Ukážka z diela

Dievčatko z veže

(autorský výber)

Ale potom teta Zita rozložila tie svoje večné karty na stole, ukázala na pár z nich a povedala: - Nejaká silná bohyňa. Mesiac! A čo takto Hekaté? Bohyňa Mesiaca? Počúvaj, nevolal sa ten cirkus Hekaté...? Ten, čo minulý týždeň odišiel z nášho mesta? Ajka sa vyplašila. Tie prekliate karty ju skoro odhalili.

Teraz Ajka práve dobehla do svojej izby a vydýchla si, keď zba­dala, že poklad je na tajnom mieste a s ním i pohľadnica z Viedne. Lenže vtedy v lete sa teta Zita, ktorá všetko vytuší, hneď tak nevzdala.

- V takú krásnu júnovú nedeľu je hriech zostať doma. Pôjdeme do lesa, čo?! - priletela k nim ako veľká voda a v ruke držala prútený košík so samými dobrotami na piknik v tráve.

- Vylúčené! Ab-so-lút-ne vylúčené! Ledva stíham termín s projektom! - rázne od­mietla mama.

- Tak pôjdeme my dve s Ajkou. Dieťa je bledé ako bleduľa jarná.

Vyviezli sa tetiným staručkým autom pod les a potom stúpali lesnou cestičkou hlboko do jeho vnútra.

- Dýchaj! Pomaly, uvoľnene dýchaj! Takto! - zatiahla teta nosom a privrela ťažké viečka nalíčené na modro.

- Nemysli na nič iné, iba na svoj dych. Ten si nosíš stále so sebou. Na to nikdy nezabudni. Tvoj dych je tvoj najvernejší a najtichší, najjemnejší spoločník. Keď nie­kedy budeš ustatá od myšlienok, lebo, nemysli si, tie niekedy vedia človeka po­riadne potrápiť, sústreď sa na svoj dych. A dobre sa pozeraj okolo seba! Na nič nemysli, len si všetko všímaj...

Ajka sa na chvíľočku sústredila na svoj dych. Zdal sa jej striebornou nitkou, ktorou má mama vyšitý čierny pulóver. Chvíľu tú nitku cítila v nose, ale potom kamsi zmizla.

- Všetky stromy sú rovnaké, - povedala Ajka.

- Jasné, čo sa dá čakať od dieťaťa z mesta! Si ty už mestské zvieratko! Tak veru! Ale tu si v začarovanom svete!

- Takto na mňa nechoď! Ja už dávno nečítam rozprávkové knižky, teta. Ja mám rada obrázkové encyklopédie... Môžem ti vysvetliť, ako z tohto stromu vyrobia pa­pier. Mám takú knihu, kde som sa to minule dočítala.

- Nie, nie a nie! Nechceš mi vysvetliť, ako stiahnu z chudinky zastrelenej líšky kožu a urobia z nej perfektný golier pre nejakú napudrovanú a krásne navoňanú paniu?

- Líšky sú prefíkané.

- To je hlúpa ľudská povera. Sú len chytré, to je všetko. Inak by neprežili. Pozri sa! - rozkročila sa teta a prekrížila ruky na hrudi ako lesná kňažka. - S útokmi na prírodu zasa nechoď na mňa ty! Ja som jej stará advokátka, vieš? A teraz ti pôjdem ukázať, kde býva lesný škriatok.

Och, vzdychla si v duchu Ajka a pomyslela si, že sa na tomto výlete bude cítiť ako v materskej škôlke.

Veľká a malá postavička sa chvíľu ešte preplietali pomedzi vysoké smreky kde- -tu pomiešané s borovicami, až prišli k prudkému horskému potôčiku. Slnečné lúče, ktoré sa predierali pomedzi vetvy stromov, zažíhali na vode strieborné blesky. Voda bublala a na dne potôčika, priezračného ako sklo, bolo vidno kamienky a vodné rastliny. Vtáčky piskotali ostošesť a teplý vietor olizoval Ajke tváričku. Do nosa jej udreli vône, aké nepoznala nikdy predtým. Na chvíľu sa jej z toho všetkého za­motala hlava. To určite preto sa jej na pár sekúnd zazdalo, že krovie na protiľahlom brehu vôbec nie je krovím, ale že sú to malí mužíčkovia, lesní škriatkovia. Stáli jeden popri druhom a jeden na druhom. Kyvkali sa pritom zboka na bok.

