Ukážka z diela

Denisa Fulmeková: Jedy

JEDY

(úryvok z románu)

     Stará Durgová sa striasla. Ešte dnes sa pri spomienke na to pozvanie do pekla rozochvela. Ona, ktorá milovala striktné pravidlá, ktorá si plánovala šťastný rodinný život s úspešným architektom, dve deti a krásny štvorizbový byt, sa totiž vtedy skutočne vybrala na riaditeľovu adresu. Srdce jej búšilo ako zvon. Strach, že keď sa pohrnie k ženatému nápadníkovi, naďabí na dakoho zo školy alebo si ju všimnú susedia z jeho paneláka, skrátka, že sa dosiaľ nevinné laškovanie prevalí a ona sa dostane do klebiet, bol obrovský, ale ešte vždy menší než jej roztúženosť.

     Medzitým si riaditeľ stihol doma urobiť pohodlie. Otvoril jej v rozopnutej košeli a vzorovaných trenírkach. Vtiahol ju dnu a ešte v predsieni chniapal po zipse na jej úzkej sukni.

     „Nerob, počkaj,“ ševelila. „Ja sama.“ Bála sa, že jej zips pokazí. Neznášala ich páranie a všívanie!

     Vyzliekli sa, takže ostala iba vo svojich zvyčajných bielych bavlnených nohavičkách a podprsenke. Riaditeľ zo seba postŕhal všetko a suverénne sa pred ňou týčil v celej mužskej kráse – s hrdzavým ochlpením nielen v rozkroku, v podpazuší a na pehavom trupe, ale i na pleciach a vzadu na chrbte. Odzadu ju objal okolo pása a strkal ju pred sebou ku dverám do jednej z izieb. Na prahu spálne však zaspätkovala. Zahliadla zastlatú manželskú posteľ s kvietkovanými obliečkami, na zemi osobnú váhu a pár činiek, asi riaditeľových, predpokladala, a kreslo, cez ktoré viselo niekoľko kusov pánskej, ale i dámskej bielizne. „Dala by som si kávu,“ zvrtla sa k nemu s prosbou, aby získala čas. Na toto asi fakt nemala žalúdok, aby si ľahla do cudzích perín. „Kávu si dáme potom,“ dychčal jej riaditeľ do ucha, oblizoval jej hrdlo a pritisol ju o spálňové veraje. Nevládala sa brániť, a tak akosi neverbálne vybojovala aspoň to, že si neľahli do postele, ale súložili na zemi, na pestrom tkanom koberčeku pri nohách dvojlôžka.

     Riaditeľa vyhodnotila ako sebaistého milenca, ktorý však neoplýval jemnosťou. Vnímala, že sa mu jej telo páči, a drancoval ho s nadšenou horlivosťou dobyvateľa, no z jej pohľadu ju iba ak prigniavil. Keď sa celá dolámaná postavila na nohy a spýtala sa, kde je kúpeľňa, riaditeľ sa vyštveral na posteľ a s úsmevom si zapálil cigaretu. Fajčenie v spálni by mu netolerovala, pomyslela si a zatrielila pod sprchu. V kúpeľni ju zarazila detská vanička, opretá o práčku, dve umelohmotné loďky a takisto žltá kačička, položená pri mydlovničke. Presne takú istú mala aj jej dcéra. Nad umývadlom zasa viselo zrkadlo s poličkou, na ktorej stál dámsky dezodorant, lak na vlasy a vedľa nich ležal trochu nechutný neočistený hrebeň s chumáčom gaštanových vlasov. Pavlína sa bleskovo umyla a chvíľu stála mokrá a trasúca sa na vaňovej predložke, pretože netušila, do čoho sa utrie. Napokon si z visiacich uterákov vybrala detskú osušku. Uf, asi bude najmúdrejšie, keď čo najrýchlejšie vypadne. Z kúpeľne vyšla upravená a oblečená, rozhodnutá vziať si kabelku a pobrať sa kadeľahšie. Riaditeľ jej však vyšiel v ústrety so šálkou a spokojne sa usmieval: „Nechoď ešte, pozri, spravil som ti kávičku. A niekde tu mám aj koňak, počkaj sekundičku.“ Zaváhala, ale pristala. Kvapka koňaku jej neuškodí. Po druhom poháriku ju riaditeľ priľahol na gauči v obývačke. Trochu sa jej z alkoholu krútila hlava, nezvykla popíjať, ale tentoraz ju mierne alkoholické opojenie aspoň zbavilo akútnych výčitiek svedomia. Na jej radosť koňak riaditeľa zasa mierne pritlmil, takže mu v duchu mohla dať o stupeň lepšiu známku. Z príjemného opojenia ju však vytrhol kontrolný pohľad na hodinky. Mala čo robiť, aby po Soničku prišla včas. „Dúfam, že si to čoskoro zopakujeme,“ zašepkal jej riaditeľ do vlasov, kým otvoril dvere a chvatne ju vypustil na anonymnú chodbu vežiaka.

