Ukážka z diela

Exit

(autorský výber)

Tiger

Zavri oči, Chiara a započúvaj sa do ticha; keď budeš sama vo svojej klietke, ďaleko od všetkých, nastražíš uši a zistíš, že žiadne ticho nejestvuje, začuješ bzukot, vzdialené praskanie vetiev, divoké bublanie, bubno­vanie dažďa na hrubé listy obrovských rastlín a vtedy budeš vedieť, čo máš robiť, vtedy to celé pochopíš. Pre­budia sa v tebe tvoji predkovia a ty sa staneš tým, kým naozaj si, budeš dopredu poznať všetky svoje pohyby, akoby si to robila celé veky.

Keď som ťa prvýkrát uvidela, všetok ruch okolo ustal, akoby nebolo nijaké šapitó, akoby naokolo neboli ľudia; aj svetlá na chvíľu zastali a osvecovali len teba, kráča­júcu, krásnu, no so sklonenou hlavou; ako spomalený záber vo filme, prišlo mi to ľúto, taká nádherná, pomys­lela som si vtedy, a taká ustráchaná. Krčila si sa a ob­chádzala arénu, ľudia skandovali, no mne sa ich hlasy ozývali z diaľky; Chiara! zaznelo z úst toho muža a ja som sa vtedy zamerala na tvoju farbu, naozaj si bola bledá, bledučká, Svetlá, Klára - tak by som ťa mohla volať, a potom ten bič v jeho rukách a tvoje prižmú­rené oči a stiahnutý chvost, ustupovanie, poslušnosť; stačilo, že ten bič zodvihol a už si bola maličká, istotne sa ťa tak dotkol niekedy predtým, na sekundu prerazil cestu tvojou svetlou srsťou a popálil ťa na koži, úbohá, krásna Chiara. Ešte tomu celkom nerozumieš, ale niečo ťa napriek tomu ťahá jeho smerom, chápem, si vystra­šená, nepoznáš nič iné, len toho muža a bič v jeho ru­kách, bojíš sa ho, no predsa vždy urobíš krok dopredu. Ja sa ti to pokúsim vysvetliť, Chiara, poriadne sa sú­streď: Keby si ho stretla inde a inokedy, neustúpila by si pred ním, nebála by si sa ho, on by sa bál teba, naozaj, ver mi. Pozri sa na seba, prizri sa svojmu telu, napni svaly a vzdialený bzukot zosilnie, ty ešte nevieš, čo to znamená; vystri chrbát a zodvihni hlavu, vycer zuby a zavrč, počkaj na správny okamih a skoč.

Presne viem, čo prežívaš, viem, ako sa cítiš, aj ja som mala takú tvár, také oči, viem, ako páli oheň na koži a ako dlho trvá, kým červené mapy ustúpia, poznám chuť prachu zo zeme, presne ako ty. Ale pred časom sa všetko zmenilo, vtedy som videla nádherný dokument o tigro­vi na National Geographic; mal svalnaté telo a pruhy, čo ho maskovali vo vysokej tráve a ten tiger sa ničoho nebál, nebál sa medvedice s medvieďaťom, a to už je čo povedať, nebál sa vysokého jeleňa, ktorého jedným skokom skolil, áno, presne tak, jediným skokom, hoci ho ten jeleň prevyšoval, ale neprezradím ti ako, ešte nie, najskôr ti čosi vyrozprávam, môj vlastný príbeh; tým dokumentárnym filmom sa vo mne niečo zlomilo, akoby sa otvorili dvere na mojej klietke a krotiteľovi vypadol z rúk bič, uvedomila som si zásadnú vec - ako som na niečo také mohla vôbec zabudnúť, ako som len mohla?

