Ukážka z diela

Fiktívne rozhovory

FRANTIŠEK ANDRAŠČÍK (1931 – 2001)

 

František Andraščík je osobnosť, ktorá bola a zostala. Bol mojím vysokoškolským učiteľom len krátko, ale pre jeho intelekt, nezvyčajnú vyžarujúcu energiu si naňho spomínam celé roky.

V psychológii existuje pojem spomienkový optimizmus. V súvislosti s Františkom Andraščíkom sú to však spomienky, ktoré nepotrebovali čas na pretavenie do optimizmu. Stretnutie s ním prinášalo človeku vždy obohatenie, zvláštnu atmosféru, ktorú dokáže vytvoriť iba umelec a nevšedný človek. Odišiel z radov živých smrteľníkov, no nepripadá mi to až také tragické. Hoci som ho naživo nestretla možno aj tri desiatky rokov, zdá sa mi stále prítomný – ako básnik i ako človek. Je to zvláštne: s mnohými sa stretávame často, denne či sporadicky, ich odchod dokáže nami otriasť. A potom azda i zabudneme. V jeho prípade je to akési iné. Prišiel, oslovil nás, otvorene sformuloval svoje názory, prejavil svoju svojráznosť, pomerne dávno sa vzdialil (utiahol) do úzadia, takmer mlčal, ale je ho počuť, ozýva sa vo všetkých, ktorí sme ho prijali s jeho osobitosťami a zvláštnosťami. Ako básnika, prozaika, literárneho kritika a esejistu. Nikdy nepatril k oficiálnym a učebnicovým autorom, jeho tvorba sa oceňuje až v súčasnosti. Veľa sme mu zostali dlžní. No obyčajne až vtedy, keď sa spomedzi nás (stratí) vytratí človek, začíname si aj vyčítať. Mohli sme pre Františka Andraščíka, pre jeho múdrosť a talent, vzácnu originalitu urobiť viac, ako sme urobili.

Lebo vo veršoch len neveľkého počtu autorov sa objavuje intelekt v takej sile ako práve uňho. Napriek tomu vždy bol mimo oficiálnej ideológie. Bol samým sebou, svoju poéziu vydoloval zo zdrojov vlastných životných skúšok, krízových situácií a utrpenia. Ťarcha jeho osamelosti, pádu do samoty a smútku dokáže zatriasť každým človekom. Zatriasla i mnou a mnohými inými, ktorí ho poznali. Jeho odchod však neotriasol bezvýchodiskovo tragicky, lebo zostal pocit, že je stále medzi nami. Tak ako doteraz.

Keď sa rozniesla správa, že umrel, tí, ktorí ho poznali, si zrazu uvedomili, že existoval. Dovtedy, odsunutý takmer do zabudnutia, nikomu „neprekážal“, nikoho takmer dvadsať rokov neiritoval, žil si svoj smutný život a my ostatní svoj. Možno sme si niekedy naňho spomenuli, ale – nenavštívili ho. Nevnucoval sa, pokojne znášal svoj údel choroby a osamotenosti.

 

„Čujeme: hučia nám vlaky do domu.

Hvízdajú, hlásia sa, či nejdem, nejdeme

                                          dakde s nimi.

Úporne rozmýšľam: nechýbam nikde nikomu?

A nikdy doteraz? Ba ani tejto zimy?

 

Nechýbam nikde nikomu tam, kde ma nikdy niet?

Búšenie v spánkoch, sny a dotyk z dávnych liet.

Kedy to prejde zas jak vlak, čo zďaleka

píska nám do domu, sužujúc človeka.“ (Úpenlivé ruky )

 

František Andraščík sa narodil 21. novembra 1931 v dedine Fričovce neďaleko Prešova. Jeho otec Ján bol roľník, matka Žofia žena v domácnosti. Bolo ich sedem detí – štyria chlapci a tri dievčatá.

 

„Som z rodu tých, ktorí nikdy nemajú ničoho nadostač,

ani šťastia, ani nešťastia, ani víchrov, ani bezvetria“. (Brieždenie)

„Sedliak som. A keby som mal trebárs panský dom,

vždy a nevyliečiteľne budem sedliakom“. (Úpenlivé ruky)

 

