Dušan Šimko - Maratón Juana Zabalu

 (úryvky)

     Lojzi báči obchádzal novonadobudnutý pozemok, veľký tridsaťpäť árov; neďaleko kopca zvaného Chválabohu, popod ktorý sa ťahala asfaltka na Prešov. Lojzi Lörincz držal v stareckých, ešte neroztrasených rukách brezové prútiky. Sem-tam zadržal dych, lebo sa mu marilo, že z prútikov vyšľahol tajuplný signál, na ktorý čakal už niekoľko mesiacov. Čakal na prameň pod kamenistým súkromným pozemkom. Skutočné pražriedlo matky zeme, vytúžená fontána, a nie mokvajúca rana v jarnej trávičke – to bol Lörinczov sen. Čo si želal, nebola obyčajná voda na zalievanie záhonov s paradajkami, uhorkami a tekvicou, vôbec nie: Lörinczova utrápená duša pišťala po minerálnom prameni, mädokýši, aké sú roztrúsené po celom Liptove a za každou druhou spišskou dedinou. Celej bohato rozvetvenej rodine sľuboval: „Počkajte, teraz sa smejete, ale smiech vás o chvíľu prejde. Len čo nájdem tú prekliatu vodu, potom je koniec s výletmi k minerálnym prameňom a do kúpeľov v Bardejove, do Vyšných Ružbách, k Cígeľke alebo do Lipovca.“

     Lojzi báči čítal po večeroch brožúry o zemitých glauberovských uhličitých a o sírnych železnatých vodách a slatinách, o ich výskyte a príslušných terapeutických účinkoch. Na anglickom bicykli predvojnovej konštrukcie značky Rover pripevnil na nosič demižón, do ktorého naberal vzorku minerálky z práve navštíveného prameňa. Keď ho nezaťažovala jeho funkcionársko-usporiadateľská vášeň a keď bol vytúžený deň maratónu v dostatočnom časovom odstupe, sedával Lojzi báči pred gejzírom v Herľanoch a s výrazom večného milenca trpezlivo čakal na erupciu, opakujúcu sa približne v trojhodinovom intervale. Erupcia dostala Lörincza do tichej extázy. Stál v dosahu prskajúcich kvapiek z vodného stĺpa, tryskajúceho k východoslovenskému nebu s výdatnosťou 23 litrov za sekundu. Meno pre svoj ešte nenarazený prameň mal už tiež v zásobe. Nikomu ho nechcel prezradiť, ale malo byť rozhodne skvelejšie v porovnaní s fádnymi názvami bardejovských prameňov, nazvaných familiárne Štefan, Ľudovít alebo jednoducho Šťava, ako sa volal zapáchajúci prameň v Šarišskom Štiavniku.

     Lörinczovej rodine sa zdalo, že starý Lojzi báči s pribúdajúcim vekom získava podobné vlastnosti ako jeho podivínsky otec Kornel, ktorý bol tiež fanatický športovec a okolo sedemdesiatky uzavrel čudné známosti so všelijakými vandrákmi, žobrákmi a rôznymi priateľmi túlavého, čiže nezodpovedného života, ktorých počestní občania našej bohumilej krajiny volali podľa geografickej polohy galganmi, lapajmi, paskudami, chamraďou, háveďou, čirkášmi, bitangmi, trhanmi, handrármi, lapikurkármi, skaderuka-skadenohami, kmínmi a všakovak inak...

     Kornel báči zomrel za tajuplných okolností, o čom sa šuškalo po celom meste. Za Spišskou Novou Vsou ho našli dedinskí žandári. Po telefonáte na okresnú četnícku stanicu sa zistilo, že nájdená kôpka nešťastia je veľavážený pán Kornel Lörincz z Košíc, majiteľ úspešnej, hospodársky prosperujúcej dielne na jemnú mechaniku – špecializovanej na odborné opravy lekárskych, zubnolekárskych nástrojov, kružidiel, fotografických prístrojov, precíznych váh, plniacich pier, písacích a počítacích strojov. Lörinczova dielňa zhotovovala a opravovala fyzikálne a vedecké prístroje, ako aj modely na patenty a všetky jemné mechanické práce, podľa udania alebo nákresu.

     Čudáctvo Kornela báčiho sa začalo veľmi skoro, vlastne vypuklo v Novom svete, v New Yorku, kde sa Kornel báči zdržiaval zo dva roky ako brusič šošoviek u jedného nemeckého škroba a vydriducha, ktorý sa volal Langhans. Kornel báči odkladal zo skromného zárobku, čo sa len dalo. V jedno pekné popoludnie nešiel do práce a večer navštívil bar. V bare zvyčajne zoširoka rozprával náhodným poslucháčom pri holbe piva, že ak by raz mali byť Košice postihnuté zemetrasením, záplavou, požiarom alebo dákou kataklizmou, potom on, Lörincz Kornel, nakreslí mestský plán, a to so zavretými očami. Nakreslí tie isté Košice s mestským parkom, radnicou, divadlom, meštianskymi domami a po hlavnej ulici sa znovu rozbehne tá istá rozheganá električka značky Kolben – Daněk, Českomoravské strojírny.

     „Ak by Košíc nebolo, niekto by si ich musel vymyslieť!“ uzavrel zvyčajne svoje úvahy o rodnom meste.

     Takto po dvoch rokoch, plných tvrdej roboty a šporovlivého živorenia sa stalo, že Kornel báči nedopil raz svoje pivo a pobral sa do banky, vybral si doláriky a kúpil „šífkartu“ na prvú loď do Brém.

     Obchodný cestujúci a poisťovací agent medzi krajanmi Jakubko Engel sa vrátil spolu s Kornelom nazad na Hornú zem. V Košiciach si neskôr otvoril výrobňu čiapok. Spoločná plavba domov ich zblížila, aj keď boli rôznej povahy a hlavne rozličného náboženstva. Keď prišli nazad do Európy, reval Kornel ako teľa od samej radosti, že sú zasa doma.

     Jakubko Engel sa v roku 1929 vôbec nezačudoval, keď mu jeho vynikajúci konkurent a kamarát z mokrej štvrte Ödön Gyulai prišiel zvestovať, že Kornel báči zošalel. „Jakubko môj, Kornel báči si vzal potajomky tornistru a turistické baganče a taho. Odišiel, vyplichtil sa potajomky z domu. Hádaj, kde je teraz?“

     „Namojveru, neviem, Ödön. Kde je?“

     Gyulai neostal Jakubkovi dlžný odpoveď: „Blázon jeden, odišiel do Nemecka, do Stuttgartu. Povedal to jednému z učňov. Šiel na zjazd vagabundov cez svätodušné      sviatky.“

     A skutočne, Kornel báči bol na zjazde a vypočul si prejav kráľa vagabundov Gregora Goga. Z výšav rečníckeho pultu kázal Gog svojim spolubratom: „Majster vagabundov Ježiš Kristus bojoval proti tomuto svetu, proti veľkňazom, farizejom a priekupníkom v chráme Božom a aj my musíme bojovať ako on. Hor sa, bratia!“

     Po troch týždňoch vandrovky sa skormútený Kornel báči vrátil k svojim povinnostiam v dielni a v manželskej posteli, ktorú zdieľal so svojou milovanou žienkou Katikou. V ten večer bol taký čulý, akoby z neho dvadsať rokov bolo spadlo, a keď sa ho Katika dotkla na šteklivom mieste, bol ako divý. Ráno na druhý deň po návrate z potuliek išiel do dielne vyumývaný, vyholený, rozváňal kolínskou a mal oblečenú novú koženú vestičku. Pozdravil majstra a tovarišov s učňami, akoby sa s nimi bol rozlúčil včera. Učňa poslal pred obchod, nech robí krasopisné osmičky na zaprášenom chodníku. Učeň chodil s kýblikom s prederaveným dnom a kreslil vodou osmičky do košického prachu. Kornel báči si sadol k rozmontovanému mikroskopu patriacemu doktorovi Kočímu, riaditeľovi Komenského ústavu pre spustnutú a mravne ohrozenú mládež. Doktor Kočí raz v Rokoku, v nočnej kaviarni a vinárni, propagovanej ako „dostaveníčko československej inteligencie“, povedal svojim českým kolegom z Reálneho gymnázia na Kováčskej ulici, pánom Špalekovi a Zázvorovi: „Mladí ľudia nemôžu byť vychovávaní bežným spôsobom na slobode, lebo definitívne skĺzli z dráhy normálneho mravného vývinu, prípadne sú založení psychopaticky.“ Špalekovi a Zázvorovi, mestským liberálom prvej kategórie, sa pedagogické princípy doktora Kočího nepozdávali, ale zo slušnosti mu to nikdy nedali najavo a ani nepísali naňho udania do rúk školskej inšpekcie.

     Doktor Kočí zakúpil päť drahých mikroskopov pre chovancov, lebo bol presvedčený, že prístroje pomôžu vypestovať u chovancov trpezlivosť a presnosť, prípadne zodpovednosť. Kočí chcel dôkladne prečistiť prúd slovenskej a zakarpatskorusínskej mládeže a prinajmenšom sedemdesiatpäť percent z nich malo byť zachovaných pre ďalší normálny vývin a čestný občiansky život; pri zvýšenom úsilí ústavného vedenia by sa mohlo toto percento zachránených ešte zvýšiť. Doktor Kočí sa stýkal s inžinierom Ferom Makovickým, vedúcim mestskej elektrárne. Makovický sa dostal na miesto vedúceho inžiniera v roku, keď vypršala koncesia Augsburskej plynárenskej spoločnosti na výrobu a predaj plynu. Cintľavý inžinier vonkoncom nezodpovedal tomu, čo sa označuje ako „muž činu“. Na jeho útle plecia zaľahla zodpovednosť za zavedenie trojfázového prúdu v meste. Vytrvalecký šport zaujímal inžiniera rozhodne väčšmi ako elektromotory a nová dvojvalcová parná turbína s priamo napojeným generátorom o výkone tisíc kilowattov. Do práce, do hydrocentrály na Masarykovej okružnej, nechodil električkou, ale bežal cez spiace ranné mesto. Pravda, nie po hlavnej ulici, ale okľukami po vedľajších uličkách, aby si predĺžil trasu. Všetci mliekari, ranostaji v bielych zásterách ho zdravili: „Dobré ráno, pán inžinier.“

     Makovický dýchal rytmicky podľa odporúčania modernej bežeckej príručky Brita S. Pryora Ako sa stať vytrvalcom, ktorú si objednal až z Prahy, a to v anglickej reči. Dakedy stretával aj pijanov a švihákov, ktorí sa poblednutí vracali z celonočného flámu. Regrúti si pospevovali: „Keď som išiel, išiel, z nohavíc mi vyšiel, ručníček vyšívaný...“ Makovického pesnička potešila a nezmierňujúc tempo pokračoval v pravidelnom behu čudne predĺženým krokom, ktorý propagoval v rozhovoroch so zakladajúcimi členmi vytrvaleckej sekcie KAC-u, čiže Košického atletického clubu, alebo – po maďarsky – Kassai atletikai club.

     Pokiaľ nelialo ako z krhly, cvičieval advokát Lux v úzkom dvore nenápadného domu oproti kinu Veritas. Makovický videl advokáta len raz, keď ten dostal šibnutý nápad zacvičiť v podnapitom stave celú prostnú zostavu na zábradlí malého balkónika na prvom poschodí. Krkolomné vystúpenie sa advokátovi podarilo oveľa lepšie ako na olympiáde v Antverpách, kde s československým levíčkom na hrudi celkom zlyhal. Možno mu chýbalo jeho verné obecenstvo z Dominikánskeho námestia: zeleninárky a mliekari. Vždy sa úprimne čudovali a triasli strachom o advokáta: „Veď sa môže pošmyknúť a načisto zabiť!“ Perfektne zacvičené prostné pomáhali Luxovi zabudnúť na svoju snúbenicu Veru, o ktorej sa za advokátovým chrbtom po náboženskej obci šepkalo, že je „rand-šikse“. Advokát, ohlúpnutý od päťminútových stojok, naletel na Nemkin okrúhly zadoček, métu celej košickej garnizóny. Advokát cvičil a cvičil ako najatý. Vystavoval na obdiv vyvinuté bicepsy a trojuholník neochlpeného hrudníka.

     Vedenie atletického klubu: inžinier Makovický, Kornel Lörincz a doktor Kočí, zahalení obláčikmi dymu, sedeli pri poháriku vína v staničnej reštaurácii a akurát sa zhodli na tom, že Košice, vrátane vojenskej posádky, majú dostatočný počet mladých mužov, ochotných pustiť sa do vytrvaleckej driny. Zvedavý čašník Vinco nalieval trom sprisahancom zo zvláštnej rezervy turnianskeho bieleho, čo pohlo inžiniera Makovického k šalamúnskemu výroku: „Pobežia polovičku maratónskej trate, čiže 22 195 m, a basta!“

     Kornel báči zvolal: „To je riešenie, Fero!“ a objednal ďalšiu fľašu blahodarného moku. Dlho po záverečnej hodine, sprevádzaní majiteľom staničnej reštaurácie Paľom Ušiakom a zavýjaním túlavých psov v mestskom parku, pobrali sa zakladatelia košického maratónu k svojim manželkám. V niekoľkých budovách mesta svietili žiarovky: v mlyne, v pivovare a v mestskom blázinci. Kornel báči išiel zamyslený cez mestský park a zastavil sa na okamih pri mestských parných kúpeľoch. Myslel na nádej a záruku práve založeného maratónu, na Karola Hallu. Halla bol úžasný odborník na otlaky a na športovú masáž. Cez deň nebolo cez okná kúpeľov vidieť, lebo boli zabielené. Hallova žena, masérka Vilma, bola vychýrená po celom meste. Pod jej šikovnými rukami úpela košická zlatá mládež, „arany ifjúság“. Parné kúpele boli pre dámy otvorené v utorok a v piatok od šiestej hodiny ráno a pre pánov v ostatné dni po celý čas. Pre osoby trpiace reumou sa robilo balenie do piešťanského bahna. Halla spravoval voňavé, uhličité a vodoliečebné kúpele.

     Po založení maratónu vyhľadal doktor Kočí veliteľa posádky, bývalého legionára a zúrivého sokola plukovníka Bartíka. Plukovník sa hneď nadchol pre maratón. Všetko sa dalo do pohybu. V kasárňach sa vytrvalo nacvičoval slávnostný pochod na Deň republiky a dve čaty boli uvoľnené pre usporiadateľov maratónu, aby zabezpečovali hladký priebeh pretekov v siedmich kontrolných a troch občerstvovacích staniciach.

     Štart pretekov bol pod Turnianskym hradom. Na hradskej poskakovali a zahrievali sa deviati vyvolenci osudu. Makovický, Lörincz, Dr. Kočí, plukovník Bartík s osobným šoférom, zopár vojakov a zvedavých divákov sa zoskupilo podľa pokynov umeleckého fotografa Juraja Dančáka. Vytvorili polkruh. Dančák zaliezol za stojan s kamerou a stisol spúšť. Vznikla slávna fotografia prvého maratónskeho behu „Štart maratónu“, na ktorej sa nikto neusmieval – okrem vojaka košickej posádky Zatloukala. Ten mal za účasť  sľúbenú dovolenku v rodnom Olomouci. Zatloukal sa usmieval zoširoka, zdravým sedliackym úsmevom pri pomyslení na snúbenicine mocné stehná a na mamkinu karfiolovú polievku. Inžinier Makovický bol strašne nervózny, čo na fotke nebolo vidieť. Dal sa odfotiť z profilu, aby mu nebolo vidieť ranku na pravom líci. Makovický bol totiž samoľúby. Na holenie potreboval aspoň desať minút, lebo sa holil solingenkou a ráno pri holení drgla doňho jeho žena, kostnatá trasorítka, ktorá mala záľubu v exotike. Stála v japonskom kimone s vyšitými volavkami na chrbte za inžinierom a držala v rukách vzorne vyžehlenú košeľu s naškrobeným golierom. Sama žehliť nemusela, lebo jej otec vlastnil na  Rybárskej ulici hladiareň a chemickú čistiareň. Za otca sa niekedy hanbila, keď počula, ako si z neho ľudia uťahujú pre jeho špeciálnu metódu na odstraňovanie lesku z pánskych oblekov. Makovického tesť sa o maratón nestaral a myslel si, že sa jeho zať zo samého rátania zbláznil. Manželka sa postavila za inžiniera a chcela sa mu pohrabať vo vlasoch. Nervózne myknutie hlavou, šmyk, a už tu bol krvácajúci tenučký zárez na líci.

     „Ježiškove husličky, nerob to, prestaň!“ zvolal Makovický a pricapil si na líce chumáčik vaty, aby zastavil prudký potôčik krvi.

