Vyhľadávanie
Ak uvážime, že život sa skladá z „udalostí“ a z „pozadia“ či „šumu“, k dosiahnutiu istých cieľov vedú „udalosti“, pričom „šum“ je nadbytočný. (Je pravda, že niekedy sami nevieme, čo je „udalosť“ a čo „šum“, niekedy sa ukáže, že kúštik „šumu“ bol zbytočne a mylne považovaný za „udalosť“ a naopak, že naoko (dokonca významná) udalosť nebola ničím iným, len úlomkom, črepinou „šumu“. Ktosi napríklad nájde na chodníku cestou do nového zamestnania desaťhaliernik (je čašníkom a desaťhaliernik leží na mačacej hlave pred vchodom do kaviarne, čo už samo osebe znižuje hodnotu desaťhaliernika – mince ako predzvesti šťastia, veď pravdepodobnosť, že komusi vypadne desaťhaliernik potom, ako v kaviarni zaplatil za whisky (ale aj za čaj), je väčšia ako napríklad v autobuse), teda nájde desaťhaliernik po ceste do nového zamestnania a večer si túto „udalosť“ zapíše do denníka: je to dobré znamenie, výzva, uistenie; keď o tri dni neskôr platí pri bare mimoriadne pôvabná dáma, spomenie si na desaťhaliernik: tak toto je tá príležitosť, ktorú si nesmie dať ujsť! A keď o ďalšie tri dni večeria s dámou vyprážanú brokolicu a dáma ho pozýva do svojho bytu, to už vôbec nepochybuje: za všetko môže desaťhaliernik, desaťhaliernikom sa začal jeho Nový Život, jeho nové šťastie, ko-neč-ne! Veď si už myslel, že bude navždy smutne blúdiť, kým sa nestala táto „udalosť“, kým sa na špinavom chodníku na Baštovej ulici nezaligotal peniažtek a nezačal sa napĺňať jeho osud! Lenže keď o ďalšie tri dni nato pôvabná dáma nedvíha telefón, keď príde do kaviarne (srdce sa mu rozbúcha, keď ju vidí vojsť – tak predsa!) s akýmsi mužom, krásnym mužom, ktorý jej ponúkne cigaretu a ona si zapáli, hoci tri dni predtým sedela v nefajčiarskej miestnosti a jemu (tak milo tak úprimne) vysvetľovala, ako jej prekáža cigaretový dym, keď sa naň ani nepozrie a nechá (fajčiaceho) spolusediaceho objednať dvakrát dva deci Frankovky („ach, vy nemáte Frankovku?“ zatvári sa znechutene, „tak my radšej pôjdeme inde“), a keď vstanú a ona ho ani nepozdraví, prekľaje desaťhaliernik, najradšej by spálil, roztrhal, pokrčil, z okna vyhodil do pece hodil svoj denník z toho dňa. Odvtedy preň nájdené desaťhalierniky nič neznamenajú: nie sú to viac „udalosti“, sú to šupinky „šumu“, ktoré nestoja za zmienky, nestoja za povšimnutie). Ale to nič, že hlúpi, neznalí ľudia – smrteľníci nerozlíšia „udalosti“ od „šumu“: „udalosti“ aj „šum“ žijú – napriek tomu – svoj vlastný život, dané absolútne, nie relatívne ľudským poznaním.
V prvý deň Nového Života prvého (bývalého študenta programovania) viedli k dosiahnutiu jeho „cieľov“ nasledujúce „udalosti“ (zo štatistických dôvodov spomíname prvý deň. Samozrejme, rozloženie udalostí v živote je nepravidelné, zatiaľ čo niekedy celé týždne pozostávajú (zdanlivo alebo naozaj) len zo „šumu“, sú rána, doobedia, dokonca hodiny, keď sa vrece s „udalosťami“ akoby roztrhne (nezabúdajme však, nezabúdajme nikdy na ich klamlivosť!): podľa zákona veľkých čísel sa však udalosti v živote – nakoniec, pri celkovom pohľade – rozložia podľa zvonovej krivky normálneho rozdelenia, preto z čisto štatistického hľadiska ktorýkoľvek náhodne zvolený deň pozostáva z reprezentačného pomeru „udalostí“ a „šumu“: prvý /(bývalý študent programovania pozerá na les cez sklenenú stenu internátu, na príjazdovej ceste stojí pomarančové nákladné auto – pomarančové ako pomarančovníková plantáž, mráz mu prebehne po chrbte – jeho pomarančové auto? („udalosť“ – znamenie alebo náhoda – „šum“?)/ teda schádza schodiskom internátu, oproti ide kamarát, bývalý spolužiak, teraz študent stavbárstva a kumpán na letné vandrovanie, „ahoj Krištof,“ pozdraví, „nevieš o nejakej práci,“ spýta sa, „a čo tak zrazu“ Krištof o tom ešte nevie, „nechal som školu, chcem stavať, tak ako kedysi,“ vysvetľuje mu dlhšie a obšírnejšie, „ako myslíš,“ Krištof sa čuduje, je prekvapený, v kútiku duše si myslí, že sa kamarát zbláznil, „ako chceš, tak ja sa na niečo spýtam.