Dni radosti

SOĽ ZEME

(poviedka z knihy DNI RADOSTI)

     Jano Vrabec sa vrátil z vojenčiny a už na druhý deň sa doma nudil. Keď bol naposledy doma na krátkej návšteve, zdalo sa mu to všetko poetické, farbisté, útulné. Vtedy svietilo slnko: dnes už od rána prší a to Janovi kazí náladu. Musí pozerať von oknom a nemá na čo nadávať; na vojenčine sa vždy niečo našlo a našiel sa aj kamarát, s ktorým si mohol nadávať. Všetci vojaci krátko pred odchodom do civilu majú pocit, že ten odchod je najväčším prelomom v ich živote. Pred očami na stráži alebo pri utieraní kamennej dlážky kuchyne majú mnohé epizódy mazákov, odchádzajúcich do civilu. Čarovné slová „za pár“ sa nedajú vytrhnúť z vojenskej duše; tradícia metra, potieraná osvetovými dôstojníkmi, je možno taká stará ako vojna sama. Veď načo je vojakovi našej armády, kde každý vie čítať a písať, krajčírsky meter, z ktorého sa stopäťdesiat dní odstriháva deň po dni jeden centimeter? Je to iste tradícia z čias, keď vojaci nepoznali abecedu, ba keď ešte ani kalendáre neboli. Janovi bol meter smiešny, vždy keď mal odstrihnúť z neho centimeter, keď bolo „za tri“, kdesi meter stratil.

     Na ceste z vojenčiny pocítil náhle strach zo života. Bude sa musieť oženiť. Jeho dievča, doteraz neskúsené v láske a v živote, Margita, mu v poslednom liste naznačila, že by rada bola jeho ženou. Písala doslovne: „Keď sa vrátiš do civilu, všetko bude iné. Aj ja budem inakšia. Hneď musíš prísť k nám, ukázať sa! Otec je na Teba zvedavý, aj matka. Určite budú Tvojimi dobrými priateľmi!“ Prečo, pýta sa Jano, rozoberajúc v duši slová svojej priateľky.

     Jano došiel domov, lebo inak sa nedalo, ale k Margite sa mu akosi nechce. Iná vec je písať si listy, iná vec je prísť na oficiálnu návštevu. Napísal Margite pohľadnicu, len tak zo žartu, keďže nemal komu napísať, a ona mu hneď odpovedala obšírnym listom: ako keby už mala skúsenosti s vojakmi. Ako keby odjakživa písala nejakému vojakovi listy, pravda, nie Janovi.

     Druhá stránka Jana tiež ťaží: keď sa ožení, iste budú chcieť stavať dom. To už je taká rodina, ktorá stále stavia. Margitin otec povie: „Obaja sme murári, máme to zadarmo.“ No nový dom bude musieť byť na novom pozemku, lebo dom, kde býva Margita a jej rodičia, to je samá prístavba, múriky, betón, tam sa už nezmestí ani psia búda. A nový pozemok, to sú veľké peniaze... a ... Janovi sa nechcelo ani oči otvoriť, tak ho desil budúci život. To má trest za to, že nechal na vojenčine jedno dievča. Nebol by ju nechal, keby mu ju neboli bývali priatelia ohovorili. Nič z toho nebola pravda: no Jano už nemal dosť síl jej povedať, aby pokračovali v tom, v tej láske, ak sa to dá nazvať láskou, to chodenie po nociach a stískanie sa v tmavých kútoch, bez pokoja, bez tepla. Muži sú klebetnejší ako ženy. Bolo tu nebezpečie, že Jano sa stane terčom posmechu, ak to dievča z vojenčiny, bývajúce v dedine neďaleko mestečka, kde Jano mal posádku, nenechá. A morálka medzi vojakmi na izbe sa zakladá na princípe hanby viac ako všetky morálky, i s tými najprudérnejšími dokopy. Teraz sa mu to vypomstí. Jano vidí oči toho dobrého stvorenia, ktoré malo krásne meno Perla, vidí jeho vernosť, prítulnosť a šporovlivosť. Čo keby jej napísal? Je to síce ďaleko, ale listu je to jedno.

     Jano si sadá za stôl a chystá sa písať list. Napísal prvú vetu a vtedy vošiel do izby brat Karol, vystrel pravicu a víta vojaka doma. Vyrušený Jano skrýva list, opiera sa o stenu a praje si len jedno, aby brat čo najrýchlejšie opustil miestnosť. Ale brat si sadá na Janovu posteľ, utrie si mokré vlasy, prejde si oholenú tvár prstami a povie ako človek, ktorý prišiel do divadla, alebo nie do divadla, ktorý ako keby prišiel na súd, kde už len naňho čakali: „Tak rozprávaj!“ Jeho bezočivé oči si prezerajú miestnosť a vidieť, že nechce počúvať, ale mávať rukou a mladšieho brata Jana poúčať a vysmievať sa z jeho hlúposti, ktorá sa musela, podľa Karolovej mienky, na vojenčine nejako predsa len prejaviť.