     Stará Durgová si vzdychla. Dá sa povedať, že s riaditeľom zažila aspoň to, čo ľudia nazývajú vášňou? Asi sotva, keďže riaditeľ ani zďaleka nespĺňal kritériá pozorného milenca. Nemohla síce ktovieako porovnávať, jedine ak s bývalým manželom, no čosi o tom predsa vyčítala z kníh a videla vo filmoch. Čo ju teda k bezohľadnému ryšavcovi pútalo? Jeho obdiv? Pocit, že niekto, a pritom rozhodne nie hocikto, sa o ňu zaujíma? Lichotilo jej, že spáva s nadriadeným? Pravdepodobne všetko dokopy, ale s odstupom času sa beztak nevedela prepátrať k motivácii, prečo po prvej návšteve v byte zadaného otca dvoch detí bezperspektívny vzťah neukončila. Pre ďalšie série jeho dvojzmyselných pohľadov? Pre jeho kradmé dotyky? Alebo sa kdesi v kútiku duše nádejala, že sa kvôli nej rozvedie? Nie, to určite nie! Fakt nepatrila k naivkám! V každom prípade teda mohla mať viac rozumu a súdnosti – pomyslela si so sebatrýznivou výčitkou stará Durgová.

     Bránila sa. Chvíľami túžila celú aférku nadobro vymazať z pamäti a sústrediť sa na hľadanie muža, s ktorým by sa nemusela skrývať. Niekoho, s kým by mohla rátať do budúcnosti.

     „Nepozveš ma na oplátku k sebe?“ opýtal sa jej s veľavravným hlasným cmuknutím  riaditeľ, keď sa raz popoludní zdržala v škole dlhšie než zvyčajne a zborovňa sa vyprázdnila.

     „Vieš, že nemôžem. Sonička by v škôlke štebotala, hneď by o nás všetci klebetili, a to predsa nechceme,“ krútila hlavou.

     „Večer chodí spať, nie?“

     „Ale ona zaspáva dosť neskoro, až okolo deviatej. Ozaj to nejde.“

     „Moji chlapci sú len o málo mladší a majú večierku o ôsmej, ako to, že jej dovolíš byť tak dlho hore?“ Riaditeľa zjavne nahnevalo, že Pavlína odmieta pristať na jeho ďalší plán. Poznámka o synoch ju však naštvala. Čo ju po jeho faganoch? Nech si ich vychováva ako chce, aj s tou svojou chuderkou so špinavým hrebeňom!

     „Tak čo?“ zaliečal sa znovu riaditeľ a priblížil sa k nej tak, až zacítila jeho dych presýtený nikotínom. „Túžim po tebe, veď ma nemuč, Pavlínka. Prišiel by som dnes večer, áno?“ Ruku jej položil na vlasy, nosila ich tesne po plecia, a skĺzol po nich cez šiju až k prsiam.

