Ukážka z diela

Druhá dúha

SIGNALIZÁCIA SAMOTY
Námraza a strom nadránom.
Som socha spánku,
stojím nezmyselne pod balkónom domu
smutnejší ako odmietnutý spevák flamenca.
Vtedy najhlasnejšie mlčím o tom,
ako veľmi by som chcel
prinútiť svojou úzkosťou zatvorené ústa
spievať hviezdnym trblietavým nárečím
pieseň pre svojho snívajúceho syna,
ktorý je teraz tu
na dosah povrazového rebríka.
 

Bol by to hlas hekticky natiahnutých hodín,
čo by určil stupnicu môjho citu,
aby som nevošiel do jeho snov nevítaný.
Pieseň sa začína:
 

Pamätáš sa, ako sme si raz
na strmom skalisku mlčania
v momente takom náhlom a nečakanom
ako naše mimovoľné splynutie očí,
prepojenie, aké môže byť
len medzi otcom a synom, vraveli:
Budeme rytieri všetkých vzdušných zámkov,
večne smädní na sny,
hladní po láske a vine vín,
zberateľmi úsmevov krásnych žien,
šarmantní ochutnávači tanca dní a nocí,
naveky prepojení svietiacou nitkou
astrálneho dotyku,
na ktorej nám otrocký osud
robí zatiaľ len gordické uzly
a boľavé rybárske očká,
vždy smiešne len do plaču.
 

A hudba hrá.
 

Teraz spíš a vo veselom snení
vycieraš nové ostré zuby.
S drzosťou malého dinga
hľadáš odpovede na ďalšie a ďalšie otázky.
 

Vojdeš aj do najmenšej medzery
medzi mätúcou nepresnosťou slov,
dozvieš sa čoskoro všetko
so životaschopnosťou a dôvtipom švába.
 

Vo svojom medovom svetle
si zatiaľ nezraniteľný a večný.
V tvojich myšlienkach
ešte tisíce tulipánov obsypávajú
záhony záhadných záhrad.
Každá z nich môže byť tá tvoja.
Tam záhradník ešte nezostrihol žiadny z kvetov
presne na sekundu včas,
aby prizdobil večnú vázu času,
na glazúre ktorej kamenie pohľad
zhasínajúcich očí, upretých do opatrnosti
ďalšieho vtelenia.
 

Teraz si večný ako Pieta
a môj posledný popevok
mi mrzne v mŕtvej tráve okolo nôh.
 

Možno sa ti prisní,
že nie som len spevák samotár,
signatár komunity túlavých komediantov,
ale aj jazdec na krídlach búrky,
ktorá môže zo mňa kedykoľvek postŕhať
všetky divadelné prevleky a masky.
 

Uháňam o krok rýchlejší pred vetrom
na splašenom štvorzáprahu neprespatých nocí.
Krčíš sa v priekope vedľa cesty
s vláčnymi očami malej srnky,
ktorú fascinuje vlčí pohľad hladnej svorky
a kúdol mojich slov, snov a sľubov
ťa celého zahaľuje do dusivého prachu,
čo sa lepí na kožu ako lipkavec,
ako mastnota sadzí.
 

Si nehybnejší ako herec divadla NO
a toto sú možno sny.
Aká je potom ostatná reč?
 

Slová znehybnenia lásky,
studené slovíčka samoty,
slová, čo skameneli v ústach Lótovej ženy,
slová číhajúce a nebezpečne pripravené
ako zápalky v tvojich rukách,
čo môžu kedykoľvek rozdúchať
zvedavý plamienok v dlani,
horiaci ďalej v očiach,
vybuchujúci do ohňopádov otáznikov
zo sykaviek a sivých slabík,
čo môžu narušiť statiku
katedrály mojej sebaistoty a pýchy.
 

Azda nezostanem slepý a sám
ako púštne bodľačie,
smädný, s divým dychom Dionýza,
so studenou gloriolou fatamorgán
stojaci na priedomí pohyblivých pieskov.
 

V rukách budem držať krásnu knihu,
z ktorej vietor, oheň a dážď
povytŕhal všetky sladké slová.
Som ja tou knihou
a ty v nej budeš listovať?
 

Zatiaľ však stojím pod balkónom,
medzi prstami mi prelietajú netopiere
a len cez ich nečuteľný hlas
ti posielam túto signalizáciu
strachu, snov a samoty.
 

ZUBY
Pozri na tie perličky!
Ale len jemne, bruškom malíčka.
 

Bola to ďalšia neprespatá noc,
keď v žiarovke žeravelo
vlákno nespavosti.
Stáli sme bezradne vo dverách,
na stole prázdne šálky od kávy.
 

A je tu čas, keď povie:
Aha, čo mám!

V záhradke dlane
víťazoslávne ukazuje biely kamienok
s ružovým korienkom bolesti.
A stavia sa na špičky,
aby sme všetci videli,
ako zas povyrástol.
 

Neskôr nepravidelný odtlačok zubov
v jabĺčku jari jakubičke.
Rozbité kolená a tri stehy v obočí.
Zaťaté zuby s neviditeľným povlakom
dymu lacných cigariet
a žalúdok naopak.
Pery, ruky, iné zuby,
čo sa elektrizujúco dotkli
v dusivej tme kina
v zmätku prvého, vynúteného bozku.
A potom hrubý piesok zubov v dlani
s nikdy nevypovedanou otázkou prečo.
 

A len a navždy
prisľúbené i oklamané,
len a iba tvoje bozky potvrdené podpisom.
 

Zuby snov a extáz,
hladkajúce, hryzúce až dokrvava
krk, ústa, ramená.
 

V samote iné zuby,
stará, zažltnutá lebka srnca
na tichej lúke lesa.
 

Vycerené hryzáky mŕtvych zajacov,
tenké ihličky otrávených šťúk,
zuby pyramídy mayskej obety Slnku,
a teda zub času.
 

Zuby plač -- smiech,
prvé a posledné nadýchnutie,
krehké kamienky života,
ktorými si značíme stratenú pamäť späť,
posiatu štrkom a obrastenú pŕhľavím.
(Z knihy Druhá dúha, ktorá vyšla vo vydavateľstve
Slovenský spisovateľ.)