K svojim šiestim súrodencom, rodičom i ostatným ľuďom mal extrovertný postoj, rozdávajúci sa vzťah, dôverný kontakt. Osobitné miesto v jeho citoch však mala vždy mama, „matku som miloval najviac zo všetkých bytostí“. Ľudovú školu vychodil v rodisku, gymnázium v Prešove, slovenčinu a literárnu vedu ukončil v roku 1956 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1956 – 1959 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a od roku 1959 do roku 1967 pôsobil ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Úvod do jeho pedagogickej činnosti musel byť preňho ťažký a groteskný súčasne. So svojimi budúcimi poslucháčmi sa zoznámil ako „pedagogický dozor“ na tzv. letnej aktivite v Remetských Hámroch pri melioračných prácach. Hľadel na túto svoju povinnosť s odstupom, nadhľadom, otvorene však nič neodsudzoval, skôr ironizoval, nezasahoval do „historického vývinu“. Ako mladý asistent prijal funkciu „veliteľa“ povinnej brigády bez zjavného reptania, duchom bol kdesi inde, už vtedy v ňom dozrievali myšlienky jeho prvej básnickej zbierky Brieždenie. Pohyboval sa v rovine duchovna, a nie v materiálnej, vnímal ľudí, a nie lopaty.

Ján Zambor: „Už v debute Brieždenie (1963) sa predstavil ako básnik, ktorý v slovenských pomeroch v nezvyčajnej miere využíva pri tvorbe poézie intelekt.“

Tento zvláštny, až hanblivý človek predstúpil v jeseni pred svojich poslucháčov. Prichádzal takmer vždy neskoro, ale so stoickým pokojom. Bez kníh a papierov. Len tak, pomalým krokom, v jednoduchom obleku, v košeli bez kravaty. Sadol si a rozprával – prednášal. Pomaly, ticho, skoro monotónne, nepovedal veľa, skôr málo, ale zaujímavo. Inak ako ostatní. Svojsky. Kto ho vnímal prvý či druhý raz, mohol si myslieť, že ten človek sa producíruje, stavia sa do polohy, ktorá mu nesedí.

 

„Nemienim presúšať pred Vami diétne verše,

 preto mi prepáčte, ak je niekde v mojom

štýle chyba, lebo nemám čas byť dvakrát

 ten istý“. (Prísne ráno)

Bol to však jeho pravý obraz, jeho naozajstná poloha. Nebolo to opovrhovanie ani vystatovačnosť, bola to jeho hĺbka, úprimnosť, jeho názory na literatúru, o literatúre.

 

„Manifestujem krásu slov, ale

preberajte ich, ako gazdiná

preberá hrach a červivé

odhoďte nabok.

               Nech vám

neprekáža pobožnosť oslov upadajúcich

v extáze do jednostrannosti autorít.

Manifestujte celok človeka, aby báseň

bola súhrnom jeho schopností, ale

jeho vlastnosti cúďte. Fantázii dajte

vzlietnuť zo svojej dlane, ale rozumne

riaďte jej let, lebo už v 46. roku

povedal Tristan Tzara, a práve on,

rozpamätajte sa, práve on, že v rozumovej

činnosti je zárodok básne.

                    A potom

si pripomeňte fantáziu vied a ako

vznikla prvá personifikácia v duši

bezduchého pračloveka.

Múdra fantázia dá vzniknúť básni, kým

hlúpa splodí

rozptýlených bláznov. Tí

najprv civejú na vráta ako známe

teľa, a potom, aby

                   NEBOLI  SMIEŠNI,

uvoľnia svoju cestu tak, že im

                   DAJÚ  VZLIETNUŤ“. (Prísne ráno)

 

Vnímal svojich poslucháčov ako ľudsky seberovných, vedel si s nimi posedieť, porozprávať i vypiť. Rád debatoval, i do hlbokej noci. Bolo si treba naňho zvyknúť, pretože dokázal byť aj kritický, ba priam zraňujúco ironický. Spravidla vždy v mene veci: v mene pravdy, filozofie, literatúry.

„Verte mi, jedinou správnou vecou je alkohol. Vzniká čistý z hnitia, kým všetko ostatné takto zaniká. Je symbolom večnosti.“

 

Aby sa nezdalo, že bol len akýmsi podivínom, treba uviesť, že sa dokázal držať aj pri zemi, nelietal len v oblakoch. So študentmi prešovskej filozofickej fakulty pripravil niekoľko pásiem poézie. V nich zhodou okolností účinkoval aj budúci zakladateľ neskôr úspešného študentského Divadielka poézie pri FF UPJŠ v Prešove – Karol Horák. A tak vlastne Františkovi Andraščíkovi patrí rola priekopníka tohto typu divadla (prinajmenšom na východnom Slovensku).

Býval skromne, v jednej izbe starého vysokoškolského internátu v Prešove. Na spánok mu stačila, väčšinu času trávil na fakulte, alebo častejšie na prešovských uliciach či v kaviarňach. Hľadal ľudí, spriaznené duše.

