Vyhľadávanie
(úryvok)
Teraz, keď som po druhý raz u Kristíny — keď sa na ňu dívam, ako umýva riad — u Kristíny, v ktorej mám to najlepšie a už posledné zrkadlo mojej zdedenej krvi, teraz, keď je chvátajúci súmrak medzi všetkými vzťahmi ľudí čoraz rýchlejší a treba učiť oči hmatať v predstihu — že sa neponáhľaš?, rozhodol som sa totiž, že Ti napíšem, ako som šiel ku Kristíne po prvýkrát a ako som sa potom vrátil domov ovanutý smrťou a ako si ma čakala aj so susedou a so všetkými obžalobami.
Potreboval som sa, po tom všetkom — ako prichádzal jeden zlý deň za druhým zlým dňom — znemožniť u Teba, na súde a všade v našom okolí, aby som mohol od Teba odísť. Mám pocit, že na svojom hrdle mám ešte stále Tvoj väzobný, svetielkujúci, fialový obojok, aký mala jedna nádherná čierna doga pred Capella dell’Arena, ako keď som Ťa ešte miloval. Pamätáš?
Ale list budem ďalej písať tak, ako keby som tú cestu ku Kristíne prežíval po prvýkrát.
Neviem, ako Ťa mám po tom všetkom osloviť: prežili sme spolu známoneznámych tridsať rokov a ponúkali sme si navzájom seba samých ako neprečítané knihy, ktoré si síce vzájomne odporúčame, hoci sme sa obávali?, či ostýchali ich čítať. Až konečne teraz sa mi napokon predsa len podarilo po toľkých bezvýsledných mesiacoch zistiť novú adresu Skalenakisovcov a vyhľadať ich rodinu (už nebývajú v East Ende) a zhoda okolností mi umožnila využiť príležitosť pozhovárať sa o našej dcére Eve medzi štyrmi očami s pani Skalenakisovou, ktorá mi zdôrazňovala Evinu bezchybnú starostlivosť o ich deti a tiež zvlášť podotkla, že sa jej Eva nikdy nepriznala ku svojmu vysokoškolskému diplomu. Ani jej manžel Jorgos a ona, Nausikaa, už tobôž nie, vonkoncom nepovažovali Evu za slečnu, čo u nich pracuje ako au pairka, ale skôr za priateľku. Až teraz, keď som si od pani Skalenakisovej vypočul niekoľko poznámok o Evinom správaní u nich prv, než od nich navždy odišla, som sa rozhodol opísať Ti — až do podrobností — moje hodiny pred Eviným zámerom.
O týchto hlavných hodinách môjho života, ktoré nepoznáš, si prehlásila vyšetrujúcej sudkyni za pomoci právoplatného a neprávoplatného svedectva: Tvojej priateľky, čo sa u nás práve náhodou ocitla (a počúvala Evu cez telefón na druhom aparáte), a Tvojej pohotovej nahrávky hlasu našej dcéry, že obidvaja sme patrili do zvieracích kazajok. Eva Ti vyrozprávala — a pritom nie bez posmechu a bezuzdného smiechu —, ako prežila so svojím vlastným otcom príkladné milenecké noci plné všetkých polôh súlože v Holandsku, kde som šiel na konferenciu o zločinnosti mladých ľudí.
Eva sa Ti spovedala, ako so mnou chodila z postele do postele, z jedného hotela do druhého hotela až do dňa, keď jej otec, „teda ja“, po tých nociach prudko starnúci, ale „asi najúžasnejší antický milenec“ — tak sa Eva aspoň vyjadrila — nepodľahol zase svojmu Bohu a nevybral sa do Colmaru za svojou ovdovenou sesternicou. Iba kvôli Kristíne som sa vraj dal zlákať do Holandska a vôbec nie kvôli konferencii. Boh je jeho hlavný motor. Potom dlho-dlho nič a až potom jeho rodová krv.