     Po oficiálnom fotografovaní mal rečniť Dr. Kočí. Postavil sa na malú drevenú debničku na zeleninu, vypožičanú z bulharského zeleninárstva a záhradníctva Georgiho Lazarova. Lazarov bol obrovská chlapina a podporoval maratónsky beh, lebo bol bývalý aktívny športovec. Kým prišiel do Košíc, vyhral v Plovdive vojenské majstrovstvá bulharskej armády v grécko-rímskom zápasení a sám kráľ Boris mu pripol medailu a obdaroval borca liatinovým súsoším „Európa unášaná býkom“. Európa vážila päťdesiat funtov. Lazarov ju umiestnil v zeleninárstve na čestnom mieste pod portrétom tatička Masaryka. Európa sa držala jednou rukou býčej šije a druhou ukazovala na uhorky alebo cibuľku poukladanú na policiach.

     Dr. Kočí, najlepší rečník mesta, rečnil po slovensky takmer bez prízvuku, čím dokázal, že je dobrý lokálpatriot. Podaktorí z vojakov mu sotva rozumeli, lebo to boli Maďari z vidieka. Dr. Kočí zdôraznil, že prvý maratónsky beh (napriek polovičnej dĺžke trate) je ušľachtilé podujatie, ktoré pomôže nášmu prekrásnemu mestu, metropole východu ležiacej na periférii republiky, dostať sa do podvedomia športovej a kultúrnej verejnosti Európy. Maratón priláka do nášho mesta množstvo cudzincov. Po príhovore slávnostného rečníka sa pretekári zoradili na štartovej čiare. Na trenírkach mali prišpendlené čísla. Bolo desať minút po dvanástej hodine a na štarte stála menej ako polovica z pôvodne prihlásených účastníkov. Halla, Tronka, Badonič a Kulcsár z KAC, Schuller zo Slávie a vojaci Zatloukal, Zajč, Lenárt a Schmid. Inžinier Makovický sa pozrel na svoje schaffhausenky, International Watch Co. a kývnutím hlavy, z ktorej sňal filcový klobúk, dal pokyn štartérovi. Lörincz vytiahol z vrecka tvídového saka štartovaciu pištoľ. Zo vzpaženej ruky predĺženej o hlaveň pištole zaznel výstrel. Deviati hrdinovia, vedení vojakom Zatloukalom, vyleteli zo štartovej čiary ako besné kopovy. Dr. Kočí sa triasol od rozčúlenia a napriek svojej zvyčajnej rezervovanosti zakričal za Schullerom z pražskej Slávie: „Do toho, Slávia!“

     Vedenie maratónu si sadlo do pripravenej tatrovky a spolu s vojakmi, ktorí sledovali bežcov na erárnych skladacích bicykloch, sa vydali za maratóncami. Lörincz báči sedel zacviknutý medzi priateľmi s vavrínovým vencom na kolenách. Dr. Kočí sa po boku maratonomachov Lörincza a Makovického cítil ako nový Miltiades, lebo veril, že maratón vytrhne mesto z podradnosti, ktorú veľmi ťažko znášal. Nanič mu bolo hlavne pri pomyslení, že ani jeden maratónec nedobehne do cieľa. Lazarov trónil na kozlíku ľahkej bričky. Mal frajersky vykrútené bajúziská. Ležérne držal liace v rukách a veselo pokrikoval na pretekárov. Tvrdé bulharské povzbudenia padali na pretekárske hlavy ako konfety na maškarnom plese. Lazarov si zavše odhryzol z chalvy a žuval ju mohutnými luskáčikovskými čeľusťami. Ako každý Bulhar veril, že chalva zvyšuje potenciu, ktorej mu bolo treba, lebo sa krútil za každou sukňou a ani jedna robotníčka v skleníku si nebola pred ním istá. Na obrátke v Šebastovciach ostal stáť vojak Zatloukal a zahmleným zrakom sledoval zavalitého maséra Hallu, ktorý ho takmer zdvorilo obehol. Vojak Zatloukal sa nachýlil ponad priekopu a dávil zvyšky raňajok. Georgi Lazarov zliezol z kozlíka bričky a chytil ho za čelo.

     „Vydrž, chlapče, vydrž, už si v polovici. Nedaj sa!“ dohováral Bulhar vojačikovi. „Ostáva ti ešte desať kilometrov. Nedaj sa, bež ďalej!“

     Dobrosrdečnému medveďovi Lazarovovi bolo vojaka ľúto. Takto sa trápiť, kto to kedy videl. Vojak nevydal ani hláska, kašľal a piskľavo dýchal. Lazarov ho chytil pod pazuchu, urobil vedno s ním zopár bežeckých krokov a poslal vojačika do borby o bolestivé kilometre. Stál pri širokej priekope, ktorou sa v čase jarných a jesenných dažďov valieval príval kalnej vody, a aj dnes bola priekopa po okraj plná októbrovej špiny a kalu, a pozeral sa za ním.

     Halla viedol až po košické ihrisko suverénne a na predmestí mu už kričali ľudia na slávu a povzbudzovali ho: „Gyere Karcsi! Gyerünk Karcsi!“

     Halla bežal ako dobre naolejovaná mašina a Vilmou rozmasírované svalstvo sa vyplo k vynikajúcemu výkonu. Obišiel Poledňákovu strojáreň, kde stáli robotníci a zamestnanci riaditeľstva na streche; minul mávajúce robotníčky Franckovej továrne na kávové náhradky a za jasotu robotníkov Bauerneblovho pivovaru odpovedal zdvihnutou pravicou. Pred vchodom na ihrisko ho stihli učni autodielne Jozefa Rusňáka obliať vedrom vlažnej vody, lebo si mysleli, že to Hallovi dobre padne. Halla, mokrá maratónska myš, začal po vstupe na ihrisko finiš, ako keby ho niekto prenasledoval. Tesne pred jeho príchodom na ihrisko sa dohrával druhý polčas stretnutia ženskej hádzanej. Kornel báči sa vyrútil na hraciu plochu, vytrhol prekvapenému rozhodcovi píšťalku z ruky a mohutným hvizdom zakončil stretnutie. Dievčatá vykázal na okraj atletickej dráhy. V cieľovej rovinke si Halla už bol istý víťazstvom, lebo mu Kornel báči zvestoval, že druhý, Schuller zo Slávie, zaostal o pätnásť minút a Halla klusal parádne, dvíhal kolená vysoko ako lipicany vo viedenskej jazdeckej škole. Na ihrisku sa strhol strašidelný rev a Kornel báčimu sa rozkývala zem pod nohami ako pri miernom seizmickom otrase štvrtého stupňa podľa stupnice Mercalli-Cancani-Siebergovej. Naposledy počul Kornel báči takýto krik pri návrate z Nového sveta, keď z novopostavenej stanice ťahali šťastní bócheri Chasana Sopera, zázračného rabína z Mukačeva. Rabín sedel v hlbokom koči, mal pokrkvaný kaftan a hrabal sa v hustej brade. Prišiel do Košíc, aby otvoril nový detský útulok pre dvesto chovancov, a akosi mimochodom vyliečil epileptického jedináčika Ignáca Spiru, obchodníka so strižným tovarom a s vlnenými a hodvábnymi špecialitami na Hlavnej ulici číslo 52.

     Vavrínový veniec mala víťazovi odovzdať fotografova dcéra. Nešťastná Irmuška sedela v slovenskom kroji na lavičke futbalovej šatne a usedavo plakala, lebo jej otec, umelecký fotograf Juraj Dahčák, zabudol doniesť červené safiánové čižmičky z divadelnej požičovne, v ktorých Irmuška už raz vítala pražskú honoráciu. Vedela, že v poltopánkach alebo bosá ísť nemôže, a preto ostala v šatni a revala. Lazarov zavesil vavrínový veniec víťazovi okolo bujačieho krku a na ihrisku si nikto z usporiadateľov nevšimol, že veniec neodovzdala fotografova Irmuška.

     Vojak Tronka, ktorý v živote neprebehol v jednom kuse viac ako jeden-dva kilometre, sa totálne vyčerpaný vzdal a s oneskorením dobehol aj čatár Schmidt. Zabalený do naftalínom zapáchajúcej vojenskej deky, čatár sa zmenil na roztrasenú múmiu. Ustavične sa vypytoval okolostojacich: „Naozaj dnes sneží?“

     Dr. Kočí sa s úžasom pozeral na roztraseného úbožiaka, vyzliekol si svoj kožený futrovaný kabát s bobrím golierom a prehodil ho cez drobného čatára. Kornel báči poslal po lekára. MUDr. Stanek, ktorý nebol internistom, ale laryngológom, prišiel na svojom súkromnom aute. Zaparkoval v blate pred bránou a zrýchleným krokom sa blížil k čatárovi kľačiacemu na zemi. Potľapkal čatára po chrbte a začal ho vyšetrovať. Zmeral mu pulz a povedal Kornelovi báčimu: „Pán Lörincz, chlapina je jednoducho vyčerpaný. Nepotrebuje nič iné iba pokoj! Zajtra ho treba ukázať vojenskému lekárovi. Zdá sa mi, že sa volá doktor Šuhajda.“

     Kornel báči sa poponáhľal s odpoveďou: „Pán doktor, spoľahnite sa. O chlapca sa postaráme!“

     Laryngológ našpúlil ústa a svojou odmeranosťou dal Lörinczovi jasno najavo, že nie je priateľom podobných atletických vylomenín. Pohyb, prosím. Prirodzene, ale v správnej miere a predovšetkým v správnom tempe, to bolo heslo laryngológa. Roky bol aktívnym členom Turistického spolku priateľov prírody, maďarskej sekcie Természetbarátok Turistaegyesülete. Do Zádielskej doliny chodieval, pokiaľ mu to dovoľovala ordinácia, bez ohľadu na počasie a bol častým hosťom na lúke zvanej Otília, kde klub postavil provizórnu chatu. Na lavičke pred chatou, s tvárou niekedy zababranou od značkovacích farieb na turistické chodníky, rokoval doktor Stanek so zástupcami nemeckého krajanského turistického spolku Karpatenverein z Gelnice.

     Často sa mu stalo, že ho nečakane prepadli pacienti, keď už bol zbalený, s plecniakom na chrbte, v horolezeckých pumpkách a s koženou šiltovkou na plešine dupal po chodníku s úmyslom čím skôr sa dostať preč z mestského prachu. Laryngológ hľadel do zeme, ale čo sa dalo robiť. Raz za ním bežal jeden kočiš s malým šarvancom, ktorý vrieskal, akoby ho na nože brali, a cupkal popri kočišovi so zakrvaveným uchom v ruke, ktoré mu odhryzla kočišova štajerácka kobyla. Dr. Stanek zložil ruksak na zem a poďho späť do ordinácie prišívať ucho.

     Raz za tri roky sa milý doktorko vybral do cudziny. Obťažkaný horolezeckou výzbrojou, baedekerom a plánikmi extrémnych výstupov. Najviac ho zaujímali výstupy IV. a V. stupňa obťažnosti. Tu sa začína lezenie ostrejšieho smeru a sú potrebné značné horolezecké skúsenosti. Dlhšie horolezecké úseky potrebujú zväčša viac medziistení. Aj trénovaní a skúsení lezci prekonávajú úseky tejto obťažnosti zvyčajne už s lanovým istením. Dlhé výstupy v V. stupni – veľké ťažkosti – v Alpách a v mimoalpských oblastiach sa už považujú za celkom významné podujatia. Laryngológ navštevoval mimoriadne rád Maloju, lebo okrem lezenia mal možnosť používať svoju na latine vybudovanú taliančinu. Milovaní pacienti boli preďaleko od Silserského jazera, popri ktorom sa kedysi motal bazilejský profesor filozofie Nietzsche a kopal do prašiviek. Ich výtrusy, mráčiky tmavohnedého prachu, vyletúvali z plodnice a zaprášili vychádzkové topánky autora Zarathustru. Dr. Stanek býval v hoteli Belvedere, čo bol vlastne prebudovaný zámok vo výške  1 862 metrov nad morom, a zapisoval sa do hosťovskej knihy ako súkromný vedec, čo recepčného vôbec neudivilo. Laryngológ zobral uštvaného autom do tereziánskych kasární. Štrekára odovzdal na strážnici službukonajúcemu poddôstojníkovi a vrátil sa domov. Laryngológova slúžka, opatrovkyňa a milenka v jednej osobe Klárika sa zdesene prizerala, ako si jej zamestnávateľ náhlivo skopáva topánky z chodidiel a sťahuje nohavice, v ktorých bol celý deň v jesennej pľušti.

     „Klárika, doneste mi rýchlo kávový oblek, škoricovú košeľu a čisté spodky!“ Klárika bola zvyknutá na krátke povely a bleskovo doniesla pripravené, vzorne vyžehlené a poukladané spodky, košeľu, vreckovku a ponožky. Na skrini už visel z čistiarne donesený kávový oblek.

     „Pán doktor, nestojte bosý na dlážke. Prechladnete.“

„Nebojte sa, Klárika, zlá bylina nevyhynie,“ odvetil laryngológ a pchal si košeľu do nohavíc. Náročky sa na Kláriku nepozeral. Niekedy ju neznášal, bola príliš obetavá a servilná, do všetkého strkala nos, ešteže mal svoju turistiku.

     „Mimochodom, domov sa po večierku nevrátim. Prenocujem v špitáli. Príďte cez obed a doneste mi, čo treba. Však vy viete. Veci odoberie hlavná z krčného, ako vždy. A ešte dačo, nevychádzajte v noci z domu, kvôli telefónu!“

     V kávovom obleku sa Dr. Stanek objavil ako Halleyho kométa v hale hotela Šalkház a doslova padol do náručia mestským veličinám. Dr. Guntter, okresný náčelník, Koloman Varga, mestský radca, a Barnabáš Tost, košický biskup, stelesnený gnóm mesta, inak septimánmi klasického gymnázia prezývaný „Femina non olet!“. Biskup bol už podgurážený a objal laryngológa, známeho ateistu. Pred očami pani radcovej sa na stoloch červenali lososy. Ruské vajcia, huspenina, klobáska, šunka, údenáče, zavináče, riečne raky a množstvo šalátov boli takisto naukladané na stoloch. Kornel báči otvoril slávnostnú večeru. Jeho silno maďarsky podfarbená českoslovenčina spôsobila zvýšenú srdcovú frekvenciu gymnaziálnemu profesorovi slovenského jazyka Zázvorovi. Sotva skončil reč, pohli sa hostia k studenému bufetu. Hrnuli sa s odhodlaním hodným hauptmanna Juliusa von Payera a jeho verných chorvátskych námorníkov, ktorí s výkrikom „Nie zurück!“ objavili Zem Františka Jozefa.

     Víťaz maratónu, masér Karol Halla, sedel osamotený za vrchstolom, ženu nechal doma, lebo sa mu zdalo, že Vilma do tejto fajnovej „úri ember“ spoločnosti nezapadne. Únava mu sedela v očiach, ktoré mali farbu čakanky, úspešne kultivovanej továrňou svetochýrnych kávovín „Henri Franck a synovia, úč. spol. Košice“.

