Vyhľadávanie
SALDEK
V istom činžovom dome žil jeden štvorrozmerný menom Saldek. Vtedy som to však nemohla vedieť. Odkiaľ ho poznám? Ako sme sa zoznámili? Hmmm, uznám, že aj o tom by sa dalo porozprávať všeličo zaujímavé. Avšak pre tento príbeh to nie je podstatné.
Vystupovala som po starých drevených schodoch, aké sa zvyčajne nachádzajú v podobných domoch a mestských štvrtiach. Možno prelom storočia. Drevo pod nohami nepríjemne vŕzgalo, ale vôbec mi to neprekážalo. Mala som takmer povznesený pocit.
Bola sobota, niečo po siedmej hodine. Pozval ma na večeru a ja som sa už dávno prestala diviť tomu, prečo som pozvanie prijala. Mohla som samozrejme vopred tušiť, aký priebeh bude mať dnešný večer. Chcela som to? Asi áno. Neviem, zdalo sa mi, že podvedomie sa derie na povrch mojej mysle. Neuvažovala som, len som snívala.
Stlačila som zvonček nad masívnou mosadznou menovkou. Skutočne som o ňom veľa nevedela. Meno. To, že jeho hlava ukrýva neuveriteľné množstvo vedomostí a hlbokú melanchóliu. Trochu citov a možno ešte niečo.
Otvoril.
Na hlave mal veľkú bielu kuchársku čiapku. Začala som sa smiať a pomedzi smiech som zo seba dostala niečo ako pozdrav. Môj výbuch smiechu ho vôbec neprekvapil. Na jeho ťažko zapamätateľnej tvári sa objavil úsmev na privítanie i na ospravedlnenie. Teatrálnym gestom si zložil čiapku a odhodil ju cyranovským rozmachom na vešiak. Pochopiteľne netrafil a čapica sa váľala po zemi.
Prosím. Pozval ma mávnutím ruky.
Usadil ma v útulnej obývačke, kde už bolo pripravené kompletné prestieranie. Pravdu povediac, čakala som nejakú amatérsku čínu s domácim alkoholom. Zo stola sa mi však prihováralo priam profesionálne pripravené francúzske menu.
Vyzerá to čarovne.
Dúfam, že to bude rovnako aj chutiť.
O tom nepochybujem.
Slabulilinko sa usmial. Zapálil sviečky na trojramennom svietniku, nalial víno z podlhovastej ozdobnej fľaše, sadol si oproti mne, ešte raz mi zaželal dobrú chuť a pustil sa do jedla.
Spočiatku mlčal a nechal ma topiť sa vo vlastných myšlienkach a v chuti jedla. Zdalo sa mi, že premýšľa. Jeho oči plápolali nad ohňom sviečok. Naše pohľady sa stretli. Srdce sa mi rozbúchalo. Vtedy som si povedala, že ide o optický klam. V jeho očiach bola hĺbka. Hĺbka tmavej studne alebo nekonečného tunela. Na chvíľu som ním začala letieť. Sklopila som zrak. Jedlo malo inú farbu ako pred sekundou. Fosforeskovalo. Zavrela som oči. Všetko sa vrátilo do predpohľadovej nálady.
Jeho prítomnosť, ambientná hudba, ktorú som začala vnímať až teraz, chuť vína – to všetko vytváralo záhadnú atmosféru.
Hudba sa náhle radikálne zmenila a to ma vytrhlo zo snenia. Začala som sa viac venovať jedlu. Všimol si to a rozprúdil sa zaujímavý rozhovor (skôr jeho monológ) o francúzskej gastronómii. Mnohé z názvov si už nepamätám, ale aj tak sa vám pokúsim čo to priblížiť, pretože jedlo bolo neodmysliteľnou súčasťou toho večera.
Ako predjedlo mi naservíroval Chapelov aspik divných hier s Belužským kaviárom. Uznám, že pod týmto názvom sa môže skrývať všetko rôsolovité, huspeninou počnúc a šunkovou rolkou v aspiku končiac. Avšak aspik à la Chapel bol priam umeleckým dielom. Celý obraz bol zakomponovaný do osemuhoľníkového taniera. V strede bol biely kruh vyhotovený z mne neznámeho druhu syra. Zrnká kaviáru vytvárali na bielom podklade akúsi geometrickú štruktúru pripomínajúcu skôr grafy funkcií k matematickým rovniciam. Povedala som mu to.
