Vyhľadávanie
Slovo
Čas v ohni a slovo. A plameň, voľný
v priestore, ten čistí. Je preto duch
v celibáte zachrípnutého ohňa.
Tak nahé ako vtáctvo nebeské a v rúchu
z ľaliových vôní –
je. Ako bolo na počiatku, tak slovo
oťaželo v nás.
Priťažké stopy na taký mladulinký sneh.
Ajhľa, prach cez podoby kalicha
a pred ním kvet, uštvaný
pred hrobom a bledý a zvonivý až na soľ. Ale nemý
kráča človek, sám z rodu štvancov, navracia sa
s rukami dopredu
a šmátra. Pokoja však nieto
v jeho stopách, niet konca
sliedeniu a kľučkovaniu ohňov,
ba vlastne ani únikov už niet.
A svoji ho neprijali.
Dokrivkalo slepé a skrz-naskrz
živé až z plemenidiel ohních mláďat a zrazu
cúvajúce... Niet podoby
a tváre niet, ktorá by bola cudzia duši.
I videl človek, že slovo je
dobré.
To sa prach navracia,
áno, cez podoby zvona, odnímané
ťažkým morským soliam, do lona
zeme. Ale duch
cez vápno cúvajúci a krv
do škrupinky vajca, zatúlaného
z večnosti až k nám.
Nastáva spätné liahnutie a odnímanie krídel
nábožnej vode, roztúženej
do podoby snehu, do vajíčka
spev, plný modlitebných vtákov, zamyká sa
s nevestou slova, ó, duša! Ale ty, človeče,
a nemý, až nad hviezdami
vietor je vlastný pohybu, ó, doň sa pyšne týčiš, veža
z Adamových kostí, ktorá zbelostnela! A z vanutia
na povraze
do prachu visí začadený zvon. A teda noc
plná srdca a vo zvonici
kŕč.
Ó, štvanec, s ohňami v stopách, pred bránami
prsti
v nehybnej urne hľadá útočište.
Človek bol; nad popolom je,
duch, je teda slovo, ktoré bolo na počiatku
a pretrvá.
Mŕtva z lásky
Zhrešila v bití vtáčích očí, no krv už pod organmi matnie,
hriešnica s karmínovým svitom, ležmo, hľa, stúpa na oltár.
Tú oheň viazal v ľudskej koži, pulz vôní tetoval jej tvár.
Chrámová opona v nás praská. Ó, hlasy, sladké, nenávratné,
na baštách, ó, vy strážne kvety! Raz do nás, štiepnych, plameň zatne
a zvodorovnie kalich krvi. Tvár skrytá pod hodvábnu trosku.
Hľa, svieti z piatku pyšným telom. Odtlačku žijú oči v plátne.
(Ó, získať v strede imaníčka červenú pečať tvojho bozku!)
Surmitná červeň plná perí rozbreskné indigo už mrská,
vták prekročil už šľahúň krvi, pod jazyk vystúpila žlč
a s ohňom na opačnom konci zapískal nenájdený kľúč.
Ale noc aj tak bola na spln a na hostiu spätá blúzka,
v nej záblesk, rútiaca sa reťaz. Ó, ruka, ktorá oči lúska
v krstiteľnici slanej vody! Do hrdla sa už oheň borí
a vodné zvony vyzváňajú, noc bola pre ne príliš úzka.
(Prestriem ti pergameny ohňa pre fialový nárek z tóry.)
V burlesknom ornátiku ohňa už odkrivkal z nej zvon a čupky
na tenulinkých plieškoch medu vo svetle rozkvitnutých líp
všetky jej vône odklinkával, krvi sa tŕňom vyznal šíp,
z kalicha hĺbeného v zlate prepukli oči, oči z hĺbky!
Pretli sa kruhy svätých nádob. Kohúty zvrieskli cez nátrubky
v citrónoch archanjelskú mosadz. Škrípala jej hviezda v každom zhybe,
zornička tepala jej z tváre v zásvitoch z uzulinkej trúbky.
(Striebro sa drepky v tebe schúli, mechúrik svetla praskne v rybe.)
Rozšepkala už všetky tafty, už kráča cez dymiace knôty,
Vracia sa, čierna, tancuje si po hrotoch obojsečných tráv
Tam, k ohním hniezdam, plným tŕnia. V nechtoch jej zdúpnel zákmit štiav
v červených polmesiačkoch ohňa. Spln cvengol si ju do temnoty
nad monštranciou tretej hviezdy pre jej dve nohy. Číre hroty
pod srdcom pretli sa jej v ruži. Pukajú všetky oči zrazu
v tabernákule sklenej noci s dvierkami zory do soboty.
(Brúsená v sinom, klesá nad zem lampička kryštálneho mrazu.)
V premiere úsvitu a krvi, keď som sa preboril až k znaku,
do plemenidla vlčích makov, do uzla šarlátových šnúr,
sklo strmhlav zarinčalo do nej. Skrehol plač violy d’amour
v bahenných ohňoch cez jesienky. No v samom ustrnutí z ľaku
v extáze rujných tráv a britiev drievkom som vohnal do tabaku
korenný bľakot v stáde ohňov. A puk v nej praskol a hneď nato
strnuli, sotva blikli zo dna, dve oči z kvitnúceho maku.
(Tlej, mŕtva z lásky, pod rukami, s vôňami celkom naležato!)