     „Manželka šla zasa na chalupu?“ spýtala sa posmešne a ustúpila o krok dozadu. Vzápätí ju to zamrzelo. Ženu a deti jej predsa nezatajoval, pravidlá hry poznala, tak prečo ju odrazu škrie, že existujú?

     Riaditeľ sa zamračil: „Dobre teda, ako myslíš!“ No pri pohľade na príťažlivú Pavlínu sa mu tvár s hrdzavým strniskom opäť rozžiarila: „Ty moja potvorka žiarlivá! Veď ja už voľačo vymyslím!“

     Pavlína sa riaditeľovej lačnosti tešila. Len nech sa trápi, zastrájala sa v duchu a podchvíľou mu venovala koketný pohľad, alebo sa oňho obtrela prsníkom, keď sa akože nemotorne usilovala odložiť v školskej jedálni tácku so špinavým riadom. Musel byť riadne nadržaný, keď z jeho úst na štvrťročnej klasifikačnej porade počula, že lyžiarsky zájazd sa tento rok uskutoční už koncom novembra. „Súdruh riaditeľ, ale ja som vám predsa avizovala, že mi akurát idú dávať do poriadku to koleno,“ zaúpela kolegyňa telocvikárka, ale riaditeľ ju starostlivo upokojil, vraj myslel na všetko a má za ňu náhradu. „Kolegynka Durgová, iste vám padne dobre, keď sa so svojou triedou trocha zžijete na lyžiarskom zájazde.“ Pavlína si zúfalo priala, aby neočervenela. Len čo to vyslovil, hneď pochopila, kto sa s kým bude zžívať a ako.

     Riaditeľ sa už na jednom lyžiarskom zájazde ich školy zúčastnil. „S aprobáciou telocvik – zemepis by bolo hriechom, keby som tu sedel na zadku a nepomohol vám s deckami!“ oznamoval bodro a učitelia si uznanlivo pomysleli, že nový riaditeľ je iný formát ako jeho vypasená predchodkyňa, ktorej sa ťažilo prejsť čo len z riaditeľne do zborovne.

     „Samozrejme, môžete rátať aj s mojou podporou,“ poinformoval riaditeľ kolegov opäť o svojej účasti. Pavlína sa bála prihlásiť a vyhovárať sa na dcérku. Hrozilo, že sa pred kolegami prezradí, strápni, zrumenie. I tak si všimla, ako sa dve najväčšie klebetnice veľavravne poštuchávali a pokukávali jej smerom.

     A tak radšej len sedela, hlava sklonená nad učiteľským zápisníkom, a čušala. Až o dva dni sa jej podarilo s riaditeľom osamieť a predhodiť mu, že sa jej vopred nespýtal. „Poznám tvoju priečnu povahu,“ maškrtne si ju premeriaval. „Musel som ťa postaviť pred hotovú vec.“

     „Naozaj nemôžem ísť, nemám kde nechať Soničku.“

     „Vezmeš ju so sebou. Čerstvý vzduch jej prospeje, a ak bude treba, siedmačky ti ju povarujú.“

     „A keď ti poviem, že ani neviem lyžovať?“ Pavlína sa krátko provokatívne zachichúňala. Hneď jej zaplo, že ona na ten lyžiarsky nejde nikoho učiť lyžovať.

     „Decká si nejako podelíme my, čo lyžovať vieme. Ty budeš zatiaľ s tými, čo nepôjdu na svah, vyrábať školský časopis, spokojná?“ Natiahol k nej ruky a chytil ju okolo drieku: „Jáj, teším sa, teším!“ mľaskol a v Pavlíne sa rozlialo vzrušenie, ale i údiv, ako riaditeľ premyslel každý detail. O dva týždne balila sebe i Soničke zimné veci do požičaného ruksaku.