     Dvadsaťročný syn Kornel báčiho Lojzi kurizoval fotografovej dcére. Irmuška sa medzičasom stihla spamätať z nepríjemnej epizódy na futbalovom ihrisku. Jej patriarchálne založený, popudlivý, večne pravdu majúci otec ju totiž vyfliaskal začerstva ešte v šatni. Stopy zaúch jej zdobili roztomilú tváričku. Lojzi Lörincz jej rozprával o nadchádzajúcich vzletných plánoch jeho otca Kornela. „Slečna, toto je začiatok maratónskeho veku pre naše mesto. Oco mi povedal, že na rok pozvú chýrneho talianskeho vytrvalca Bertiniho. Už mu napísali list. Dr. Stanek ho preložil do taliančiny.“

     Pravda, na spomenutý list výbor nedostal odpoveď, ale všetci si boli istí, že slávny Bertini sa ozve. Štrekár Bertini bol neskôr vinný za mučivo sladké sny panny Irmušky Dančákovej, neznalej fyzickej konštrukcie maratónskych bežcov. Bertiniho nikdy neuvidela, šťastena jej to nedopriala, lebo fenomenálny Janovčan na prvý list maratónskeho výboru neodpovedal a na urgujúci list prišla odpoveď s požiadavkou o plnú úhradu cestovného druhou triedou, nákladov pobytu v Košiciach a na dôvažok prosba o šťavnaté vreckové. Bertiniho šľachovité, pekárňou deformované telo s pavúčím hrudníkom, krivými nohami a rukami ako klepetá sa v nočných oneirokritikonoch slečne Dančákovej zmenilo na ušľachtilý zjav posla bohov, rýchlonohého, trieliaceho ako gazela bez záchvevu k cieľovej páske, zanechávajúceho za sebou voňavú stopu oleandra a myrhy. Irmuška si dala sen vysvetliť od jednej červenovlasej olaskej Cigánky, ktorá jej zvestovala: „Čoskoro sa vydáš, ale prv stratíš vienok.“

     Dr. Kočí sa celý večer venoval plavcovi Neményimu, civilným povolaním notárovi. Neményi mal v šatni hotela Šalkház svoj slávny klobúk so zastrčeným teplomerom namiesto sojčieho pierka, plesnivca alebo kamzíčej štetky. Tento vynález mu dovoľoval kedykoľvek pred tréningom zmerať teplotu špinavozelenej vody vo veľkom bazéne mestského kúpaliska. Notár Neményi nepil a Dr. Kočí sa ani len nepokúšal prekabátiť prísneho abstinenta šampanským. Vojaci a bežci postávali skromne pozdĺž stien a vyhýbali sa stretnutiu s hlučným plukovníkom Bartíkom. Plukovník kypel šťastím, lebo si od úspechu na športovom poli sľuboval pochvalu z pražského Ministerstva národnej obrany. Vojak Zatloukal sa nevedel dočkať rána a zalieval svoju chlapskú túžbu Bauerneblovou dvanástkou, ktorá sa mohla schovať pred moravskými značkami. „Fuj, žbrnda,“ povedal si vojak Zatloukal a myslel na rýchlik smer Bohumín, ktorý odchádzal v ranných hodinách. Vojak Zatloukal sŕkal pivo a žmolil v ruke priepustku; dušu mal smútkom zavretú ako vreckový nožík. Keď sa vracal z pánskej toalety, kde sa zbavil nepríjemného tlaku z Bauerneblovej dvanástky, minul šatňu s kyprou šatniarkou Terezou, ktorá strážila kabáty a klobúky zhromaždeného panstva vrátane Neményiho teplomera. Ortuť sa naraz pohla smerom nahor a vojak stvrdol pod šatniarkiným úsmevom. Tereza sa ešte raz usmiala malinovými ústami a vojak-maratónec Zatloukal sa jej prihovoril a ostal na nej visieť ako prišpendlené číslo na radcovom kabáte. Do reštaurácie k obloženým chlebíčkom a iným dobrotám sa Zatloukal už nevrátil a biskup Barnabáš Tost by citoval pri tejto príležitosti, opäť nesprávne, z Knihy prísloví, 22.14: „Ústa žien sú hlbokou jamou; na koho sa hnevá Hospodin, ten ta padne...“ Celé mesto bolo ponorené do hlbokej narkózy a maratónsky vek sa nezadržateľne začal. Maratónci a usporiadatelia spolu s honoráciou sa pobrali do postele. Jediný notár Neményi sa musel vrátiť do hotela Šalkház po zabudnutý klobúk s teplomerom. Dr. Kočí stihol cestou do polepšovne zaregistrovať dvoch chovancov Komenského ústavu, ktorí stáli na rohu s čertovsky peknou kurvou. Únava nedovolila Dr. Kočímu vykonať podvedomý pedagogický zákrok. Chovanci ho už dávno predtým zbadali, ufujazdili, nechali kurvu kurvou. Kurva ostala stáť pod dáždnikom, zakývala na Dr. Kočího, čo ho donútilo spomaliť krok. Kurva stála na mieste ako prikutá.

     „Riadna fešanda,“ zahundral Dr. Kočí polohlasne. Z vežičky na mestskej radnici, ktorá trčala ako prsná bradavka do ranného brieždenia, sa ozvali údery hodín. Dažďová voda tiekla po chodníkoch a mesto sa topilo v prietrži mračien. Všade bolo mokro, druhohorne; Košickú kotlinu zaliali brakické vody. Na dno padali odumierajúce ľalie s linnéovsky utešeným menom Eifelocrinus dohmi, klesali do zvíreného bahna a menili sa na krinoidové vápence, z ktorých kamenári za osvieteného panovníka blahej pamäti Jozefa II. tesali náhrobné kamene a kríže Requiescat in pace!

     Dr. Kočí sa s kurvou pošepky rýchlo dohodol a dokonca v podnapitosti dovolil, aby sa štetka doň zavesila. Uľavilo sa mu, keď si uvedomil, že dievča nebýva vo vykričanej uličke za starou synagógou, kde cez nedeľňajšie popoludnia vylievali ľahké dievky hypermangán na zvedavých chovancov Komenského ústavu. Agneška Benková, ako sa kurva volala, bola najmladšia služobníčka rozkoší v meste, nie práve požehnanom puritanizmom. Agneška mala radšej starších pánov a jej špecialita bola takmer panenská nevšímavosť zoči-voči určitým želaniam zákazníkov. Nikto v meste nevedel, kedy a odkiaľ Agneška Benková prišla. Jedine Paľo Ušiak bol svetlá výnimka. Jedného letného večera sa vrátil z Mukačeva. Prišiel tým istým vlakom, ktorý použila Agneška. Z rýchlika sa vyrútili Rusíni, sezónni robotníci, ktorí večne žuvali slnečnicové semiačka. Na peróne vyzdvihol Agnešku košický pasák, haver, Vécsey István, alias Puci. Vécsey bol čierna ovca staviteľskej rodiny z Prešova. Agneška prišla bez kufríka, a pretože bola veľká fešanda, všimol si ju Paľo Ušiak a roky patril medzi jej spokojných zákazníkov. Urastený pasák Puci bol vysloveným fanúšikom maratónskeho behu, čo podivne kontrastovalo s jeho postávaním v baroch a vysedávaním po kaviarňach.

     Agneškiným zvodom podľahol aj dvadsaťročný syn Kornela báčiho – Lojzi. Neskoršie už ako ženáč k nej chodil takpovediac zo starej známosti a len zriedkakedy. Lojziho žena bola raz v pôrodnici a Lojzi sa zasa vybral k Agneške. Agneška mu povedala už pri dverách: „Nemáš za groš rozumu, Lojzi, že nedáš pokoj. Si ako pes, stále to chceš odzadu a ja aby som sa poskladala cez stoličku.“

     Lojzi báči si sadol na čerstvo popílené siahovice, poukladané pri dolnom konci pozemku. Kríže ho boleli od roboty. Po drevo mal prísť jeho známy, redaktor Zárecký z Večerníka. Lojzi báči privrel oči a zacnelo sa mu za Agneškou. „Chudera,“ myslel si Lojzi báči.

     Redaktor Zárecký bol zodpovedný za rubriku Zbor národnej bezpečnosti hlási. Viac sa o redaktorovi povedať nedalo, aha, iba ešte to, že mal chatu neďaleko pozemku Lojzi báčiho.

     Kým sa vydal za siahovicami, redaktor Zárecký písal do svojej rubriky:

     „S paragrafmi nadviazali kontakt Peter M., Jaroslav H. a Marian K. V mestskom stavebnom podniku sústavne vynechávajú pracovné zmeny.“

     „Pokutu za výtržníctvo zaplatí zamestnanec VSS Ján H. Na stanici bezdôvodne zbil Imricha K. a Pavla G.“

     „Na silného muža sa v utorok minulého týždňa hral v Košickej Novej Vsi Ladislav B. V miestnom hostinci porozbíjal poháre a popolníky, vysadil vchodové dvere a vyhodil ich pred krčmu.“

     „František V., zamestnanec VSŽ, kradol súčiastky z motocykla. Vojtecha B. prichytili pri krádeži topánok v obchodnom dome Hornád.“

     „Za posledný víkend sa na záchytnej stanici vystriedalo desať košických občanov.“

     Lojzi báči bol vyslovene nervózny, lebo mal ísť čo najskôr domov. Okúpať sa a hodiť do fraku, ako vravel jeho syn Anton. Lojzi báči sa znovu pozrel na hodinky. O hodinu mal byť na obvodnom národnom výbore, kde sa malo konať „slávnostné uvítanie“ jeho vnuka Alexandra, vážiaceho pri narodení štyri a pol kila. Kvôli menu novej ratolesti sa celá rodina týždne zúrivo hádala. Mená sa v lörinczovskej rodine nedávali naverímboha, hlavne pre Lojziho malo vnukovo meno akýsi vyšší význam. Krstné mená sa v rodine opakovali, a tak vnuk Lojzi báčiho zdedil meno po ujovi Alexandrovi, ktorého škodoradostní vrstovníci prezývali podľa jednej prešovskej kaviarne Odeon. Ujo Odeon, predchnutý zlosťou nad prezývkou, ktorej sa nevedel zbaviť, lebo v Odeone raňajkoval naďalej, bol zamestnancom poisťovne Dunaj, v centrále pre Slovensko a Podkarpatskú Rus na Ružovej ulici číslo 12. Po rokoch daromne zasielaných sťažností na generálne riaditeľstvo v Bratislave ujo Alexander dosiahol, že ho preložili do Tatier, kde zmizol nenávratne v útrobách kežmarskej pobočky poisťovne.

     Lörinczovci počuli, že starý pán zomrel pri náhodnom čítaní novín Slovenský Východ. Na jeho pohrebe nikto nebol. O tom, že ujo Alexander písal potajme básne, napodobeniny Adyho ľúbostnej poézie, sa Lojzi báči nedozvedel. Ujovu knižnicu predali a poézia poputovala do zberných surovín firmy Zoltán Lorber a synovia, za starou tehelňou neďaleko cigánskeho tábora. Uja preslávil jeho jediný čin voči štátnej moci. Raz v noci zavesil ujo Alexander na chrbát bronzovej sochy svätého Václava ruksak, do ktorého napchal české noviny. Svätý Václav stál oproti tanečnej škole, z ktorej sa ozývala fistula profesorky – un, deux, trois, a ešte raz...“

     Socha svätého Václava bola takpovediac pešiacka, pretože mesto nemalo peniaze na koňa, na ktorom by mal patrón českých krajín sedieť. Okolo obeda si všimli četníci, že niekto si nechutne vystrelil z národného symbolu, a podaromnici hľadali vinníka.

     Konečne prišiel redaktor Zárecký na svojej Škode-combi, po krátkom pozdravení poskladal siahovice do auta a povedal Lojzi báčimu: „Vyrovnám sa so synom, dobre, Lojzi báči.“

     Lojzi báči súhlasil a redaktor ho odviezol domov, aby sa preobliekol. Posilnený pohárikom slivovice vyhľadal obvodný národný výbor. Úrad bol v budove bývalej radnice. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým našiel chodbu s červenou šípkou, na ktorej stálo: Zbor pre občianske záležitosti, Košice-Sever.

     Cez zavreté dvere počul sonórny hlas členky zboru: „S radosťou vítame nového občana, ktorému pri slávnostnom uvítaní do života želáme, aby rástol zdravý a v mieri pre vašu radosť a šťastnú budúcnosť našej krásnej vlasti, Československej socialistickej republiky...“

     Lojzimu bolo zrazu nevoľno a oprel sa o stenu. „Nemal som behať po tej prekliatej záhrade,“ preblesklo mu hlavou. Lapal po dychu a želal si iba jedno, aby sa pred dverami sobášnej siene nezosypal ako kôpka nešťastia. „Čo by si ľudia o mne pomysleli? A nevesta, akurát ona. Vôbec ma nemá rada. Fiflena vyparádená!“

     Lojzi báči sa už ďalej nevedel ovládnuť a bez stonu skĺzol ako vrece otrúb na kameninovú dlážku chodby.

     Lojzi báčiho nevesta sedela v krikľavo zelenom kostýme medzi dvoma mladými robotníčkami, žmurkajúcimi od dojatia, spôsobeného práve tak Griegovou hudbou z opotrebovanej platne, ako aj predošlým príhovorom podpredsedníčky Zboru pre občianske záležitosti. Podpredsedníčka bola objemná osoba s vysoko nadvihnutým poprsím, ktoré vďaka podprsenke vzdorovalo všetkým zákonom zemskej príťažlivosti. Cez poprsie mala zavesenú reťaz so znakom mesta Košíc, skoro takým istým, aký mestu udelil Vladislav, kráľ uhorský a český dňa 8. decembra 1502, čiže v čase, keď – ako by sa výstižne vyjadril nebohý Dr. Kočí – Rabelais ešte pásol husi.

     Anjelove nohy na košickom znaku, ktoré stáli mesto ďalších stotisíc dukátov, odrezalo rydlo moderného medirytca. Na mieste anjelských nôh sa ocitla päťramenná hviezda, čo z heraldického stanoviska nevyzeralo najhoršie.

     Lojziho nevesta prešla pohľadom z reťaze, dvíhajúcej a klesajúcej sa spolu s poprsím podpredsedníčky, na topánky pionierov, ktorí mladým mamičkám odovzdali červené klince, vystužené drôtom, lebo kvety boli trochu zvädnuté. Muža si nevidela. Tóno sedel vzadu, v poslednom rade sobášnej siene, a ona sa hanbila obrátiť, alebo pohnúť hlavou. Z balíčka, do ktorého bol zakrútený jej prvorodený syn Alexander, sálalo intenzívne teplo. Nevesta sa nevedela dočkať konca nostalgicky sladkastej symfonickej básne. Podpredsedníčka podišla k prvému radu, podala všetkým mamičkám ruku a zaželala im ešte raz zo srdca veľa šťastia.

     Tóno vyšiel so ženou zo sobášnej siene a našiel otca na lavičke pri náprotivnej stene. Lojzi báči sedel s previnilým úsmevom, ťažko dýchal a pravicou si stieral pot z čela.

     „Zameškal som, prepáčte, no nič, pokrstíme ho ešte, ako sa patrí! Počkajte, chvíľu si oddýchnem, schodisko je taká strmina. Tá žena dnuká hovorila tak dlho, že som tu vystál jamu, a preto som si sadol, reku, že si zdriemnem.“

     Lojziho syn sa poobzeral, či pri nich nie je niekto z dispečingu, a povedal otcovi: „Poďme, otec, nerozprávajte toľko!“

     Lojzi báčimu bolo nevoľno a cítil bodavú bolesť pri obličkách. Synovu poznámku prehliadol. Ukazovákom žilnatej ruky hladkal vnuka po myšacozamatovom líčku a vážnym hlasom povedal: „Bude z teba maratónec, Šanika. Nôžky máš dlhé, ponesú ťa ako strelu, ako Galambosa.“

     Galambos, širokoplecí kolársky tovariš z Kisvárdy, vyhral maratón štyri razy. Najprv vyhral bez tréningu peštiansky maratón a potom ho nominovali za Maďarsko do Košíc. Prebehol trať nemožným kŕčovitým spôsobom a vyhral časom 2:48.25. V berlínskom časopise Die Leichtathletik jasali: „Na svete sú dva velikánske maratóny, prvý v Bostone a druhý v Košiciach.“

     Pred budovou obvodného národného výboru, z ktorej padala omietka, čakal na Lörinczovcov Tónov spolupracovník z dispečingu, inžinier Jano Zambor. Mal ísť spolu s Tónom Lörinczom, novopečeným otcom, na futbal.

     Vzduch nad mestom sa skoro nehýbal, lebo si doprial svoj zriedkavý oddych. Detonácie v kameňolome magnezitky boli jediné vzruchy rušiace kruhy spokojného svedomia košických občanov. Biely stĺp magnezitového prachu, podobný atómovej hube nad pacifickými atolmi, sa nechcel rozpustiť a pohyboval sa pomaly ku kotline, kde omúči strechy domov.

     Lojzi báči s krstným odviezli nevestu domov. „Choď po okružnej!“ žiadal Lojzi báči krstného. Krstný sa bez hundrania podriadil Lojzi báčimu. Lojzi báči schválne zvolil okľuku, takú dôležitú pre maratóncov. Lojzimu sa ešte vždy nechcelo veriť, že tadeto v tridsiatom prvom unikol Argentínčan Juan Zabala vedúcej skupinke bežcov.

     Juan Zabala, ktorému už na piatom kilometri namerali vyvalení funkcionári 16: 17 min., Lojzi báči ho uvidel ako prvý z Košičanov, ak nerátame hluchonemého Nácka, ktorý sa večne motal po peróne. Z bohumínskeho rýchlika vyliezol maličký chlapík. Vyzeral ako sto primášov, nebyť pestrofarebného vlneného šálu a velikánskych rukavíc zo zajačej kožky. Nevedno, aké pasáty ho zaviali na zablatenú košickú stanicu. Exotický prišelec v širokých gaučovských nohaviciach sa šibko štveral cez koľajnice, preskakoval kaluže a mláky plné mútnej vody. Kufre mu vliekol vychrtnutý dlháň s cvikrom na konskom nose. Dlháň sa predstavil Lojzi báčimu ako pán Sterling, tréner bežeckého mužstva Argentíny. Celú delegáciu predstavoval on a Juan Zabala. Sterling žil v Mníchove, ale po vypuknutí Republiky rád zdefraudoval väčšiu sumu peňazí a preplavil sa do Južnej Ameriky. V Košiciach mal bratanca, ktorý vlastnil autoservis, zastupiteľstvo pre Čs. zbrojovku, sklad pneumatík Michelin, Dunlop-Matador a elektrotechnickú dielňu Delco-Remy service. Argentínsky pár sa nasťahoval k nemu. Tréner Sterling mal oko na mládencov s dobrými pajšľami. Hľadal ich po celej krajine s tichou, priam metafyzickou zúrivosťou zberateľa nepolapiteľných motýľov v amazonských pralesoch. Zabalu našiel na ktorejsi zabudnutej estancii, kde dávali líšky dobrú noc. Začal s ním pravidelne trénovať a postavil tréningy na hotových atletických orgiách.