Je to tak, povedal so smiechom. Divné hry sú prechody z jedného priestoru do druhého.
Srandičky. Z trojrozmerného do vyššieho?
Naopak. Stačí, ak vyriešiš rovnice.
Rovnice. Aha. Ako?
Niet nič jednoduchšie. Hraj divné hry. Zašepkal a znelo to ako zaklínadlo. Potom si odkrojil poriadny kus aspiku a s pôžitkom si ho vložil do úst.
Hraj divné hry! Zopakovala som po ňom.
A opäť som pocítila, že čosi nie je v poriadku. Jednoducho zmizol. Trvalo to možno niekoľko zlomkov sekundy, ale nebol tam.
Naozaj zmizol.
Zdalo sa mi… ale nič.
Že som tu nebol?
Prikývla som, tváriac sa už vážne. Začal sa smiať.
Ty si tu nebola. Hrala si predsa divné hry.
Ako...? a začala som sa smiať aj ja. Zabudla som na to. Koniec koncov, nebolo to nepríjemné, len divné.
Potom prišla na rad hydinová polievka, na ktorej bola zvláštna len jej farba – červená.
Hlavné jedlo tvorila kačica na gaskonský spôsob. Bola v nej silne cítiť prítomnosť cesnaku.
Dobré proti upírom. Prehodila som zo žartu.
Aj proti všeličomu inému. Odpovedal s vážnou tvárou.
Samozrejme, na stole nemohla chýbať misa zeleninového šalátu. Povedal mi, že je to jarný šalát. Na to, že za oknami padal studený novembrový dážď – dosť atypická záležitosť.
Zákusok radšej ani opisovať nebudem. Začala som sa rozplývať nad jedlom a povedala som mu, že nechápem, ako sa dopracoval k takým výsledkom a že ho obdivujem.
Zvážnel.
S obdivom radšej ešte počkaj. Obdivovať… pohrával sa s tým slovom ako s pohárikom priezračného bieleho vína. Obdivovať sa nikdy nevyplatí.
Potom mi vysvetlil, ako došlo k tejto večeri.
Ešte ako študent bol vo Francúzsku na základe akéhosi výmenného programu. Dva semestre. Tam spoznal, zamiloval sa a žil s mladou poslucháčkou sociológie. Ona ho naučila všetky kulinárske kúsky. A suroviny sú vraj bežne dostupné.
Spozornela som. Hlavne to neznelo ako pravda. Hovoril tak, aby som si uvedomila, že to nie je pravda. Zdalo sa mi, že mnou manipuluje.
Žeby až také jednoduché?
Mykol iba plecami a šiel vymeniť disk.
Aj ja som vstala a zamierila k obývačkovej stene. Okrem množstva kníh a audiotechniky v nej nebolo nič iné. Nikde v byte som nevidela televízor. Opýtala som sa ho na to.
Nepotrebujem televízor ani rádio. Odpovedal prirodzene, a keď som naňho nechápavo pozerala dodal:
Vieš, nemám rád telku. Radšej už hudbu.
Prehŕňal sa v bohatej fonotéke. Pustila som sa do prezerania kníh. Naozaj pestrá paleta. Vedľa antickej klasiky, zenovej literatúry a Shakespearov tu stáli rady moderných autorov. Väčšinou v origináli.
Našla som knižky s písmom, ktoré som nepoznala.
Čo je to, preboha, za písmo?
Nie sú moje. Jeden môj dobrý priateľ sa rozviedol a má malý byt. Nechal ich dočasne u mňa.
Opäť to znelo ako výhovorka.
Čo ja viem… možno je to staroarménština alebo perzština? Skutočne neviem.
Hudba začala byť nápaditejšia. Vtieravejšia.
Pristúpila som k stene, na ktorej viselo niekoľko obrazov.
Páčia sa ti? Stál za mnou.