Celý môj svet bol jeden byt na desiatom poschodí, biele steny a tmavohnedý nábytok, všetko rozmiestnené geometricky presne, nič nevytŕčalo, všade vládol poria­dok, nikde ani smietka prachu, vstávalo sa ráno o šies­tej a spať sa chodilo o desiatej alebo o pol jedenástej, záviselo to od muža, s ktorým som v tom byte bývala, vždy sa to dalo potichu pretrpieť, bez jediného zvuku a so sklonenou hlavou, so zavretými očami som sa sna­žila načúvať tichu; ale noc ma vždy ochránila, hlboká noc, keď už spal a ja som mohla pozerať do tmy a počú­vať nočné zvuky, niekedy som podišla k oknu a sledo­vala, ako sa vonku chvejú svetielka, počúvala som, ako v diaľke štekajú psy a ako bzučia autá po vzdialených cestách a do postele som sa vracala plná novej sily, plná sily na nové ráno, na šiestu hodinu, keď sme vstali a ja som mu pripravila raňajky, povinne sme sa poboz­kali a on vykročil z bytu, zamkol za sebou a jeho kroky k výťahu sa ozývali celou chodbou, do pol piatej len ja, biele steny, tmavohnedý nábytok a pes s veľkými oča­mi, jeho milované zvieratko.

Nikdy mi doma nenechal kľúče, istotne mal nejaké ná­hradné, ale tie museli byť dobre ukryté; niekedy mi prišlo ľúto hlavne toho psa, obzvlášť v zime - muž s ním na prechádzky chodieval každý deň, vždy o tri- štvrte na päť, no v zime, to si vezmi, v zime je už o štvr­tej tma a čo mal ten chudák z celého dňa, istotne by sa mu viac páčilo na slnku, za svetla. Bol to veľmi dobrý pes, krásny, veľký, udržiavaný, robieval mi spoločnosť, vypĺňal priestor medzi stenami a zamestnával ma, keď som po ňom musela všetko upratovať, niekedy sa mi zdalo, že to robil náročky, aby ma nejako zabavil, aby mi v tom byte na desiatom poschodí úplne nepresko­čilo. Mala som rada jeho veľké oči a celú jeho bytosť, a nielen ja, aj muž, aj ten ho zbožňoval nadovšetko, Poď ku mne, tak naňho volal vždy od dverí, Poď sem, môj miláčik, vravel, keď ho hladil po hlave a ja som vtedy myslela na to, že keby som chodievala do práce, tiež by som sa s ním tak vítala, tiež by som toho psa tak stíska­la a objímala a po olovrante ho hneď vzala von; vôbec som naňho nežiarlila, iba som s obdivom sledovala mužove silné ruky, ako mäknú na zlatistej srsti, ako jeho oči nežnejú a hlas sa láme.