     Deň pred pretekmi sa Juan Zabala, sprevádzaný kuchárkou Sterlingovho bratanca Rózikou, pobral do Kaplnky sv. Michala pri gotickom dóme. V pološere kaplnky sa pomodlil desať ružencov a napokon povedal nahlas: „Dios mío, ayúdame a que gane manana la carrera!“ Kuchárka kľačala v patričnej vzdialenosti a s vyvalenými okáľmi sledovala výbuch juhoamerickej zbožnosti. Lojzi báči vtedy do kostola nechodil, a preto čakal pred kaplnkou, v ktorej nebol od matkinho pohrebu. Jej pátričky z českého skla z Jablonca nad Nisou mal schované v písacom stole spolu s  divadelným kukerom z pravej perlete. Po Zabalovej modlitbe sa všetci išli pozrieť na trať. Lojzi báči sa na Sterlingovho zimomrivého zverenca usmieval. Krpatému Argentínčanovi nedával veľa nádeje proti Galambosovi, Lotyšovi Motmillersovi, viedenskému Čechovi Kosinovi a iným matadorom. V toto pamätné sychravé októbrové ráno sa Lojzi báči dožil obrovského prekvapenia, lebo ním hlboko podcenený Juan Zabala vyrazil po výstrele zo štartovacej pištole ako tvrdohlavý bujak a viedol už v uliciach mesta, zbavený prenikavého chladu, ktorý robil Sterlingovi ukrutné starosti. Na desiatom kilometri mal Zabala náskok dvoch kilometrov pred ostatnými bežcami a na pätnástom kilometri sa inžinier Makovický chytal za hlavu a vyľakane zvolal: „Lojzi, o chvíľu sa nám Argentínčan zrúti. Také diabolské tempo sa predsa nedá vydržať!“

     Lojzi báči zmenil mienku, osvietený náhlym zásahom olympijskej prozreteľnosti, a namietol: „Zabala nie je človek. Sterling mi povedal, že beží ako transamerická lokomotíva. Všimni si tú prácu rúk. Prekrásne dýcha. Pri takejto ľahkosti kroku je škoda reči tratiť, že nedobehne.“ Inžinier Makovický si posunul filcový klobúk z čela a navrhol Lojzi báčimu: „Poďme za ním, lebo sa nám predsa len zvalí dakde do poľa a vypustí dušu. Bol by z toho škandál na škodu celej veci. Poďme za ním!“

     Obaja si sadli do kabrioletu, požičaného Sterlingovým bratancom, a pohli sa za vytrvalcom. Juan Zabala míňal obrátku a jeden uzimený vojačik mu stopol 1 : 19,10. Vojačik bol ako neveriaci Tomáš, sto ráz pozrel na hodiny, či naozaj idú. Juan Zabala sa nezadržateľne rútil nazad do Košíc, ktoré sa rysovali v diaľke, zahalené do jesennej hmly. S nevídanou ľahkosťou vesloval šľachovitými rukami proti studenému vetru. Motorizovaná trojica stratila načas úplne prehľad a mala dojem, že Zabalu nevdojak predbehli alebo že Argentínčan sa potĺka po poľných cestách a omylom odbočil z hradskej. Preľakli sa pri pomyslení, že Zabala beží nesprávnym smerom, na juh k štátnej hranici s Maďarskom, vzdialenej čoby kameňom dohodil. Lojzi báči s inžinierom sa hodnú chvíľu vozili hore-dolu medzi strniskami a s bijúcim srdcom sa rozhliadali po okolí, ale po Zabalovi akoby sa zem prepadla. V skutočnosti bol Zabala na tridsiatom kilometri, a to len o šesť sekúnd za platným svetovým rekordom na tejto trati. O Zabalovi ani chýru ani slychu: zúfalí usporiadatelia netušili, že Zabalov náskok voči Galambosovi sa zvýšil na vyše šestnásť minút. Galambos si po celý čas myslel, že je sám na čele pelotónu, a netušil, že usporiadatelia, ktorí ho minuli, mávajúc rukami s hurónskym revom „Zabala, Zabala“ a ukazovali dopredu, že títo funkcionári naháňajú argentínskeho gauča. Celé mesto sedelo pri slávnostne prestretom stole, keď Juan Zabala vbiehal do hlavnej ulice. Bežal sám, bez ovácií a bez kývajúcich fanúšikov. Naraz bol z maratónu tréning, ktorý bežal Juan Zabala osamote, so zaťatými zubami a za hrozného bolestivého ticha.

     Dr. Stanek sedel nad tanierom pariacej sa polievky, ktorú mu naliala Klárika. Mimovoľne sa pozeral cez okno a čakal, kým mu polievka vychladne. Uvidel Zabalu s bolestnou grimasou v tvári a povedal Klárike: „Zaujímavé, vždy sa nájde zopár bláznov, čo behajú po uliciach. Zaujímavý psychologický fenomén.“

     Klárika si utrela ruky zodraté od prania do zásterky a postavila sa za doktorovu stoličku: „Pán doktor, Cigán to bude. Pozrite sa, čierny je ako žúžoľ.“ Dr. Stanek sa buchol do čela a zakýval ukazovákom: „Klárika, čo to zase rozprávate. Cigán sa vám nenavlečie do trenírok a hlavne nebude lietať po hlavnej ulici ako splašený somár.“

     Majiteľ košického likérového závodu Zoltán Schönherz si predtým vypil so svojimi kočišmi a zavolal za Zabalom: „Jebem ti krstnú, lófasz!“

     Odkedy Schönherzov syn, drvený oidipovským komplexom, odišiel ku komunistom a začal bojovať za vyslobodenie robotníckej triedy z pazúrov takých patriarchálnych vydriduchov, akým bol jeho otec, začal starý Schönherz piť ešte viac.

     „Život bez slávností je ako dlhá cesta bez hostincov,“ vravel Schönherz, a preto podporoval maratónsku myšlienku, ktorá bola slávnosť bez červených zástav na robotníckom dome, čo ho dráždilo ako býka v aréne.

     Juan Zabala už nič nevnímal, len si vrúcne želal, aby sa skončilo jeho utrpenie, vrastajúce každým krokom ako bodajúci netvor, ktorý sa mu rýpal v boku. Kabriolet s prenasledovateľmi zastihol Zabalu dvesto metrov pred vchodom na ihrisko. Zastriekaný blatom, zaschnutým na svalnatých lýtkach, chrapčiac od bolesti, dobehol Zabala k nebeskej bráne ihriska. Veľké kované vráta boli privreté a visela na nich hrdzavá reťaz so zámkou rozmerov oceánskej chobotnice. Zabala chvíľočku pobehoval okolo neočakávanej prekážky a nakoniec sa rozhodol pre rýchly postup. Preliezol ohradu. Krikom zobudený správca ihriska otvoril Lojzi báčimu a ostatným prišelcom bránu a vpustil ich dovnútra. Na ihrisku ich takto bolo iba zopár. „Božemôj, byť pešiakom je vraj v pampe hanba,“ utrúsil Lojzi báči a zreval na Makovického: „Čas mu zmerajte, pán inžinier! Čas, ale počkajte, kým prebehne čestné kolo!“

     Inžinier finišoval na vylysenom trávniku hracej plochy a podarilo sa mu skoro súčasne so Zabalom pretrhnúť cieľovú pásku. Makovický poslal svoj klobúk ako bumerang ku košickému nebu a začal poskakovať ako posadnutý tancom svätého Víta: „Sem sa, ľudia,“ kričal na plné hrdlo, „rekord! Zabala vytvoril traťový rekord!“

 

JAPONSKÝ DIVÁN (úryvky)

     Na belasom podklade orámované políčka s ozbrojencami a úradníkmi. Všetky drobné figúrky odúvajú líca ako pomocníci boha vetrov, ktorý ich vypustil z vreca na brehu ostrova vychádzajúceho slnka. Maliar porcelánu mal zrejme naponáhlo, pomáhal si šablónou a chyby korigoval malou špongiou. V slávnom kredenci jeho tety v Prešove stáli tri exotické čajové šálky spolu s krehkou cukorničkou. Keď sem-tam prišiel k tete Vilme na návštevu, zvyčajne ju poprosil, aby vybrala porcelánové šálky z kredenca a dovolila mu ich na okamih zobrať do rúk. Teta Vilma v nekonečnej dobrotivosti matky piatich bratancov druhého stupňa sa ochotne podriadila jeho želaniu, a tak tie tri japonské čajové šálky vybrala z kredenca veľkosti zámorského parníka a položila ich opatrne na kuchynský stôl. Jakubko ich obdivoval a stali sa mu akýmsi tajuplným objektom starobylých rituálov, ktoré boli schované za porcelánovou glazúrou čajových šálok. Teta bola zakaždým dojatá a hlboko pohnutá rozpovedala Jakubkovi o pobyte svojho otca Júliusa, čiže Gyulu, v ďalekej Jokohame: teta Vilma mala vlastne aj dôvod byť dojatá, lebo šálky, ktoré honvéd a neskorší legionár celý namyslený doniesol do Prešova, prežili síce druhú vojnu bez nehody, ale jej otec zmizol v Poľsku bez stopy.

*

     Jakubov priateľ  Jasuši Harumi – vždy ho volal len priezviskom Jasuši-san – mu vo svojom knihami beznádejne prepchatom domčeku – rabbit hutch, ako si to sám prezval – ukázal album s fotkami legionárskych návštevníkov Japonska po ich dlhej ceste cez komármi zamorenú Sibír nazad do sladkého Francúzska. V záhrade britského obchodného konzula stoja na zožltnutej fotke japonskí dôstojníci, opierajú sa o rukoväte beštiálnych šablí a medzi nimi akosi šťúply generál Štefánik. Generál vôbec nevyzerá ako vojnový hrdina, skôr ako zarmútený intelektuál, ktorého mučí jokohamská zima, jej vlhkosť mu preniká do luteránskej duše a navyše ho akurát bolí žalúdok od zeleného čaju, ktorý mu ustavične ponúkajú japonskí hostitelia. V generálovom výraze je viditeľný opatrný homo curativus – a na druhej strane vzorne zastrihnutého živého plota plechový výraz japonských služobníkov, poobliekaných – čuduj sa svete – v jukatách, letných kimonách sýtomodrej farby. Jakub s ľútosťou konštatoval, že otec tety Vilmy s tým frajerským úškrnom, ktorý privádzal Prešovčanky do extázy, ani na jednej z fotiek albumu nebol. Útechou mu ostala skutočnosť, že v albume chýbali tri dvojstrany – žeby bol na nich našiel Gyulu...?

*

     Prvé zemetrasenie očakával ako cirkusovú atrakciu – a dostavilo sa v podobe nervózneho chvenia, vibrácie sa postupne zmenili na postrkávanie štôsov kníh, poskakovanie ceruziek a pier na plechovom stole v študovni Tokijskej univerzity. Jakub sledoval dve knihovníčky sediace za nízkym pultom požičovne. Jedna z nich sa bez slova zohla a podala kolegyni žltú helmu. Helma bola z umelej hmoty a žiarila novosťou. Jediný predmet, ktorý sa nedostal do pohybu, bola guma na Jakubovom stole: zrejme jej tektonický cisársky rez Japonskom – Fossa magna neurobila patričný dojem – na gume bola vytlačená ochranná značka: slon so vztýčeným chobotom a pod ním Made in Germany.

     Tokio zažilo dva apokalyptické údery v tomto storočí: veľké Kantó-zemetrasenie v roku 1923 a koberce zápalných bômb z amerických lietajúcich pevností v marci 1945. Mesto doslovne zmizlo dva razy z povrchu zeme, aby po krátkom čase s úžasnou vitalitou a dravosťou opäť povstalo z trosiek.

     Pred svätyňou Fukagawa Fudo mu bezzubá starenka ponúkala vojenský opasok z čias mandžúrskeho dobrodružstva. Neskôr sa pustila do rozhovoru: v strašnej tektonickej kataklizme stratila skoro celú rodinu – tradičné drevené jednoposchodové domčeky sa rozpadli za niekoľko sekúnd a po celom dolnom meste sa začali šíriť kotúče ničivých požiarov, pred ktorými sa zúfalí ľudia schovávali do vĺn rieky Sumidy. Stará žena pozvala Jakuba – aké nezvyčajné gesto – do svojho domca postaveného po druhej svetovej vojne so zvyčajným zmyslom pre pokrok a nevkus. Jakuba si uctila čajom Olong, schválne čínskym, a nie domácim, japonským.

     V Kantó-zemetrasení zahynula aj japonská maliarka Tami Kuome, priateľka amerického básnika Ezra Pounda. Oboch spájalo dlhé priateľstvo počas spoločných parížskych rokov. V Poundovom Canto LXXVI stojí riadok venovaný pamiatke talentovanej abstraktnej maliarky: „... the hidden nest. Tami’s dream...“ Ezra Pound si uchoval jeden z jej kubistických obrazov až do roku 1944, keď Spojenci bombardovali Rím, a dom, v ktorom sa nachádzal obraz čarovnej Japonky, zmizol v plameňoch. Jej obdivovateľ Ezra jej však postavil pomník nehynúci...

*

     Na brehu rieky Sumidy stojí Šin Kokugi Kan, nový národný štadión japonského tradičného zápasníctva sumo. Tohtoročnému jokozunovi, víťazovi turnaja sumo, odovzdali krištáľovú vázu z českého skla. Úradník veľvyslanectva prečítal po japonsky so skvostným prízvukom venovanie v mene československého veľvyslanca Šmida, kývol hlavou zoči-voči mäsitému obrovi a vložil mu do láb krištáľ z Jablonca. Veľvyslancovu fotku si raz Jakub všimol v novinách The Japan Times – súdruh Šmid sa v článku poďakoval Sovietskemu zväzu za to, že nás oslobodili. Písal sa práve 9. máj.

     Keďže veľvyslancov článok nesvedčil o zvláštnom publicistickom talente, venoval sa Jakub čítaniu vedeckej štúdie o štvrti Jošivara.

*

     Istá Mrs. Seiglová z Pennsylvánskej univerzity obetovala niekoľko rokov svojho života štúdiu dokumentov týkajúcich sa štvrte Jošivara. Táto milá puritánka húževnato študovala štatistiky Jošivary, kde sa od roku 1725 do roku 1787 nachádzali nevestince, ktoré pôsobili ako magnet na mužov všetkých spoločenských vrstiev éry Edo. Gejše v počte 6 300 obsluhovali a obšťastňovali samurajov, kňazov, remeselníkov a obchodníkov. Pred bránami štvrte Jošivara stáli stráže, takže gejše a servírky ryže, mešimori-onna, utiecť nemohli a jediný úspešný útek s nadšením zaregistrovala práve Mrs. Seiglová.

     Japonci boli v 18. storočí majstrami štatistiky a miniaturizácie: už vtedy! V obchodných knihách zvaných saiken s ohromnou pasiou zachytili všetky dôležité fakty o živote v Jošivare: ceny surových rýb pokrájaných na jemné plátky, množstvo spotrebovaného líčidla alebo dokonca hypotetický objem milostných „štiav“. Darmo, v tomto smere sa Japonci nezmenili. Každý večer, keď Jakub vyberal poštu zo schránky rodiny Išii, našiel na dne zopár farebných reklám ponúkajúcich rôzne služby v tzv. krajinách mydla. Išiiho dcéra Ikuko Jakubovi povedala, že ešte nedávno sa masážne salóny a bordely volali turecké kúpele – Japonci sa nikdy nestarali o geografiu mimo vlastných ostrovov – a urazení Turci podali diplomatickú nótu, načo Japonci bez váhania zmenili názov týchto blahorodých zariadení. Keď sa Jakub vracal domov podzemnou dráhou Jama-note-sen, postojačky sa pozeral nadol do otvorených kreslených seriálov s erotickým obsahom. Na sedadle nahnutí, zahĺbení nad nekonečne hlúpymi sadistickými výtvormi rýchlokresličov, sedeli úradníci na ceste do Gotandy, kde väčšinou musia prestupovať na iné spoje. Všemocný štát prstom cenzora v komiksoch vyretušoval pohlavie a ohanbie – ale čítajúcim mužom to zrejme neprekáža.

