Vyhľadávanie
Naša rodina je veľká a silná. Je silnejšá z roka na rok, lebo silný a šikovný je náš Miki. Miki je hlava rodiny.
Je tam ešte Robo-Mikiho pravá ruka, Rudi, ktorému hovoria Chirurg, Chemický Čiki, čo robí šikovné bomby, odpaluvané cez mobil, no a já, Edo Štartér. My sme Mikiho stará garda. Nejakí mladí sú v Čičolíne a v dalších Mikiho podnikoch, ale tí sa nerátajú.
Kedysi nás bolo vác. Jakože starej gardy. Mali sme Prca, ktorého roztrhalo v džípe a pár takých zmrdov, čo mali vysokú školu na počítanie, ale tí už nežijú. Účtovníci jakože.
Jeden je zabetónovaný v druhom stĺpe dialničného mosta, čo bol kedysi Mečiar otváral. Druhého chcel Čiki rozpustiť v kyseline, ale rozleptalo mu talianske boty, tak ho len zahrabal. A tretí leží v hore, jak je pametník partizánskej brigády plukovníka Dibrova, čo ho zhodili na padáku.
Účtovníci u nás majú krátkú životnosť.
No a v rodine bol ešte Csaba, ale tá sviňa nás podrazila. Lízali sme sa z toho aspoň rok. Ale nič na nás nemali a Csaba je teraz jako utajený oný, sedí na riti kdesi v Maďarsku, trase sa a žere feferónky, zmrd jeden. Jeho dvaja vylízaní kamoši seďá v base a lepia sáčky do vysavačov.
Zle skončí každý, gdo ojebe rodinu.
Tak sa ideme učiť anglicky. Já teda nevím, načo nám to je. Ale já tu nejsom na to, aby som vedel. Já som tu na to, aby som tu bol. Ale šak zvládol som venivi, diviči, zvládnem aj toto.
Učiteľ stojí a kuká. Aj my kukáme. Nie a nie začať. Robo ho štuchne.
„Dobrý deň. Volám sa Július Gáži a budem vás sprevádzať prvými lekciami anglického jazyka.“ – hovorí učiteľ.
Rudi sa zasmeje, Robo naňho škaredo pozre. Rudi prestane, šparchá sa okulármi v uchu. Učiteľ sa s nádejú zadíva na Mikiho.
„S čím by sme začali, pán Miki?“ – hovorí učiteľ.
„Já som učiteľ?!“ – hovorí Miki.
Učiteľ sa scvrkne. Miésto chlapa tam stojí sušená slivka.
Miki sa postaví, učiteľ cúvne, ale Miki ho vezme za pleco k oknu. Je otvorené a chvíľu spolu kukajú na námestie. Obchody, kaviarničky, fontány, daňový úrad. Miki sa dlho kuká von, je leto, teplúčko. Hovorí miérne, tak dobre a milo.
Miki je kurva formát.
„Chlapec mój, Julo, tak sa voláš? Julo, šak dýchaj! Musím ti čosi vysvetliť. Toto mesto patrí mne, víš? Toto je Mikiho mesto. Ale pre Mikiho je už malé. Miki chce rásť, chce ísť do sveta, robiť biznis. Aby bol Miki vo svete úspešný, čo potrebuje?“ – hovorí Miki.
„Peňáze, Mikinko, peňáze.“ – hovorí Rudi.
„Dobre. Aj peňáze, ale aby bol Miki ozaj úspešný, čo potrebuje?“ – hovorí Miki.
„Zdravíčko!“ – hovorím já.
„Šak nehovoríš špatne, Edko. Ale keď už máš peňáze a zdravíčko, a Miki má, aby bol Miki úspešný vo svete, čo potrebuje?“ – hovorí Miki.
„Ovládať cudzie jazyky.“ – hovorí učiteľ.
„A kerý jazyk teraz najvác frčí?“ – hovorí Miki.
„Anglický!“ – hovorí Paula.
A velice sa usmeje na učiteľa. Julo je šak kyselý.
„A gdo tu ví anglicky? Kto naučí Mikiho? Poď do mňa!“ – hovorí Miki.
Zebere učiteľa za pleco, postaví doprostred izby, sadne si za stól a šetci čumíme. Miki vyťáhne zošit a pero!
„Čo kukáte? Aj vy sa idete učiť!“ – hovorí Miki.
Posadáme si a Rudi vybere ze šuplíka servítku, že si bude jako zapisovať.
„Tak na úvod by sme začali niečím jednoduchším. Napríklad farby.“ – hovorí učiteľ.
„Kurva, čo sme natiérači?“ – hovorí Rudi.
„Aká je vaša najobľúbenejšia farba, pán Miki?“ – hovorí učiteľ.
Robo sa postaví a pochválí Jula.
„Neni to kokot. Je to učiteľ!“ – hovorí Robo.
„Černá.“ – hovorí Miki.
„Áno, čierna. Čierna sa povie blek. Píše sa...“ – hovorí učiteľ.
