Vyhľadávanie
(úryvok z knihy Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská, ktorá vyšla vo vydaveľstve Veda roku 2007)
Zora Jesenská sa narodila 3. mája v roku 1909 v Martine. V meste, ktoré bolo tradičnou kultúrnou metropolou Slovenska, prežila veľký kus života a martinský pôvod sa podpísal na formovaní jej osobnosti. Neskôr vo svojich Rozpomienkach na margo o martinskom kultúrnom niveau tridsiatych a štyridsiatych rokov napísala: „Slovom, Martin bol mesto konzervatívcov a tradicionalistov, ale aj čudákov, odbojníkov a nonkonformistov. Pokiaľ ide o názory na umenie a na kultúrne otázky: možno práve preto, že Martin bol bokom od Bratislavy, ľudia tu boli tak trochu outsideri: nepatrili len predovšetkým k tomu či onomu smeru, škole, prúdu, ale často boli jednoducho sami sebou, skoro by sa dalo povedať, že každý tvoril tak trochu svoju vlastnú skupinu. Ja tiež.“
Syndróm outsiderstva ju determinoval aj neskôr v Bratislave, kam sa postupne preniesla v prvej polovici 50. rokov. Tu sa nevdojak, akosi sama od seba dostávala do pozície akéhosi „samocentra“ bez spojencov - veľkých kultúrnych sporov a polemík, do ktorých vletela v prepolitizovaných časoch s príznačným temperamentom a zaujatím. Jej spory, či už to bola veľká diskusia okolo prekladu Tichého Donu Michaila Šolochova alebo známa karvašovská diskusia v našej literatúre a ďalšie Jesenskej polemiky, vznikali z konkrétnych problémov a v konkrétnych situáciách, ale rodili sa aj z luxusu, ktorého sa za nič na svete nechcela vzdať – mať názor a za každú cenu brániť pravdu umenia.
Pre Jesenskú sa stala Živena celou epochou a profesionálnym východiskom. Podľa Miloša Tomčíka sa Jesenská „v redakcii Živeny sformovala predovšetkým ako moderná publicistka a mysliteľka“. Pre Živenu napísala pozoruhodné state venované viacerým domácim i zahraničným autorom, medzi nimi Lermontovovi, Rázusovej-Martákovej, Podjavorinskej, Timrave, Emily Brontëovej, Margite Figuli, Barč-Ivanovi a i. Ďalším aspektom Jesenskej záujmov v časopise boli ženské otázky a jej zaujaté články na túto tému – ako napr. Ženské a literatúra (1939), O obmedzení ženského štúdia (1939), Víťazstvo spisovateliek (1942), Sufražety (1942), Slovenky v kultúrnom a verejnom živote (1946), O tej zastaralosti našich ženských snáh (1947), Problémy (1947) a i. – dotvárajú predstavu o tom, akými cestami sa v tom čase presadzovalo zrovnoprávnené postavenie žien na Slovensku, a to aj v súvislostiach tradičných emancipačných zápasov.
V 40. rokoch mal časopis práve vďaka Jesenskej mladistvému elánu „okná dokorán otvorené svetu“ a na stránkach Živeny vychádzali preklady literárnych diel svetových spisovateliek i spisovateľov v jednom kontexte s tvorbou slovenských autorov. Takéto povznesenie sa snúbilo so vzrastajúcim poznaním samotnej redaktorky, ktorá sledovala svetovú literatúru prekladateľskými očami. Prvým jej knižným prekladom bol román francúzskeho autora Pierra Girarda June Filip, Generál z roku 1936. V 40. rokoch preložila pre knižnú edíciu Živeny ďalšie romány francúzskych autorov (Starý Jariabka Ch. L. Philippa, Život sestier Brontëovských od E. a G. Romiea, Krv iných S. de. Beauvoir, Pani Bovary G. Flauberta), no úplne pohrúžená bola do prekladania ruskej klasiky.
Veľký ohlas a nečakané uznanie priniesla prekladateľke kniha Básne Michaila Jurijeviča Lermontova, ktorú preložila pre Maticu slovenskú (1940).