*

     Tržnica Tsukidži no Uogaši, obrovská šupinatá opacha, rybia obluda, ktorú vlny tokijského zálivu vyhodili na breh: 22 hektárov, 15-tisíc predavačov, šoférov, účtovníkov a robotníkov v 1 200 podnikoch. O šiestej ráno začínajú aukcie – Jakubovi sa ta nikdy nechcelo, chrapľavé hlasy predavačov rýb poznal z tržnice v Uene. Radšej prišiel v skoré predpoludnie, keď sa okolo stolov tlačili nákupcovia z reštaurácií s bystrým pohľadom na budúcu lahôdku. Aká to premena: japonská oceľ nemilosrdne a artisticky pokrája rybu na tenulinké plátky a Jakub bol presvedčený, že ostrie noža civilizuje vnútornú živočíšnu energiu oveľa lepšie ako dlhé varenie v celom severskom barbarstve. Sašimi sa rozopnú na drevenom podklade s intenzitou japonského vejára a Jakub má slobodu voliť poradie rybích lupienkov hrajúcich všetkými odtieňmi od ružovej až po medenkastú farbu. Sanae mu zobrala z prstov paličky a podala mu jemnulinký plátok do úst ako dieťaťu. Takto si privlastnila samu podstatu japonskej stravy, ktorá spočívala vo vizuálnom zážitku, a medzi jednotlivými ďobnutiami zahrotených paličiek sa začínal rozhovor a výmena pohľadov od milenca k milenke, od muža k žene, od matky k dieťaťu a vždy v tom bol atmosferický náboj okolo tácky so sašimi, okolo podenkovej pominuteľnosti sveta. Jednému sa vyhýbal – a to tempura reštauráciám. Ich ťažký olejový zápach ho odpudzoval a tento azda portugalský vynález vyprážaných rýb a zeleniny či kreviet namáčaných v múčnatej omáčke mu spôsoboval kŕče v žalúdku a nepríjemne, napriek hojne roztrúsenému cukru, mu pripomínal celebrovanie „jabĺk v župane“, aké Jakubovi a jeho bratom robievala mama v piatok ako pôstne jedlo. Ako voľakedy hostia na karlovarskej kolonáde ponárali ruže do bublajúcej minerálky, tak namáčal Jakub kúsky papriky alebo rybieho mäsa do vriaceho oleja, ktorého farba sa za chvíľu nasýtila a stemnela ako nebo nad chrámom Tsukidži Hongandži. Kdesi raz videl zmienku o tom, že počas Požiaru dlhých rukávov v roku 1657 bola na pravé poludnie obloha čierna ako tuš maliarov ukiyo-e. Rúž na perách Sanae strácal lesk s každým kúskom tempury vloženým za bariéru bielych, trochu pokrivených zubov. Jakub ju mal radšej, keď jedla sašimi alebo suši. Predavač-umelec krája rybu opatrne, sústredene a po každom reze utrie hranu noža do pripravenej handričky a ešte raz do poskladanej servítky. Predavačove ruky, večne vlhké, vybielené od miesenia ryžových guliek, na ktorých uľpie rybí plátok, čím vznikne napätie medzi uvareným a surovým, bielym a rybäcím – naschvál takto s „ä“, lebo táto samohláska akoby zvukomalebne zdôrazňovala vzdialenosť medzi ryžou z plošiny Musašino a úhorom z tokijskej zátoky. Sanae rada žartovala s predavačmi, ktorí väčšinou neprejavili, že neradi vidia peknú krajanku s tým nechutným cudzincom, ktorý večne sniaka do obrovskej vreckovky a rozhadzuje rukami tak, že zopárkrát prevrhne fľašu piva značky Kirin. Pivo sa šumivo rozleje po servítke a drevenom pulte pred výkladom-chladničkou s vystavenými rybami, z ktorých si hostia znalecky vyberajú. Sanae hryzká zubami ako hokkaidská šelma do kúska malej chobotnice a Jakub sa s hrôzou vracia do čias šogúnov Tokugawa, keď vydaté ženy mali zuby nalakované načierno ako bránu k peklu, a nie k rozkoši.

*

     Jakubovi, ako každému cudzincovi – gaidžinovi vysvetlili japonskí kolegovia, že ich ženy sú plaché a nevedia sa dohovoriť po anglicky. Už počas prvej spoločnej večere zistil, že sú to väčšinou ženy jeho spolustolovníkov, ktoré posmelené vypitým alkoholom vytasia svoju v pavučinách zamotanú školskú angličtinu a dajú sa do rozhovoru. Angličtina bola pre neho akýmsi metajazykom, hlasným výrazom jeho najvlastnejšej nemoty, strašného ticha uprostred šumu cudzieho jazyka v obkľúčení tisícov ideogramov. V noci sa hĺbka ticha ešte zväčšila, lebo čínske znaky neónovo žiarili do zaľudnených ulíc Tokia. Roland Barthes píše o tom, že bez znalosti jazyka ostáva v Japonsku ešte jazyk tela, a ten je podľa neho u Japoncov bez „hystérie a narcizmu“. Chudák Barthes so svojou víziou jedinečnej „syntagmy tiel“! Otázkou pre Jakuba bolo a je, či z našej nemoty vôbec vnímame znaky, ktoré nás s exkluzívnou dôslednosťou vylučujú. Začal sa učiť hiraganu a katakanu, na čo mu Sanae povedala, že dosiahol úroveň prváka v pomocnej škole. Bolo mu z tej predstavy do plaču. A tá detinská radosť, keď po prvý raz preslabikoval nadpis na stanici v Šindžuku!

     Dnes ráno mu Sanae doniesla vreckové vydanie novely Džuničiro Tanizakiho Naomi. Jakub to považoval za protiváhu Lolity, ktorú jej pred týždňom daroval (pričom zdôrazňoval, že je to Nabokovova najmizernejšia vec v angličtine – ruské veci bieleho aristokrata pokladal za lepšie). Dar a protidar v polovičnej hodnote – je to Sanae, ktorá sa drží železnej reguly spoločenského života, alebo sa Jakub mýli, popletený sociologickými úvahami rakúskych japonológov. Japonsko ako učebnica potláčanej nerovnováhy a Sanae ako povrazolezkyňa, dokonale vycvičená v umení odstupu a nadhľadu. Nezabudla mu povedať, že má vlastne radšej poviedky spisovateľa Nagai Kafu, lebo ten nikoho nenapodobňoval ako Tanizaki. Koniec koncov jeho hrdinka, polodieťa-položena, sa mala podobať americkej herečke Mary Pickfordovej a Sanae sa strašne nasrdila, keď ju Jakub žartom nazval moga, výrazom éry Taišo pre „moderné dievčatá“. Vynadala mu do senilných hlupákov a o deň neskôr ho pozvala na prechádzku do okolia svahu Hidžiri, kde stál Jošimurov obchod so západnými hudobnými nástrojmi. Tanizakova Naomi mala v skutočnosti ako učiteľku tanca ruskú emigrantku Alexandru Šlemskú.

*

     Poloha cisárskeho paláca v Tokiu pravdepodobne nezodpovedala všetkým pravidlám geometrickej hry na šťastie. Z toho dôvodu hlavná brána pôvodného zámku Otemon sa otvárala na východ, a nie, ako by to malo byť, na juh – vďaka tomuto múdremu triku sa dostal posvätný vulkán Fudži-san na sever a zlým duchom bola cesta do aluviálnej plošiny zahataná. Vodné priekopy okolo zámku vytvárajú hlboký odtlačok palca, najlepšie viditeľný zhora. Zo zepelínu firmy Fuji mu Sanae ukázala tú elegantnú špirálu vytvorenú obrannými valmi a vodnými priekopami: písmenko hiragany „no“ bolo z vtáčej perspektívy ako na dlani.

     Okolo priekop po rozhorúčenom asfalte zvyčajne behajú joggeri, väčšinou v skupinách. Občas prebehnú okolo členovia palácovej stráže, všetkých predbiehajú a skandujú ako americký marines. Nekonečný prúd áut a taxíkov krúži okolo pôdorysu písmenka „no“ a palác zomierajúceho cisára je schovaný za granitom a dioritom strmých obranných múrov, ktoré neboli nikdy nikým dobyté. Palác je nepohyblivé oko tajfúna, veľké nič, pred ktorým kapitulovali reformy i samotný kapitalizmus Nipponu. Jedine dvojitý most Nidžubaši vedie k hermeticky uzavretej hlavnej bráne Seimon. Tento rok tam zasa prídu desaťtisíce zvedavcov, vlastencov, školákov a starcov a budú mávať zástavkami zoči-voči možno už novému cisárovi s jeho meštianskou manželkou, mlynárovou dcérou. Skoro ako v rozprávke od Pavla Dobšinského.

*

     Najkrajší večer, na aký si vôbec vedel spomenúť, strávil s Kuniko počas výletu do Kjóta. Úzkokoľajkou sa doviezli do Arašijami a na terase starobylej reštaurácie neďaleko nedávno zreštaurovaného mosta Togetsu sa spolu navečerali. Čerstvé bambusové výhonky uvarené v katsuobuši-polievke chutili skvostne a Kuniko jedla s veľkou chuťou. Bystrým pohľadom sledovala náprotivný breh, porastený aoki-kríkmi a bambusovou húšťavou, nad ktorou vyrážali k nebu hroty červených borovíc. Malachitovo zelená voda v širokej rieke sa pohybovala skoro nepozorovateľne a lesná galéria sa v nej odrážala do abstraktných vzorov. Kawamoto si cenil tieto vzácne okamihy o to viac, že na konci turistickej sezóny bolo v Arašijame skutočne hlboké ticho, sem-tam prerušované údermi vesla o hladinu. Pritom echo, ktoré vznikalo vďaka takýmto úderom, bolo akoby archaickou spomienkou na zašlé časy, keď z blízkeho Kjóta sem k chladivému toku rieky prichádzali mestskí aristokrati poobliekaní do hodvábu a brokátu, so svojimi ženami, konkubínami a sluhami, aby sediac na rohožkách pri kalíšku saké obdivovali bielobu rozkvitnutých čerešní na brehu zbožňovanej rieky. Kawamoto sa obrátil ku Kuniko a ospravedlnil sa: – Nemaj mi za zlé, ale nikde inde, len tu v Arašijame je podvečerné šero také, ako keby ho naši predkovia vystrihli z jasnoty dňa a takýmto ľstivým spôsobom vytvorili ríšu pološera, ktoré najlepšie pristane krásnym ženám.

     Kuniko sa začudovala: – Ako môžeš hovoriť o pološere, keď sa ešte hladina trbliece a mesiac vyšiel nad Kjótom?

     Mesiac, aký gýč, povedal si Kawamoto správne predpokladajúc, že Kuniko voľakedy v college čítala Tanizakiho Chválu tieňa, a to pravdepodobne z donútenia starého učiteľa japonskej literatúry, ktorému záležalo na klasických hodnotách japonskej estetiky. Kuniko lichotilo, že jej profesorský milenec sa s ňou baví o Tanizakim, ktorého poučky nemala rada. Koniec koncov na college sa ako sedemnásťročná skôr zaujímala o milostné romány ako o zanaftalínovaného Tanizakiho. Tak si ho predstavovala v ošúchanom pláštiku, aké mali predvojnoví poštári, s tvrdiačikom na hlave a s nevyhnutným dáždnikom: fuj, aký to estét. Šero sa jej skôr spájalo so spomienkou na spálňu rodičov s veľkosťou šiestich tatami. Úzky pruh svetla prenikol do miestnosti, len keď sa otvorili posúvacie dvere a jemný prach sa vznášal nad večne vlhkými tatami. Počas dlhoročnej otcovej neprítomnosti sedávala mama Kuniko v kúte a počúvala rádio. Rádio v tej tme skoro nebolo vidieť. V pološere spálne svietilo tajuplné zelené magické oko a staromódne rádio vrčalo ako pradúca mačka.

     Z toho rádia si mama vypočula do pološera spálne vstupujúci cisárov hlas, oznamujúci v takmer nezrozumiteľnom dvornom jazyku kapituláciu Japonska pred strašnou zbraňou Američanov. Mama Kuniko sedela skrčená pri rádiu, zmenšená na polovicu, a jej telo akoby bolo stratené v diskrétnom pološere. Neveriac vlastnému sluchu si s nevypovedateľnou hrôzou v srdci vypočula ten osudný, obsahovo celkom nepochopiteľný prejav cisára Hirohita. Američania vyhrali túto dlhú hroznú vojnu a v jej srdci bolo ticho ako po jednom z hrôzostrašných náletov.

     O šesť rokov neskoršie vstúpil do pološera izby otec Kuniko s vyholenou lebkou, oblečený do vatovanej kazajky s veľkým číslom na chrbte, ktorú dostal od ruskej správy zajateckých táborov. Otec sa sklonil k matke a pohladil ju mlčiacu po vlasoch zviazaných do prísneho venčeka. Matka Kuniko zavzlykala a bez slova odišla do kúpeľne, napustila do vydrhnutej novej kade horúcu vodu a na drevený stolček položila nové, ešte nikdy nepoužité frotírové uteráky. Keď otec vošiel do kúpeľne, obrátila sa a akoby zahanbene rýchlo opustila maličkú miestnosť, utiekla do kuchyne, kde začala chystať večeru. Otec sa ponoril do horúcej vody a z času na čas sa potápal ako zmyslov zbavený. Matku však nezavolal, aby mu prišla dočervena vydrhnúť chrbát tak, ako to robievala každý večer po ich sobáši. Začínal pociťovať tieseň absurdnej hanby za to, že bol tak dlho neprítomný a že celé povojnové obdobie – o ktorom otec nič nevedel – musela matka stráviť sama. Bolo mu, akoby bol býval zradil svoju mladú ženu, a dôvod tejto zrady mu nebol dosť jasný. To, že bez vlastnej viny padol do ruského zajatia, ho v jeho očiach neospravedlňovalo. Celé roky zajatia si lámal hlavu nad tým nemilosrdným osudom, ktorý mu bol súdený, a každý deň si vravieval, že musí prežiť za každú cenu a nepodľahnúť zvodom fatalizmu.

     Zahalený v novom kimone sa vrátil k matke, ktorá trpezlivo čakala v kuchyni. Po celý čas, čo lakovými paličkami pomaličky naberal hrudky ryže, mu tiekli po vyholených lícach veľké slzy. Matka neplakala, ale podopierala si špicatú bradu o zaťatú päsť pravej ruky. Po večeri šli spolu do spálne, pričom matka podopierala otca, ako keby prišiel ťažko ranený nazad z tej vzdialenej neskutočnej Sibíri, o ktorej sa jej snívali tie najpodivnejšie sny, ako ten posledný, tesne pred návratom jej muža zo zajatia. Snívalo sa jej, že stojí na ľadovej kryhe, ktorá sa rýchlo pohybuje po morskej hladine. Pred sebou vidí strmý násyp s ruskými bunkrami, medzi jednotlivými balvanmi na pobreží sú visiace mostíky z hrubých povrazov a na jednom stojí, kymácajúc sa vo vetre a hľadajúc rovnováhu, jej muž v uniforme japonského infanteristu. Zúfalo sa pokúšala na seba upozorniť, mávala rukami a do vetra vykrikovala zdrobneninu jeho mena. Jej muž sa snažil porozumieť, ale šum príboja prehlušil matkine zúfalé výkriky. Infanterista sa nato obrátil, vyškriabal sa na obrovský žulový balvan a ľahol si naň. Kryha sa začala pod matkinými nohami zrazu roztápať. Ľad začal praskať a trhliny sa vyrojili ako pavučina po ľadovej ploche. Matka si musela kľaknúť od strachu, že sa ľad začne lámať na kúsky. Morská voda sa začala prelievať cez ľadovú kryhu, ktorá sa čoraz viac ponárala pod hladinu. Na brehu sa naraz vyrojili stovky vojakov v uniformách, ktoré pripomínali ruské, ale matka si v tom zmätku nebola istá a koniec koncov sa musela sústrediť na to, aby ju vlny nezmietli. Japonský infanterista sa kŕčovito rozosmial a zrazu zmizol v čierňave ľudských tiel medzi bunkrami.

*

     V poslednom čase už aj niektorí Japonci píšu, akoby vyrástli v Texase. To však slečna Finnegannová vo svojej nekonečnej naivite nevie, chúďatko. To, čo mi dala, Faulkner nie je, kdeže. V Japonsku prekladáme všetko, čo sa našim agentúram dostane na stôl a čo už malo úspech v Amerike alebo v Európe. Neznámeho autora u nás nik nechce, najlepší sú takí, ktorých už oslávili pred niekoľkými mesiacmi v Paríži alebo New Yorku. Takí majú nádej na úspech. Celý ten knižný trh sú spojené nádoby, a slečna Finnegannová mi dá zlú kriminálku, ktorá v Amerike asi tiež nemala očakávaný úspech.

