Vyhľadávanie
z knihy Fragmenty (s občasnou túžbou po celostnosti)
sedí v poloprázdnom kupé rýchlika Eurocity, chvíľu číta, chvíľami sleduje pohyb stromov, kríkov, lúk a polí za oknami, vzrušenie z pozorovania vecí, ktoré unikajú v protismere, jej ostalo z detstva, vzrušenie, ktoré sa jej ešte vždy zmocňuje, kedykoľvek sa ocitne vo vlaku, pohľad na koľajnice, na nich jej kedysi otec vysvetľoval perspektívu, s nimi sa jej odvtedy spájal Leonardo, renesančná maľba, k tej téme sa príležitostne navracala v prednáškach, sociokultúrna organizácia zmyslového nazerania, bola to jedna z jej obľúbených tém, mlčanie kníh a ich nevyrieknutá modlitba, číta práve esej, ktorej autorom je rumunský filozof Gabriel Liiceanu, mlčanie (ticho) kníh, ktoré fascinovalo už Platóna (velebné, dôstojné mlčanie textov, ako o ňom hovorí vo Faidrovi Sokrates),
keď sa pozerám na stenu obloženú policami kníh, číta ďalej, číta a chce sa jej nahlas zakričať, sedí v pohodlnom EC, vlak sa nehlučne približuje k Prahe a ona má na kolenách roztvorené najnovšie číslo Revue svetovej literatúry,
takmer kolega, rovesník, profesor bukureštskej univerzity, literát, o ktorom doteraz nepočula, napíše takmer takú istú vetu, slovosled je možno trochu iný, aj jednotlivé slová sa môžu trochu odlišovať, ale veta ako celok hovorí o tom istom, keď sa pozerám na stenu obloženú policami kníh, zmocní sa jej zvláštny pocit, zmes radosti a smútku, originalita naozaj nejestvuje, opakujeme sa, niekedy vedome, inokedy bez toho, aby sme o tom vedeli, opakujeme seba a aj iných, predstavuje si svoju vlastnú vetu, vynára sa jej z pamäti, za oknom sa črtá panoráma Pardubíc a ona sa rozpamätáva na vetu, ktorá na ňu čaká doma v počítači (je to tá veta, pomyslí si s pohľadom na približujúce sa mesto, je si ňou už takmer istá…), po návrate domov si obe vety porovná a potom ďalšie vety, o plachých čakajúcich knihách
(nerozhodnuteľnosť: originál alebo kópia, gramofónové ihly pohybujúce sa v obmedzenom počte rýh, čítajúci, žijúci, píšuci, opakujúci sa, všetkým, aj textami, pamäťové usadeniny, zopakuje v duchu výraz, ktorý sa jej čoraz častejšie pripomína)
po všetky nasledujúce dni strávené v Prahe musí myslieť na tých niekoľko viet obnažujúcich podobnosť, náhodne objavenú príbuznosť, o ktorej sa ten druhý nikdy nedozvie, chodí po uliciach mesta a rozmýšľa nad možnými podobnosťami s chodcami, ktorých míňa
*
opäť miska jabĺk na kuchynskom stole, tentoraz sa nerozprávajú, dorozumievajú sa mlčaním, pohybmi nožíka v ruke, pohľadmi na červeň jablčnej kože prechádzajúcu do žlta, zelena, na biele, svetloružové dužiny, z ktorých vypadávajú čierne jadrá, celkom pôsobivé zátišie s rozkrájanými jablkami, pomyslí si, a vzápätí k nej prichádzajú slová, na ktoré vôbec nečakala, nie v tomto okamihu, karmínová idaredka / rozkrojená na osmoro / (zranený kruh s podobou pravidelných mesiačikov), / hasnúcou červeňou smúti za stratenou celistvosťou,
tomu sa hovorí sebaprojekcia, premýšľa ďalej, sebaprojekcia dokonca do jablka, rozštvrteného, tesne pred spaním sa pokúsi zopakovať slová, ktoré jej napadli pri krájaní jabĺk, text, ktorý neskôr bude možno básňou,
sedia v kuchyni a krájajú jablká, mlčky, s pocitom, že práve toto patrí do ich večera, že práve toto je vec, na ktorú sa treba najviac sústrediť
*
keď sa niekedy celé týždne nedostane do lesa a potom jedného dňa nedočkavo vstúpi na známe chodníky, prekvapene si pomyslí, ako len mohla tak dlho vydržať bez stromov, bez pohľadu na konáre sieťujúce nebo, bez dotyku s kôrou svojho obľúbeného dvojbuka, rozložitého, majestátneho, a predsa zraniteľného (ktosi pred rokmi zaťal do jednej časti zdvojeného kmeňa, no potom to vzdal, poškodená časť rástla pomalšie, vychýlená nabok), dvojbuk nazývali svojím stromom, oddávna, svojím rodinným; dvojstrom k nim patril, roky, desaťročia
*
tak ako u Michela de Montaigne, povie si, čítajúc jeho autobiografické eseje
šetrime slobodu svojej duše a zaťažujme ju hypotékou len v prípadoch, ktoré sú primerané,
