Vyhľadávanie
Prológ
Moje rozhodnutie vydať sa za Ahmeda prijali rodičia rozdielne. Neprekvapilo ma to. Pokiaľ som si pamätala, reagovali rozdielne na všetko, čo sa u nás kedy dialo, včítane rozhodovania o tom, čo bude na nedeľný obed. Otec prudko vyskočil a buchol päsťou na stôl, až šálky s kávou nadskočili: „Len cez moju mŕtvolu!“ prehlásil pateticky. Matka sa, naopak, sladko usmiala a prehodila: „Ale prestaň... buď rád, že ju niekto chce. Miláčik, pamätaj, že u nás budeš mať dvere vždy otvorené...“ nežne dodala smerom ku mne.
Dvere boli zjavne otvorené aj teraz, lebo sa v nich vzápätí zjavil sused Jozef s našou mačkou Klotildou na rukách. Klotilda, celá šťastná, že je doma, s víťazoslávnym mňaukaním vyskočila rovno na garnižu na kuchynskom okne. Kvietkovaná drapéria, ktorá tam visela vo franforcoch, mala zjavne svoje meno od slovesa „driapať“ a bolo jasné, že Klotilda tam neskončila prvýkrát. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa Jozef a posadil sa na voľnú kuchynskú stoličku, uprúc spýtavý pohľad na nás troch. Otec bez slova vstal, vybral z kredenca slivovicu a dva poháriky a nalial. „Eva sa ide vydávať... za nejakého mohamedána...“ prevrátil do seba štamperlík na jeden šup. „Imigranta?!“ zabehla Jozefovi slivovica. „ Nie... Sauďana...“ opravila som ho. „Sauďana?“ opáčil Jozef. „A má aspoň na záhrade ropný vrt?“ Pokrčila som plecami. Tak ďaleko som sa v debate s Ahmedom ešte nedostala. „Určite má... veď tam každý má...“ odpovedal si Jozef sám a natrčil pohárik na ďalšiu rundu. „Aspoň budeš mať lacný benzín. Alebo dokonca zadarmo...“ štrngol si s otcom a moja svadba s Ahmedom bola odobrená...
1. júl 2016
Matkin krik ma zobudil už pred deviatou. „Vstávaj! Ideme vyberať šaty...“ ráznym pohybom odtiahla záves na mojom okne, ktorý, našťastie, nepatril ku Klotildiným obľúbeným, a tak bol ešte celý. „Aké šaty?“ nechápala som rozospato. „No svadobné predsa...“ vysvetľovala mi matka ako malému decku. Moje rozhodnutie – mať malý tichý obrad na slovenskej ambasáde v Londýne – sa v danom okamihu rozplynulo ako dym. Moja akčná matka absolútne nepripúšťala myšlienku, že by jej jediná dcéra nemala svadbu doma... a ešte k tomu, keď si berie cudzinca... a určite bohatého...
Jediná požičovňa svadobných šiat a doplnkov v našom provinčnom mestečku neposkytovala naozaj veľký výber. Z dvoch alebo troch šiat, ktoré moja matka na mne nakoniec odobrila, ani jedny neboli voľné v auguste a v júli, iba jeden víkend. Vyzeralo to, že nie som jediná vydajachtivá. „No nič, najprv musíš na matriku,“ rezolútne vyhlásila matka, „nech vieme dátum – a potom sa rozhodneme.“ So škrípaním bŕzd zastala pred budovou Mestského úradu a vzápätí zmizla za zákrutou, pokračujúc dole mestom do svojej práce. Štamgasti vo vychýrenom miestnom pohostinstve ju už určite netrpezlivo očakávali...