     Dnes ráno som čítal v Yomiuri Šimbun, že predseda Komunistickej strany Japonska Nosaka sa dožil stovky. Vlastne u nás to nie je nič zvláštne, milá slečna Finnegannová. Zaujímavejšie je, že tento veterán straníckych intríg menuje ako svoj celoživotný vzor spisovateľa Akutagawu Ryunosukeho. Tohto slávneho prozaika, slečna Finnegannová, nepoznáte, ten vedel písať, a nie ten váš južan so svojimi vraždami v podzemných garážach a na opustených benzínových čerpadlách. Sme to čudná krajina, viete si predstaviť, že by sa Trockij alebo Dimitrov dožili stovky, ťažko, všakže. To sa môže – skoro logicky – stať len súdruhovi Nosakovi. Aha, skoro by som zabudol, spisovateľ Akutagawa spáchal samovraždu, na ženský spôsob by som povedal, zhltol celú ampulku uspávacích práškov.

     Ale Nosakov život, to by bol materiál na román alebo kriminálku. V Tokiu skončil súkromnú Keio univerzitu. Tam sa musí študovať, ak sa človek chce dostať hore, najlepšie v súkromnom sektore, banky, poisťovne a finančné inštitúty. Nosaka nedoštudoval, odišiel do Londýna po tom, čo vstúpil roku 1913 do odborového zväzu Yuai-kai. Vypukla prvá svetová vojna a Nosaka vstúpil do Komunistickej strany Veľkej Británie. Cez Moskvu sa – vyhostený z Británie – vrátil v roku 1922 do Tokia. Bol pri tom, keď starší súdruhovia založili Komunistickú stranu Japonska. Po vojenskom puči roku 1928 ho zavreli, podobne ako stovky jeho spolusprisahancov. O dva roky je už v Moskve, sedí v jednej z tých anonymných kancelárií, kde agenti a byrokrati Kominterny usilovne a s nadšením chystali svetovú revolúciu – a ešte nevedeli, že súdruh Džugašvili ich dávno všetkých zradil.

     Nosaka mal z pekla šťastie, verte mi, slečna Finnegannová. Vtedy ľudia jednoducho mizli podľa pravidiel hry, ktorej chýbala akákoľvek logika. Nosaka má šťastie ako celý svoj prekliato dlhý život. Japonec nebol v Moskve až taký dôležitý. Kominterna sa z dôvodov imperialistickej tradície viac zaujímala o Čínu. Naši otcovia, ktorí skončili v Mandžusku v ruskom zajatí, zažili Nosaku a iných zradcov ako usilovných učiteľov novej ideológie. Nosaka bol niečím ako pedagógom svetovej revolúcie a vtedy veril, že jeho žiaci, vojnoví zajatci, sa vrátia do vlasti a dovedú revolúciu do víťazného konca. Ale z Mandžukua neviedla priama cesta domov. Pedagóg strany Nosaka je vyslaný do severnej Číny. Matka strana vie, čo s ním. Skúsený človek, vojak strany, prejde pešo tisíce kilometrov a presúva sa, z jedného zajateckého tábora do druhého. Provincia Šaanxi je nekonečná, bez konca. Nosaka stojí stovky hodín pred otrhanými vojakmi, pred tým, čo sa voľakedy nazývalo cisárska armáda, pred ktorou sa triasli národy Východnej Ázie. Má s nimi súcit, veď jeho druhý životný vzor je Fudžimura Misao, žiak strednej školy, ktorý spáchal fenomenálnu samovraždu, keď v roku 1903 skočil do vodopádu Kegon v prefektúre Točigi. V liste na rozlúčku so spolužiakmi a rodičmi napísal, že úpenlivo chcel vyriešiť otázku o zmysle nášho pozemského života, a preto sa rozhodol dobrovoľne z neho odísť. Nosaka bol z toho dojatý, v tomto nebol iný ako desaťtisíce jemu podobných. Teraz ich však mal pred sebou v podrepe v čínskom prachu.

     Súdruh Nosaka, potenciálny románový hrdina, slečna Finnegannová, nemal pochybnosti, a ak ich mal, zahnal ich ako nepríjemný hmyz. Viem, že by som to mal raz porozprávať Jakubovi, ten má skôr predpoklad, aby Nosakov životopis pochopil a uznal, že ide o prvotriednu románovú látku. Teraz, keď sa v jeho ďalekej domovine rozsypal komunizmus, či čo to bolo, ako domček z karát. Zamatová revolúcia, po japonsky „biródo kakume“. Znie to absolútne nemožne!

     Súdruh Nosaka vie dnes ako storočný starec, že permanentná revolúcia je v kríze, ale socializmus nám ostane zachovaný a vráti sa nazad na správnu cestu. Súdruh Nosaka to musí vedieť po ôsmich povojnových rokoch v buržoáznom parlamente, v Hornej snemovni, kde ho jeho verní zvolili štyrikrát. Ale Nosaka bol tvrdohlavý, po Stalinovej smrti sa pohádal s moskovskou centrálou. Aparátnici z informačného byra sa vtedy museli pasovať s partizánskym vodcom Brozom-Titom a maličký Nosaka v ďalekom Japonsku bol jednoducho zbabelým konformistom, ktorý sadol na lep McArthurovi a jeho japonským nohsledom. Z jeho bývalých žiakov sa stali budovatelia povojnového Japonska. Viete si to predstaviť, slečna Finnegannová, po vojne sa všetci snažili prežiť, a to v súlade s novými pánmi, a celá generácia mala naraz vymazanú pamäť a má ju dodnes. Viete, čo robí dnes súdruh kominternista a neposlušný člen strany, jej predseda a člen parlamentu pán Nosaka? Býva v meštianskej štvrti Denenčofu Hončo a maľuje akvarely. Už podľa novín vystavoval, a to so značným úspechom. Jeho témy sú napospol harmonické krajinky, vŕšky v hmle, a najmä rád maľuje v belasých farbách vodopády. Nad vodopádom sa klenie dúha, pre súdruha Nosaku symbol nádeje. A ešte v novinách stálo, že má päť vnúčat a každému k narodeninám a k Novému roku namaľoval akvarel s kaligrafickým venovaním. Ak máte chuť, slečna Finnegannová, mohli by sme spoločne ponúknuť tento životopis nejakej agentúre. Má niekoľko verzií, ako každý životopis, zvlášť v prípade bojovníkov za lepší zajtrajšok.

 

Esterházyho lokaj (úryvok)

     Tri písmená sprevádzajú nevedomého Izáka Abelesa z Eisenstadtu: NFE. Znamenajú Nikolaus Fürst Esterházy. Táto triáda je umiestnená uprostred kovového filigránu brány kaštieľa, merajúcej dvanásť stôp do šírky a dvadsaťdva do výšky, v Cisdanúbii je vytesaná do pieskovcových míľnikov pozdĺž cesty medzi Viedňou a Esterházou, zmeravela v kamenných reliéfoch nad rodinnými erbmi zavesenými na múroch kaštieľa, opery, divadla, jazdiarne, hostinca, kaviarne, je vyšitá na chrbtoch lokajských plastrónov a husárskych dolománov.

     Izák však netušil, že tieto tri písmená ho budú sprevádzať skoro celý život. Písmená, ktoré boli zhotovené raz s takmer starorímskou prísnosťou, inokedy s príslovečnou rokokovou hravosťou, takže takmer splývali so spleťou ozdobných girlánd divého viniča. NFE ho bude sprevádzať po celý jeho čudný život, od jeho dnešného sedemnásteho roku až do smrti, vzdialenej presne štyridsaťtri rokov. Písmená ho budú sprevádzať s neobyčajnou dôslednosťou, ktorú si Žid Izák vysvetlí raz ako priazeň osudu, inokedy ako fatálny náznak skazy, úpadku a osobného nešťastia.

     V hostinci v Széplaku, vzdialenom hodinu chôdze od kaštieľov v Esterháze, boli písmenká vyryté do steny cínového pohára naplneného vodou, ktorý mu podala usmiata slúžka hostinského Borosa, kniežacieho zamestnanca.

     Hostincom sa Izák, prirodzene, vyhýbal, ale v deň jeho sedemnástych narodenín bola krutá horúčava, vzduch nad hradskou sa chvel, muchy a cikády, zalezené do tieňa, bzučali v rezavej tónine okolitého kniežacieho lesa. Izák išiel po hradskej celkom sám, lebo v takýto čas akoby všetko zmeravelo – okrem sedliakov na panských robotách. Kniežací dvor, úradníci, dôstojníci a lokaji, všetci boli ukrytí v chladivých miestnostiach obrovského kaštieľa, postaveného v močaristom kraji, plnom trasovísk a jazier.

     Vôľa kniežaťa, sústredená do troch osudných písmen, pohla armádou nevoľníkov, želiarov, slobodných kolonistov i zďaleka najatých remeselníkov, aby sa pustili do namáhavého podujatia, hrdlačili, dreli v zdanlivo sizyfovskom úsilí premeniť túto divočinu na kniežaciu záhradu Eden, na refúgium esterházyovskej rozkoše. Jednoducho to, čo udivení súčasníci opisovali ako Deliciae Hungarorum a kaštieľ sám nazvali „uhorské Versailles“, azda nebolo ani tak ďaleko od pravdy. Koniec koncov knieža mal ročný príjem 600 000 florinov, čo bolo viac ako batthyányovských 450 000, oveľa viac, ako mali Pálffyovci alebo Csákyovci, ale v každom prípade mali Esterházyovci menej ako kniežatá Lichtensteinské, ktorým ich obrovské panstvo prinášalo ročne 900 000 guldenov. V celom Uhorsku sa s Esterházym nemohol merať nikto: kaštieľ vybudovaný v Esterháze na mieste zvanom kedysi Süttör stál dvanásť miliónov guldenov a bol veľkolepým gestom, aké nemalo obdoby v dejinách svätoštefanských krajín.

     Akú predvídavosť prejavil Pál Esterházy, keď si dal po tureckých vojnách roku 1683 vymerať od slávnej komisie Neoacquista vo Viedni práve túto dunajskú divočinu, plnú lovnej zveri a dobiedzajúceho hmyzu. Nebol to len rozmar barokového kniežaťa, lebo zemepán inklinoval skôr k veľkolepému, do detailov premyslenému gestu, akým by on a všetci jeho potomkovia mohli celému Hofburgu, ba celej ríši ukázať vlastnú veľkorysosť a predovšetkým rodovú, dedičnú príslušnosť k magnátskemu stavu. Princa Esterházyho poháňala vlastná veta „Čo môže cisár, môžem aj ja“ – a možno práve preto lipol s vášňou tvorcu zázrakov na svojom novom sídle, postavenom na mieste svojej starej loveckej chaty v Süttöre.

     Mladý Žid Izák cítil, že má pred sebou akúsi rajskú záhradu – „der goiše gan-eden“, ktorá sa mu bude ťažko dobýjať. Veď tam dnu nebolo pre neho miesta. Jeho súverci z geta v Eisenstadte sa iba zriedkavo dostávali do priestorov kniežacieho sídla obohnaného tehlovým múrom, po ktorom lozili tisíce jašteričiek, vrtko loviacich horúčavou zmalátnený hmyz a odpočívajúce motýle, hýriace farbami.

     Pravda, na Nový rok, na Veľkú noc a na svätého Martina, vždy jedenásteho novembra, chodilo predstavenstvo Izákovej rodnej obce platiť dane a odovzdávať dary kniežaťu. Každému sa pritom ušlo: komorníkom, účtovníkom, vrátnikom, lokajom, dokonca aj obyčajným sluhom. Koniec koncov svätý Martin z Tours bol patrónom esterházyovského panstva a Židia vedeli, čo sa patrí.

     Na svätého Martina sa predstavenstvo oblieklo do čistého a vedené červenovlasým ctihodným Abelesom odišlo do Esterházy. Židia vstupovali do kaštieľa bočnou bránou, cez ktorú chodievalo služobníctvo a dvorní dodávatelia.

     Ako prvému sa od Abelesa dostalo náležitej pozornosti územčistému vrátnikovi, ktorý im nakázal, aby mali chvíľu strpenia, a vykázal im miesto pred strážnicou, v ktorej si konali službu dobre chovaní kniežací pandúri v modrých uniformách so zlatými prackami. Pandúri si zvedavo obzerali židovskú delegáciu: traja muži stredného veku v kaftanoch s dlhánskymi bradami stáli v rohu nádvoria, vykázaní do tieňa, kde boli nedosiahnuteľní zrakom okoloidúcich. Po hodnej chvíli prišiel k Židom úradník hlavného slúžneho Rahiera a vyzval ich, aby ho nasledovali do jeho kancelárie. V Rahierovej pracovni sa každoročne konalo to nekonečne dôležité stretnutie židovských reprezentantov s nedôverčivým slúžnym.

     Hlavnému slúžnemu Rahierovi bolo krátke stretnutie dosť nepríjemné, ale bol si vedomý dôležitosti celej transakcie v očiach svojho urodzeného chlebodarcu kniežaťa Nikolausa Josepha Esterházyho, Nemcami nazývaného už za jeho života „der Prachtliebende“ a Maďarmi „fényes Miklós“.

     Vždy keď mal pred sebou esterházyovských Židov, hovoril s nimi potichu a čo najmenej, a keď sa pokúšali odovzdať mu osobný dar, kývol rukou a podriadený kancelársky úradník zobral malé safiánové puzdro a vložil ho do orechovej skrine zabudovanej do steny Rahierovej kancelárie.

     Slúžny Rahier sa musel starať nielen o tisícoraké veci a náležitosti najvyššieho významu, ale aj o spory pre neho zdanlivo bezvýznamné. Musel sa venovať zdĺhavým prípadom, akými boli jednačky so židovskou obcou reprezentovanou schutzjudom Abelesom, či otravné, ale ľahko riešiteľné zákroky vo veci všelijakej „hávede“ – ako vravieval Rahier – Cigánov, vandrákov, lumpov a pobehajov.

     Židovská trojica stála oproti hlavnému slúžnemu, ponížene žmolila v rukách okraje špicatých klobúkov. Esterházyovskí Židia ich ešte stále nosili, kým vo Viedni a v iných veľkých mestách sa už bohatí Židia odvážili obliekať šaty, aké prináležali len mešťanom.

     O Rahierovi sa hovorilo, že je nepodplatiteľný, čím sa odlišoval od mnohých iných úradníkov panstva a od služobníkov esterházyovského dvorného štátu. Alois Rahier prišiel do Esterházy pred piatimi rokmi, po tom, čo v Benátkach podpísal s jeho excelenciou pracovný kontrakt s dvojročnou výpovednou lehotou. Rahier mal silný taliansky prízvuk a zriedkakedy zvýšil hlas. Bol posadnutý maličkosťami a najväčšmi ho vedeli nasrdiť nedôslednosti a mizerný kancelársky štýl jeho priamych podriadených, prokuristu Erwina Meckela a pisára Frantza Ponitzkého. Koniec koncov ukončil bakalárske štúdium na starobylej univerzite v Siene a teraz musí sedieť v tomto nevýslovne otravnom hniezde plnom odporných komárov a neschopných domestikov. Rahierove najkrajšie okamihy nastali vždy vtedy, keď sa knieža náhle rozhodol opustiť Panóniu a vydal rozkaz. Napríklad takto:

     – Rahier, dajte všetko potrebné zabaliť do ľahkého koča, ide sa do Viedne... – Obrat na podpätkoch a knieža dodal: – Hlavne nezabudnite na písomnosti týkajúce sa nášho dedičského sporu s mestskou radou v Šoprone.

     Hlavný slúžny v takýchto okamihoch od radosti takmer upadol do bezvedomia a celé svoje vzrušenie zakrýval akousi odmietavou nevrlosťou:

     – Vaša excelencia, nemali by sme s tým výletom do Viedne trošku počkať? Rád by som vám pripomenul, že máme veľa nedoriešených otázok, a predovšetkým nie je uzavretá správa nášho hlavného účtovníka, týkajúca sa opravy strechy bábkového divadla. Ale, prirodzene, ak si to vaša excelencia želá, hneď rozkážeme štalmajstrovi, aby všetko ako treba nachystal, a zajtra ráno už môžete raňajkovať v koči. A tie dokumenty zoberiem, spoľahnite sa.