A napíše Mikimu do zošita: BLACK.
„Opakujte: blek.“ – hovorí učiteľ.
„Oné, že blekenvajt!“ – hovorí Rudi.
„A to máme hneď slovíčka tri. Blek en uajt. Blek ako čierny, uajt ako biely a to end uprostred je – a.“ – hovorí učiteľ.
Naberá odvahu chlapec. Dobrý je. Blekenuajt.
„Neojebávaj!“ – hovorí Miki.
Ticho že až. Kukáme na učiteľa, on kuká na Mikiho.
Miki hovorí: „Ty nechodíš do kina, mój? Keď skončí film, čo je tam napísané? End, ne? To akože – a?! Že film skončil – a - vy choďte domóv?!“
Učiteľ hovorí: „Anglický jazyk, tak ako slovenský jazyk, má aj viacvýznamové slová...“
Rudi hovorí: „Čo dopiči?“
Učiteľ hovorí: „Napríklad mesiac. Poznáme dva rôzne mesiace. Mesiac na oblohe, aj v kalendári.“
Rudi hovorí: „Jáj, taký mesác!“
Miki hovorí: „Jako február, ne?“
Učiteľ hovorí: „Alebo marec.“
Robo hovorí: „Jój, marec ne, to sú dane! To je iná mafia!“
Učiteľ hovorí: „Jelou. Žltá. Ďalšia farba.“
Rudi píše na servítku: JELOU. Učiteľ to opraví na YELLOW. Miki si to odpíše a škerí sa na Rudiho.
Miki hovorí: „Jelou taxi. Pravdu hovorí.“
Učiteľ hovorí: „A teraz si na ďalšej farbe preberieme výslovnosť. Červená, red. Angličania nikdy nevyslovujú pregnantne...“
Rudi hovorí: „Čo dopiči?!“
Učiteľ hovorí: „Presne. Pregnantne je presne.“
Rudi hovorí: „Presne? A to bol problém povedať?! Rob na sebe!“
Učiteľ hovorí: „Oni ten jazyk tak ledabolo váľajú po podnebí, veľmi nedbanlivo tie hlásky vyfukujú, ako bublinky... prosím, skúste nedbanlivo...“
A všetci bubleme. Vréd, vréd, ozývá sa. To neni normálny jazyk, že vréééd. Šak tam brat bratovi nemóže rozumeť. Nečudujem sa, že furt je vojna v Írsku, keď žblnkocú takým jeblým jazykom.
„A vždy, keď si budete chcieť spomenúť na červenú, tak si v pamäti vybavte ten nápoj Red bull. Červený býk.“ – hovorí učiteľ.
„Veru je tam býčisko namaľovaný. Redbul.“ – hovorí Robo.
„A čo je to, že – pitbul?“ – hovorí Miki.
„Pes Brada Pitta.“ – hovorí učiteľ.
Zasmeje sa. Miki zúží oči, jako keď si predstavuje. Teraz kuká ďaleko, velice ďaleko, až za tú svoju tabulu.
„Vidíš, ty kokot? Že slávny si? Máš svojho psa? Raz bude Mikibul. Po mne. To bude iný trhač. Chovná svorka Mikibulov! A Edo ich bude kŕmiť!“ – hovorí Miki.
Zavrem aj já oči a chcem kukať do diaľky, do téj mojej. Lenže moja diaľka je velice blízko, nevím si predstavovať. Ale o Mikibula sa ždycky postarám. Já to ze psami vím.
„No a na úplný záver by som si s vami dovolil prebrať zelenú farbu. Grín. Zelená je grín.“ – hovorí učiteľ.
A nakloní sa k Paule, hľadá pero, ona mu podá svoj rúž a on ním červeno napíše na jej papier: GREEN.
„A tým by sme hádam uzavreli kapitolu farieb.“ – hovorí učiteľ.
Miki zažmúri zas oči, ale ináč. Teraz kuká do blízky a škaredo. Postaví sa.
„Julo mój, Angličania neserú? Jakej farby je anglické hovno?“ – hovorí Miki.
„Braun! Hnedé! Ďakujem, skoro by som zabudol.“ – hovorí učiteľ.
„A jaký je náš koberec, čo?“ – hovorí Miki.
„Modrý. Blú. Modrá je blú, oranžová orindž, ružová pink. Fialová vajolet, alebo párpl a tým by sme skutočne uzavreli kategóriu farieb.“ – hovorí učiteľ.
„Pravdu má. Možno ani vác farieb nemajú. Šak tam je furt hmla.“ – hovorí Robo.
„Idem sa vyšťať.“ – hovorí Miki.
Vstane, kukne na učiteľa, odíde. Vyzerá spokojný. Robo sa utre servítkou, na ktorú si písal. Na čele ostane modrý od pera.
Zaťál sa darí. Problém nedošiel od učiteľa k nemu, lebo žádný nebol. Drgne do Jula.
„Vidíš, keď chceš.“ – hovorí Robo.