- Vidíš, čo vidím ja? - vydýchla Ajka.

- A čo vidíš? - bola zvedavá teta.

- Vidím, že kry sa iba pretvarujú, že sú krami. Sú to lesní škriatkovia, - šepkala Ajka. A teta šepkala tiež:

- Vidím, že začínaš vidieť neviditeľné. Keď sa v tom vycvičíš, v kvetoch možno uvidíš lesné víly a v stromoch divožienky!

Ale vtedy sa jeden zo škriatkov zatváril strašidelne. Civel na Ajku vypleštenými okrúhlymi očami a potom vyceril zuby ako lovec. Ajka vykríkla a skočila za tetu. Potom jej dlho a opakovane musela opisovať, čo videla na zlomok sekundy.

- Nič sa nedá robiť. Zdá sa, že jeden škriatok nemal dobrú náladu. Podľa toho, ako si ho opísala. Musíme si ho udobriť. Postavíme mu malý oltárik z trávy, ka­mienkov a konárikov stromov.

Teta sa už aj dala do roboty. Ajka len krútila hlavou a ľutovala, že vyslovila všetky tie hlúposti o škriatkoch. Kdesi sa všetci stratili, kry už zasa boli krami. Ale musela uznať, že bláznivý tetin oltárik je naozaj pekný, a tak naň Ajka priložila akýsi kvie­tok, ktorý rástol blízko jej nôh. Potom smelo a uprene pozerala do húštia na dru­hom brehu. Ale nič sa tam už nepohlo.

- Fuj! Je tu hrozne bez-ľud-no, - posťažovala si Ajka, pretože opäť chcela byť trošku drzá ako Šaňo.

Ach, tá teta Zita! Vždy vie popliesť človeku hlavu! napadlo teraz Ajke, lebo si zasa spomenula na tetine reči o dvojníkovi, ktorého má každý človek. Musí si o tom s ňou pohovoriť. Inak nebude mať celý deň pokoj. Vbehla do maminej izby a vytočila číslo tety Zity.

- Haló! Hovorte, prosím, - ozval sa pokojný, len trošku roztrasený hlások Star­čeka v slúchadle.

- Haló, Starček! To som ja, Ajka! Potrebujem súrne hovoriť s tetou Zitou.

- Moja dcéra nie je doma. Uvarila šodó a šla dať z neho ochutnať našej susedke. Vraj bola včera veľmi smutná. Zituška si myslí, že svojím horúcim vínom so slad­kým rozšľahaným žĺtkom obveselí myseľ svojej kamarátky. A čo by si chcela ty, Aju- lienka-lienka? - zasmial sa Starček.

- Chcela by som... ja... totiž... neviem, či ty tomu budeš rozumieť. Teta Zita mi povedala, že každý človek má na svete svojho dvojníka.

- Tá toho navraví!

- Ale... mne by sa to tak páčilo! ja by som náhodou chcela nájsť svoju dvoj­níčku. Poznať ju. Lenže to musí byť strašne ťažké!

- Vieš, čo ti poviem ja? Že je na svete možno niečo ešte ťažšie, ako vravíš ty. A keď to spoznáš, je to, akoby si spoznala dvojníka. Ajke sa od údivu rozšírili oči ako mačke v tme, ledva zašepkala do fialového slúchadla:

-Starček! Nebuď tajnostkár! Co to je?

- Najťažšie je spoznať samého seba! Mne to môžeš veriť! Ja sa predsa potĺkam na tomto svete dlhšie ako moja dcéra.