     Jano nemá síl, aby provokatívne mlčal, nie, rozpráva. Brat Karol sa smeje, kedy-tedy mávne rukou, dajúc najavo, že Jano robil zle, že mal inak. Karola rozohreje vlastná nadradenosť, pošle dcérku po pivo s rumom. Zapáli si poslednú cigaretu, balíček hodí do Janovho popolníka. Karolova žena nazrie vyčítavo do izby, hľadá fľašu. Karol prísne vykríkne: „Čo nedáš pokoj! Veď je nedeľa!“' Žena sa vzdiali, Karol sa pohodlnejšie usadí na posteli a vydychujúc tabakový dym, začne rozprávať svoj príbeh. Je to dlhé, Karol nezabudne robiť pauzy, kde naozaj bolo ticho, ponáhľa sa tam, kde sa ponáhľali stroje, dáva to najavo veľkými posunkami, sipením, buchotom pravou nohou. Príbeh nemá konca, lebo len čo prídu napríklad hrdinovia do kasární, Karol povie: „Prídeme do kasární. Déveťák nič. My sme tomu čatárovi nič nepovedali. A ten mal práve mať službu. Ten déveťák si ho zavolal, a keď prišli na rotu, hovorí Piťoškovi...“ Tu Karol urobil pauzu a zahodil ohorok do popolníka. „Vojáku, jak jste to mohli udelat? A ten nič. Stojí v pozore a my sme skoro pukli od smiechu. Máte deset dní po službě. Provedu! No ja som sa už skoro pošťal.“

     Vtedy doniesla Karolova dcéra pivo. Švagriná rozložila poháre a sama si naliala a postojačky počúvala svojho muža. Odpúšťala mu jeho hlúpu papuľnatosť, lebo si myslela, že všetci muži sú takí, keď hovoria o vojenčine. Vtedy zahrmotalo na ulici auto a o chvíľu vošla k Vrabcovcom návšteva. Najstarší brať s deťmi a so ženou. Niesli fľašu vodky. Najstarší brat sa hodil do náručia Janovi a stískal mu líca. Bol to najstarší brat Frolo, už tučný, skoro dedko, jeho dcéra sa už-už mala vydávať. No nevydala sa, lebo snúbenec utiekol do Austrálie s nejakou ľahkou ženskou. To bola tragédia rodiny Vrabcovcov. Teraz už museli do Janovej izby doniesť aj stoličky. Frolova žena bola dáma, ale veľmi zničená, strhaná, s krátkymi vlasmi, ktoré jej nedodávali výraz športovkyne, ako sa domnievala, ale výraz mužatky. Jej mongoloidné oči si skúmavo prezerali Janovu pleť a potom priložila svoje pery na Janovo líce. Janovi prebehol po chrbte mráz. Karol tiež dal švagrinej bozk, no bez pocitov, aké mal najmladší brat, naopak, mohol mierne pohnúť k zamysleniu svoju poctivú ženičku, ktorá vo všetkom, podľa Karolových slov, videla len hriech. Karol sa bozkal so švagrinou s výrazom ľudí, ktorí prinesú na kúpalisku nejakú novotu do vody a správajú sa, ako keby ju boli poznali už v plienkach.

     I Frolo bol zvedavý na Janovu vojenčinu. No viac-menej povrchne pokýval hlavou, keď sa od Karola dozvedel, že Jano bol na vojne smoliarom, a taktne, lebo mal Jana rád, a to sám nevediac prečo, prešiel na otázky o budúcnosti. Najprv radil šporiť. Založiť si vkladnú knižku. Každý halier sa neskôr zíde. Potom, keď prídu roky, peniaze chýbajú. Potom človek viní rodičov a súrodencov, že mu nechcú pomôcť. Sami však nemajú, respektíve museli si nahonobiť. Otec bol na nich prísny, prísnejší, ako je zvykom: Jano už poznal otca ako mierneho a dobráka. Prečo by nie, keď ohluchol. Už ani nemohol všetko v rodine sledovať. A matka; tá nedala bratom vôbec nič. Pravda, ďakujú rodičom za výchovu. Takú výchovu by mala mať dnešná mládež...

     Jano uvažoval, čo bráni Frolovi, aby svoje deti nevychovával v duchu svojich predkov. A pomyslel si, že rodina, to je samé pokrytectvo, samoľúbosť, faloš. Musí od nich ujsť, v ich pazúroch sa nemôže mať nikdy dobre.

     Karolova žena zohriala obed, pripravila stôl a zvolala všetkých na večeru. Frolo položil ešte stále zapečatenú fľašu vodky na stôl a čakal na vhodný okamih, aby jej otváranie vyniklo. Bolo mu ľúto len tak to vyslopať. Preto povedal svojej žene: „Choď už zavolať starých, kde sú vlastne?“ Karolova žena pošepla: „Prídu,“ a bojazlivo pozrela na muža. Karol sa spýtal: „Kto bol po nich?“ Žena mávla rukou a tlačila hostí k stolu. Jano sa ozval: „Nemáme ich ešte raz zavolať?“ Frolova žena s tým súhlasila. O nejaký čas prišiel starý Vrabec, ale bez ženy. Všetci kričia: „Kde je matka,“ a Vrabec len mávol rukou a povie: „Nejde, nechce sa jej.“ Sadá si za stôl a automaticky sa púšťa do jedla. Frolova žena, ktorá mala vždy dojem, že na dedine, i keď je to niekoľko kilometrov od krajského mesta, sa vždy nájdu veľmi originálni ľudia, mala zasa jeden úlovok. Videla, že ešte panuje archaický patriarchát, že otec, hlava a rodič, bez okolkov začne jesť, nečakajúc na ponúkanie, nevšímajúc si pohľady dospelých detí...