Po prechádzke sa zvykol pozerať televízor a ja som varila večeru, muž vždy priniesol nákup z práce, všetko podľa zoznamu, ktorý som spísala kým raňajkoval, večera k večernému programu, nakŕmiť psa a desať minút na sprchu, dvere na kúpeľni som nezamykala, nebol tam kľúč, veľké silné ruky na mojej mastnej pokožke, po ktorej stekali kvapky, zatvorené oči, crčanie zo sprchy mi zamestnávalo myseľ, všetko prejde, všetko prejde, zasa prichádzala tma, dvere na spálni sa zatvorili, aby dnu nemohol pes, tma, snaha o ticho a mužov spánok, moje kroky k oknu, žiara nad mestom, bzukot áut, lámp, čaka­nie na ráno, šesť hodín, budík, raňajky a spisovanie zo­znamu potravín, povinný bozk a zamykanie dverí, kroky k výťahu, celý deň so psom, otváranie dverí, šťastné vítanie, olovrant, prechádzka, varenie večere a televízny program, večera a desať minút na sprchu v nezamknutej kúpeľni, zatváranie dverí na spálni a moje zatvorené oči, mužov spánok a moje kroky k oknu, pritískanie prstov k studenému sklu; zvykla som cítiť chvenie, jemnú vib­ráciu, čo pulzovala vonku a ani okno ju nevedelo zadržať, všetko som počula,všetko som cítila; návrat do postele, budík, raňajky, zoznam, bozk, zamykanie, kroky, návrat, vítanie, olovrant, prechádzka, sledovanie televízie a va­renie, až som v ten osudný večer opatrne nahliadla do obývačky, muž sedel na gauči a pes sa k nemu s láskou túlil, National Geographic, tiger s výraznými pásmi, s takými, aké máš aj ty, Chiara, našľapoval potichu po mäkkej pôde, krčil sa, no inak než sa krčíš ty, zakrádal sa vysokou trávou a v spomalených záberoch bolo vidno, ako sa mu napínajú obrovské svaly, bol nádherný a sil­ný a keď bol dostatočne blízko, vtedy vyskočil z trávy, ktorá ho maskovala a vybehol na planinu, kde sa pásol jeleň, ten sa splašil a rozbehol, no tiger bol hladný, túžil po jeho mäse, potreboval jesť, skočil a jeleň sa pod ním podlomil ako suchá halúzka, padal pomaly a neustále sa metal a vtedy to tiger ukončil, presne vedel kam a ako má udrieť, to je podstatné, Chiara, na to som celý ten čas zabúdala, dôležité je vedieť, kde má slabé miesto, aj tvoj krotiteľ je ako ten jeleň a ty to niekde vnútri cítiš; je jeden príbeh, ale niet času na to, aby som ti ho vyrozprá­vala celý, jeden kúsok úplne postačí: Boli raz muž a žena, Samson a Dalila, a ten muž bol silný, azda najsilnejší na svete, no ona vedela, že má slabé miesto, že má svoju achillovku, ach áno, Achillova päta, tiež podobný príbeh, no ja zostanem pri tom prvom; Dalila to skúšala viackrát a napokon sa jej to podarilo, stačilo Samsonovi ostrihať vlasy, oholiť mu hlavu v spánku, také jednoduché a odra­zu bol slabý, slabučký, ako malý chlapec, mohli ho spútať a oslepiť, presne tak to je, Chiara, vedela to Dalila, vedel to tiger z dokumentu a už to viem aj ja, jeho slabé miesto dáva tebe silu. Stále netušíš? Myslím, že tušíš a že na to postupne prichádzaš, súvisí to s bzukotom, ktorý poču­ješ, keď napínaš uši, aj ja som nastražila všetky zmysly a zrazu to bolo celé také jednoduché,bolo treba udrieť tam, kde je najslabší a tak sa stalo, poviem ti,bol taký slabý, ručičky mu len tak celembali, pokojne ho mohli zviazať a oslepiť Filištínci,ty asi nevieš, kto sú Filištínci, a to je vlastne jedno,hocikto ho mohol spútať lanami, hoci aj liliputáni alebo malé deti; vybrala som mu z vrecka kľúče a nechala ho tak, v prázdnom byte; nebu­dem ti prezrádzať, čo presne sa stalo, len povedzme, že po ňom už ani pes neštekne a keď som vyšla von, všetky zvuky, ktoré predtým slabo prenikali dnu mojím oknom zosilneli a ja som sa mohla zblázniť od radosti, bzukot ako v úli, bublanie a bubnovanie, také, aké tušíš aj ty zo svojej klietky; pokojne vystri svoj chrbát a staň sa tým, kým naozaj si, zodvihni hlavu, priprav sa na skok, možno keď sa bude od teba odvracať, možno keď bude kráčať len tak sám a bič sa mu bude hompáľať v ruke; ten bzukot, ktorý sa zosilní, to j e krv v jeho žilách, naj - viac mu bzučí v tepnách, tam je najvyšší tlak, prezradím ti teda, aké slabé miesto majú všetky jelene a nielen jelene; je to presne tam, kde svieti biela pokožka, odkiaľ vychádza ten úplne najsilnejší bzukot, kde sa krv pení ako vodopád v džungli a buble ako magma, je to presne na krku, na bielej šiji tvojho krotiteľa, presne tam udrel aj tiger z dokumentu, netreba veľmi pritlačiť a prestane sa pod tebou chvieť, prestane sa metať, slabo to praskne, ako vetvička pod nohou a vtedy budeš slobodná, Chiara, vtedy budeš môcť vykročiť a tvoje uši ťa istotne povedú niekam na východ, začuješ to silnejšie, vzdialený šum stromov, hlasné bublanie a bubnovanie dažďa o kožovité listy obrovských rastlín, a to je presne to, za čím máš ísť, to, čo prehlušuje ticho; to je život, Chiara.