Keď Ajka zložila slúchadlo, povedala si, že nie je o nič múdrejšia a že Starček s tetou Zitou sú čudáci, ktorí dávajú samé hádanky. Zavolá radšej Darke a pozve ju k nim. Keby tu bol Johnny Hltač! Všetko by bolo iné! Veselé a bezstarostné. Ako jeho kúzla. Ajka si spomenie na chvíľu, keď stála s Johnnym Hltačom pri fontáne. Za hrudnou kosťou ju začalo čudne štekliť.

Presne tak ju šteklilo v hrudi vtedy, keď vyšla s tetou z toho čudného lesa. Teta Zita povedala, že neďaleko je liečivý prameň, ktorý pomáha jej boľavým kostiam a kĺbom. Ajke na terase kaviarne objednala zmrzlinový pohár so šľahačkou a ona sa šla ponoriť do bazéna so zapáchajúcou vodou.

Okolo terasy a cestičiek, po ktorých sa prechádzali kúpeľní hostia, divo kvitli kvetinové záhony a okrasné kry. Ajke napadlo, že sa to iba pretvarujú nejaké roz­právkové bytosti, a že už-už ukážu svoje vlastné tváre. Slnko slablo, vietor naháňal a trhal na franforce silné vône. V diaľke, v drevenom pavilóne, hrala hudba a operná speváčka spievala vysokým hlasom sladkú pieseň1. Ajku čosi začalo za hrudnou kosťou štekliť, položila unavenú hlavu na mramorovú dosku stolíka a v tej chvíli sa v nej vynoril sen.

Kvetinové kry a záhony sa premenili na jaskyňu, spoly plnú vody, z ktorej stúpali horúce pary. Teta Zita plávala horúcim jazierkom a spievala ako operná speváčka:

- Skoč, skoč do jazierka, dievča prvosienka...

Vtom sa v jaskyni ozval smiech. Drobný mužíček tlieskal ručičkami a spieval s te­tou Zitou duet.

Ajka v ňom rozoznala nahnevaného lesného škriatka a celá sa od strachu pri­tlačila o mokrú a studenú stenu jaskyne... Teta Zita priplávala k Ajke, chytila ju pr­stami za hrdlo a chcela ju stiahnuť do vody.

Ajka skríkla a roztvorila oči.Teta Zita sa nad ňou skláňala a prstami jej hladkala hrdlo, aby ju zobudila. Nedojedený zmrzlinový pohár vyzeral ako farebné mlieko. Limonádou sa hostila osa.

Keď Ajka povedala, čo sa jej snívalo, teta ohrnula nos:

- Takú slaboduchú básničku by som nenapísala! Počúvaj, čo mi napadlo včera v noci, keď bol mesiac v splne. Nazvala som ju Záhrada v noci.

Hlinená miska s dažďovou vodou, strmhlav sa do nej vrhá mesiac a pláva celý vesmír...

- To je celá báseň? - vyvalila oči Ajka.

- No, také podobné písali už dávno Japonci, — povedala teta trochu dotknutá. Ajka si ju chcela udobriť:

- Také krátke by sa v škole dobre učili! A urobíš knižku zo svojich básní?

- Nie.

- Prečo nie?

- Pretože ráno neviem po sebe prečítať, čo som v noci napísala, - rozosmiala sa teta. Zobrala pohár s roztopenou zmrzlinou a s chuťou ho vypila.

Darka pribehla desať minút po Ajkinom telefonáte. Spod čiapky jej vykukujú žlté vlasy a modré oči má čisté a ligotavé ako ľadové cencúliky. Studenými prstíkmi schytí Ajku za hrdlo.

- Juj!- zvrieskne Ajka.

- Vonku je ako na severnom póle. Nejdeme sa korčuľovať dolu riekou?

- Mama mi to nedovolí. Nedôveruje tej rieke. Ani ľadu na nej. Vieš, že ma do rieky nepustí ani v lete. Je príliš prudká a celkom zasvinená, hovorí mama, - povie Ajka veselo. Darka prekvapene vytiahne obočie a stisne ústa do malého krúžku.