     Rahier vedel až veľmi dobre, že knieža nelenil a kontroloval všetky výdaje a trovy s bohorovným pokojom a so sklonom k suchopárnosti, čím sa Esterházy zásadne líšil od jeho predošlých zamestnávateľov v Toskánsku, malých grófov de Vecchii v komúne Radda, v kraji, ktorý Rahier miloval. Tam dozrievalo rubínovo červené víno Chianti. Načo sa len dal zlákať vidinou vyššieho zárobku a možnosťou sprevádzať svojho pána na cestách po cudzine? V prvom rade mu však ležal na srdci dvorný život v Hofburgu. Ten ukájal jeho voyeurizmus a skoro hochštaplerský talent vyžívať sa v tieni kniežacej existencie s ilúziou vlastnej dôležitosti.

     Bolo zrejmé, že význam slúžneho bol vlastne definovaný v Esterháze, v Eisenstadte alebo vo viedenskom paláci rodiny Esterházyovcov na Wallnerstrasse. Esterházyovský kozmos medzi Esterházou, Prešporkom a Viedňou mu v tomto najvnútornejšom okruhu určil medzi slúžiacimi a vernými dušami ten najvyšší post, a Rahier mal tak pod sebou rad hausoficierov, ktorí mali dokonca taký istý ročný plat ako on, vyše 650 guldenov. Jeho slovo musel poslúchnuť vrchný koniar, hlavný kočiš, knihovník, vedúci vínneho sklepu, dvaja osobní kniežací sekretári, čalúnnici, dekoratéri, maliari, natierači, štukatéri, hodinári a hlavný kuchár s kuchynským mužským a ženským personálom. Podobne mu išli poruke šesťdesiati livrejovaní služobníci, celá armáda sluhov, paholkov, jazdcov, poslíkov a poštárov, psovodov, sokoliarov, záhradníkov, murárov a tesárov. Rahier musel zbehnúť dolu točitým schodiskom na hlavnom priečelí kaštieľa v Esterháze, kde ho už čakali osobní sekretári jeho výsosti, páni István Virágh a Johann Seedoch. Rahier zastal na poslednom schodíku, teda stál vyššie ako sekretári, a podal Virághovi list so slovami:

     – Dbajte na to, aby odpoveď prišla už zajtra podvečer. Jeho excelencia si to tak želá!

     Sekretári sa ľahko uklonili, nasadili si trojrohé klobúky, poklusom obehli fontánu s bohom Neptúnom a nereidami a pri hlavnej bráne odovzdali list už pripravenému husárovi-poštárovi. Ten si list s kniežacou pečaťou po vypočutí inštrukcií hlavného slúžneho Rahiera v podaní oboch sekretárov strčil do malej koženej kapsičky prišitej k opasku. Husár sa vyšvihol do sedla. List poputoval po kniežacej hradskej medzi poštovými zastávkami Oedenburg, Oggnau, Eisenstadt, Grosshöflein, Wimpassing a zakončil svoju púť ešte v ten istý deň v rukách adresáta vo Viedni.

     Slúžnemu prináležalo právo otvárať časť korešpondencie od známych odosielateľov a zvlášť rád tak robil pred sekretármi Seedochom a Virághom. Tí stáli v úctivej vzdialenosti a trpezlivo vyčkávali, kým zaznie suchý praskot lámanej pečate odosielateľa, a ticho čakali, kým hlavný slúžny Rahier rozhodne o ďalšom osude listu a naložení s ním. Listy, ktoré si vyžadovali dišputu s kniežaťom, sekretári nikdy do rúk nedostali, tie si Rahier ukladal pod sklené ťažidlo, ktoré dostal predminulú zimu od červenovlasého Abelesa. Abeles tušil, že ťažidlo z muránskeho skla je presne ten druh pozornosti, aký dobre padne Rahierovi. Vo vnútri sklenej pologule boli miniatúrne oleandrové kvety, biele, ružové a lososovo červené. Presne také, aké rastú pri zaprášených cestách v Toskánsku, odkiaľ pochádzal Rahier. Vtedy však Abeles očakával, že im Rahier žiadosť o prístavbu k domu v gete stroho odmietne a nechá ich prísť ešte raz, aby podali nanovo formulovanú požiadavku.

     Rahier celú žiadosť ešte raz pred židovským triom nahlas prečítal, vyslovoval pritom všetko vláčne, akoby vychutnával tento pre neho bezvýznamný dokument. Trvalo teda dva roky, kým kniežacia kancelária blahosklonne povolila plánovanú a prepotrebnú prístavbu k Abelesovmu domu, v ktorom sa tiesnilo viac ako štyridsať ľudí. Židovská obec a sám Abeles ako hlavný poplatník dali kniežacej kase osemdesiat florinov (dary nerátajúc) a obe strany – Židia aj ich panský náprotivok, slúžny Rahier – boli spokojné. Treba ešte pripomenúť, že Rahier napočítal predstavenstvu židovskej obce zameškané percentá, čo Židia prijali bez hlesnutia ako hotovú vec.

     Izákov ujo, červenovlasý Abeles, si už za tie roky obchodného a úradného styku s hlavným slúžnym Rahierom zvykol na náhle zvraty a strohý tón. Na jednej strane sa v podstate dalo dopredu dobre vypočítať, čo slúžny od židovskej obce očakával, lebo bol realista a nemal prehnané predstavy o obrovskom bohatstve, nahonobenom malými obchodníkmi, podomovými predavačmi, krajčírmi, nájomcami kniežacích páleníc, kníhviazačmi, predavačmi stužiek, všakovakých perličiek a ozdôb, predavačmi hrncov a tanierov, okuliarov a starého šatstva. Rahier vedel odhadnúť úspory a zisk potulných skupovateľov starých kožiek a handier, ako aj obchodníkov s rožným statkom a koňmi, kde sa dali predpokladať väčšie zisky. Podaktorí Židia už mali malé obchodíky, ale väčšina navštevovala trhy vo Viedni, Wiener-Neustadte, v Šoprone a v Prešporku.

     Žid, podomový predavač alebo priekupník musel zaplatiť clo pred mestskými bránami v Šoprone a v Prešporku, ďalej mýto na Váhu a na Dunaji. Trhové dni dávali Židom možnosť ostať za mestskými hradbami od pondelka do piatka, pričom si museli za pár grajciarov prenajať príbytok u mešťanov alebo krčmárov. Tí im dali nocľah v komôrkach bez okien alebo vzadu v maštali, oddelene od iných pocestných, ktorých stihli prichýliť na noc.

     Hlavný slúžny Rahier je muž so zdravou predstavivosťou. Má tridsaťjeden rokov. Po ukončení právnických štúdií v ďalekej Siene bol tri roky zamestnaný v starobylom bankovom dome Monte dei Paschi. Z banky odišiel na vlastnú žiadosť, čo jeho vtedajší predstavení zobrali s istým prekvapením, lebo neradi strácali takého svedomitého a usilovného úradníka.

     Čas strávený na rodinnom statku De Vecchii, kde sa musel hádať s paholkami a s robotníkmi vo viniciach, boli pre Rahiera na jednej strane utrpením a na druhej strane si mohol vyskúšať účinok priameho vykonávania moci v tej najprimitívnejšej forme.

     Na statku si zvykol na ťažké vína a tučné salámy, aké vedia v Toskánsku robiť dedinskí mäsiari. Zvlášť si pochutnával na saláme z diviačieho mäsa, akej nebolo páru v celom rakúskom mocnárstve. A preto keď sa raz knieža obrátil na Rahiera s prosbou, aby zohnal dobrého pomocného kuchára, slúžny nelenil a napísal svojmu bývalému kolegovi, prokuristovi bankového domu Monte dei Paschi Guidovi Scartozzonimu: dlhočizný list pripomínal skôr receptár ako prosbu o priateľskú službu. Scartozzoni nelenil, dal si na veci záležať. Behal od jedného reštauratéra k druhému. Nevynechal ani mäsiarov, pekárov a predmestských krčmárov. Ba čo viac, informoval sa aj u trhovkýň pred Kostolom svätého Dominika. Tie boli obdarené nielen ostrým jazykom, ale podľa potreby chodievali variť do meštianskych domov počas veľkých hostín. Ich jemné jazýčky boli zrazu najprísnejším meradlom pri vyváraní ťažkých jedál, akými sa sýtili sienski mešťania.

     Knieža si síce pôvodne prial francúzskeho kuchára, ale Rahier sa mu zdal lepším prameňom informácií o skutočných kvalitách talianskych božstiev varešky a obracačov ražňa. Slúžny Rahier vložil všetky svoje nádeje do Guida Scartozzoniho, s ktorým mal tie najlepšie skúsenosti, čo sa týka jedla a žien. Prokurista zháňal oboje priam s posvätným zanietením. Rahier chcel silou-mocou talianskeho kuchára. Ten by mal zatieniť slávu Françoisa Duvala, bývalého hlavného kuchára kniežat Lichtensteinovcov. Duvalovi sa ročne vyplácalo z dôstojníckej kasy okolo tristo guldenov. Takúto sumu považoval Rahier za neprimeranú a najmä prehnanú.

     Scartozzoni, pravý siensky Gargantua, sa skutočne prekonával vo vytrvalom hľadaní vhodnej osoby do esterházyovskej kuchyne. Hľadaný kuchár musel byť dokonalým majstrom svojho remesla, mal mať kontrolovateľné písomné odporúčania bývalých zamestnávateľov, mal byť slobodný a najmä ochotný zaviazať sa do služby na viac ako štyri roky, čo bolo vlastne málo v porovnaní s osemročnou výučnou lehotou v kniežacích kuchyniach. Scartozzoni bez rodinných záväzkov mal dosť času na zháňanie vhodných kandidátov v celom okolí Sieny. Jeho úsilie nevyšlo navnivoč – podarilo sa mu vysnoriť muža hľadaných kvalít, prirodzene, keď vyskúšal jeho kuchársky talent počas niekoľkých návštev zájazdového hostinca v Castelline. Hostinec vlastnil miestny barón, naslovovzatý labužník. Barónovi sa málili dedinské kuchárky, chcel viac, a tak si držal vlastného kuchára. Zoširoka-ďaleka sa do hostinca hrnuli návštevníci a kuchárov chýr prekročil hranice Toskánska. Z rakúskej Parmy prichádzali cisárski úradníci na vychýrené plnené bažantie mäso. Scartozzoni týždne prehováral kuchára a nakoniec najprv presvedčil samého majiteľa hostinca, aby sa s ťažkým srdcom zriekol svojho miláčika. Diplomatické úsilie sienskeho prokuristu bolo korunované úspechom – a aké sladké bolo Rahierovo víťazstvo pri prvej večeri zostavenej novým prišelcom v katakombách kniežacej kuchyne. Knieža dojedol vanilkovú zmrzlinu, utrel si dôkladne svoje večne našpúlené pery a povedal:

     – Máme všetky dôvody byť spokojní. Ten váš nový kuchár sa zdá nadaný. Rahier, dajte mu na obodrenie a znak uznania päť florinov.

     Takéto hry a malichernosti, akým bolo zháňanie kuchára, sú Rahierovi prameňom potešenia v porovnaní s každodennou kancelárskou nádenníčinou. V poslednom čase mu pribudlo sťažností a žiadostí židovských obcí, ako aj jednotlivých Židov z esterházyovskej domény. Rahier sa musí voľky-nevoľky zaoberať týmito večnými patáliami, a čo je horšie, v týchto často veľmi spletitých sporoch Židov s ich kresťanskými susedmi či obchodnými konkurentmi sa Rahier nemohol jednoducho obrátiť na kniežacích sekretárov Virágha a Seedocha. Rahier o týchto dvoch výtečníkoch hovorieval ako o „ľuďoch bezduchých ako kusy nábytku“. Pre svoje vyslovene mizerné vzdelanie boli dobrí tak akurát na opisovanie, jednoducho to boli kopisti tej najnižšej fajty. Ale, žiaľ, vyhodiť ich nemohol, to by presahovalo jeho právomoci, a najmä knieža na nich lipol s čudnou dôverou pre ich zdanlivú psovskú vernosť. Títo nohsledi sa však k dôležitej korešpondencii nedostali, iba ako kopisti, a veci dôverné si slúžny písal špicatým písmom sám. Podľa kniežacieho diktátu písaval všetky listy a listiny týkajúce sa rodinných hádok a sporov domu s vedľajšími líniami esterházyovského rodu.

     Červenovlasý Abeles sa v Šoprone okľukami dozvedel, že knieža Nikolaus poveril hlavného slúžneho Rahiera napísať obežník všetkým šafárom esterházyovského panstva. Vo vyhlásení stálo, že ak sa niektorý Žid dopustí priestupku na území panstva, má byť vydaný spravodlivosti a súdený tak, ako by bol kresťan. Knieža nezabudol dodať, že „Židovi neprislúcha menšia či väčšia sloboda konania, ako mu patrí“.

     Slúžny Rahier si dal záležať, aby na neho nepadlo ani len zrnko podozrenia počas vyjednávania s Abelesom. Ten patril vlastne ešte medzi jeho uprednostňovaných partnerov, lebo sa dalo u neho všetko predpokladať a nebolo treba čakať výhovorky, prosíkanie a to, čo Rahier považoval za vrodené židovské potmehúdstvo, či, lepšie povedané, akýsi sklon všetko posudzovať podľa všelijakých, večne sa meniacich potrieb, a nie podľa litery zákona. Takto vyjednávali s vrchnosťou židovskí, ale aj kresťanskí priekupníci, ďalej podomoví obchodníci, ktorých burgenlandskí sedliaci a mešťania nazývali Pinkeljuden. Samozrejme, Abeles sa z tohto rámca vymykal, nepatril medzi vandrujúcich Židov, tými sa slúžny neráčil zaoberať. Židia na vandrovke pochádzali zriedka zo susedných stolíc, väčšinou boli z Haliče. Často nemali v poriadku papiere a boli stálym predmetom sporov a sťažností zo strany miest, cechov a šafárov esterházyovských statkov. Takéto sťažnosti sa dostávali priamo na stôl hlavného slúžneho a ten ich otrávene hádzal na stôl svojim kancelársko-kniežacím nohsledom. Božské dvojičky Virágh a Seedoch prijímali aj ďalšie písomnosti týkajúce sa pliagy gréckych obchodníkov. Podobne končili sťažnosti na Arménov a Srbov, sultánových poddaných nespadajúcich pod esterházyovskú jurisdikciu. Virágh a Seedoch si pripadali náramne dôležití, lebo „grécki“ obchodníci, to nebola túlavá svoloč ako tí haličskí príštipkári a žobráci. Gréci často obchodovali vo veľkom s vínom, soľou, látkami či drevom. Mnohí z nich boli oblečení po pansky, v cudzokrajných šatách. Na veľkých mestských trhoch v Šoprone a Eisenstadte padli do oka predovšetkým nežnému pohlaviu. Počnúc slúžkou a končiac advokátskou paničkou, boli mnohé návštevníčky trhov zvedavé na cudzincov šíriacich okolo seba vôňu východného korenia a safiánovej kože. Vlasy mali potreté pomádou, a keď popíjali tureckú kávu s kardamonom, nechávali dohora vyčnievať malíček s dlhočizným pestovaným nechtom.

     Gréci mali do činenia s Virághom a Seedochom vždy, keď ich horúčkovité obchodné transakcie zaviali na územie esterházyovského panstva. Sekretári, nadutí ako moriaci, sedeli rozložení vo svojich úradných kreslách, oblečení do krvavočervených dvorných uniforiem, v ktorých sa strašne potili, takže zapáchali na sto honov. To nútilo Grékov odvracať hlavu a privoniavať k vlastným rukávom nasiaknutým vôňami južných krajín, ktorými na svojich cestách prešli až do krajiny katolíckej cisárovnej a uhorskej kráľovnej. Mária Terézia mala podľa nich v dohľadnej budúcnosti vyslobodiť ich súkmeňovcov zo stáročnej osmanskej poroby. Grécki kupci dokonale ovládali umenie pohybu od hranice k hranici. Od tej mierovej na okraji esterházyovského panstva až povojnovú, vyznačenú krvou srbských a chorvátskych hraničiarov, slúžiacich tej istej panovníčke ako skvelý a neprekonateľný knieža Nikolaus Esterházy.

     Virágh a Seedoch, to boli pre gréckych kupcov malí, bezvýznamní úradníčkovia, ľahko podplatiteľní kancelárski potkani, o ktorých nedbali, lebo vedeli, že oni ťahajú za dlhší koniec. V jednačkách s nimi sa však správali tak, ako keby týmto dvom výtečníkom patrila všetka česť a sláva medzi Carihradom a Viedňou, čo úradníkom dodalo sebadôvery a dôležitosti. Keď sa večer vrátili do svojich príbytkov v dôstojníckom dome v Esterháze, dlho a obšírne rozprávali svojim verným manželkám o čudných Grékoch a ich cudzokrajných vyberaných manieroch.

