Ukážka z diela

Dievča z minulosti

(úryvok)
 
    Ležala som na lúke, prežúvala som steblo trávy a vychutnávala si pohľad na pasúce sa kone. Vedľa mňa si hovel pán Valajza, ktorý dnes vybral pre svoje milované koníky deň voľna a všetky ich vzal na pastvu, aby si oddýchli. Slniečko nám príjemne pripekalo do tváre a ja som mu tú svoju nadšene nastavila. Jedným okom som popritom hádzala po Erdži, ktorá ma privítala s rovnakou radosťou ako vždy. Tlmene zaklokotala, zdvihla chvost do výšky a nozdrami sa mi otrela o hruď. Keď to pán Valajza videl, len skonštatoval, že tá kobyla by mala byť moja.
„A čo máte nové vy?“ spýtala som sa, keď už vyčerpal všetky možné otázky o mne, Miši a Marekovi s Jakubom, o ktorom s úsmevom dodal, že je výborný jazdec, čo ma prekvapilo, pretože som netušila, že sem tiež chodieva. A že vôbec vie jazdiť. Ale asi by ma to prekvapovať nemalo, pretože všetko, čo sa týka jeho, ignorujem.
„Pár nových členov a tiež ti určite neunikol tamten kôň. Je to mexické plemeno azteca,“ ukázal prstom na neďaleko stojaceho vysokého koňa s nádhernou čiernou srsťou, ktorá sa mu v slnečných lúčoch oceľovo-atramentovo leskla.
„Volá sa Berjo. Nechal si ho tu ustajniť jeden z nováčikov. Je krásny, však?“
„To je,“ prikývla som, zahľadená na Berja.
„Tieto azteky sú veľmi živé, veselé a poslušné. Jeho majiteľ na ňom lipne rovnako ako ty na Erdži,“ usmial sa pán Valajza a uprene ma pozoroval, keď som sa postavila a podišla Berjovi, aby som sa s ním zoznámila a pohladila ho po pysku. Pokus o zblíženie prijal veľmi dobre.
„Kone sú úžasné zvieratá,“ pomaly som prehodila, čo vyvolalo blahosklonný úsmev pána Valajzu.
„Už chystáte svadbu?“
„Ešte je čas,“ mávla som rukou. „Ale mama už objednala katalógy svadobných šiat.“
„Ty sa do svadby s Marekom veľmi nehrnieš,“ poznamenal starý pán, až som sa naňho zarazene pozrela.
„Neponáhľam sa. Zdá sa mi to ešte ďaleko. Som mladá, život mám pred sebou...“
     Pán Valajza mlčal, ale jeho pohľad naznačoval, aby som sa započúvala do toho, čo hovorím. Nervózne som si zo strapatých vlasov stiahla gumičku a nanovo som si ich vyčesala do vysokého konského chvosta. Má pravdu, pomyslela som si. Nechce sa mi do toho. Prirodzene, chcem sa stať Marekovou ženou, chcem s ním žiť, ale kam sa ponáhľať? Predsa nežijem v takej dobe ako Ellen, ktorú nahnali do chomúta už v sedemnástich... Potom mi v súvislosti s tým snom napadla ďalšia zaujímavá myšlienka: Ellen tiež miluje kone! Tomu sa povie náhoda. Čo by som dala za to, keby som vedela, o čo tu vlastne ide, čo sa to so mnou deje...
    Ktovie, či sa Ellen vydá? A bude s tým vojvodom šťastná? Zdá sa, že áno. Prosím, ak sa mi ešte má o nej snívať, nech je jej život príjemný. Nech ju Philip miluje a rozmaznáva ako mňa Marek.
„Izabela, zaspala si?“ K ušiam mi doľahol hlas pána Valajzu, chápavo sa na mňa usmievajúc.
„Ehm... nie, len som sa trošku zamyslela.“ Potriasla som hlavou, aby som myšlienky na Ellen Cecilovú nadobro vypudila z hlavy.
Pán Valajza si ma skúmavo premeral, až som sa začala cítiť nepríjemne a radšej sa začala lúčiť, že ešte musím pomôcť Miši s úlohou z nemčiny.
„Dobre, Izabelka, a nezabudni ju pozdraviť. Nech sa zastaví aj s Jakubom.“
„Odkážem,“ sľúbila som, objala som ho na rozlúčku, šla som pohladiť Erdžu a pristavila som sa aj pri Berjovi, ktorý zo mňa nespúšťal živé oči.
     Keď som odišla z klubu, znepokojene som uvažovala, či náhodou pán Valajza nevie čítať myšlienky. V jeho pohľade niečo akoby naznačovalo, že vie, na čo myslím. Vie o celej tej histórii zo šestnásteho storočia. Ale odkiaľ by o tom mohol vedieť?