Áno, ale nerozumiem im.
Obrazom netreba rozumieť. Treba ich cítiť. Rozumieš napríklad inštrumentálnej hudbe? Rozumieš jej vo všeobecnom význame slova „rozumieť“? No vidíš. Nie. Ale ju cítiš. Cítiš jej ďalší rozmer, prežívaš ju a čím hlbšie sa dostáva do teba, tým jej začínaš viac rozumieť. Tak je to aj s obrazmi.
Rozprával a rozprával. O umení, o estetických teóriách, o filozofii.
Urobila som pukrlík.
Ďakujem za prednášku, majstre. Povedala som so smiechom.
S miernym úsmevom sa ospravedlnil.
Tak som to nemyslel – jemne ma chytil za ruku. Poď. Zatancujeme si.
Súhlasila som. Zrazu som sa však cítila ako úplný nevzdelanec. Ako barbar. Povedala som mu to. Pár sekúnd sa na mňa pozeral, potom ma pustil a hlasno sa rozosmial.
Je to otázka pár kníh, ktoré som si prečítal cez prázdniny. Predtým som možno o tom vedel ešte menej ako ty. Stále sa smial.
Ale aj tak. Namietala som s miernou zlosťou v hlase.
Všetko, čo som ti hovoril, bol obyčajný, dobre maskovaný exhibicionizmus. Chcel som sa pred tebou iba vytiahnuť a ty si takto naletela. Prepáč, nevedel som, že ťa to tak zoberie.
A opäť sa smial. Smial. Smial a smial.
Neviem, čo sa so mnou vtedy stalo, ale vošiel do mňa taký hnev, že som sa naňho vrhla a začala som ho mlátiť päsťami hlava-nehlava. Smial sa ešte viac ako predtým a vôbec sa nebránil.
Klamár, klamár! Si obyčajný klamár!
Vykrikovala som, nech si robí dobrý deň z niekoho iného. Bola som skutočne rozzúrená a nedala by som ruku do ohňa za to, či som v tej chvíli nemala aj penu na ústach.
A potom sa všetko zbehlo rýchlejšie, ako som si stačila uvedomiť. Chytil ma za ruky, ktoré som stále mala zaťaté v päsť. Prestal sa smiať a pritiahol si ma k sebe. Pobozkal ma a ja som sa nezmohla ani na slovo, nieto ešte na odpor.
Priestor sa rozvlnil a všetko sa prepadlo do tmy.
• • •
Prebudila som sa pomerne neskoro. Displej budíka ukazoval 11:30. Druhá polovica postele bola prázdna, no ešte vždy ukrývala niektoré stopy jeho tela (tvar, teplotu, vôňu…), z čoho som usúdila, že musel vstať len prednedávnom. Z kuchyne bolo počuť tiché kroky a tlmenú hudbu.
Unavene som sa vymotala z postele a pozrela von oknom. Pršalo a fúkal pomerne silný, nárazový vietor. Kvapky narážali do obločnice. Vonku bolo neobyčajne nevľúdne. V takéto rána ma prepadal príval nostalgie.
Tentoraz to bolo presne naopak. V hrudi, v hlave, jednoducho v celom tele mi pulzovalo množstvo energie. Roztiahla som ruky v akomsi radostnom opojení a flopom som sa hodila späť do postele. Oči som uprela do stropu.
Izba čarovala. Zachovala si síce svoju útulnosť, ale už to nebola spálňa činžového bytu postaveného pred storočím. Bola to komnata gotického hradu vystlaná mäkkými kožušinami, zlatom vyšívanými gobelínmi, s poličkami plnými kníh viazaných v koži.
Potom sa izba zmenila na renesančnú spálňu a vzápätí na barokový budoár. Hľadala som masívny kozub, keď ku mne doľahol prúd slov, vo svojej podstate taký jednoduchý, že moja neschopnosť dešifrovať ho bola až zarážajúca.
Zopakoval otázku.
Dáš si kávu, čaj alebo kakao?
Povedala som asi to posledné a opäť zaborila hlavu do vankúša.
