Ukážka z diela

Dobrovoľná samota

Muškát v okne
potichu vydýchol prvý kvet.
 
Ako keď dievča
našpúli pery na bozk.
 
Tak slabo viem mlčať.
Tak málo viem milovať.

 

 

 

Rád takto žijem:

ďaleko, ticho a sám.

Rád mám tento svätý nepokoj

a mierne tempo prírody,

chvíle, keď môžem čítať trávu,

skúmať kôru stromu,

počúvať vtáky a oblaky.

Začal som im rozumieť.

Naopak, čoraz menej rozumiem

Veľkému Svetu, jeho

festivalom a vojnám,

chorobám a samovraždám.

Odchádzam odtiaľ,

už nemám chuť sa na tom podieľať.

Chcem byť tichý a trpezlivý

ako tráva,

žiť s vtákmi a oblakmi,

brat vetra, dažďa a slnka.

 

 

Je máj, znova môj máj.

Tichý jarný hurhaj v zeleni,

chrobač, hmyz, vtáctvo –

ten tranz prírody,

brutalita a neha.

 

Môj máj: zovrel ma

vo svojom zelenom objatí,

až mi z končekov prstov vytryskli puky,

hlava mi zakvitla omamnými kvetmi,

spievajú mi v nej vtáci.

Chodím ako zamilovaný strom:

Poďte nech vás objímem.

 

 

Neber mi túto bolesť,

neber mi túto ranu.

Nechaj ma s ňou doliezť

aspoň k ránu.

 

Noc škrípe.

Hmatám po láske ako slepec.

Nechaj mi túto bolesť –

ten nerv k tebe.

 

 

Moja samota

je okrúhla ako mesiac,

tichá ako tieň stromu,

teplá ako duša zvieraťa.

Moja samota

je sladká ako mlčanie dreva,

milosrdná ako lono zeme.

Moja samota –

môj bledý anjel,

ktorý vo mne našiel zaľúbenie.