Na dverách Matričného úradu boli napísané úradné hodiny. Bol piatok a bolo po obedňajšej pauze, tak som nesmelo zaklopala. Nič sa nedialo... ani na druhýkrát... ani na tretíkrát. Tak som opatrne stisla kľučku a poodchýlila dvere. Staršia pani v okuliaroch na mňa nevraživo pozrela ponad šálku kávy. „Želáte si niečo?“ položila mi viac-menej rečnícku otázku. „Jasné, že si želám, inak by som tu asi nebola,“ zahundrala som v duchu. „Dobrý deň,“ pozdravila som najprv, „chcela by som sa vydať...“ Mladšia, sediaca za vedľajším stolom, bola evidentne odo mňa škaredšia, a tak pozrela na mňa s neskrývanou závisťou. „Kedy?“ opýtala sa staršia a zabodla oči do obrazovky počítača. „Čo najskôr...“ priznala som popravde. Ahmedovi končili európske víza v posledný júlový deň. Vtedy sme už museli sedieť v lietadle do Saudi... Obidve ako na povel upreli oči na moje brucho, ktoré sa len nejasne črtalo pod bavlneným tričkom, a významne na seba pozreli. „No, potrebujeme vaše a snúbencove doklady – občiansky preukaz, rodný list, v prípade, že už bol ženatý, tak rozvodový list. Napíšete si žiadosť, vyplníte, nalepíte kolok a prídete sem aj s ním a dohodneme dátum...“ „Snúbenec je cudzinec, nie je na Slovensku...“ snažila som sa uviesť veci na pravú mieru. Nato mladšia ako na povel otvorila zásuvku pracovného stola a strčila mi pred nos papier s dvadsiatimi piatimi bodmi, ktoré popisovali, aké doklady treba predložiť pri svadbe s cudzincom. Pri bode číslo 7, ktorý žiadal do slovenčiny preložené a úradne apostilované potvrdenie, že cudzinec nie je terorista, sa mi zahmlilo pred očami. Prebrala som sa na to, že na mňa niekto vychrstol studenú vodu a fackal ma po tvári. „Neblbni,“ dohovárala staršia tej mladšej, „ešte nám tu potratí... radšej jej povedz, že to môže poslať aj mailom...“
2. júl 2016
Ahmed sľúbil, že urobí, čo bude môcť... asi ma má naozaj rád...
7. júl 2016
Slovenský prekladateľ z arabčiny si vypýtal za preklady rovných sto eur. Kolky za apostilovanie stáli ďalších sto... Matka vyhlásila, že musíme šetriť, a otec rátal, koľko benzínu si za tie peniaze mohol kúpiť...
11. júl 2016
„Jasné, že svadba bude u nás,“ nepripúšťala matku diskusiu, keď o pár dní prišli posledné Ahmedove papiere a bol stanovený deň „D“. Na sobotu, 23. júla. „Nebudeme predsa vyhadzovať peniaze za nejakú inú krčmu... a aj jedlo bude jednoduché... vypražíme rezne a urobíme zemiakový šalát a bude...“ Dovolila som si poznamenať, že Ahmed neje bravčovinu, ale matka moju poznámku zjavne ignorovala. Takisto ako otcovu, ktorému sa nepáčilo, že matka plánovala z jeho strany pozvať menej hostí ako zo svojej. „A načo tam chceš mať aj bratanca Alfréda?“ zastarel sa. „Alfréd vie po anglicky. Môže byť užitočný, keď sa bude treba dohovoriť s Ahmedom... veď Eva nebude môcť byť všade...“ odbila otca moja neuveriteľne praktická matka a pokračovala v písaní zoznamu. „A ty si niečo vymysli, čo povieme, že prečo tu nie je nikto z Ahmedovej strany...“ vyštekla na mňa len tak mimochodom, ako keby som ja za to mohla. Pokrčila som plecami. S Ahmedom som sa zoznámila v Londýne. V podstate to bolo veľmi jednoduché. Ja som študovala arabčinu a on angličtinu. V jedno sychravé jesenné popoludnie ma našiel v univerzitnej knižnici hrbiť sa nad prekladom arabského textu, ktorý som mala na domácu úlohu, a ponúkol sa, že mi pomôže. Vysoký, štíhly, snedý mládenec sa mi hneď zapáčil ,a tak som ho nechala, nech mi pomáha aj s inými vecami... Cez deň aj v noci... Vďaka jeho intenzívnej pomoci som zoštátnicovala s vyznamenaním a – aj keď si duše na Matrike mysleli niečo iné – stále som nebola tehotná. Aj napriek tomu som však súhlasila s jeho nápadom zosobášiť sa a odísť žiť do Saudskej Arábie. Veď... koniec koncov, poznávať arabskú kultúru, kvôli tomu som tú arabčinu študovala, nie? A keďže Ahmed bol v Londýne na študentské víza, bolo logické, že tam nikto z jeho rodiny nebol s ním. Ani matka, ani sestry... otec mu zomrel počas štúdia a bratov nemal. Tak čo som si mala vymyslieť?! Moja matka je jednoducho šialená...
19. júl 2016
Dnes som si čítala o Saudi na webe. Zistila som, že s tým ropným vrtom to nemusí byť až tak celkom pravda. V každom prípade – lepšie ako tu... Insallah!