kde však brať istotu, že jej kritériá primeranosti sú správne, že tentoraz sa nemýli, ak chce urobiť rozhodnutie, ktorým sa túži zbaviť hypotéky, oslobodiť sa od vonkajšej hektiky, od povinností, azda aj prestížnych, ale najmä zväzujúcich, má pocit, že je najvyšší čas na zvnútornievanie,
to je moja metafyzika aj moja fyzika
(povedal Montaigne o sebaskúmaní)
*
zatelefonovala jej kolegyňa-germanistka, ktorá bola už niekoľko rokov na dôchodku, kedysi sa stretávali každý druhý štvrtok v klube pre zrakovo postihnutých, striedali sa v čítaní, každá vybrala zopár poviedok, básní, niekedy sa vopred dohovorili na výbere, inokedy sa spoliehali na náhodu, boli to veľmi zvláštne čítačky, mať pred sebou skupinku postarších žien, kde-tu aj mužov, ale predsa len prevažovali ženy, väčšina mala na tvári čierne okuliare, sústredene načúvali, ponorení do slov, ku ktorým inak nemali prístup, niektorí nevideli od narodenia, iní mali za sebou úraz alebo chorobu, ktorá ich pripravila o zrak, postupne, ako sa masovejšie začali vydávať zvukové knižky, čítačky v klube zanikli, nahradili ich besedy na rôzne témy, jazykové kurzy, Irenka napísala učebnicu nemčiny pre nevidiacich, preto sa naučila Braillovo písmo, už sa vídali iba náhodne,
telefonát ju prekvapil, kolegyňa, ktorá celý život žila osamelo, ju prosila, aby prišla k nej domov, chcela by sa s ňou o čomsi dohovoriť, zašla k nej, do dvojizbového bytu zaprataného knihami od podlahy až po povalu, knihy v zásuvkách kredenca, v šatníku, pod gaučom, vieš, povedala jej, s tou mojou diagnózou je to už isté, potrebujem sa rozlúčiť s knihami, nechcem, aby sa len tak postrácali, svet, ktorý som vytvárala vyše polstoročia, nikdy som si nepredstavovala, že je to také ťažké, lúčiť sa s ním, myslieť na to, ako zanikne, každý večer pristúpim ku knižnici, povyťahujem z regálov knihy, o ktorých viem, že ich už nikdy nebudem čítať, kladiem ich na kopu v predizbe, a potom ráno, nasledujúce alebo to ďalšie, si k tej hromade kľaknem, prehŕňam sa v nich a jednu za druhou nosím naspäť do regálov, v každej z nich je kúsok môjho života, takmer o každej viem, v akej chvíli som ju čítala, čo som vtedy prežívala, nie je to normálne, hovorí Irenka, ale priznám sa ti, kľačím pri tých kôpkach a plačem, za knihami a možno aj za sebou, myslela som, že by si mi mohla pomôcť
(spomienka na sartrovskú metaforu, ktorá odrazu v tomto dvojizbovom byte chorej osamelej ženy získala celkom nový význam, knižnica ako cintorín, odumierajúca knižnica a odumieranie tej, ktorá ju budovala)
*
úplne nečakane nemocničná izba,
leží, zaskočená udalosťami na posteli, napojená na monitorovací prístroj, keď zdvihne hlavu a trochu sa pootočí, dovidí na obrazovku nad posteľou, modro-zelený graf, množstvo grafov, spojitých, prekvapujúci obraz vlastného srdca, usiluje sa prečítať si jeho odkaz, porozumieť mu, samota v izbe jej neprekáža, norí sa do ticha, do navodeného spánku,
uprostred noci má odrazu pocit, že už nie je v izbe sama, pootvorí oči,
cez výrez v stene oproti sa na ňu z veľkej vzdialenosti díva obrovské oko, ostro svietiace, sťahujúce sa a opäť rozťahujúce,
fascinuje ju pohľad na obdĺžnik okna, za ktorým sa takmer nebadateľne posúva zaguľatený mesiac, načúva v tichu izby tlkotu vychádzajúcemu z jej vlastného tela, všetky tie záťaže, ktoré na seba za posledné roky naberala, túžba urobiť v sebe poriadok, vyčleniť miesto každej veci,
nezáleží na vzdialenosti, ktorú človek prejde, a už vôbec nie na rýchlosti, ale na tom, čo počas cesty videl, vnímal, cítil, a predovšetkým: čo urobil, nespomína si, z akej knihy je ten citát, ani kto je jeho autor
(uvidieť kus neba, započuť šelest lístia v korunách stromov, povedať niekoľko slov, ktoré niekto potreboval, načúvať sebe)
*
keby vás dnes neboli doviezli, už ste tu mohli nebyť
(tu?), samozrejme, že nielen tu, nebyť vôbec,
blikot obrazovky nad hlavou, lomené čiary, nepravidelné obrazce, vystupujúce nad výšku všetkých predchádzajúcich a potom zas náhlivo klesajúce, ruky znehybnené hadičkami, káblami,
