Vyhľadávanie
Psychologický román Dážď slivkových kvetov je v kontexte slovenskej literatúry pomerne nezvyčajný: komorný príbeh lásky sa odohráva v Číne na konci 20. storočia. (Začína sa v Pekingu a po niekoľkých rokoch sa završuje v Šanghaji.). Angela a Liang. Mladá, atraktívna cudzinka a omnoho starší, úspešný čínsky výtvarník. Bohémsky, málovravný individualista, hlboko poznačený dlhoročným životom v Európe. Fascinujúci umelec a nezabudnuteľný milenec.
***
Často sme boli spolu ako „oblaky a dážď“, jün-jü (s toľkou poetickou vzletnosťou nazývali Číňania spojenie muža a ženy). Veľmi často. Lianga to dobíjalo neuveriteľnou silou. Mňa v mojej márnivosti fascinovalo, ako na mne visí. Na energii môjho tela, na mojej pokožke, dotykoch, vôňach. Bol mnou posadnutý. Vravel, že mám v sebe strašne veľa jinu.
Raz sa mi dokonca priznal, že sa ma trochu bojí. Ale bolo to len raz. Vraj mám nad ním absolútnu moc. To ho desilo a dráždilo zároveň. Podľa mňa preháňal. Ja som to tak necítila. I keď zaiste som bola márnomyseľná a samoľúba. Aspoň trochu. Ako každá „normálna“ žena. Lenže nikdy by som svoju pozíciu nezneužila. Chladnokrvnosť dravej šelmy mi bola cudzia.
Niečo hlboko v mojom vnútri sa však od istého času vzpieralo. Búrilo. Ťahalo od neho preč. On to odmietal vidieť. Uhýbal. Nechcel to riešiť. Vlastne jediným riešením by bol rozchod. Oveľa skôr. Liang bol strašný a bezohľadný egoistický hajzel… Vzápätí sa mi zdalo, že mu krivdím a v duchu som ho odprosovala. Liang!
Vtedy som ešte celkom nechápala, že mnohé vzťahy nie sú na celý život. Preto je nesmierne dôležité rozpoznať tú správnu chvíľu, keď treba odísť. Nie zbabelo utiecť. Ale dôstojne odísť. Korektne a zároveň rozvážne. V súlade s vlastným vnútorným hlasom. Odísť, prv než človeka vzťah s iným človekom začne ničiť, požierať, tráviť, rozleptávať. Zachovanie vnútornej celistvosti ako svätý zákon. Esenciálny a nemenný.
***
Po nejakej chvíli som sa ocitla na rohu jednej z najrušnejších ulíc celej Číny. Honosná, notoricky známa Wang-fu-ťing. Na chvíľu som zastala a s úžasom som všetko pozorovala: ľudia si nasadzovali slnečné okuliare, obzerali sa za peknými ženami, prihládzali si vo vetre vlasy, pozerali na hodinky, telefonovali z pouličných búdok (mobil ešte neexistoval), zastavovali taxíky, odhadzovali jednorazové papierové poháre, pripaľovali si cigarety, hľadeli na svoj odraz vo výklade, vchádzali do kozmetických salónov, kupovali kvety, vyjednávali s predavačmi ovocia, prepočítavali si v hlave peniaze, rozmýšľali nad tým, ako vykĺznuť zo škrtiacej slučky mileneckého vzťahu, alebo z manželstva. Túžili radikálne zmeniť svoj život. Znovu nadpojiť roztratené ohnivká duše. Zdalo sa im, že to nedokážu. Radšej tie myšlienky odsúvali. Preč, za okraj. Ale ony sa vracali. S väčšou, alebo menšou intenzitou.
Mnohí sa trápili, ako prestať s fajčením, ako schudnúť. Morili svoje telo rozličnými drastickými diétami. Dobrovoľne, za drahé peniaze sa ponižovali pred odborníkmi na výživu, ktorí ich na začiatku sedenia vždy nahnali na váhu – no ručička nie a nie klesnúť. Zväčša sa krútili v začarovanom kruhu. Kým som chodila s Liangom, najmä v posledných mesiacoch, aj ja som sa strašne prejedala. Potajomky. Až donedávna.
