Dvanásť poviedok a Ján Med

HUDOBNÉ TELESO

(úryvok z knihy Dvanásť poviedok a Ján Med)

Vraví mi nedávno moja žena

Pre ktorú by som čokoľvek spravil

Chcela by som mať

Jeden malý zelený strom

Aby za mnou po ulici utekal.

(Vasko Popa)

     Volám sa Ema a som členkou Pražského symfonického orchestra. Predtým som pracovala ako moderátorka detskej rozhlasovej relácie, ale dnes viem, že hra na triangel a pestrý život vo veľkom hudobnom telese mi sedia viac.

     Hoci nemôžem deťom uprieť schopnosť ma rozveseliť. Téma mojej poslednej relácie bola bývanie. Deti, ktoré sa do relácie dotelefonovali bývajú v paneláku a chcú bývať v rodinnom dome. Túžia po zvieratách a rodičia im vysvetľujú, že zvieratá nemôžu žiť v panelákoch.

     Iba jediné dievčatko v našom meste nechce domček so záhradou ale byt na 80. poschodí nejakého vysokého mrakodrapu. Bude potom mať dobrý výhľad doďaleka a celé dni bude pozorovať zvieratá. Lebo keď niečo celé dni pozorujete, tak komu to patrí najviac? Vám predsa – zvolá nakoniec dievčatko a tresne z celej sily telefónom.

     Večný problém spojený s detskou reláciou v rádiu je, že do programu pre deti začnú telefonovať dospelí, ktorí sa robia, že sú deti. Potom je to zrazu všetko nespravodlivé, lebo oni neustále nad skutočnými deťmi víťazia, pretože sú múdrejší, vedia lepšie riešiť rébusy, recitovať a aj podstatne krajšie spievajú.

     Vyhrávajú tak všetky ceny a deťom nič nezostane. Aj naposledy som mala pocit, že mini puzzle Harry Potter, sušienky Harry Potter, školský batoh Harry Potter i detskú stoličku Harry Potter vyhral nejaký šikovný štyridsaťročný brooker.

     V mojej poslednej relácii bol hosťom Pražský symfonický orchester, teda samozrejme nie celý, ale štyria jeho členovia, medzi nimi Rebeka, violončelistka s nakrátko ostrihanou zlatou hlavou, ktorá deťom zahrala veselú skladbu Rimskeho Korsakova len pre violončelo s humorným názvom Let čmeliaka.

     – Čo by si povedala na triangel? – spýtala sa ma pri lúčení Rebeka vážne a táto otázka stála na začiatku nášho priateľstva. 

     Brať vážne som ju však začala až po našom prvom spoločnom výlete.

     Bicyklovali sme sa a popri nás bežal Rebekin pes Garbarek. Pre Garbareka to bol trochu prináročný výlet. Pridlhý a prihorúci. Rebeke ho bolo ľúto.

     – Čo myslíš? – zoskočila z bicykla a otočila sa ku mne. – Nebolo by dobré, keby Garbarek mal taký gombík, my by sme ho teraz stlačili a on by sa zmenil na koňa?

     – Neviem, poviem ti pravdu, ešte som nad tým nerozmýšľala, – odpovedala som Rebeke.

     – A potom, keby sa nám chcelo... znovu by sme ho stlačili a z koňa by bol zase pes Garbarek... A keby sme si chceli zažartovať, tak by sme ho stláčali rýchlo dookola: pes – kôň – pes – kôň – pes... až by sa nám z toho zatočila hlava...

     Rebeka domýšľala veci do dôsledkov a jej vzťah k svetu by sa dal charakterizovať slovami: úprimný záujem.

     S prichádzajúcim letom trávim s Rebekou čoraz viac času. Cez deň sa kúpeme v jazere, večer máme koncert alebo ideme do kina a nadránom zaspávame ruka v ruke umorené vínom a dlhým rozhovorom. Dnes sme sa vrátili z kina a Rebeka mi povedala, že ten film bol asi na ňu až príliš umelecký.