načúvanie svojmu telu, jednotlivým orgánom, preklenutie pocitu cudzosti alebo akejsi nepochopiteľnej ostýchavosti
(aj toto som ja, moje bunky, cievy, nervové zakončenia, moja pokožka a moja krv)
*
spomienka na brémsky dóm, gotickú katedrálu, pri bočnom vchode skupinka bezdomovcov, pololežiacich na schodoch, popíjajúcich, ujedajúcich si, ráno, rovnako ako po celý deň, ako ešte aj v podvečer, zohnutí, s natŕčajúcimi rukami,
do katedrály som vošla dvakrát, pozorne som si prezerala takmer nezdobené steny, nádhernú mozaiku na oknách, kobky s relikviami, vyčkávajúco som prechádzala pomedzi stĺpy, dotýkala sa prstami vyrezávaného dreva, až na tretí raz sa stalo to, prečo som sem prišla, organista začal najprv potichu preludovať, rozohrával sa len postupne, kvalitný nástroj s mohutným zvukom, sadla som si do lavice v bočnom rade, hlava mi pomaly klesala medzi plecia, privrela som oči, na toto som čakala, chvíľa, ktorá vo mne bude ešte dlho žiť
vystretá na posteli rozpoznávam v sebe jej opätovnú prítomnosť, opatrne sa nadýchnem, hlbšie a hlbšie, už sa to dá, dýcham celkom pokojne, do žily mi steká po drobných, takmer nebadateľných kvapkách infúzny roztok
*
spomínanie patrí k najprekvapujúcejším dobrodružstvám, aké môžu existovať, napísala Catarina Carstenová,
*
spomínanie prostredníctvom písania: objavovanie zabudnutého v zapamätanom,
písanie ako pokus o návraty k nenávratnému, ako vyslovovanie polozabudnutého alebo aj tušeného ako sebaprehlbovanie,
prvý raz zazvonil na našu bránu hneď v to prvé leto, ako sme kúpili chalupu, čierny ako žúžoľ, len vlasy šedivé, z tváre sa mu nedal vyčítať vek, možno päťdesiatka, možno šesťdesiatka, chudý, nahrbený, v otrhaných šatách, s bradou až do polovice hrude, najprv sme mysleli, že si zmýlil bránu a chcel ísť do susedného domu, k babke B., súkmeňovke, nesmierne svedomitej, poriadnej, najčastejšie s metlou alebo handrou v ruke, súsedo, volávala na mňa spoza plota, nescete vajcá, včil ich znésla, také v Jednote nekúpite, alebo inokedy, súsedo, keby ste mali doma nejaký starý kabát, bárco, nevyhadzujte to, ale doneste, súsedo, najprv sme si teda mysleli, že chlap mal v úmysle zazvoniť na dome babky B., s ktorou sme si neraz pobesedovali, každá z jednej strany plota, o mužovi, ktorý ju bíjal, keď si vypil, alebo keď mu prišlo ľúto, že mu neporodila deti, cigánska rodina a žádné decko, keď to naňho došlo, bil ma, kde len mohel,
vysvitlo, že chlap sa vybral naozaj k nám, pán Milan, povedal mužovi, len čo sa otvorila brána, potrebujem peníze, V. sa na návštevníka prekvapene pozrel, ja nie som pán Milan, myslím, že sa ani nepoznáme, ale coby né, já vás teda poznám, aj tak nie som nijaký Milan, ale jakby ste neboli, ste, opakoval chlap zanovito, mužovi vtom čosi napadlo, počujte, vy ste si ma asi naozaj splietli, tak sa tuším volal predchádzajúci majiteľ, a peniaze…, ale ja ich velice súrne potrebujem, pán Milan, šak na méne nezáleží, velice súrne ich potrebujem,
vyzeralo to, že chlap len tak ľahko neodíde, opieral sa o bránu, tak trochu akoby majetnícky, neskôr nám to vysvetlila babka B., Lele sem často chodzíval, dostal od teho, co tu prv býval, nejakú robotu, a potom aj peníze, ale moc si s ním nezačínajte, on ešče jako tak, ale jeho syn, Palica, tak ho volajú, lebo je chudý jak trlica, sedel v kriminále, tých si nepúščajte k sebe, víte, sú dobrí a nedobrí Cigáni, starý, jakože Lele, nerobí nikomu zle, ale Palica, na teho si dávajte pozor, to vám teda povím,
V. napokon našiel pre Leleho nejakú robotu v záhrade, raz, dva, tri razy, potom už chlap chodieval k nám takmer každý víkend, za to, čo urobil, dostával peniaze, chlieb, salámu, staré šatstvo, len dajte, pán Milan, šecko sa zíde,
nenadchýnalo ma to, ale V. trval na svojom, vždy je lepšie, keď si zarobí, ako keby len tak žobral, treba ich privykať na prácu, uznala som, že má pravdu, aj my sme privykli, a už keď sme sa doma balili na víkend, znášali sme z komory, zo skríň veci pre Leleho a jeho rodinu, aj to je súčasť dediny, do ktorej sme sa prichalupárili, keď sa to tak vezme, patríme k jednému celku