     Tento etnografický postreh našu paniu celkom rozcítil. Už-už sa chcela otca spýtať, ako sa cíti, keď sú zase všetci spolu, keď všetci synovia, vrátiac sa z vojny, sadajú s otcom vedno za jeden stôl ako chlap s chlapom.

     Starý Vrabec dojedol polievku a zahľadel sa na Jana. Po chvíli synovi hovorí: „Bolo tu to dievča, tá Margita. Mihla sa dvorom, pozdravila ženu, a už jej nebolo. Čo nejdeš za ňou?“

     Bratia, počujúc otcovu reč, sa veľmi začudovali. Ako sa len ten otec zmenil! Keď sa oni mali ženiť, matke a jemu nebola po srsti nijaká nevesta. A teraz, hľa, ani ju nepozná, oni sami nevedia o ničom, a posiela chlapčeka na vohľady. Jano sa zapýril, nevedel sa vymotať slovami zo svojich pocitov, jazyk akoby sa mu prilepil. Je však aj hrdý, že otec s ním takto hovorí. Frolo sa vyjadrí: „Hja, veru, Jano má frajerku!“ Jano povie: „Nemám. Čo to hovoríte... Ja o ničom neviem.“ Ale otec sa na syna osopí: „Akože nevieš? Veď som sa rozprával s jej otcom. Ako to, že nevieš, keď on vie všetko?“ Všetci sa smejú, čakajú prudkú debatu. Frolova žena je celkom vo vytržení: toľká otvorenosť vo vzťahoch, toľká bezprostrednosť – tomu by ani jedna z jej kolegýň neverila, že to ešte u nás existuje. Už nemôže vydržať a vyjadrí sa prvá: „Nuž, Janko, za lásku sa hanbíš?“ Slová vyvolali úsmevy, ale Karolov úsmev bol nepríjemne zaliečavý, bola v ňom závisť alebo čo, a Jano si všimol najviac tento úsmev. Karol povie: „Nuž čo, bývať majú kde, keď budú potrebovať, postavia si aj nový dom. Zať murár, svokor murár. To my sme museli zháňať remeselníkov...“

     Otec škaredo pozrel na prostredného syna, buchol po stole, až zarinčali poháriky, v ktorých našťastie ešte tá Frolova vodka nebola, a povie: „Vy darebáci jedni! Remeňom som vás musel hnať do učenia. S matkou sme museli kravy napojiť, všetko okopať, od jesene sme na družstve robievali až do noci... ani vidieť vás už nechcem.“

     Frolo rýchlo nalial do pohárikov a chlácholí otca. Tomu však hnev prešiel, skôr než dopovedal. Už dávno sa nevedel poriadne nahnevať. To už mu len tak slová na jazyk prichádzali, ako dávno zabudnuté zvuky, vynárajúce sa v duši len niekedy. I vtedy, keď sa otec práve nehneval: zanadával si aj večer, keď ho komár poštípal, a nadával na toho komára ako na synov teraz.

     Deti starších bratov, nabažené hier na dvore, prišli naraz dnu a sadajú si za stôl. Dedo na ne nedôverčivo pozerá a obracia vodku do seba. Frolov sedemročný syn podíde k dedovi a povie: „Dedo, dajte mi päť korún.“ Dedo šmátra po vreckách, nenájde nič, povie: „Zajtra ti dám.“ A viac si vnuka nevšíma. Má ho po krk, mali by chalana naučiť móresom. Dedo ponúkne synovi Janovi vodku a povie mu: „Tak ideme.“ Jano najprv nerozumie, ale ostatní pochopiac súria: „No, pravdaže, Janko, prečo nie? Len choďte, starí budú radi. Aj dievča!“ Jano to už nevydrží, vyskočí a vybehne von na dvor. Ešte popŕcha, ale na západe sa už trhajú mraky. Janovi zíde na um, že by sa mal kamsi pustiť, peši, niekam do hôr, preč od ľudí. Takto si z neho uťahovať! Ako si to môžu dovoliť? Jano vyjde na ulicu, postojí predo dvermi, pozrie aj na dom, kde býva Margita, ale nutkanie ísť k nim a vyhovieť otcovej žiadosti, to nutkanie zaženie. Nahmatá v saku peňaženku s občianskym preukazom a ako starý poctivý veterán, ktorý si chráni doklady ako zástavu, pustí sa ku krčme.

     Ale neprejde ani desať krokov, keď vyjde z bočnej uličky Margita. Tak predsa sa len budú musieť stretnúť. Margita sa usmieva, ale vážny Janov pohľad, zreteľnejší, čím sú k sebe bližšie, zamrazí dievča až na dne srdca, vyľaká ho. Margita povie prvá: „Ahoj, Jano.“ Jano povie to isté: „Ahoj, Margita.“ Takmer by sa nebol pri nej zastavil; no zúfalé dievča urobí mimovoľne taký pohyb, že jej spadne kabelka, zohýna sa po ňu, Jano pomáha, obaja sú teraz celkom blízko seba. Janom prejde vlna súcitu, vidí, že ukrivdil Margite, keď ju chcel zradiť listom, ktorý mienil dnes napísať tomu dievčaťu z posádky, tej Perle. Pýta sa: „Kde si bola?“ Margita povie: „Nemala som čo robiť, bola som za kamarátkou, spolužiačkou, nebola doma, idem späť. A ty kam ideš ?“