     To sú také typy filmov, ktoré moja mama opisuje takto: on ide, ide... príde k oknu díva sa, díva... ešte stále sa díva... a zrazu vidí ju... a ona ide, ide... po ulici... zastaví sa a teraz stojí... stojí... zdvíha pomaly hlavu a pozerá sa naňho, pozerá. On premýšľa... ona premýšľa... po ulici vietor pomaly lístie ženie, ženie...

     – Moja mama je Talianka a jej povahu najviac vystihuje mäkký zvuk slov, ktorými Taliani pomenovali cestoviny, – vysvetľuje Rebeka. – Mama to sú fettucine, farfalle, pappardelle, garganelli, tagliatelle. A môj otec je šéfkuchár v hoteli v Laussanne. Zlý človek – ale výborne pečie. Keď som ešte chodila do školy, vždy v zime mi dával so sebou aj kus torty. Vedľa mňa sedel Eugen Plačúc, ten čo s nami hrá teraz v orchestri... Bol vtedy najnižší z celej triedy a volali ho trpaslík. No a keď sme sa po škole chodili sánkovať, tak stačilo, keď som dala Plačúcovi ten kus torty a on bol za to ochotný ťahať ma na sánkach aj pol dňa. A pokojne hore kopcom. A stále sa pritom ešte smial a obzeral na mňa dozadu. Mal obrovské uši a smial sa ako taký malý pes.

     Rebeka je krásna. Keď sa smeje, jej ústa mi padajú rovno do očí. Ako pridlhá ofina. Bránim sa. Občas ešte pohodím hlavou doľava doprava.

     V našom hudobnom telese je okrem Rebeky ešte jeden violončelista – Eugen Plačúc. Raz si ma nechá zavolať a povie mi, že on a Rebeka majú roky pekný vzťah, ktorý najpravdepodobnejšie skončí v peknom manželstve a že naše kamarátstvo ho denervuje. Keď vidí ako sa na seba dívame počas koncertov, má chuť prestať hrať a vyplieskať nás slákom...

     Povie mi to na párty v jeho veľkom modernom byte. Osamieme spolu v kuchyni. Dvaja sokovia. A ako tam stojíme, miestnosť sa mi zrazu zdá hrozne rozľahlá oproti nám – ako hovoril môj starý otec – až v Kanade som pochopil, čo sú to skutočné vzdialenosti.

     Zľahka som sa oprela ramenom o chladničku. Na lesklých šmykľavých dverách sú obrázky niektorých extrémne zdravých potravín (otruby, vločky, brokolica) a pod nimi nápis: AKO SA MÁ TVOJE HRUBÉ ČREVO? Po torte šéfkuchára z Lausanne nezostalo už ani stopy...

     Eugen Plačúc na mňa bez prestávky prísne hľadel zo svojej dvojmetrovej výšky. Vysoký trpaslík – pomyslela som si.

     Po tomto incidente kráčame s Rebekou na nočný koncert. Po prvýkrát len ako diváčky. Počujem, že už ideme trochu neskoro, hudba nám plynie v ústrety. Nenachádzame v sále dve miesta vedľa seba. Rebeka si sadá do prvého radu, ja do siedmeho. Zasunieme sa medzi celkom cudzích ľudí a počúvame.

     Jeden z reflektorov osvetľuje temeno Rebekinej hlavy a mení ho tak na zlatý kotúč. Jeho odlesky mi začínajú spôsobovať ľahký závrat. Prižmúrim oči a okolo Rebekinej žiarivej hlavy pribudne roj drobných ostrých svetelných pilín, (v učebniciach fyziky znázorňujú magnetické a elektrické polia). Muzikanti sa ukláňajú. Spotené ruky zakvačím do operadiel kresla. Z milovanej hlavy v hľadisku sa stalo javisko.