Myslel som, že prespíš celý deň. Nevedel som sa dočkať, kedy vstaneš a budiť som ťa nechcel. Dodal, keď zatváral dvere.
Ako som tak ležala s roztiahnutými rukami a skríženými nohami, podobne ako Kristus na kríži, pripadal mi celý život smiešny. Začala som sa potichučky hihňať. Potom hlasnejšie, hlasnejšie, až som sa smiala na plné kolo ako šialená. Určite to musel počuť.
No nepočul. Keď môj smiech ustal, omráčil ma zvuk hlasnej hudby, ktorý doslova rozrezonoval celý byt. Rýchlo som vstala a bežala k potenciometru zosilovača. S úľavou som si vydýchla, keď hudba stíchla.
Musí to tak revať?
Teraz už nemusí. Zakričal mi späť.
Vyšla som z obývačky a šla za ním.
A pred chvíľou muselo? Opýtala som sa ho s ironickým úsmevom.
Ľahko ma pobozkal a povedal, že v starej Číne zvolávali k jedlu úderom na gong.
Prečo by sme my nemohli zvolávať CD prehrávačom? Ale keď chceš, môžem si zaobstarať aj gong.
Pokrútila som hlavou a vrátila som mu bozk.
Mlčky sme jedli. Vtedy som začala trochu rozmýšľať o budúcnosti a prišla som na to, že by som ho mohla mať rada. Pozerala som naňho a analyzovala svoje city. Tie včerajšie sa mi len nejasne vynárali z hmly uplynulej noci. Hodila som ich za hlavu.
Porozprávaj mi niečo. Vyzvala som ho.
Nejakú rozprávku? Nejakú story?
Áno, áno, story. Porozprávaj mi story a zatlieskala som rukami ako malé decko.
Nuž teda porozprávam ti, ako vznikli križiacke výpravy.
S napätím som počúvala.
Trochu s prvkami sci-fi.
Fajn, to mám rada.
Nuž teda… Začal vážne. Kde bolo, tam bolo, ale hlavne to bolo veľmi dávno…
Ako dávno? Skočila som mu do reči. Na chvíľu sa zamyslel a v očiach sa mu opäť objavila priepasť. Priepasť vekov.
Presne pred 2 750. rokmi v jednom kláštore skupina mníchov tak zdokonalila techniky meditácie, že sa im podarilo preniknúť do kvalitatívne vyššej dimenzie. Do štvorrozmernej reality. Tam vytvorili veľmi harmonické a integrálne spoločenstvo, ktoré sa neustále vyvíja a zdokonaľuje. Od trojrozmerného sveta, teda nášho, boli a azda aj sú viac-menej nezávislí.
Spoločnosť spravuje Rada kolektívneho vedomia na čele s Radcom. Prvý Radcov potomok je jeho zástupca a druhý je vyslaný do trojrozmerného sveta. Keď sa Radca rozhodne odísť, pretože niečo ako smrť tam neexistuje, kolektívne vedomie vyberie nového Radcu. Vtedy jeho druhý potomok vystrieda vyslanca v trojrozmernom svete. Samozrejme, všetko je založené na harmónii a ak pôvodný vyslanec chce ostať, tak môže. Rovnako je to aj so zástupcom, prípadne s inými funkciami.
Schéma spoločnosti, ktorú som ti načrtol, je samozrejme veľmi zjednodušená a my s našimi trojrozmernými hlavami by sme ju sotva pochopili.
Na chvíľu sa odmlčal a upil si z pariacej šálky čaju.
Vyslanec v našom svete disponuje určitými schopnosťami, ktoré mu umožňujú pohodlný život. Vďaka spojeniu s kolektívnym vedomím je prakticky nesmrteľný aj v prípade deštrukcie jeho telesnej schránky. Určite si si všimla dôraz na slove „prakticky“?
Asi v tom bude nejaký háčik. Ako vo všetkom, nie?