     Jano, vážiac, čo má povedať, povie pravdu: „Do krčmy.“ Ten istý úsmev, ktorý majú všetky ženy, počujúc slovo krčma, sa zjavil aj na Margitinej tvári. Janovi sa to nepáčilo, prešiel ho už súcit, povie stroho: „Vraj... ale neviem, či to je pravda... si bola u nás? Na dvore, vraj... Otec mi povedal.“

     Margita sa smeje, je rada, že rozhovor pokračuje. Na dvore však nebola, ako by mohla tam ísť, k nim, keď on ešte nebol u nich... Ako si to ten jeho otec všetko mohol vymyslieť! Ale Jano verí viac otcovi. Aby Margitu posmelil, povie: „Ja som u vás už bol, pred vojenčinou.“ Margita sa nedá: „Vtedy som bola ešte... malá... chi ... školáčka.“ Janovi blysne hlavou, že by jej mal teraz povedať, že sa na vojne zasnúbil. Tá by spadla na zem. A mal by pokoj. Ale chce pokoj? Túto otázku si v podvedomí položil ihneď po Margitiných slovách: „No, idem. Otec klamal. Dobre sa zabav.“ Po týchto slovách mu bolo jasné, že v krčme sa nezabaví. Bolo mu jasné, že sa musí zdržať čo najdlhšie s Margitou, že to bolo jeho cieľom odjakživa. Ale ako napojiť všetku tú nehoráznu túžbu na dnešný deň a na všetky otcove lži? Môže vari proste povedať: Idem k vám? Jano je smoliar, nevie žiť: prečo nepovie, aby išli niekam do lesa, na lúku, vôbec, po dedine sa prechádzať sem-tam, ako to robia iní mladí ľudia? Margita pokročí, chce ísť, a Janovi ešte stále nemôže z jazyka odpadnúť slovo výzvy, ponuky. Keď dievča vykročí, pozdraví, Jano sa k nej prosto pridá a chvíľu bez slova vedľa nej kráča. Margita spomalí, skúmavo sa pozrie mládencovi do očí, pozerajúc kamsi na hory, kde sa trhajú nezvyčajne hrozivé mraky, neútulné a chladné, a sama sa odváži povedať: „Ako si sa mal na vojne?“ Jano mávne rukou, povie slovami, ktorými jeho vojenčinu ohodnotil Karol: „Ale... samé také... ťahanice... nič zvláštne.“

     Zo dvora, skadiaľ pred chvíľou vyšiel, sa vyhrnú deti, Janovi synovcovia a netere. Zase si vymysleli nejakú divú hru, pridali sa k nim i susedia a druhí susedia, je ich ako maku. Ten, čo si pýtal od deda päť korún, najväčší spomedzi detí, uteká popredu ako škopec, ako cap, máva nad hlavou tomahavkom, piští a ukazuje na strom v diaľke, ktorý v jeho fantázii nateraz zohral rolu nepriateľského tábora. Ostatné deti za ním utekajú, ale nevedia, čo z toho behu bude. Niečo už bude.

     Našej dvojici prichodí nazrieť i do vrabcovského dvora. Tam sa motká otec so staršími bratmi. Obaja otca držia pod pazuchami, tlačia ho nahor. Otec pil viac ako treba, teraz sa nevie dostať dozadu, kde býva so svojou ženou. Jano s kyslým úsmevom ohodnotí situáciu, hanbí sa za otca i za bratov, povie Margite: „Musím ísť...“ a zakričí: „Čo sa stalo?“ Karol pustí otca a chytá Jana, plačlivo hovorí: „Otec... otec nám... že nie sme jeho... že sme...“ Otec, zazrúc Jana, vytrhne sa staršiemu synovi, objíma Jana a povie: „Tomuto dám všetko! Jeho sú peniaze!“

     Keď švagriné uvidia Margitu, volajú ju do domu a zatvárajú bránku na ulicu. Medzitým šibal otec ujde dozadu, kde býva so svojou ženou, a tam sa zamkne. Otvorí okno, vykloní sa na dvor a strúha synom mrkvičku. Frolova žena je znechutená. Všetka čistota zážitku sa zmazala zásluhou sprostého alkoholu. Rezignuje, pridá sa k švagrinej, ktorá už nalieva Margite posledné kvapky z fľaše, núka ju sadnúť si... Margita, poučená všelijakými poviedkami zo života, zaujme stoický postoj. Usrkne si vodky, počúva zvuky zo dvora. Bratia tam stoja pod oknom a každý svojím spôsobom vydiera otca, aby povedal pravdu. Ani Jano sa nevie odpútať od sily sprostej chvíle, podmanila si ho, pridáva sa k bratom a sám nevediac vlastne prečo, volá otca, aby vyšiel a pokračoval v dialógu. Vedľa otca sa zjaví matka a zvedavo, radostne sa zdraví so synmi. Frolo modliká: „Mama, otec je opitý, aby nevypadol z okna. Drž ho a otvor dvere. Musíme sa ešte porozprávať.“

