, nebesia, nič neunesiete, žiaľ žobroty neunesiete, mor túžiacich neunesiete – morbídne som sa nadchýnal, a ako z najhlbších vidín zjavila sa predo mnou nečakane krásna štíhlonohá Klárika, opásaná striebornou retiazkou, skvostná v tom nemilosrdnom slnečnom hýrení, vlasy čierne ako hruď vrany, z očí jej sršalo huncútske tajomstvo všetkých žiadaných krások sveta, vybrala sa na prechádzku s kurióznym tvorom, so svojím exotickým operencom, strakatým ako márnosť šedivá, akoby ho obhrýzalo mimoriadne zlé svedomie, taký bol rozkokošený a vulgárny, volala naňho: Abrahám, Abrahám, vráť sa…, a ja som si musel pretrieť oči po pohľade na zjav, ktorý pôsobil ako precitnutie z nekonečných útrap; zabudol som na svoje škuľavé sonetíky a veršíky a s vyschnutými perami blahorečil bohom básnenia, že zaklínaním zoslali na zem prekrásnu nymfu s papagájom Abrahámom…

     Hodila po mne očkom, akože nič, o nič nejde, o nič sa nejedná, chvíľu sa prechádzala pomedzi stánky so suvenírmi, s okato debilnými fraškami márnivostí, a potom si v prítulnom bufáčiku kúpila škatuľku cigariet, dve škatuľky fantastických cigošiek!!! Zaľahlo mi v ušiach, zrazu som bol ťažký ako vypasená krava, ako valec, ako nosorožcov kel, otvorila škatuľku a každú chvíľu po mne fľochla očkom a ja by som najradšej zmárnil zvyšok života, všetky jeho trapasy a naježené kategórie, chcel som byť gigant v perfektnom smokingu, ktorý si necháva pripúšťať zdatné kobyly, jednu za druhou, šmyk sem, šmyk tam, až by prišiel rad na ňu, na majiteľku papagája…

     Zapálila si cigaretu, tak nonšalantne, tak prívetivo, mondénne, vložila ju do dlhej striebornej špičky a premávala sa predo mnou ako tieň upírov, vrtela svojou úžasnou základňou, svojimi sošnými bokmi, vykrúcala riťou, fakt nemala chybu, bol to kus ako lusk, efemérna chiméra, štrajk mozgovníc, až sa vo mne všetko rozihralo, rozvrčalo, rozpumpovalo, všetko vo mne prioritne žuchlo, krv zaškrípala, slinivka brušná zaslintala, už len jej nesmierna prítomnosť ma nútila dvíhať kútiky úst dohora, čo vytváralo z môjho ksichtu celú gumenú škálu strašne idiotských grimás: bol som kvákavý štopeľ, trubadúrsky jazvečík, korytnačka po hnačke, pavián, ktorý by len striekal a striekal na všetky strany ako čert, bezducho som gánil na jej poprsie, na jej dominantné Golanské výšiny, také fajnovo útulné, také príma, také mňam! Nymfa sa prestala premávať sem a tam, odhodila cigaretu a absolútne bezočivo si ku mne sadla, cítil som ozón jej slín, jej nosných dierok; sadla si a hovela si v poťapkanom nadšení, ktorý v nej vyvolával pohľad na moje strnisko, na môj krivý raťafák, spoznala vo mne básnika. Potvrdila to tým, že sa pošepky, aby ju preboha nikto nepočul, na rovinu opýtala, či som…, či som básnik. Nastala moja chvíľa! Trúfalo som zdvihol mastnú bradu: som – vyšlo zo mňa – a vôbec nie náhodou, slečna…

     Baznik, baznik, zaškriekal papagáj, zletel z okrasnej dreviny na operadlo lavičky a ujúkal: baznik, baznik, baznik! Čuš, lebo nás privedieš do nešťastia, osopila sa naňho čiernovláska, a zase rozprestrela svoj oblažujúci úsmev a oznámila mi, že jej operený kamoš je Abrahám, a že sa jej sníval hrozne klaustrofobický širokouhlý film o tom, ako stretla básnika, sníval sa mi veľmi čudný sen o pútnikoch a svätcoch, o čertoch a strigách, samé skomoleniny, všetko naopak… A vy, vy veríte snom?

     Prikývol som krotko, povedal som, že básnikovi iné nezostáva; sny že sú mi vrúcnym inštrumentom, pediatrickou pomôckou, gumeným kladivkom, súdkom šťavy a špiku… Som Klárika, povedala pošušky, Mušková. Dovolil som si chytiť jej ruku, Klárike Muškovej, a opatrne som sa dotkol planúcimi perami končekov jej prstov, a ona sa spýtala, či nie je pre mňa rúhavo nebezpečné len tak si tu kvočať za bieleho dňa, keď všade číha sto nepriateľských zrakov…

     Som Artur Nah, zamrmlal som, akoby som prepočul jej chúlostivú mienku, a neviem, pokračoval som, či je pre mňa niečo nebezpečné, keď nemám už v živote čo stratiť, verte, zlatko, je mi to fuk, je mi to prd a grg, skôr si myslím, pri týchto slovách som si prezrel jej anjelmi vyformované lýtka, že by si niekto mohol bohovsky posvietiť na vás, aká paleta dnes hrozí ľuďom za podporu básnenia?