K mysleniu o preklade Jesenskú priviedli aj spory, ktorých mala v živote viac, pričom v jej profesionálnom vývine zakaždým prinášali nový rast. Roku 1941 po knižnom vydaní Lermontovových Básní to boli výhrady voči apretácii textu, o čom prekladateľka napísala kritickú úvahu Básnik či korektor?. Jej hlavnou myšlienkou bolo, že ustálená norma jazyka nemusí platiť pre básnickú reč, a „preto tam nesmie mať posledné slovo korektor, lež básnik“, pričom zároveň kritizuje zastaranú nedostatočnosť Pravidiel slovenčiny. Básnik „ale za všetko v básni nech si je zodpovedný sám, teda i za jej reč. A nech mu na báseň nesiahajú prsty korektora-nebásnika. Krása je krehká vec“. Po tom, ako vyšiel jej preklad Bratov Karamazovovcov Dostojevského, reagovala polemicky na povrchné zhodnotenie diela a autora slovenskými recenzentmi v článku Bratia Karamazovci (Poznámky skoro polemické): „Beda-prebeda, slovenská kritika prepadla žalostne! (...) Slovenskí kritici síce opakujú starú frázu o tom, že je Dostojevskij veľký mysliteľ, ale nie veľký umelec, no neverte im. (...) Uisťujem vás, že Dostojevskij má presne taký sloh, aký potrebuje a aký chce.“ Jesenská v nepublikovanom článku vyslovila pozoruhodne presnú myšlienku, že „takéto vrcholné svetové dielo je do istej miery skúškou pre literatúru, do ktorej sa prekladá.“9
Od polemík, ktoré v hĺbavej prekladateľke vyvolali potrebu zamýšľať sa nad svojimi prekladmi a ich problémami, čoskoro prešla k úvahám o preklade ako takom. V roku 1946 uverejnila v Živene teoretickú štúdiu O prekladaní básnického diela, kde využila poznatky zo svojej aktívnej prekladateľskej praxe. Opierala sa v nich o filozofiu tých období v dejinách literatúry, ktoré sú zamerané na zvláštnosť a jedinečnosť, na romantizmus a modernu. Individualita autora, jeho tvorivého gesta, zvláštnosť jeho materčiny i jeho autorského jazyka a štýlu, ale takisto individualita prekladateľa s celým arzenálom, s ktorým sa diela zmocňuje a prenáša ho - je pre Jesenskú záväzná.
Jej východiskom bola téza, že „prekladanie je umením, i keď len umením reprodukčným“ a prekladateľ je podľa nej „k básnikovi asi v takom pomere, ako herec k stelesňovanej dramatickej postave, ako výkonný hudobník ku skladateľovi“.Neskôr v roku 1956 Jesenská svoje vyjadrenie modifikovala v snahe spresniť ho: „Tak ako hudba na výkonného hudobníka a väčšmi než dramatické dielo na herca je dielo literárne mimo hraníc svojho národa odkázané na prekladateľa.“
Vyzdvihovanie ideálu krásy u Jesenskej vychádza z romantizmu: „... preklad je verný len vtedy, keď je taký krásny ako pôvodina – veď o krásu hlavne ide v umeleckom diele“.15
Od roku 1958 po 1965 vychádzal za veľkej pozornosti literátov, kultúrnych pracovníkov a vlastne celej spoločnosti šesťzväzkový akademický Slovník slovenského jazyka, kde bola Jesenská taktiež prizvaná na spoluprácu. Ale tak ako mnohí ďalší – aj ona nakoniec Slovník kritizovala, a to i jeho redakciu a koncepciu: „Sú však v Slovníku chyby splodené nie ľudskou omylnosťou, ale koncepciou, a je ich toľko v podstate toho istého druhu, že sa mi pri nich vynoril známy citát z Hamleta: ‘V tom šialenstve je metóda,’“ vyslovila sa v hodnotení s príslovečným sarkazmom. Do Slovníka sa podľa nej ako zastarané, knižné, expresívne a i. dostali aj nesprávne slová, ktoré slovenčina neobsahuje: „... nesprávne slovo do slovnej zásoby nepatrí a ak ho reč raz zo seba dostala von, alebo ak ho používajú len jazykovo tupí byrokrati, netreba mu Slovníkom Akadémie otvárať dvierka na nenápadný návrat alebo tichú legalizáciu.“
V takejto situácii za zvýšeného záujmu o jazyk v krajine, keď sa zápalisto diskutovalo o perspektíve novej pravopisnej reformy, začali v rovnakom roku 1965 vychádzať na stránkach Kultúrneho života Jesenskej stĺpčeky na tému materčiny Nelámte si jazyk. Jesenská akoby sa vrátila do detstva k obľúbenej rubrike v Slovenských pohľadoch, akurát že v tomto prípade bola ona sama autorkou či „dobrovoľnou milicionárkou“, ako sa v tejto súvislosti vyjadrila.
Ďalším problémom Slovníka bol nejasne formulovaný vzťah slovenčiny k češtine (zamlčovanie českého pôvodu niektorých slov zaradených do slovenskej lexiky a pod.), kde Jesenská programové zbližovanie dvoch príbuzných jazykov pokladala za politicky škodlivé pre vzájomný vzťah národov, na rozdiel od prirodzeného jazykového procesu s nepretržitým paralelným zbližovaním a vzďaľovaním. Podľa nej taký prístup nahrával niektorým tendenciám predošlej československej marxistickej jazykovedy - pokladať navonok slovenčinu za samostatný jazyk, ale prakticky jej upierať nárok na samostatný vývin.