     Otec však drží v ruke kľúč. Kľúč mu spadne, Karol ho berie a odomyká byt; otec nadáva; len čo sa otvoria dvere, otec vybehne na dvor a beží k neveste, Karolovej žene. Bratia vojdú do domu. Frolo hneď otvára skriňu a prehľadáva ju. Matka ho zadŕža: „Čo hľadáte? Čo sa stalo? Čo hľadáte, slivovicu? Tá je v kredenci.“ Matka prináša slivovicu, ale Frolo sa nedá pomýliť a rázne povie, sadnúc si do kresla: „Kde je tých päťdesiattisíc?“ Matka nechápavo pozerá na synov. Jano sa zahanbí, ide na dvor. Karol nájde vkladnú knižku, otvára ju – ale to nie je to. Je na nej len tridsať korún. Karol povie prísne matke, mávajúc jej pred očami vkladnou knižkou: „Nechcem vaše peniaze, ale nemôže sa stať, aby ich dostal Jano sám. Ja som ešte nevyplatil Frola za dom, peniaze potrebujem viac ako Jano, a preto, ak máte vkladnú knižku na päťdesiattisíc, musíte ju rozdeliť na tri časti. Jano je slobodný, čo potrebuje?“

     Matka si ich prezrie, pokýva hlavou a povie: „Vy ste sa zbláznili? Odkiaľ by sme vzali toľké peniaze? Kto vám to povedal?“ Frolo skúmavo pozrie matke do očí, uverí jej, ale je veľmi nahnevaný. Matka pokračuje: „A či nepoznáte otca? Ten pravdu povie, len keď sa pomýli.“ Bratia, poznajúci otca, berú vážne matkin argument, napijú sa slivovice, vyklonia sa z okna, či náhodou nepočúva aj Margita, ktorú stihli zazrieť na dvore, a keď tam uvidia Jana, zlosť ich prejde, pochopia, že dobrý otec chcel zakryť výčitky svedomia, prameniace z toho, že nemôže už dať Janovi to, čo im, zavolajú Jana dnu a núkajú ho, aby upevnili priateľstvo, ktoré sa malo rozbiť pre peniaze. Karol sa aj tak vyjadril povediac: „Tu boli stále len hádky o peniaze a o stravu. Nikdy sme nezažili to, čo iní ľudia, iné deti. Stále sme museli počúvať otcove ponosy: nikdy nemal peňazí, nikdy sme nemali také hračky ako iní, len preto, lebo všetko išlo na gazdovstvo, čert aby ho vzal. Janko môj drahý, ty môžeš ďakovať Bohu, že otec vstúpil do družstva. Ty si už nezažil to dedinské držgrošstvo, sporenie, tú hanebnú chudobu! Oženíš sa, budeš mať deti, a tie už nebudú vedieť o ničom. Je tak?“

     Janovi, i keď je mu to všetko veľmi vzdialené a ľahostajné, vojdú slzy do očí. Nevie sa zmieriť s chladom a bezcitnosťou bratov, ktorí nevidia v rodičoch svojich najbližších, ale len dvojicu, ktorá mala s nimi trápenie, a nakoniec nijaký osoh v gazdovstve. Je zdesený, či aj on nie je taký vypočítavý, a nejako, hoci nejasne, sa mu tento cit zleje s nespravodlivými úmyslami, ktoré jeho myseľ premieľala, keď uvažoval o Margite. Rád by mnohými jemnými slovami zahrnul toto dievča, ktoré očakáva od neho lásku, manželstvo, rád by jej ukázal týchto nešťastných bratov, ktorí sú v zajatí túžob po peniazoch. Ale nemá slov a ani sa nevie zdvihnúť z tejto stoličky, je malátny, áno, je opitý, otrasený, musí buď hneď zomrieť, alebo utiecť, alebo niekoho stĺcť. Zdvihne ruky nad hlavu a hrozivým hlasom zaplače. Do izby sa vráti otec, už pokojný, s Frolovou ženou a s Margitou. Matka je zrazu celkom iná: stíska Margitu, volá ju nevestou, tisne medzi stôl a Janovu stoličku ešte jednu stoličku, aby mladí sedeli pri sebe. Jano uhýba, dovoľuje Margite sadnúť si, motá sa mu pred očami celý deň vyzerajúci ako dlhá vojenčina. Jano skloní hlavu na Margitine kolená, tá sa napriami, nevie, čo má robiť, komicky si odkladá kabelku na stôl, cúva. Stolička praská, ale nepovolí. Jano zostane na kolenách svojej priateľky, tuho zaspí. Takto ho zastihne i Margitin otec, ktorý vojde, predtým zaklopúc rázne na veraje. Margita bojazlivo vstane, nechajúc odkväcnúť hlavu, a sadá si na inú stoličku. Margitin otec je spokojný, ktovie, čo všetko si myslel. Janov otec, starý Vrabec, pristúpi k nemu a vážne mu podá ruku. Dlho si držia pravice ako kamaráti, ktorí sa nevideli roky. V tom stisku ruky je niečo velebné, ale i humorné vzhľadom na to, že Margita sa chystá odísť, ale jej otec si sadá, ešte stále sa držiac Vrabcovej ruky. Margitin otec povie: „Nehnevajte sa. Videl som, že Gita sem vošla, počul som hurhaj...“ Vrabec-otec povie: „A čo si si myslel? Že ju bijeme?“ Margitin otec: „Božechráň! To som ani nikdy nepovedal, ani nepoviem.“ Margitin otec pokračuje: „Ak to chceš povedať, mne je to jedno. Prečo by si to mal predo mnou skrývať?“

     Vrabec-otec na to vojde do komory, prinesie vkladnú knižku, položí ju na stôl pred Margitinho otca, povie: „Nazri dnu, neboj sa!“