Veru tak. A tu sa pomaly dostávame k jadru tohto v podstate romantického príbehu. Čím viac sa vyslanec zapája do ľudských záležitostí, čím viac je dajme tomu citovo viazaný, tým viac sa oslabuje jeho schopnosť podieľať sa na existencii kolektívneho vedomia. Viac a viac sa stáva obyčajným človekom. Začína starnúť a aj napriek výnimočným schopnostiam, ktoré mu navždy ostanú, sa už nikdy nedokáže vrátiť späť do štvorrozmernej ríše harmónie. Vtedy musí Rada pristúpiť k jeho výmene. Aj keď sa stal z vyslanca človek, s novým vyslancom spolupracuje až do svojej smrti a v podstate mu pomáha vyvarovať sa podobných chýb.
Povedal si, citovo viazaný… Zašepkala som fascinovaná jeho rozprávaním.
Áno. Láske sa nevyhol ani jeden z piatich vyslancov. Prvým trom sa podarilo na poslednú chvíľu vrátiť. Štvrtý zomrel 6. apríla roku 885 a…
Ako svätý Metod. Vyhŕklo zo mňa. Vôbec som totiž nevedela, kde sa ten dátum v mojej hlave vzal. Určite sa každý z nás na hodinách dejepisu učil o Cyrilovi a Metodovi, ale… Hmm, kto by si to po desiatich rokoch pamätal. Na dôvažok, história nikdy nebola mojím hobby. Zreničky som musela mať úplne rozšírené.
Skoro každý z vyslancov vstúpil nejakým spôsobom do histórie.
Usmial sa.
Chcela si predsa story. Je to len a len story. Vymyslenááá.
Pokračuj, prosím.
Piatym vyslancom sa okolo roku 830 stáva druhý potomok piateho Radcu Saldek. Veľa roboty skutočne nemal. Občas šlo o transformácie niektorých trojrozmerných prvkov, ktoré sa v štvorrozmernom svete používali pri pokusoch s linearizáciou časopriestorových kriviek. Spravodajská činnosť spočívala v pozorovaní výsledkov rôznych filozofických smerov. Kolektívne vedomie by totiž veľmi rado privítalo obohatenie svojej Základnej myšlienky. Bohužiaľ, v období temna, ktoré nasledovalo, sa v Európe nič zaujímavé nedialo. Ázia sa po diaspore Saldekových predchodcov do vyšších sfér ešte stále nespamätala. V Afrike sa civilizácia zas len prebúdzala, a tak ostala Amerika.
Saldek si bol istý, že ak by Kolumbus neobjavil Ameriku a Cortéz nevyvraždil Indiánov, vodcovia Aztékov a Inkov by za niekoľko storočí dokázali doviesť svoje národy do štvrtej dimenzie.
Avšak na prelome tisícročí boli aj oni len na začiatku. A vtedy prišlo k Saldekovej kríze. Nazvime to tak.
Opäť si dáme kde bolo, tam bolo, bolo jedno sídlo plné komnát vystlaných mäkkými kožušinami a zlatom vyšívanými gobelínmi. A v jednej z komnát bola váza s nádhernými červenými ružami. Tie kvety deň čo deň dával do vázy Saldek, aby si získal náklonnosť krásnej Viridiany.
Všimla som si, ako mu tvárou preletel krátky tiež, keď vyslovil to meno. Zdalo sa mi, akoby zostarol.
Netrvalo dlho a Viridiana naozaj začala Saldeka milovať. Jej otec ho však nenávidel a rozhodol sa, že mu zasadí smrteľný úder. Neváhal na to zneužiť vlastnú dcéru. Naoko vítal Saldekovo dvorenie a keď ho požiadal o dcérinu ruku, ochotne súhlasil. Saldek bol skutočne šťastný. Vôbec nevnímal varovania kolektívneho vedomia. Bol rozhodnutý. Miloval Viridianu a chcel sa stať kvôli nej obyčajným smrteľníkom. Kolektívne vedomie a Rada začali vyberať nového vyslanca.
Stalo sa to v deň siatby. Ešte ráno to bol pre Saldeka najšťastnejší deň jeho života a večer sa premenil na nočnú moru.
Viridianin otec Saldeka nepustil ani do vnútra sídla. Z hradieb sa mu vysmieval do očí. „Moju dcéru nikdy nedostaneš,“ vykrikoval a dal na Saldekov sprievod vypustiť loveckých psov. Z okna niekto vyhodil vázu s jeho červenými ružami.