***
Spomínam si na to nedeľné popoludnie veľmi jasne. Na ten obraz. Jeho tiché tajomstvo... Šikmé svetlo dopadá do malej izby cez polopriesvitný záves. Na dvore za oknom je nezvyčajne ticho. Zvonka dolieha len žltý, medovoťažký súmrak jesene. Muž a žena. V tej najhlbšej intimite. Nikto a nič viac. V centre jedného z najľudnatejších miest Ázie. Dve útle, krehké telá v matnom svetle. Voňavé a úplne nahé. Biela mäkkosť a vláčnosť. Prúdenie. Zvláštna dynamika tej chvíle. Okamihy, ktoré znamenajú dôležitý medzník v mojom živote... Všetko, čo sa vtedy stalo, sa mi hlboko vrýva do mozgu, do pamäti tela. Každý pohyb, odtienok vône, zvuk, myšlienka, každý, i ten najjemnejší záchvev zmyslov.
Potom dlho ostaneme ležať len tak. Bez slov. Nekonečne dlho. Navečer vyrazíme do ulíc. Slastne omámení a veľmi hladní. S pôžitkom, samoľúbo pozorujem svoj odraz v zrkadlách výkladov. Akýsi neznámy chodec sa znenazdajky prihovorí Liangovi. Si frajer, jemne ho štuchne do ramena a kráča ďalej opačným smerom. Je to všetko ako vo filme. Mám na sebe nový semišový kabát s bohatou kožušinou okolo goliera i rukávov.
Prvýkrát v živote sa cítim ako bohyňa.
Byť úplne nažive znamená byť v nejakej podobe sexuálny, možno nie v sexuálnom vzťahu, ale žiť aktívny, zaujatý, citlivý, zmyselný a farebný život. Kvality umenia lásky sa rozšíria do celého života, dajú mu vitalitu, okorenia ho. Sex koná cez emocionálne vzťahy a zmyselnosť veľkú službu duši.
***
Liangove obrazy boli monotematické. Od určitého času odmietal robiť pre peniaze portréty, zátišia či akékoľvek iné výjavy okolitého sveta. Pri jednej príležitosti mi povedal:
– Keby na tomto svete neexistovali masy a ich vkus, mnoho umelcov by zomrelo od hladu. Väčšina umeleckých diel nemá pravú hodnotu, Angela.
– Dobre, Liang, – skočila som mu do reči. – Ale pozri, tvoje obrazy sú chmúrne, plné bolesti a smútku. Ľudský život je sám osebe dosť ťaživý, ľudia sa potrebujú zabaviť, rozptýliť. Viem, sú pravdivé. Vyvierajú z hĺbky tvojej duše, ale kto si ich túži zavesiť doma?
Tie slová ho trochu zarazili. Tá formulácia.
– Mojím zámerom nie je robiť ľuďom radosť, Angela. Cítim sa nástrojom síl, ktoré mnou prechádzajú a chcú byť vyjadrené. To je všetko.
– No nemôžeš zavrhovať tých druhých umelcov, Liang. Nemôžu byť všetci ako ty, a chvalabohu, že nie sú, – dôrazne som mu oponovala.
Nepovedal na to nič. Po chvíli len zamyslene dodal:
– Všetko umenie je bezcenné, ak nie je pravým obrazom duše, Angela. Možno jedného dňa mi dáš za pravdu.
***
Míňali sme nespočetne veľa malých obchodíkov, bohato popretkávaných lákavými reštauráciami na pešej zóne malebného starého Šanghaja. Rad-radom. Jedny skromné, iné honosnejšie, s najrozmanitejšími pestrými nápismi a dekoráciami. Všetky usilovne súperili o pozornosť okoloidúcich. Mnohé mali porozkladané stoly aj vonku, priamo na chodníku, a pri vchode rôzne klietky s hadmi, hydinou, korytnačkami či morskými živočíchmi v akváriách. Z nejedných otvorených dverí sa na ulicu šírili lahodné vône. Pečená jahňacina, výpary z morských polievok, smažené sezamové placky, štipľavé pochúťky, zázvor, kvety jazmínu, kadidlo zmiešané s prachom a vôňou ohňa.