60. roky v živote a tvorbe Jesenskej boli dramatické. Ako výzva do čias vyznieva názov knihy jej vybraných publicistických statí Vyznania a šarvátky (Slovenský spisovateľ, 1983), odrážajúci charakteristický bojovný postoj hľadačky pravdivosti v umení.
V publicistike z týchto čias vystupovala za ponížených a dourážaných v politických procesoch 50. rokov a so sebe vlastným záchovným postojom voči krajine a národu poukazovala na pálčivé problémy našich najnovších dejín. Ako literátka si naivne namýšľala, že ich môže vyriešiť jedno priame a čestné slovo, a tak s prstom na tepe doby svojím ostrým publicistickým perom „rýpala“ do horiacich ohnísk spletených s politikou a politikmi. Keďže sa nebála byť adresná, rady jej nepriateľov sa rýchlo šírili. „Kedy sa teda začala morálna kríza?“ kladie rečnícku otázku na jar roku 1968 v článku v Kultúrnom živote, „Nepoviem vám deň a hodinu, ba – nehnevajte sa – ani rok. Možno sa začala u každého individuálne, v tej chvíli, keď si uvedomil, že sa niekomu deje krivda, a mlčal. Mlčal zo strachu. Alebo z karierizmu. Alebo z vedomia bezmocnosti. Alebo z disciplíny.“ A o kúsok ďalej píše: „Po skúsenostiach, ktorými sme prešli, bolo by neodpustiteľné, keby sme zase ignorovali prastarý poznatok: že totiž najvyšším princípom nemôže byť disciplína a podriadenie, ale vlastné svedomie a poznanie.“
V roku 1969 vyšiel vo vydavateľstve Tatran Jesenskej preklad románu Doktor Živago Borisa Pasternaka - podľa vydania milánskeho nakladateľa Feltrinelliho, lebo v Sovietskom zväze dielo z ideologických dôvodov nesmelo vyjsť. Bol to dôvod, prečo knihu, hneď ako sa zjavila na pultoch kníhkupectiev, nariadením stiahli z obehu a celý náklad skartovali. Postihnutá bola nielen prekladateľka, ale všetci zúčastnení redakční pracovníci. No skutočný krach Jesenskú ešte len čakal. Fatálny povoz, do ktorého nasadla, sa začal nezadržateľne rútiť nadol až o niekoľko mesiacov. Po povestnom hokejovom zápase v januári 1969, v ktorom Československo zvíťazilo nad Sovietskym zväzom, sa ocitla medzi manifestujúcimi študentmi. Radostná oslava víťazstva sa rýchlo premenila na ponižujúci chaotický útek, oslavujúcich totiž napadli príslušníci verejnej bezpečnosti. Unikajúci dav zrazil Jesenskú na zem. Náhodný príslušník ju zbil obuškom po hlave a pri bitke jej zdemolovali okuliare. „Bez ohledu na svůj věk jsem dosud schopná hnát se za něčím, ale k útěku před něčím cítím odpor vypěstovaný výchovou...“ vyslovila sa vzápätí o svojich pocitoch a celej udalosti v českých Listoch v článku První rázní vystoupení policie Slovenské socialistické republiky. Pre podaktorých bol článok, napísaný veľmi dramaticky, priam v afekte, ale predovšetkým odhaľujúci násilnícke praktiky slovenskej bezpečnosti, vhodnou príležitosťou, ako sa nežiaducej persóny zbaviť. Stal sa vlastne poslednou kvapkou do veľkej, možno kolektívnej čase, už dlho po okraj naplnenej žlčou a jedom. Jesenskú postupne vylúčili zo všetkých organizácií, ktoré politicky i profesne zastrešovali jej komplikovanú existenciu (komunistická strana, spisovateľská organizácia...). Zakázaná jej bola akákoľvek verejná činnosť a diela ňou vytvorené odstránili z dosahu verejnosti. Viac nemohla oficiálne písať, ani prekladať. Pravda, existujú jej knižné preklady z tohto obdobia, ktoré vyšli s „utajeným autorstvom“ a existujú aj také, ktoré sa navždy uzamkli do vydavateľských trezorov. Na konci svojej kariéry Jesenská preložila diela francúzskych autorov Hervé Bazina, Jeana Caua a Christiane Rochefortovej. Tieto preklady ostali trezorovými prekladmi. Zora Jesenská zomrela 21. decembra 1972 na následky nečakanej zákernej choroby. Je pochovaná na Národnom cintoríne v Martine, tam, kde aj ostatní Jesenskí, ku ktorým po celý život svojou podstatou bytostne patrila.