V ten deň svadba bola. Viridianu vydali za zdegenerovaného šľachtica. V noci skočila z hradieb.
Keď sa to Saldek dozvedel, jeho bolesť bola taká veľká, že sa narušila stabilita harmónie a na niekoľko minút sa všetci obyvatelia Ríše zhmotnili v trojrozmernom priestore. V historických archívoch sa ešte možno nájde zmienka o Noci duchov. Zjavenie sa takého veľkého množstva úplne neznámych a hlavne odlišne vyzerajúcich ľudí vyvolalo skutočnú paniku.
Radu Saldekova sila zaujala a rozhodla sa ho podporiť. Opäť bol Vyslanec. Aby prehlušil cit, rozhodol sa reagovať na výzvu pápeža Urbana II. o prinavrátení svätého hrobu a vydal sa na prvú križiacku výpravu. Chcel mať všetko to šialenstvo pod kontrolou.
Vojvoda Godfrey de Bouillon.
Nechápala som, ako som mohla vysloviť to meno. Tentoraz som si bola istá, že som ho v živote nepočula. Neskôr som si meno overovala v encyklopédii. Godfrey de Bouillon sa skutočne v roku 1096 vybral s početným vojskom do Jeruzalema.
Pomaly som krútila hlavou. Hlasno tleskol a to ma prebralo.
So širokým úsmevom povedal:
A tak nejako vznikli križiacke výpravy.
Smútok v očiach mu však ostal. Ja som sa naňho meravo pozerala.
Nepáčila sa ti rozprávka?
Ako sa skončila? Čo je so Saldekom?
Rozprávka sa musí končiť klasicky, však? Saldek možno žije, ak len neumrel, v peknom byte, kde raz zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.
Znie to ako tvoj príbeh.
Ale no tááák. Je to príbeh Saldeka a možno Viridiany.
Nehľadá Saldek novú Viridianu?
Zhlboka sa nadýchol.
Saldek ju už našiel. Ale ty chceš pokračovanie?
Prikývla som.
Počet obyvateľov trojrozmerného sveta mnohonásobne vzrástol od Viridianiných čias. Variácie genetických informácií sú také početné, že existuje solídna pravdepodobnosť, že na ulici stretneš identickú kópiu Budhu, Caesara, Johanky z Arcu a možno aj Viridiany.
Odmlčal sa a začal lyžičkou miešať už studený čaj.
A čo ďalej? Vyzvedala som. Vstal a pomaly pristúpil ku mne. Ako zhypnotizovaná som sa tiež postavila. Objal ma a pritisol k sebe.
Milujem ťa. Zašepkal skoro nepočuteľne. Nemusel hovoriť nič.
Vedela som to od prvej chvíle.
• • •
Bol piatok. Sedela som vo svojej pracovni a premýšľala som o ňom, o jeho hudbe, knihách a hlavne o tom čudnom príbehu. Ostala som s ním až do stredy. K Saldekovi sme sa už nevrátili a ja som na jeho príbeh pomaly aj zabudla.
Štyri dni prešli ako sen. Čo sa so mnou stalo? Známych som nepoznávala a zrejme ani oni mňa. Na dni uňho si však presne pamätám. Rána. Striedanie počasia. Dážď, plazivá hmla a nakoniec nesmelé slnko.
Výrazy jeho tváre. Gestá.
Takú silnú citovú závislosť v takom krátkom čase som nepocítila ešte nikdy v živote. Stálo ma to veľa energie odísť. Prosil ma, aby som ostala. Povedal presne:
Nechoď, budeš mi veľmi chýbať. Ostaneme spolu. Si môj ďalší život, ďalší svet. Ďalší rozmer. Nechoď.
A potom už len šepkal:
Nechoď. Nechoď. Nechoď.
Musela som mu sľúbiť, že hneď, ako si vybavím potrebné veci, prídem k nemu. Tiež som si to veľmi, veľmi želala.