     Margitin otec pootvorí vkladnú knižku a pochvalne píska. Frolo a Karol sú veľmi zvedaví, naťahujú ruky ku knižke, ale otec ju skryje, zatrasie Janom a kričí: „Tu je! Zobuď sa! Toto je tvoja knižka! Vezmi si ju hneď a nikomu ju nedaj!“ Jano sa preberie, prevezme dokument, nerozumie ničomu. Otec mu znova vysvetľuje okolnosti, priťahuje i Margitu, ukazuje jej knižku. Margita chtiac-nechtiac nazrie, a Karol sa je pýta: „Čo to znamená? Koľko je tam?“ Margita spýtavo pozrie na otca-Vrabca, ten sám povie: „To je tých päťdesiattisíc. Sú Jankove a jeho ženy, tu tejto krásavice Margity. A vy ani muk. Vám sa neušlo...“

     Karolova žena zaprotestuje: „Otec... ale... to sa tak... môže ?“

     Margitin otec je znechutený. Povie dcére: „Poďme. Sú všetci ako štuple nacecaní.“

     Frolo mu povie prísne: „Starý, nemáte hádam celkom pravdu. Nemali by ste sa do všetkého miešať. My sme nedostali po vojne na nový dom a na novú stodolu, my sme všetko museli oddrieť týmito rukami. A preto sú tie peniaze aj naše...“

     Margitin otec povie: „Povedal som, že nie? Budete stále len potrimiskári, lebo neviete gazdovať. Čudujem sa dcére, že sa vôbec dala dokopy s týmto...“ Jano zdvihne unavený zrak a usmeje sa na nádejného svokra. Plne uznáva jeho slová, ale nevie a nemôže to teraz povedať. Margitin otec pokračuje: „Chceš tu zostať? Čo stojíš, poďme!“

     Margita a jej otec sa odoberú. Len čo odídu, stará Vrabcová povie: „Vždy bol takýto! Je to arizátor, kulak, nepriateľ chudoby. Syna má inžiniera, ale to bol najsprostejší žiak na vysokej škole. To vieme. Nič sa neboj, Janko, príde aj na takých mráz.“

     Jano zamrmle: „Nech. Mne to neprekáža. Ja odídem z domu.“

     Karol povie bodro: „Tu to máme! Zase budú spory. Ale čo sme krokodíly, že sa nevieme dohodnúť?“

     Frolova žena podotkne: „To sú veci, ktoré by mali prísť aj na súd. Myslím, že by ste sa mohli radšej sami dohodnúť.“

     Po jej slovách zavládne ticho. Bratia ukradomky zazerajú na otcovo sako, kde je skrytých päťdesiattisíc, a najradšej by boli, keby ich našli po otcovej smrti. I Frolovi, i Karolovi tanie mysľou táto eventualita a cítia sa zaskočení vysokým otcovým vekom. Iní v jeho veku sú už dávno pod drnom. Frolo povie: „Nuž poďme, deti sú už iste hladné.“

     „Ak im dáš peniaze, potom sa na teba vykašlú,“ povie matka.

     Frolo a Karol sa radia a najviac sa im páči návrh Frolovej ženy, aby dali otca vyšetriť u psychiatra. Tento návrh oboch bratov zaujme. Keď Frolo so svojou rodinou sadá do auta, už rozhodli, že urobia v meste všetko potrebné. Otec, možno dojatý vierolomnosťou synov a možno i z vlastného uváženia, ide ešte v ten večer dopredu, ku Karolovi, a tam mu zmierlivo povie: „Tie peniaze si nezaslúžiš. Nasporil som ich potom, čo si sa oženil. Tvoja žena mi ani na pivo nedá.“ Otec sa rozohní, Karolova žena mu skočí do reči: „Načo vám budem dávať, keď máte päťdesiattisíc!“ Otec pokojne pokračuje! „Hovorím obrazne. Nedáš mi ani polievky, nepraješ mi života. Všetko bude Janovo.“ Jano mávne rukou: „Nič nechcem. Ja sa nebudem do smrti hádať s bratmi o pár tisíc. Nechcem nič.“

     Otec ide spať. U Karola panuje stiesnená nálada. Ani Jano nemôže spať. Teraz, keď si všimol, že Margita je celkom pekné dievča, ktoré by si hneď vzal, príde takáto mrzutosť! Všetko naruší, všetko vezme do rúk diabol. Ako dobre bolo na vojenčine, kde peniaze nehrali nijakú rolu! Komu by napadlo, že dnes jestvujú takéto spory. Neuveriteľné. Najlepšie by bolo zmiznúť niekam do Ostravy, tam žiť bez akéhokoľvek rodinného puta, myslieť na robotu, mať ženu... hej. A vlastne čo mu bráni, aby šiel k Margite a vážne jej navrhol manželstvo? Načo to odkladať?!

     Musí tam ísť ešte dnes. Veru ide.

     Jano si oblečie nové šaty, umyje si ruky, pozrie do zrkadla a vytratí sa z domu.