     – Tieto pokoncertné zimomriavky si pamätám z detstva – povedala mi Rebeka, keď zacítila pod rukou husaciu kožu na mojej tvári. – Aj ja si ich pamätám z tvojho detstva, povedala som jej. Rebeka je veľmi vrúcna a až pri nej som si uvedomila, že vrúcnosť je vlastne len najvyššou formou inteligencie: človek kolenačkujúci – človek zhrbený – človek vzpriamený – človek vystretý – človek rozumný – človek vrúcny.

     V tú noc po koncerte nemôžeme od vzrušenia zaspať. Viac mlčíme ako rozprávame. Opriem si hlavu o Rebekinu hruď. Nič iné neexistuje.

     Keď mi Rebeka zľahka prejde dlaňou po kľúčnej kosti, čelo mi zaleje horúčava a stehná sa mi zachvejú akoby mi medzi nimi mala každú chvíľu vyjsť hviezda. Žiarim na svet.

     Naša láska naberá na rýchlosti. Dravosti tohto všetko prehlušujúceho vzťahu už vážna hudba prestáva stačiť. Opúšťame preto s Rebekou symfonický orchester a zakladáme vzápätí vlastnú rockovú kapelu. Prechod od triangla k bicím je pre mňa rovnako samozrejmý ako pohľad na Rebeku sklonenú nad elektrickou gitarou.

     V našom trochu prerývanom dychu môžete miestami započuť zbesilý rytmus hudby. Keď sa nám počas hrania stretnú na dlhší čas pohľady, prepadám sa do jej očí a moje paličky prestávajú mieriť na blany bubnov a činely. So zavretými očami mierim rovno na vesmír. Áááá, udieram.

     Závratný úspech našej skupiny je samozrejmosťou. Prijímame pozvanie na koncert do New Yorku. Na 80. poschodí mrakodrapu dostanem zrazu pri rozkladaní aparatúry neovládateľný euforický pocit slobody. Raz som počula, že ľudia, ktorí žijú na kopcoch alebo vôbec vo výškach sú takí slobodnejší, majú väčší rozlet a nadhľad. Výšky dodávajú odvahu.

     Na záver koncertu hráme pieseň Plné ulice. Prajem si ťa, plné ulice môjho mesta. V niektorých sa úzkostlivo vyhýbaš sama sebe, ako tehotné ženy ustupuješ, vystupuješ si z cesty. V iných do seba vrážaš s prudkou nevšímavosťou mladých mužov. Prajem si, aby ulice boli plné teba. Tebááá.

     Aplauz. S pohárom vína v ruke blúdim 80. poschodím a hľadám úkryt pre seba a pre Rebeku, aby sa aj dnes naša láska mohla naplniť. Ocitáme sa vo veľkej, celkom prázdnej miestnosti. Len v strede stojí veľká orechová skriňa. Keď sa pozeráte dlhší čas na čiary orechového dreva, oblúky a tmavé fľaky v ňom začnú vytvárať obrazy a po pár hodinách sa z obrazov stávajú príbehy.

     Pokúšam sa zistiť, čo je v nej. Je však zamknutá. Na rozdiel od dverí, ktoré sa síce za nami zavrú, ale zamknúť sa nedajú. Vezmem skriňu do náručia a dvere ňou zatarasím.

     Keď sa po milovaní s Rebekou zobudíme, je už ráno. Opäť chytím skriňu do náručia a pokúšam sa ju odtisnúť odo dvier. Nevládzem ňou však pohnúť ani o milimeter.

     Nepodarí sa mi to ani s Rebekinou pomocou. Dvere sú zatarasené. Stojíme tvárou v tvár nehybnej orechovej skrini plnej prelínajúcich sa výjavov. Proti našim nahým zápästiam a členkom sa kľukatia mocné reťaze obrazov a okovy kresieb.

     Leto za oknom vrcholí. V skrini sa začal naliehavý a neodbytný Let čmeliaka.