Zariaďovanie mi však zabralo celý štvrtok. Večer som mu viackrát volala. Telefón však vyzváňal naprázdno. Nervózne som na stôl hodila pero, s ktorým som sa pohrávala. Vstala som a takmer intuitívne som z knižnice vybrala encyklopédiu.
Heslo o Vojvodovi Godfreyovi de Bouillon nebolo nijako zvlášť obsiahle. To podstatné som už vlastne spomenula. Avšak v ten večer ma priam zmrazili posledné vety. Po celom tele mi naskočila husia koža. Stálo tam:
„Tak ako mnohí z nich (križiakov) ani Vojvoda Godfrey sa nikdy nevrátil domov. Zomrel v Jeruzaleme a bol pochovaný blízko Kristovho hrobu v kostole Svätého hrobu.“
Čakala ma bezsenná noc. Veľmi dobre som si pamätala na každú jeho vetu. „… je prakticky nesmrteľný aj v prípade deštrukcie jeho telesnej schránky.“ Presne táto veta mi rezonovala v mozgu v spojení Saldek – Vojvoda Godfrey de Bouillon. Koľkokrát som si v tú noc povedala, že ide len o výmysel, o rozprávku.
Opäť som vytáčala jeho číslo. Nič. Stále nič. Stála som bezradne nad telefónom a skúšala volať znova a znova. Zúfalá som hodila slúchadlo na vidlicu, schytila plášť a ako šialená bežala za ním.
Udychčaná som stúpala po tých starých schodoch, ktoré teraz vo mne vyvolávali trpké spomienky. Zastala som pred jeho dverami. Chvíľu som rozmýšľala a potom som stisla kľučku. Ako zlodej, potichu, s bijúcim srdcom som sa vkradla dnu.
Ležal na posteli s otvorenými očami, upretými do stropu. V prvom momente som si myslela, že je mŕtvy. Výkrik bolesti sa mi zasekol v hrdle. Jeho hruď sa nebadane dvíhala.
Prestrašene som zašepkala niečo ako pozdrav a pomaly som sa k nemu priblížila. Vyzeral strašne. Tvár mal strhanú, na brade niekoľkodňové strnisko. Urobila som krok a naozaj som vykríkla. Namiesto očí som sa pozerala do prázdna. Teraz sa prázdno pozeralo na mňa. Pod zožltnutou pokožkou nebolo nič. Prázdno. Prežívala som najväčší horor svojho života.
Pozrela som mu na ruky. Mierne sa chveli. Zdalo sa, akoby žili mimo neho. Potom začali pomaly miznúť. Bola som paralyzovaná. Strach sa však miešal s ešte silnejšími pocitmi, ktoré som v tom momente nevedela definovať.
Vykríkla som jeho meno. Nepohol sa. Tvár začala miznúť. Rozkričala som sa a triasla som ho za ramená. Oči sa mu pohli a pozreli sa na mňa. Stále boli slepé.
Kto si? Kto si? Preboha, kto vlastne si? Hlas sa mi triasol a po lícach sa mi gúľali obrovské kvapky. Slzy. Potom som to povedala.
Saldek. Saldek, neodchádzaj. Povedala som bojazlivo o trochu vyrovnanejším hlasom. Strhol sa a to ma posmelilo.
Ja… Ja ťa potrebujem, Saldek.
Mierne sa mu pohla hlava.
Ja, ach, Saldek, ja, ja ťa milujem, koktala som ako šialená. Strach ma však už prešiel. Pozeral sa na mňa. Prázdnota sa stratila. Boli to jeho magicky čierne oči. Pery sa jemne pohli. Niečo chcel povedať. Jedno slovo. Ešte stále tu nebol. Naklonila som hlavu, aby som lepšie rozumela. Stále šepkal jedno slovo. Zdalo sa mi, že to znelo ako ženské meno: Viridiana. Viridiana. Viridiana.
Prsty sa mu prestali chvieť, prestali žiť mimo. Tvár dostala jemné obrysy a oči opäť svietili. Na perách sa objavil šťastný úsmev.
Vieš, strašne si mi chýbala.
Obaja sme sa silne pritisli k sebe, akoby sme boli jediní ľudia na svete.
Na stole stála staro vyzerajúca váza, plná červených ruží.
