Vyhľadávanie
Doktor Mráz
(úryvok)
V Bratislave sme zamierili na Obchodnú, vtedy sa volala Schӧndorfská, a mama si zmyslela, že je najvyšší čas kúpiť mi nový jesenný kabát, i keď v tom sparnom dni sa mi iné ročné obdobie zdalo vzdialené a neskutočné. Ako sme kráčali bratislavskými ulicami, všimla som si na niektorých domoch hanlivé nápisy namierené proti Židom či čarbanice so židovskou hviezdou a znova som mala ten zvláštny pocit, že síce je všetko ako inokedy – ulice, domy, okná i letom omámení ľudia, ale čosi je zlovestne porušené a vysotené z osvedčeného poriadku.
Mama mi napokon kúpila modrý flaušový zvrchník, hrúbkou možno až zimný, ktorého skúšanie ma v tom teple celkom zmordovalo. Šli na mňa mdloby a mama mi od predavačky vypýtala pohár vody. Keď však videla, ako som zbledla a na čelo mi vyrazil studený pot, len čo sme sa aj so zabaleným kabátom vyšikovali z predajne, rozhodla sa, že napriek predošlému predsavzatiu vyhnúť sa švagrinej Agneši pôjdeme si oddýchnuť ku Krajčovičovcom.
Krajčovičovci bývali neďaleko Blumentálu, tie domy tam už dávno nestoja, nemali sme to teda ďaleko, i keď ja som ledva prepletala nohami. Neviem, čo ma tak náhle zmohlo, mama to pripisovala tomu, že som mladá a mám nízky tlak. U Krajčovičovcov nám však nik neotváral, strýko Paľo bol asi v práci, robil neďaleko na poštovom úrade, a tety tiež nikde nebolo. Už sme sa chceli zvrtnúť a ísť pohľadať nejaké miesto, kde si kúpime limonádu, keď sa ako tieň za našimi chrbtami vynorila Agneša a neveľmi vľúdne nám oznámila, že strýko príde až podvečer.
„Tak dlho sa nezdržíme,“ oznámila jej mama. Pravdepodobne preto, že som sa necítila dobre, vôbec nepripustila, že by sa neprebila dnu.
Napokon sme sa teda ocitli v tmavej, ale príjemne tônistej kuchyni a mama ma tu uložila na strýkov diván, pričom Agnešu požiadala o vodu. Tá sa napokon ponúkla, že nám uvarí aj kávu, a na dôvažok sa spýtala, či nie sme hladné.
„Ja nie, ale Aninke niečo môžeš dať,“ povedala mama a ja som ju obdivovala, aká vedela byť rázna, keď šlo o mňa. Musím dodať, že Agneša bola napokon celkom milá, pohostila nás a chcela tiež vidieť kabát, čo sme kúpili. Mama sa v tej družnej atmosfére uvoľnila a rozrozprávala sa, že teraz je to s nami horšie, lebo otecko musí šetriť, mal veľa výdavkov a sám nevie, kam ešte pôjdu ďalšie peniaze. To sa už Agnešina tvár opäť odmerane stiahla a krátka chvíľa uvoľneného ženského trkotania sa pominula. Aj mamička vycítila, že hneď ako pred Agnešou spomenula otecka, všetka nádej, že švagriná vlastne nie je až taká zlovoľná osoba, sa vytratila.
„Nepáčilo sa mi, že si aj Jožka ťahala do tých orodovačiek za Martona,“ vyjavila napokon Agneša to, čo jej asi celý čas sedelo za krkom. Mamička sa jej opýtala, či to vari Jožkovi nejako poškodilo. Agneša sa napokon nechala mamou zatisnúť do úzkych a od zlosti na nás vychrlila nadávky na židov, na tých falošníkov, maďarizátorov, vyciciavačov spoločnosti, vraj aj Marton – tak volala otecka, iba pôvodným priezviskom – zbohatol ako dedinský advokát len na ľudskej biede. „Himberany sú okresné mesto!“ šplechla jej mamička, ale Agneša sa len pohŕdavo zasmiala.
Chytro sme sa pobrali preč, ale cestou na stanicu sa to poníženie premenilo na mamine slzy, ktoré si ticho utierala z líc.