“ Rozídu sa, stretnutie a rozhovor trvali (a nie každé slovo, nie každé gesto, nie každá otázka sa týkala „cieľa“) štrnásť minút. Kúpil si noviny (dve a pol minúty), prelistoval ich a prečítal inzeráty pod nadpisom stavebníctvo (sedemnásť minút), kúpil si telefónnu kartu (tri minúty musel čakať v rade) a zatelefonoval na štyri telefónne čísla, telefonovanie s rozhovormi (predstaviť sa, vysvetliť, opísať, udať meno vek vzdelanie nie prepáčte v pondelok nemôžem ale áno rád prídem v utorok nemohla by byť radšej streda? áno trošku praxe už mám áno som ochotný sa zaučiť áále kdeže! na plate až tak nezáleží!) trvalo osemnásť minút. Áno áno iné „udalosti“ sa spájajú s inými „cieľmi“, a tak je „udalosťou“ aj: klopanie na dvere veľkookej Viery (cesta výťahom, potom na koniec dlhánskej chodby, pritom stretne Vierinu kamarátku, „ahoj nevidela si Vieru,“ „Viera tu nie je,“ aha, cesta naspäť: šesť minút, druhýkrát cesta výťahom, tentoraz až k Vieriným dverám, zaklopať čakať počúvať odísť, smútok a sklamanie nezaberajú čas, zaberali by, keby ho obrali o silu, lenže on práve naopak ide Vieru hľadať: cesta na prízemie, nazrie k telefónnym automatom, do bufetu, nie je tam, len hromada študentiek telefonuje šteboce rapoce chichúňa sa pýta si rožky nátierkové maslo čierny Pigi čaj mliečnu čokoládu grahamovú žemľu špagety ementál mlieko jahodový jemný nápoj kakao šťavu nie, Viera tam nie je: dohromady dvadsaťšesť minút, po tretíkrát vidí Vieru hneď pri výťahu, stretnutie: tri hodiny osem minút, potom sa Viera musí učiť, „udalosť“ sa opäť mení na „šum“). Ešte raz prelistovať noviny, či naozaj nič neprehliadol (päť minút). „Udalosti“ prvého dňa Nového Života trvali 281 a pol minúty (musí sa počítať s istým omylom s istou chybou, s istým zaokrúhlením, žiadny výpočet nie je presný, ale na utvorenie istej predstavy, istého obrázka stačí), dvadsaťštyrihodinový deň má 1 440 minút: teda po odčítaní pripadá na „šum“ 1 158 a pol minúty. Pomer „udalostí“ a „šumu“ je 1 ku 4,11, teda zaokrúhlime na 1:4, teda na jednu minútu „udalosti“ pripadajú štyri minúty „šumu“. Prvý (fascinovaný pomarančovými autami, budúci konštruktér mostov vedúci krásnej slnkom opojenej stavby prašnej cesty s voňavou prilbou na spotenej hlave) teda žije svoj Nový Život (a úspešne: maličké plaché bezvýznamné náhodné nepovšimnuté tiché „udalosti“ ho bezpečne a potichu, ako v tenučkých indiánskych mokasínach vedú k „cieľu“ urobí skúšku, študuje statiku železobetón a základy geodézie, dostane sa na polročnú stáž do Kene, zoberie so sebou veľkookú Vieru, zoberie si ju v malom kostolíku v černošskej dedinke, kde im požehná čierny luteránsky pán farár a oknom nakúkajú bosé deti, vrátia sa domov, nad posteľ zavesia svadobnú fotografiu plnú pomarančovej Afriky, stavia mosty je vedúcim váženým rysuje pomáha navrhuje, aj mamička, aj stará mama ich krásnych detí je naň hrdá, keď príde na návštevu do dediny s bagroviskom).
Druhý má tiež šťastie: malá novozaložená firma potrebuje lektora matematiky pre deti amerických diplomatov: prihlási sa a vyberú ho, hoci po anglicky nevie najlepšie, amerického poradcu prekvapí jeho skromné nadšenie. Deťúrence sú malé a naivné americký plat stačí pre všetkých štyroch a v nedeľu, keď Janko drží hoblík a on zatĺka klince (tento stolík pošle do súťaže „a je to!“), keď zvoní mobil a jeho americká žiačočka mu zagratuluje k narodeninám – ach! aach! ani si nevie predstaviť lepší Nový Život. Pomer „udalostí“ a „šumu“ v prvý deň bol 1: 2,98, teda takmer 1:3.
(Čo sa stalo s treťou (s Parížankou) sa presne nevie. V jej prípade nemá zmysel pýtať sa autorky. Ale vie sa, že na minútu „udalostí“ pripadlo v jej prvý deň sedem minút „šumu“)
Epilóg: Autorka napíše poviedku za 8 hodín v priebehu troch dní: písanie poviedky je „udalosť“ (pri sledovaní istého „cieľa“) (písanie poviedky je posadnutosť nevyhnutnosť nutkanie zvliekanie vnucovanie vyzliekanie), zvyšných 64 hodín je „šum“ (každý deň každého nového života má dvadsaťštyri hodín, ráno otvoriť oči rozhodnúť sa vstať vstať ísť do kúpeľne raňajkovať stretnúť sa hrať tenis prať zdieľať rozumieť rozmýšľať atď. atď.). Pomer „udalosti“ a „šumu“ je 1:8, t. j.: na minútu „udalosti“ pripadá osem minút „šumu“. Autorka napísala poviedku, poviedku pre niekoho poviedku niekomu priateľovi kamarátovi otcovi predstave čitateľovi porote, hnaná chuťou ujsť nutkaním podeliť sa prečo by ich to malo zaujímať, nad tým nepremýšľa, dáva to Jemu, Jej, Im, „udalosť“ je akt spojenia, kým „šum“ si musí odžiť každý sám.
