Vyhľadávanie
PÍSANIE
Takto vyzerá tvoja práca; v belgickom svetri,
s rukami skríženými alebo na stehnách, čakáš.
Ticho ešte nežiari, ale už stúpa nad podlahu.
Ako jazmín misku rozprestrel si hárok buničiny.
Trámy, zárubne, podlaha, kachle z ílu, steny bielené
vápnom; mená strnulo bdejúce spolu s tebou.
A čo sa zjavuje a vyplavuje v povedomých kontúrach
– fosílie štruktúr, piktogramy, páchnuce axiómy –
všetko odmietaš: poesis znamená tvoriť z ničoho.
Vtáčiemu trusu je podobné to tvoje scribere,
lajnám dosiva svietiacich sýkoriek, páriacich
sa ešte vo vzduchu, premieňaným a oddeľovaným
na zrno, plevy a to, čo chýba.
BREZA
Dvetisíc rokov omietaná za mantackou stenou; kaplnka
pod lesom. Kopce za sklami prudko stúpajú, do diaľky
tu znamená nad seba. Holorub, pahýle zamlčané pod snehom
podobné protéze, čo sa raz dávno mihla pod voľnou
nohavicou. Teplý pruh svetla na dubovom stole, zhobľovanom
lakťami, ba možno aj čelom. Tu pred mojimi očami drieme
breza. Ani ona, ani ja ešte nie sme z čipov. A už len
z liehu mi chýba, aby som odišiel zavčasu.
DEŤOM
V mojom tele už nie je nijaké perie.
Ale ani prázdnota. A telo... telo je duša hladiaca
znútra na svetlo, ale duša.
To anjeli – zamilovaní do sveta – ju rozčesli na dva kusy,
takže sami seba oslovujeme, akoby sme spali v niekom
inom. Takto vyzeráme: kus mohutnosti pohodený
malátnym snom, dve meravé krídla dravca, oddelené
jedno od druhého pochybnosťou.
A teraz čo som videl zvonka.
Najprv úlomky šelmy v chorých ďasnách.
Jazyk rozdvojený ako krídla chrobáka.
Jedno oko hľadiace tam a iné inam.
Ale aj temeno hlavy a modrú za ním, skutočnosť
rozprestretú ako krajina,
čisté, teplé nebo z peria a z hliny, chlapca
ležiaceho na zemi, hľadiaceho do tmy,
túžiaceho po matke a po otcovi
a otcov a matky túžiacich po matkách
a po otcoch...
I videl som ovcu bľakajúcu do kopca
i prejdivšiu jeho vrchol i s kaplnkou
akoby nič i kaplnku ako sa obrátila
a vykročila
za ovcou čímsi smerom...
Deti, toto je dôležité: aspoň jediný raz
pozorovať súmrak a v súmraku svoju loďku,
ako mlčky mizne v brázde potoka.
Slovom na konci nech bude vaša slza
nad miernymi, čistými ústami.
MÁRIA Z POĽA
Mária z poľa, Mária ohorené líca,
Mária oči z popola, z polárnej noci počatá,
Mária z divých údov, žiariacich ako mesto,
Mária smola, Mária stehná horiace a tvár
– letlampa na štíte kvitnúcej súcnosti
ty, ktorá prvá si ma vzala do úst, takže ťa
dodnes cítim, žeravú obruč vrastenú do mäsa;
spomeň si na mňa, mariko, v hodine slepej a neústupnej,
ako ja si spomínam, schýlený uprostred studenej kúpeľne,
odvrátený od zrkadla ako od jesene a milosrdne prikrytý
závojom šedivej aury, tak mimovoľne a nežne utkaným,
akoby ani nepochádzal z tejto nevyhnutnej, nevysloviteľnej
úzkosti.
TO
Pozerám sa na stôl pod lakťami.
Nie je to pole, ani tráva
šumiaca inými jazykmi.
Je to stôl, z dreva, zo stromu,
z usínajúcej hviezdy, z ničoho.
Nechápem to a vonia to.