     U Margitiných sa svieti, počuť zvuk televízora. Jano stojí pod oknom, dodáva si odvahy. Stláča kľučku, brána je zamknutá. Už chce zabúchať, potom však nahmatá na veraji zvonček, stisne ho, pustí a srdce mu začne búchať tak hlasno, až sa bojí, aby nezamdlel. Otvorí sa brána, je tam Margitin otec. Pýta sa: „Kto je? Aha, to si ty? Poď ďalej!“

     Jano vojde dvorom, kde sú samé kvety, oleandre, primotá sa krásny pes, otrie sa o Janovu nohu. Vojdú do predsiene, kde je ešte krajšie. Na stene dvoje parohov, obrázky z poľovačiek, všetko čisté a úhľadné. Na stolčeku zbadá Jano telefón. Srdce mu stále búcha, potí sa. Medzi dverami sa zjaví Margita v bielych priliehavých nohaviciach, v blúzke. Nie ako iné ženy doma... Jano rozpačito zamrmle:

     „Došiel som...“

     Margita ho preruší: „Poď dnu, nestoj vo dverách.“

     Jano sa zvíta i s Margitinou matkou, tá mu podá milo ruku a ide si sadnúť znova pred televízor. Otec spýtavo pozrie na dcéru, tá pochopí a povie Janovi: „Poď, budeme pozerať na televíziu. Je pekná hra.“

     Jano ako vo sne vojde do izby, kde panuje prítmie, prerušované nečakanými zábleskmi svetla, keď celá izba akoby vzbĺkla. Janovi nezišlo nikdy na um, že svetlo televízie tak silno kolíše; veď na vojenčine pozerali program pri plnom svetle, v izbe mužstva, niektorí vojaci hrali šach, iní písali listy alebo prosto sledovali televíziu len jedným okom, nudiac sa a mysliac na celkom iné veci. Tam aj debatovali potichu v kúte: Janovi zišlo na um, že Margitini rodičia budú pozorne sledovať celý program, že nejaké iné reči sú celkom vylúčené – a to ho viac potešilo, ako zarmútilo. No matka po chvíli, keď sa dialógy v hre stíšili, povedala: „Ako si sa mal na vojne?“ Jano sa usmial, a nie preto, že by zaregistroval smiešnosť dnes už vari po piaty raz opakovanej otázky, ale preto, lebo celkom zabudol, že ide sem na želanie Margity a po dohovore s ňou. V každom liste písala – a ako vidieť, rodičia museli aspoň tušiť obsah listov –, aby prišiel na priateľskú besedu. I na fotografiu, ktorú mu poslala, napísala: „Dovidenia doma!“ Jano povedal: „Bolo to dlhé, únavné. Ale už to mám za sebou.“

     Našťastie dialógy televíznej hry znova začali byť dôležité, a tak sa mohol Jano odmlčať. Keď ukradomky pozrel na Margitu, na jej mladú a krásnu tvár, na knihy v poličke, dušu mu stisol strach. Strach z toho, že táto žena ho asi nikdy nebrala celkom vážne a písala mu len zo súcitu, ktorý až teraz pochopil – doteraz o ňom vediac len od priateľa, ktorý hovoril, že mu akási vysokoškoláčka písala celý rok, ale keď ju navštívil, zoznámila ho so svojím snúbencom... Jano sa zhrozil. Čo ak je aj Margita zasnúbená a berie ho len ako priateľa z detstva? Vtedy mu na myseľ zišlo otcových päťdesiattisíc, a akokoľvek túto predstavu zaháňal, stále sa mu vracala pred oči. A navyše títo dvaja, možno už aj jej matka, vedeli, čo sa všetko v tej rozháranej Vrabcovej rodine dnes odohralo. Hoci nemohol v tejto chvíli pochopiť, že starí sa pourážali, cítil zrazu pevnosť, istotu, vďaku k otcovi a matke. I bratom teraz odpustil. Cítil sa ako vojvodca, ktorý zrazu dostane správu, že má istejšiu nádej na víťazstvo ako jeho súper, lebo mu práve boli oznámili, že jeho krajina vyhrala dôležitú bitku. Tieto pocity niekedy sprevádzali Janove činy a môže za ne ďakovať krásnym knihám, ktoré prečítal takmer nasilu počas stráže, keď mal službu a celú noc nesmel spať. Hovorím, keďže nevedel o incidente medzi svojím a Margitiným otcom, mal len strach. A ten pomaly utíchal, utíchal i preto, lebo Margita veľmi často obrátila svoje čierne oči k nemu a vždy sa milo usmiala. Jano si povedal, že nič nie je stratené. Ale musí alebo môže už teraz a dnes všetko povedať, čo sa týka ich manželstva? Môže spokojne pozerať televíziu a neskôr odísť domov. Musí predsa mať jasno; ona mu musí povedať, čo si myslí o manželstve. Čo ak bude jeho návrhom prekvapená väčšmi ako jej rodičia?