     Virághova manželka, obuvnícka dcéra zo Šopronu, rada počúvala manželove historky o gréckych obchodníkoch. V nude vidieckej Esterházy jej chýbalo rodné mesto, pochôdzky po trhu, táranie, klebety v remeselníckej štvrti, kde vyrástla. Jej najbližší ju nemohli často navštevovať a Klárika Virághová im sem-tam posielala ústne odkazy po lokajoch a husároch, ktorí sa museli úradne zdržiavať v Šoprone. Klárika bola drobná, svieža stvora s nekonečne bystrou hlavičkou, na Istvána, svojho manžela, nedopustila a kvôli nemu sa naučila dokonca obstojne po maďarsky. Jej nemecký prízvuk bol skoro nepoznateľný. Mala dvadsaťpäť rokov a jej muž bol o päť rokov mladší. Klárikin otec si myslel, že Virágh, ako sa na pána patrí, povznesie jeho dcéru do zabezpečených a blahobytných pomerov. Virágh o tomto nároku vedel a pekné veno sa mu zdalo primeranou protiváhou takejto stavovskej ilúzie.

     Klárika si chovala Virágha, akoby bol jej tretí syn. Stál ju zatiaľ viac hlavybôľu ako jej dvaja malí synkovia. Aký zázrak, zobrať si esterházyovského domáceho dôstojníka, úradníka, dajsamisvete. Erárne drevo, uniforma, naturálie z kniežacích skladov a sýpok, víno z kniežacích vinohradov v Tokaji a prisľúbené školné pre synov. Klárike sa to málilo. Do oka jej padol slúžny Rahier, sám samučičký na obrovskom panstve. Veľa o ňom nebolo známe, okrem toho, že bol polovičný Rakúšan, šľachtic, colníkov syn a že jeho matka bola zo Sieny. Že by mal nejaké slabosti či tajné sklony, o tom Klárike nebolo nič známe, ale veľmi rada by o nich dačo vedela.

     Slúžny sa jej páčil už na prvý pohľad. Keď prišli zo Šopronu do Esterházy s celým zariadením domácnosti naloženým na sedliackom voze, Rahier už na nich čakal na zadnom dvore. Ako bolo jeho zvykom, vecne im ukázal, kde budú bývať, a hneď im začal vysvetľovať ich práva a povinnosti. Najprv tak trochu obradne blahoželal novému zamestnancovi Istvánovi Virághovi k novému miestu s tým, že jeho excelencia nie je hocijaký uhorský gróf, ale knieža, magnát, stálica na nebi mocnárstva. Hviezda jagavá, princ, vicišpán, vyslanec a feldmaršal Márie Terézie. Taká apoteóza vyrazila Klárike dych. Rahier však postupne dostal aj inakšiu dimenziu. Klárike sa z toho urobilo zle. Začali sa nad ňou vznášať Kupidovia s ľaliami v rukách a esterházyovský erb sa črtal v pozadí. Triezvy elegán Rahier sa v jej očiach menil na zmyselného zvodcu prvej triedy. Jeho taliansky prízvuk v burgenlandskej nemčine bol Klárikinmu sluchu nebeskou hudbou a zároveň prísľubom nevídaných prekvapení a rozkoší, ktoré ju mali očakávať na dvore princa Nikolausa Esterházyho. Klárika sa v najtajnejšom kúte svojej dušičky nádejala, že čo ak len polovica povestí a rozprávaní o živote na esterházyovskom zámku je pravdivá, tak má byť na čo zvedavá.

     Už ako malé dievča často vídala na hrboľatých uliciach v Šoprone prehrmieť okolo koče s iniciálkami NFE alebo vzápätí spolu s inými deťmi vyvaľovala okále na urastených esterházyovských pandúrov, poslov a husárov. A aký vzrušujúci bol pohľad z okna rodičovského domčeka na „Läufera“ s esterházyovskými písmenami na chrbte rovnošaty! Posol mal v rukách lampáš a bežal dvadsať krokov pred kniežacou karosou s obrovským pérovaním, ktoré umožňuje kabíne koča, aby sa vo fantáziách Kláriky vznášala ako nebeský koráb plný pohanských bohov, holdujúcich všemožným nerestiam podľa chvíľkovej chuti a rozmaru. Kabína bola zavesená na štyroch hrubizných popruhoch, prichytených na železných hákoch. Takto cestovalo panstvo, hojdajúc sa nad osou obrovského koča. Sama kabína bola ľahká drevená konštrukcia ako klietka pre kniežacie vtáctvo. Bola potiahnutá hrubou kožou, stmavnutou lakom a slnkom pražiacim na ňu počas nespočetných ciest panónskou stepou. Štvorzáprah s predjazdcom bol pre Kláriku ten najkrajší výraz kniežacej moci. Kočiš poháňal kone z vysokého kozlíka v tvare veľkej mušle. Vzadu medzi obrovskými kolesami stáli dvaja lokaji a kŕčovito sa držali kovových skôb na mocných rohoch koča. Ľahký cestovný koč bol krehký a nevydržal toľko, čo bez ťažkostí prekonal veľký oficiálny koč, vážiaci tucet metrákov. Veľký koč sa používal len zriedkakedy. Knieža v ňom navštevoval veľké dvorné oslavy, oficiálne slávnosti a diplomatické misie. Na večernú omšu v Kostole svätého Michaela vo Viedni, ako aj do esterházyovskej nadácie eisenstadtského kláštora milosrdných bratov sa chodievalo v ľahkom koči. Okolo vozidla sa tlačil zvedavý dav a kočiš, lokaji a jazdci mali plné ruky práce, odháňali zvedavcov od lakovaných dvierok.

     Vďaka dobre vybudovaným hradským sa esterházyovské koče, vozy a jazdci neustále pohybovali vo vnútornom trojuholníku kniežacej moci s prípojkami na sedmohradské statky. Na príležitostné cesty do Nemecka, Talianska a Francúzska sa používal celý kniežací vozový park. Vyše stovky vozatajov, remenárov, jazdcov, kočišov, pohoničov, kováčov, koniarov a paholkov udržiavalo vozy a koče v stálom pohybe deň a noc. Vedúci stajne a, ako inak, slúžny Rahier, vedeli vždy presne, kde sa ten či onen voz alebo koč nachádza, alebo ktorý z príbuzných si vozidlo požičal a na ako dlho. Po návrate z ciest bolo treba koč vyčistiť, obriadiť kone, opraviť všetko poškodené a nahradiť stratené alebo ukradnuté. Kováč a jeho tovariši mali po väčších kniežacích cestách plné ruky práce s opravami. Koče väčšinou pochádzali z dielne viedenského majstra Frantza Kermitzkého. Ten staval vozidlá pre cisársky dvor a len výnimočne ich dodával iným zákazníkom.

     Stály pohyb bol základnou podmienkou kniežacej existencie. Stále cesty mali síce racionálne dôvody spojené so správou statkov a majerov, s obchodom, s vojenskými výpravami počas protitureckých ťažení – okrem kapitánskej hodnosti v budínskom bandériu mal Esterházy diplomatické a reprezentačné povinnosti –, ale bol aj iný pohyb, ktorý akoby bol príčinou i dôsledkom seba samého.

     Hlavnému slúžnemu Rahierovi bolo kniežacie krúženie v čoraz širších kruhoch okolo kaštieľa v Esterháze samou podstatou existencie cisárskeho komorníka, majoratsherra, župana, nositeľa Rádu zlatého rúna a hlavy domu rodu Esterházyovcov, kniežaťa Nikolausa E. de Galanth.

     Aká radosť zo zodpovednosti vo vedomí perfektnosti dobre naolejovanej mechanickej hračky. Regent Rahier mal v dobrej pamäti diplomatickú cestu kniežaťa na korunováciu arcikniežaťa Jozefa vo februári a v marci 1764. Celá exkluzívna výprava stála 295 000 guldenov a sám transport stál pätinu výdavkov. Už mesiace dopredu musel Rahier pracovať za asistencie kniežacích sekretárov Virágha a Seedocha s hlavným účtovníkom z Eisenstadtu. Početné listy putovali na adresy vysokých hospodárskych úradníkov viedenského dvora. Otázky o výške nevyhnutných prostriedkov na Esterházyho diplomatickú misiu. Vyslanecký úrad tu bol len zdanlivo na to, aby spĺňal politické ambície kniežaťa, skôr mal ukojiť kniežaciu túžbu po večnej sebainscenácii na javisku mocných Európy. Stáť po boku rímskeho cisára ako jeden z vyvolených, to stálo kniežaťu za tú kopu peňazí. Rahier musel venovať cestovným prípravám zvláštnu pozornosť. Osobne vybral najmocnejších a najskúsenejších kočišov, jazdcov a paholkov. Takisto musel na korunováciu do Frankfurtu odísť kováč s tovarišom. Na dôvažok pred a za kniežacím kočom cválalo po dvadsať husárov v slávnostných dolománoch. Rahier musel všetku pompu prepočítať na čísla, počnúc novými uniformami, cez obrok a slamu pre kone a končiac platom barbiera-chirurga, ktorý si, mimochodom, žiadal pridať k zvyčajnej odmene, lebo vo Frankfurte chcel bývať v podnájme, a nie spoločne s nižším služobníctvom.

     Všetok pohyb kniežacích vozidiel sa v Rahierovej hlave premietol do nekonečného radu čísel v jeho knihách podvojného účtovníctva. Toto umenie sa naučil ešte pred príchodom do esterházyovských služieb v bankovom dome Monte dei Paschi. Tam sa naučil brilantne ovládať umenie dlhopisov, čo mu v esterházyovskom dome prišlo ako manna nebeská, lebo kniežací majorát bol neustále zamotaný do dlžôb, často spôsobených bezuzdnými výdavkami vedľajších vetiev rodu. Secundo genitur sa topila v dlhoch a opätovne žiadala o pomoc a asanáciu z generálnej kasy v Eisenstadte. General Cassa slúžila ako nevysýchajúci prameň apanáží, svadobných vien, darov k meninám a narodeninám, na vyplácanie penzií a na zabezpečenie pompéznych pohrebov vo františkánskom kostole v Eisenstadte.

     Áno, myslel si Rahier, spoločenský styk v rámci veľkorodiny si od priženených členov vyžadoval kopy peňazí a tie dali do pohybu vozový park. Čoraz viac kapitálu bolo potrebného na nákup nových kočov a na ich údržbu. Bez nich by celý tento na efekt vypočítaný rodinný styk nebol možný. Len sedliaci chodia pešo...

     Pred kočmi a jazdcami museli pocestní sedliaci a mešťania uskakovať, ponížene strhnúť širák či klobúk a v prachu cesty zdraviť panstvo. Bolo treba dať pozor, aby odbočujúce vozidlá a spod kolies vystreľujúce kamene neudreli či nezranili pocestných. Ba kočiši často nelenili a švihli bičiskom smerom k sedliakom, tí im dakedy pohrozili päsťou a v daktorých dedinách, podľa toho, akí kolonisti tam bývali, im ukázali obscénne znamenie so zalomenou rukou.

     Regent Rahier sa doslova vyžíval v geometrii kniežacieho pohybu a venoval všetkým cestám jeho milosti bez rozdielu veľkú pozornosť. Puntičkársky prešiel všetky účty posledného mesiaca, vybavil príslušnú korešpondenciu a minuciózne plánoval ďalšie cesty kniežaťa a jeho sprievodu so služobníctvom po celom mocnárstve obozretnej katolíckej cisárovnej Márie Terézie.

     Na tento účel vytiahol veľkú vojenskú mapu a do nej zakresľoval všetky hlavné a vedľajšie cesty kniežacích vozidiel, jazdcov a kočov. Rokmi stáleho používania sa povrch pergamenu čiastočne ošúchal a tenké čiary označovali denné a týždenné cesty. Boli vedľa hrubších čiar, nakreslených farebným tušom, ktoré označovali cesty mimoriadne a diaľkové. V spleti čiar, v tejto dômyselnej pavučine siločiar moci premietnutých do geometrie kniežacieho pohybu, boli tenulinko napísané mená miest, statkov, dedín, salašov a usadlostí: Alsólendva, Csobánc, Deutschkreuz/Németkeresztur, Eisenstadt/ Kismárton, Dombóvár, Frauenkirchen/Boldogasszonyi, Güs/Köszég, Ipolypásztó, Kaposvár, Kittsee/Köpcsény, Kobersdorf/Kabold, Lackenbach/Lakompak, Léva, Lockenhaus/Léka, Ozora, Pöttsching/Pecsenyéd, Schwarzenbach/Szentlörincz. Ako drahokamy žiarili z mapy farebné znaky esterházyovských zámkov a kaštieľov v Eisenstadte/Kismartone, Esterháze/Fertöde, Forchtensteine/Fraknó a Kittsee/Köpcsény. Tam sa zbiehali zväzky lúčov – ciest a nachádzali protipóly vo Viedni, v Bude a v Prešporku. Po okraj mapy boli vytiahnuté lúče diaľkových ciest do Neapolu, do Benátok, do Frankfurtu, do Leydenu, do Paríža, do Sedmohradska.

     Rahier si takýmto spôsobom zhmotnil celú geometriu pohybu kniežacieho dvora, a keď mal mapu rozloženú na kancelárskom dubovom stole, rád sa pozeral na pavučinu ciest. Stôl bol kabinetný kúsok, ktorý kedysi patril jeho predchodcovi v slúžnom úrade Štefanovi Nagyovi. Rahier rád používal zväčšovacie sklo, ktoré mu daroval červenovlasý Abeles. Slúžny by už dnes nevedel povedať, pri akej príležitosti dostal takýto vzácny dar. Lupa bola veľká asi ako detská dlaň. Sklo bolo zasadené do hnedého pásikového achátu. Abeles dostal svojho času lupu od priekupníka Karpelesa za to, že úspešne sprostredkoval ženíchov jeho dcéram Ráchel a Judite. Lupa Rahierovi zväčšila rozkolísanosť vytlačených geografických názvov na mape, nepravidelnosť šrafúr a tieto medzierky v tlači boli popretínané čiarami z jeho ruky. To boli tie priestory spotrebovaného času na kniežacích cestách. Okrem vzdialenosti si Rahier totiž zapisoval potrebný čas na prekonanie tej či onej vzdialenosti. Takto vedel lepšie kontrolovať vozatajov a kočišov, ktorí radi robili zbytočné prestávky, spali a vysedávali po krčmách a výčapoch. Práve preto musel Rahier za pomoci svojho veľkolepého cestovného poriadku zamedziť takýmto stratám času.

     Do mapy začal časom Rahier zanášať kopu iných údajov. Kvalita nocľažiska a kuchyne, ceny krmiva pre kone, cena nájomného pre ťažké povozy, clo a poplatky sa premenili na mravčiu armádu čísel. Jedny číselné údaje plodili ďalšie, ešte početnejšie numerické údaje. Mravčia armáda si dobýjala jedno teritórium za druhým. Drobné správičky, skratky a zlomky slov boli jasné len samému zostavovateľovi cestovného poriadku esterházyovského domu, slúžnemu Rahierovi. Lupa mu pri tom výdatne pomáhala. Jej sklo bolo vybrúsené s nizozemskou precíznosťou. Červenovlasý Abeles by zaplesal, keby vedel, akú radosť pripravil slúžnemu Rahierovi. Vďaka lupe si Rahier mohol vybrať jeden z uzlíkov siločiar a zväčšené papršleky sa mu od seba vzdialili, zjavili sa nové body a nové tajné či zabudnuté čísla a kódy. V nich boli schované udalosti a ich protagonisti. Prevrhnuté vozy, prasknuté oje, spitý, do väzenskej jamy hodený kočiš, pandúr, ktorý sa na fašiangy v dedine pobil, svadobné koče, rýchli posli, ktorí nikde nezastavovali okrem výmeny koní. Rahier videl pred sebou stovky vozov naložených stavebným materiálom, majolikou, porcelánom, mramorovými platňami. Čísla a heslá boli vo vzťahu k záznamom v generálnej kase.

     Knieža Esterházy Rahierovu mapu nikdy nevidel. Generálnu kasu pravidelne kontroloval účtovník z Eisenstadtu a osobní sekretári jeho veličenstva. Do mapy sa dostali záznamy týkajúce sa esterházyovskej kapely a jej kapelmajstra Josepha Haydna. Muzikant dostal za svoje neskonalé zásluhy cestovný koč s dvojzáprahom. Dar bol za pekný koncertný večer, pripravený pre kniežacieho zaťa, pána grófa Antona Grassalkovicha z Prešporka. Hlavnému slúžnemu sa takýto dar Haydnovi zdal prehnaný, ale vedel, že proti vrtochom panstva ťažko niečo robiť, a vrchnosť mala jednoducho sklon k divadelným efektom. Kto iný ako Esterházyovci by mali mať nárok na túto vlastnosť vyvolených a rozkazujúcich? Rahierova mapa vypovedala veľa o esterházyovskom svete, bola akoby kompendiom ich života.