Sobotňajšie poludnie. Odvšadiaľ dolieha rušná vrava, pouličný zhon. No súčasne tu vládne akási príjemná, uvoľnená atmosféra. Je čas obeda. Predavači na nízkych bambusových stoličkách posedávajú pred dverami svojich obchodíkov, obratne vyjedajú z pariacich sa misiek ryžu a zeleninu s drobnými kúskami mäsa. Družne sa rozprávajú, žartujú, fajčia, s pôžitkom si vychutnávajú obed. V Číne nikto nejedáva osamote.
Ani jedna z reštaurácií sa však Liangovi nepozdáva. Až po dlhšom hľadaní si nakoniec vyberie. Volá sa Pa-sien lou, Príbytok ôsmich nesmrteľných.
Čína ponúkala priehrštia poetických názvov doslova na každom kroku. Od pomenovaní potravín, liekov, cigariet cez čajovne, reštaurácie, obchody, hotely až po erotické salóny. Pavilón orchideí, Nefritová rosa, U zlatého fénixa, Záhrada večnej mladosti, Dúhový most… Pre cudzincov nezvyčajné, podnecujúce fantáziu. Lenže tu, v krajine hlboko vžitej niekoľko tisícročnej básnickej tradície a vzletnej jemnosti, je to samozrejmosť. Všetko tým bolo nasiaknuté a nikto sa nad tým nezamýšľal. Po čase som to aj ja začala vnímať už len ako všadeprítomnú, vyprázdnenú orientálnu dekoráciu, respektíve „klišé“.
***
Trápilo ma, či dobre vyzerám. V tej chvíli to však bolo úplne jedno. Vedela som, že chlapi okolo mňa pracujú na veľkej veci a nikomu z nich určite ani na sekundu nenapadlo, ako práve vyzerá. Mala som hrozný pocit vlastnej márnivosti. Navyše sa mi zdalo, akoby som sledovala nejaké veľkolepé dramatické predstavenie, ktorého súčasťou nie som a byť nemôžem. Bola som divákom? Ten pocit bol tiež akýsi čudný. Akoby medzi Liangom a mnou bola hrubá sklenená stena. Nepriestrelná. Zdalo sa mi, že som zaseknutá v inom časopriestore ako všetci títo ľudia navôkol. Pocit nadbytočnosti ma nekonečne ubíjal.
Liang podchvíľou spočinie na nej pohľadom. Všetko visí na ňom. On rozhoduje o každom detaile. Vydáva pokyny, príkazy a veľmi potrebuje v tej neľahkej situácii vzpruhu pre svoju myseľ i zrak. Chvíľami sa mu pred očami vynárajú nezabudnuteľné okamihy ich spoločného života. Keď sa mu prvýkrát oddala. Po niekoľkých, nekonečne dlhých týždňoch čakania. Nechápal, prečo to tak odďaľovala. Akoby sa niečoho bála... Hlboko uprostred noci. V polospánku, akoby v inom stave vedomia. S dôverou, s maximálnou odovzdanosťou. Potichu a krotko. Ten obraz sa mu často vynáral v pamäti. Celkom mimovoľne. Ako osviežujúci vánok. A potom tá jej postupná premena... Vlastne ona sa menila stále. Od počiatku vedel, že jej nikdy nebude celkom rozumieť, že nebude môcť obsiahnuť jej dušu. Vzápätí však tie úvahy negoval. Teraz celú vedomú energiu a koncentráciu potreboval zamerať na inštaláciu. V tej soche bola metafora jeho lásky, hoci s Angelou nikdy o tom nehovoril. Mal radosť, že teraz je tu spolu s ním. Bolo to viac než symbolické.
Úryvky z románu, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Slovart.