     Televízna hra sa náhle skončila. Margita vstala a priniesla tri fľašky piva. Naliala do veľkých pohárov, ponúkla Janovi, matke, otcovi. Keď Jano položil pohár na stôl, Margita si ho vzala a napila sa. Jano bol veľmi šťastný. I jej matka si všimla to gesto a usmiala sa. Povedala: „Starý sa vraj dnes pohádal s tvojím otcom...“ Jano, o ničom nevediac, povie: „Nie, nie! Veď to sa netýkalo ich... to bratia...“ Margitin otec povedal: „Radšej o tom nehovorme. Boli všetci... i náš nový priateľ.. tuto... opití.“ Janovi prešiel telom strach. Už nikdy nebude piť. No Margitinej matke nedá, aby nepokračovala, zahriakne muža: „Čo sa ty miešaš do veci?! Vraj tam na nás nadávali... že sme cigáni...“ Jano rázne povedal: „To nikdy nikto nepovedal. To si o vás nikdy otec nemohol... ako? To nepovedal!“ Matka sa zlomyseľne usmiala: „To verím. Veď tvoj otec si ma chcel vziať za ženu. Ale ja som dala prednosť tomuto kujonovi. O tom nevieš nič, však?“

     Janovi sa zahmlilo pred očami. Či dnes musí zažiť naraz všetko to, čo iní zažijú za celý život? Je to vôbec pravda, nie je to všetko zlý sen? Ale myšlienka nebola dlho desivá. Dokonca aj Margitina matka, vycítiac úder, ktorý dostal mladý muž, povedala: „Ale ty o ničom nemôžeš vedieť, ty si vtedy ešte ani nebol na svete. Hovorím to len preto, aby si vedel všetko... keď už...“

     Pri slovách „keď už“ sa na matku prísne pozreli naraz manžel aj dcéra. Aby nezašla príliš ďaleko! Ale Margitina matka bola stará líška.

     Dodala: „Keď už máš teraz tých päťdesiattisíc, môžeš sa dobre oženiť.“

     Po týchto slovách, na ktoré sa nedalo reagovať, zavládlo ticho, zlé aj preto, lebo televízia sa nezvyčajne dlho napájala na intervíziu, odkiaľ mali vysielať majstrovstvá sveta v boxe.

     Jano bol celkom zdrvený. Vstávajúc zmohol sa na slová: „Idem, nechcem vás rušiť.“

     Margita tiež vstala, pretiahla sa, položiac si ruky na šiju, jej otec povedal Janovi: „Dopi!“ Jano bezmyšlienkovito vzal pohár, dopil pivo a cúvol k dverám. Margita vyšla s ním na dvor. Keď sa k nim pridal pes, Margita ho milo hladkala po srsti a Jano nevedel, či ho tým zdržuje, alebo vyháňa. Naklonil sa k psovi, pýta sa: „Ako sa menuješ?“

     Margita povedala: „Prosto, Dunčo.“

     Jano zase pokročil ku dverám, Margita nechala psa a šla za chlapcom zamknúť. Tu sa Jano k nej skrútol a pýtal sa: „Stretneme sa... niekedy?“ Margita sa usmiala. Jano opakoval svoju otázku, dievča povedalo: „Ale hej, prečo nie?“

     Jano povedal: „No dobre. Tak... stretneme sa... dobre... idem... Ahoj.“

     Dievča držalo dvere, Jano zamieril domov. Dvere na Margitinom dome zavŕzgali, bolo počuť hrmot dvojnásobného zamykania. Jano vošiel do domu, ešte sa svietilo. Na chodbe vrazil do brata, bol akýsi vydesený. Jeho žena povedala: „Otec zomrel... musíme zavolať lekára...“ Jano skríkol: „Kde je? Otec!“ Bežal dozadu, kde matka sedela nad otcom, ležiacim na posteli, plačúca a nariekajúca. Jano sa sklonil nad otcovu tvár a bolo mu zle. Zaplakal horkými slzami, matka ho pohládzala po pleci a nútila ho, aby si sadol. Vonku zahrmotalo auto. Jano začul známy hlas; známy, no nevedel, odkiaľ ho pozná; bol to hlas staručkého lekára. Lekár mrmlal: „Prečo nemáte na dvore svetlo!“ Jano si utrel slzy, postavil sa vedľa postele, vošiel starý lekár.

     Vošli s ním aj brat Karol a jeho žena, ich deti sa tiež sem tisli, plakali, bratova žena ich odháňala spať. Lekár prísne pozrel na Karola a povedal: „Ako to, že ešte nie sú v posteli!“ Potom si sadol k mŕtvemu a chytiac ho za ruku, zhlboka si vzdychol. K lekárovi pristúpila matka, podala mu knižku, o ktorej bola dnes reč, a povedala: „Pán doktor, toto mi schovajte... toto... len to vezmite k sebe... ja sa strašne bojím... ja tu nemôžem spať...“

     Lekár posadil pokojne starú ženu na stoličku, chytil ju za ruku a pozrel jej do očí. Medzitým čo meral tep, hovorí pomaly, vidno, že vie riešiť nečakané situácie: „Ničoho sa nebojte. Mŕtvych sa nemusíte báť... sú tu živí...“ Potom lekár vytiahol ampulku, potriasol ňou a nasal jej obsah do injekcie. Vyhrnul matke rukáv a vpichol jej do žily injekciu. Matka zjajkla, pokojne si sadla a znova prisunula k lekárovi vkladnú knižku. Lekár pozrel na sumu, pokýval hlavou: „Čo sa bojíte, že vám to niekto ukradne? No... choďte si ľahnúť... otca treba obriadiť... Keby ste chceli, pošlem človeka... iste... musím. Vidím, že ste tu všetci samí truľovia.“

     Slová z úst lekára, čo ako prísne, zneli mierne a ľudsky. Jano vyšiel z izby, na dvore sa znova rozplakal... Slané slzy mu zahmlili zrak, ba ako keby prestali počuť. Ale kdesi v hĺbke duše cítil, že tá soľ je darom tejto chvíle, že by mal komusi ďakovať za ne, za tie slzy.