     Ja sa nebojím, zachichotala sa, prvýkrát mi bolo dovolené počuť zvonkohru pojašených hrkálok v jej hrdle, trochu som sa ošíval, mechril som sa, čľapotal som sa vo vlastných ostychoch, v umlčanej rozkokošenej ruji, ktorá mi dlávila pumpu pod bruchom; ale nevydržal som celý ten papučový pátos a priznal som sa bohorovne k svojmu preslávenému národu, pretože skutočný syn básnenia má povinnosť vyzradiť všetko, čo sa týka svetla a zmŕtvychvstania, priznal som sa jej zmosta doprosta, že som práve komponoval básničku o neľútostných stonoch nebies, ale v porovnaní s jej krásou že mi poémka zbledla a uschla, celá sa zošúverila, zostala kyslá ako nádcha.

     To je naozaj úžasné, zatlieskala Klárika rúčkami, ste neuveriteľne…, neuveriteľne…, hľadala vhodné slovo. Prostý…, priamy…, nie, nie, ste vzrušujúco šarmantný, a pozrela na mňa, či uhádla, či mi žďuchla do hrdosti.

     Je to moja psia povinnosť, strúhal som frajera, a dodal som, s nosom vztýčeným k mrakom, že som ten, ktorý sa narodil z boku ženy, nie z lona, ak len rozumiete úchvatným šialenstvám prozreteľnosti, a šarmantná ste tu jedine vy, drahá, teraz som zase pozrel na ňu ja a skúmal váhu svojho oduševneného rozmaru, svojho nafúknutého chuligánskeho gesta. Úžasné, úžasné, velebila Klárika chvíľu, ktorá jej do cesty vohnala básnika, ale akoby stále celkom neverila, mlela jazýčkom ako luteránka: naozaj ste básnik? Naozaj? Taký ten čudný biedny človek, čo len básni a rojčí a sníva? Naozaj ste taký ten oný, o akom nesmieme ani šepnúť, aby sme nezradili odkaz ušľachtilej krvi?

     Nie je na tom nič čudné, slečna, naparoval som sa, stačí len trochu privrieť oči, zatajiť dych, takto, skúste to. Cítite? Cítite tú žiaru? Celým telom vám prejde kŕč oslnivého vánku, galaxia má slzu na krajíčku, súznenie, blahobyt sŕdc dopichaný nesmiernou silou krásy a nádhery, to pozemské myšlienky padajú na kolená pred chrámom čistoty. A dajte mi už, preboha, cigaretu! Klárika zatvorila oči, zatiahla záves viečok s vymaškarádenými mihalničkami, rozšírila nozdry, prsia sa jej odzbrojujúco dvíhali a klesali, poslepiačky vybrala z kabelky celú škatuľku a hodila ju nabok, do mňa, s pootvorenými perami topmodelky sa nadýchla tak, že sa jej zakrútila hlava, srdce nymfy sa rozbúchalo ako divé, vstupoval do nej náznak šantivej šlamastiky, áno, šepla, áno, povedala ešte raz, nahlas, cítim v hrudi príjemnú páľavu, och, všetko pláva, bože, ako sa mi zakrútila hlava, úchvatné, nádherné, nedokážem to definovať, ale je to naozaj závratné… Ako ste to urobili?

     Roztrasenými paprčkami som roztrhal obal škatuľky, náhlivo vytiahol cigaretu a zapálil som si, dúchal som ako chorobný extatik, ako dýchavičná sýkorka, Klárika bola skutočne ničivo príťažlivá, skvost samičieho vábenia, ale priskoro som dovolil dievčaťu nahliadnuť do nehynúcich pustatín večného svetla, do labyrintov jej vlastnej podstaty, v ktorej sa nemohla za žiadnych okolností zorientovať; jej neprestávajúci úžas a výbušná láva nadšenia vo mne vzbudili nesympatický ostych, odmietavé stanovisko rujného jedinca, strašne hnusne som si vynadal za to, že som sa nechal tak bohabusto napáliť, že som sa nechal uniesť a hneď na počkanie oblažil útrobky malej žabky jasom básnenia, monštruóznym zaklínaním, modlitbou, vyslovenou ponad plece, mrzelo ma, že som pošteklil myšku jej skazonosne precitliveného ducha; niečo sa vo mne zablokovalo, zašantročilo, vstal som a túžil odkráčať, je mi ľúto… Len čo som sa pohol, papagáj zatrepal krídlami a s virtuóznou akrobaciou sa vzniesol do výšok, kráska sa oprášila z nabubrenej melanchólie, pricupitala za mnou a s huncútstvom školáčky mi schmatla prsty, prosím, zažobronila, prosím…, neodchádzajte ešte!

     Bez urážky, slečna, kráčal som preč, nehnevajte sa, ale mám prácu, veľa, veľa práce! Zachichotala sa bez škrupúľ, prácu? Nerobte zo mňa somára, akú môžete mať prácu, keď len tak hliviete?