Tú magnetofónovú pásku som si musel vypočuť dvakrát: druhý raz na súde, a ako vieš, prehrala si mi ju ešte pred pojednávaním. Nič som proti tomu nenamietal. Evina výpoveď na páske — určite si pamätáš — sa končila jej chripľavou vetou: Aspoň raz som ho zbavila na pár dní toho jeho Boha! Keď sa ma sudkyňa spýtala, či je to pravda, že som mal naozaj taký neprirodzený, vášnivý milenecký vzťah so svojou dcérou — lebo sa jej to nechce veriť, pretože som predsa len v dôsledku jej kolega na okresnom súde (v zraku sudkyne bola temná a ústretová chlipnosť), tak som, ako si spomínaš, mlčal a skutočnosť, že som sám právnik, sudca, bola iba vážnou príťažou. Odvtedy som prestal byť sudcom a stal som sa advokátom. Neohradil som sa, ale všetci prítomní čakali v napätí ako nejakí hráči, ako sa budem brániť.
Jela, mám pocit, že Ťa raz zabije osud. (Nie nejakou železnou tyčou a so zrýchleným dychom.) Zabije, pretože Ťa nadchla lož a môj list môžeš okamžite uplatniť proti mne ako vyhrážku. Lenže ja sa tak chytro nevrátim z Francúzska, z Colmaru od Kristíny, a budeš si musieť počkať až do hodín, keď prejdem vzdušnou bránou plnou prievanu na hranici Bratislava — Berg.
Môžem dodať namiesto podpisu: milenec mojej a Tvojej dcéry. Ako Ti o mojej súloži s Evou hovorila do telefónu ona sama. To si chcela počuť a mať to na papieri.
Pani Nausikaa Skalenakisová mi medziiným, v určitom, hoci plachom, no bezpochyby hlbokom vzruchu, čo mal podistým rozvetvený koreň, povedala mimochodom a ja som si jej poznámku povšimol, že s ňou Eva chodila pravidelne k zubárovi a so súhlasom jej ošetrujúceho lekára až do ordinácie a musela držať Skalenakisovú za ruku pri všetkých doktorových zákrokoch, hoci lekár — a sám to priznal — mal len málokedy až takého precitliveného pacienta a musel používať až toľko anestetík.
Skalenakisová sa mi pozvoľna priznala, že raz po návšteve spomínaného zubára poprosila Evu, aby ju doprevádzala do jedného veľkého obchodu so zbraňami, kde si chcela i s dokladom zakúpiť pištoľ alebo revolver, lebo sa neraz vracala domov až po polnoci z kurzu angličtiny, ako učiteľka gréckych robotníkov pokročilých v jazyku, a panicky sa bála znásilnení, čo podľa nej čakali na každom rohu, lebo sa považuje za krásku.
Keď Eve zdelila svoj zámer — aspoň tak o tom vypovedala Skalenakisová — Eva sa vzpriečila a začala svoju zamestnávateľku odhovárať od kúpy zbrane.
Nausikaa Skalenakisová sa mi pozvoľna popriznávala, že ešte nikdy predtým, ani za detstva v Grécku u rodičov a medzi bratmi, nezažila ani nikdy v ďalšom svojom okolí nevidela takú húževnatú nehu, silu nehy, úpornú vrúcnosť, ktorá vraj z Evy doslova sálala, keď jej bránila, aby sa ozbrojila.
Skalenakisová si vraj navždy zapamätala Evinu vetu: ty nie si stvorená pre to, aby ti muži pozerali, ako ti nohavičky obťahujú boky, alebo aby si na plážach pre stonožky obžierala mužov. Ty si stále panna schopná ešte vždy veriť, že Ježiško nosí stromčeky, aj keby si bola ateistka a mala predtým sto mužov! Ty máš stále dušu panny — to je tá tvoja krehkosť, ktorá sa bojí znásilnenia! Tvoju krehkosť, a o tom som presvedčená, by dokázal znásilniť iba tvoj vlastný revolver. Prvým výstrelom by si znásilnila seba samu, akoby ťa znásilnili tí maniaci, ktorých sa tak bojíš!