20. júl 2016
Zajtra príde Ahmed. Už sa ho neviem dočkať. Priletí Ryanairom do Bratislavy a potom vlakom k nám. Moja matka rozhodla, že sa nepatrí, aby som ho ako nevesta išla čakať, a že má prísť sám... aj s kyticou a prstienkami, ako sa na správneho ženícha patrí. Mám z toho trochu obavy... Ahmed nevie ani slovo po slovensky, respektíve... vie akurát tie neslušné, ktoré pochytil z nejakej hip-hopovej pesničky o našom meste...
21. júl 2016
Moje obavy boli namieste... Ahmed bol na Hlavnej stanici napadnutý bezdomovcami, ktorí ho považovali za imigranta, čo im chce vyfúknuť miesto na žobranie... Zasiahnuť musela až železničná polícia, ktorá Ahmeda zneškodnila v okamihu, keď podľa bezdomovcov chcel vytiahnuť zbraň. Nakoniec sa vysvetlilo, že Ahmed chcel vytiahnuť peňaženku a dať bezdomovcom nejaké peniaze. Vlak však už bol preč... snáď príde tým ďalším a predsa sa vydám... Slovíčko „Insallah !“ začínam používať čoraz častejšie...
22. júl 2016
Ahmed zmeškal ďalší vlak... Dal kufor do úschovne a išiel kúpiť kyticu pre moju matku, keďže povedala, že sa to patrí. Keď sa vrátil, na dverách bol lístok „Prídem o päť minút“. Čakal tridsať minút, a kým dotyčný zriadenec prišiel, ďalší vlak už bol fuč... Chcel odo mňa vysvetlenie, prečo máme na Slovensku iný čas a päť minút trvá až tridsať minút... Nevedela som. Asi sa začnem modliť... Insallah už zjavne nepomáha. Svadba by mala byť zajtra...
23. júl 2016
Daň za to, že matka trvala na tom, aby na svadbu prišiel aj deväťdesiatročný strýko z jej strany, bola podľa mňa privysoká. Keď sme sa s Ahmedom konečne postavili pred pracovníka matriky, prastrýko si začal pretierať oči a vykrikovať: „Niekto ma otrávil... mám halucinácie... vidím dvojmo... dve nevesty...“ Matka sa ho snažila upokojiť, že nevesta je len jedna – a to ja – a že to druhé je ženích v bielej thóbe a šatke na hlave, čo je tradičný slávnostný odev saudských mužov, ale nepochodila a nakoniec museli strýka zo sály vyviesť. Celý svadobný obrad bol následne prerušovaný zavýjaním sanitky a vzrušenými výkrikmi z predsália obradnej siene, keď sa paramedici snažili zistiť, čo strýko vlastne jedol, a následne preventívne nariadili výplach žalúdka všetkým prítomným... Nejdem komentovať, že som si svadobný deň predsa len predstavovala trochu inak... a svadobnú noc tiež, keďže Ahmed – môj teraz už manžel – v snahe neuraziť svojich nových svokrovcov, zjedol na vypláchnutý žalúdok matkine tri rezne a vypil pol fľaše otcovej slivovice, takže po detailnom zoznámení sa s našou toaletou tu momentálne leží vedľa mňa, úplne nepoužiteľný... Vyzerá to tak, že niekedy nepomáha ani modlenie, ani Insallah...
24. júl 2016
Ahmed je nepoužiteľný aj dnes. Kým sme boli s matkou vrátiť svadobné šaty a odniesť výslužku dvom pratetkám, ktoré sa z dôvodu nevládnosti nemohli zúčastniť na svadbe, sused Jozef zase našiel dvere otvorené a objavil sa u nás aj s päťlitrovým demižónom burčiaka. Chudákovi Ahmedovi, ktorý tento nápoj nikdy nepil, pohotovo aj s otcom vysvetlili, že ide o „fresh juice“, výraz, ktorý zjavne pochytili zo slovenských reklám na zaručene pravé slovenské výrobky. V každom prípade, keď sme prišli s matkou domov, otec s Jozefom už boli v povznesenej nálade, zato chudák Amed opäť okupoval našu toaletu... Osobne mám dojem, že v tejto miestnosti nášho bytu určite strávil zatiaľ najviac času zo svojho pobytu. Prejavila som sa ako praktická žena a naštopala som ho Immudionom, čo síce zabralo až tak, že sa presunul do mojej izby, ale takmer okamžite zaspal... Pevne dúfam, že zajtra už opustíme tento byt a konečne prídem o poctivosť... Samozrejme, obrazne...
