Vyhľadávanie
1. Z malého mesta na hranici
Slovníky slovenských spisovateľov uvádzajú, že si sa narodil 29. januára 1939 v Plášťovciach, ale tvojím domovom až do odchodu na vysokú školu sa stali Šahy, mesto na slovensko-maďarskej hranici. Ako sa dostali do tvojej biografie Plášťovce?
Lebo moja stará mama (nagymama) bola v Plášťovciach babica, čiže pôrodná asistentka a tak ma mama išla porodiť k nej. Ale čoskoro sa vrátila do Šiah, kde vtedy naša rodina žila. Otec bol zamestnaný na benzínovej pumpe u pána Földesa, bol to Žid, ktorý potom, v čase rasového prenasledovania, výrazne zasiahol do nášho rodinného osudu.
Ešte predtým, po Viedenskej arbitráži v októbri 1938, sa Šahy dostali „spod vlády leva pod znak koruny“ – ako to obrazne vyjadril Ladislav Ballek vo svojich knihách o Palánku – číže sa vrátili k svojmu historickému názvu Ipolyság a stali sa znova súčasťou Maďarska. V pamäti vašej rodiny sa iste uchovali spomienky na návrat mesta do „starej vlasti“...
Maďarské obyvateľstvo mesta, ktoré stále tvorilo jeho väčšinu, sa tešilo a vítalo vojakov. Mama však bola sklamaná. Vraj vojsko prichádzalo neupravené, nebudilo na ňu obzvlášť dobrý dojem. A čoskoro prichádza veľké sklamanie aj pre ostatných obyvateľov mesta, vyjadrené heslom: Minden drága, vissza Prága. Slovenský preklad: Všetko drahé, naspäť k Prahe. Lebo medzivojnové Československo oproti horthyovskému Maďarsku bolo rajom. Demokratický štát, ktorému sa život v Maďarsku v ničom ani nepriblížil. Hornouhorskí Maďari (felvidéki magyarok) si odvykli klaňať sa pred vrchnosťou, preukazovať jej prehnanú servilnosť, nedôstojnú pokoru. A tak s tým mali pred obnoveným maďarským režimom nemalé problémy. Skrátka, demokracia ľudí akoby pokazila, stali sa z nich nepraví Maďari. A keď nacistické Nemecko v júni 1941 napadlo Sovietsky zväz, neminula ani šahanských mužov vojenská služba. Mnohí boli odvelení na východný front a veľa z nich sa odtiaľ nevrátilo. Môj otec tiež musel narukovať do Miskolca, kde ich pripravovali na boj s nepriateľom na ruskom území. Vyfasoval už aj plnú poľnú, ba v rozkaze pred nastúpenou jednotkou prečítali aj jeho meno, mal byť tiež transportovaný na východný front. Pomohla mu mama, stále chodila do rodiny jedného maďarského dôstojníka, uprosila jeho manželku, aby otec dostal výnimku. Zachránila tým otca rodiny, lebo maďarská armáda bojovala spolu s Wehrmachtom v tzv. donskom oblúku pri Voroneži a utrpela zdrvujúcu porážku. Málokto sa odtiaľ vrátil, donský oblúk je posiaty kosťami maďarských a nemeckých vojakov. Mal som možnosť navštíviť Voronež, rieka Don ho rozdeľuje na dve časti. Obyvatelia mesta si spomínali na urputné boje proti fašistom, ktorí už obsadili jednu časť mesta, ale druhú časť nikdy nedobyli. Môj otec pri Voroneži mohol padnúť ako fašista, lebo maďarská armáda bojovala po boku Nemcov. Strašné pomyslenie! V živote mamy je to hádam najväčší čin.
Keď mama „vyreklamovala“ otca z armády, žili ste v Maďarsku, v obci Vámosmikola, vzdialenej od Šiah asi dvadsať kilometrov. Prečo ste zo Šiah, kde ešte prežíval duch „vlády leva“, odsťahovali hlbšie do horthyovského územia?
Súvisí to so spomenutým pánom Földesom. Keď sa začali aj v Maďarsku naplno uplatňovať rasové zákony, bolo zle-nedobre aj so Židmi v Šahách, začali im konfiškovať majetky a posielať ich do pracovných táborov (munkatáborov), pán Földes našiel otcovi dobré zamestnanie vo Vámosmikole. Staral sa o sýpku a banku. Tam som potom s rodičmi a bratom žil do konca vojny. Na toto obdobie mám už aké-také vlastné spomienky. Matne si pamätám, ako Nemci v marci 1944 obsadzovali Maďarsko, aj Vámosmikolu. Ale oveľa jasnejšie mám spomienky na Szálasiho puč 15. októbra 1944. Ľudia v dedine boli takpovediac prilepení k rádiu, čakali od Szálasiho režimu zmiernenie vojnových útrap, lepšie zásobovanie, možno návrat našich vojakov z ruského frontu. Prišlo však veľké sklamanie. Čo nasledovalo, prekonalo i najhoršie očakávania. Szálasiovci z dediny odvliekli každého Žida a tí sa už nikdy nevrátili. S mamou sme navštevovali jednu bezdetnú rodinu, volali sa Strasserovci, bolo síce zakázané stýkať sa so Židmi, ale to mama nerešpektovala, možno na dedine sa dali zákazy ľahšie obchádzať. Straserovci ma mali veľmi radi, pamätám si, ako sa veľmi báli, čo s nimi bude. Ani pán Földes, ani Strasserovci neprežili holokaust, patria medzi tie tisícky obetí, o ktorých nevieme, kde vyhasol ich život. Aj v Šahách sústreďovali Židov v gete. Mama dva-trikrát navštívila v meste našich známych Židov a bola zhrozená, v akých podmienkach v gete žili. Strážili ich vojaci, čakali na transport, kým ich poslali do Osvienčimu. Mama sa stále vracala k spomienkam na návštevu geta. Preto som vedel, kde sa v Šahách geto nachádzalo.
Útrapy preživších Židov, ale aj obyvateľov žijúcich v slovensko-maďarskom pohraničí ukončili frontové boje medzi sovietskymi a nemeckými vojskami. Prežívali ste ich ešte vo Vámosmikole. Mali dramatickú podobu?