 

„Určite aj Vy niekedy spozorujete, že už

nemôžete bývať tam, kde bývate, lebo

všetko sa Vám v izbe stalo cudzím, aj posledný

špendlík Vás vyháňa preč. A tak ak máte

šťastie, nájdete si novú izbičku, v ktorej sa zase

budete cítiť zle, ale predsa si nahovoríte,

že už je to lepšie. Márne však, lebo nepochybne

 raz zistíte, že Vám ktosi chýba.“ (Prísne ráno)

 

Mnohým nevyhovoval, odvracali sa od neho, akoby im bol nastavoval zrkadlo ich nedostatkov. Pretože treba priznať – v diskusiách a polemikách víťazil. Pôsobil však aj vtedy skromne, okrem možno vety, ktorú často opakoval vo chvíľach dlhých večerných či nočných debát: Múdrosť, prosto, sa treba učiť u Františka Andraščíka. Múdrosť sa prejavuje aj v jeho poézii. To nie sú len obrazy, to je veda.

Ján Zambor: „Andraščík sa usiluje o mysliacu, poznávateľsky bohatú poéziu, o poéziu, ktorá je predovšetkým plodom práce intelektu, intelektuálnym výkonom. To však neznamená, že sa zrieka zmyslovosti, zmyslovej metafory.“ 

 

V roku 1967 musel z prešovskej filozofickej fakulty odísť. Podľa niektorých indícií išlo o obvinenie, že študentom neprednáša v duchu marxizmu-leninizmu. Svoju úlohu tu podistým zohralo aj to, že František Andraščík svojím životným štýlom, názormi i videním sveta nezodpovedal predstave socialistického vysokoškolského učiteľa. Nie je ničím zvláštnym, že takýto typ človeka priťahoval pozornosť ŠtB. Niekoľko ráz sa sám sťažoval, že ho vypočúvali. 24. októbra 1971 bol rozhodnutím výboru Zväzu slovenských spisovateľov vylúčený zo zväzu. Malo to byť preto, že odmietol podpísať rezolúciu, ktorá vyjadrovala bezvýhradnú podporu KSČ. Neučinil tak ani po osobnej intervencii svojho priateľa a vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka.

 

 

Prešov 21. 3. 1990

Vážení páni spisovatelia,

 

Vy, práve tak dobre ako ja, viete, že ja som nerehabilitovateľný. Najmä od roku 1963, keď Rudé právo tak honosne sa opýtalo v redakčnom článku, či mi už marxizmus nestačí, čoraz viac a výraznejšie som si uvedomoval a chápal, že mi veru nestačí. Ale už dávno viem, že mi nestačí ani žiadna iná ideológia, ktorá čím je „svätejšia“, tým je, podľa mňa, absurdnejšia.

Myslím si, že najmenej desaťtisíc rokov už existuje bez prestania len jeden-jediný spoločenský „poriadok“, a to – otrokárstvo dedične privilegovaných za pomoci viac alebo menej sociálne zvýhodnených vrstiev hajdušských, ktorým podľa potrieb kde-tam a kedy vymieňajú uniformy a uniformity i psychológiu fráz a vždy tých istých činov aj symboliku farieb a znakov. A to je všetko. Teraz však k veci:

Spôsob, akým strašne sa trýznili a trýznia, je prostý. Na účet prírody vymysleli chorobu (psychickú) začiatkom tohto storočia vo Viedni, lebo predtým tento svoj spôsob a možnosť (technickú) nazývali ináč. Ale pre mocenskú medzihru 20. storočia potrebovali „osvietenejší“ pojem.

Ale dosť k tomu. Zo ZSS ma vylúčili, keď som pri reorganizácii po roku 1968 nepodpísal vyhlásenie o „bezvýhradnom“ podporovaní politiky KSČ. Horko-ťažko som odvtedy vydal roku 1985 zbierku básní Úpenlivé ruky a roku 1990 zbierku Svetadiel Tabu. Nebol som nikdy ani nebudem disidentom, preto aj vydanie mojich veršov (tiež roku 1985 – alebo 6?) vo vtedajšej NSR zapadlo prachom. Ani „nežná revolúcia“ mi nepomohla.

Mne sa nedá pomôcť.  

František Andraščík

 

 

Štefan Šimočko: „Odporovalo to totiž jeho názorom o slobode básnickej tvorby a slobode indivídua vôbec. Nikdy sa však nepovažoval za disidenta a pred rokom 1989 i po ňom rovnako odmietal slúžiť červeným, čiernym, modrým i strakatým. Zásadne odmietal paktovať s mocnými tohto sveta, nepatril k tzv. dvorným básnikom.“

 

„Chce sa mi rozprávať, čokoľvek a komukoľvek, akoby slová, ktoré by som vypovedal, mali moc puta, akoby mohli rozbiť škrupinu môjho maličkého, osamelého vesmíru“

 

Fedor Matejov: „Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov choroba spolu s politickou nepriazňou vyradili Františka Andraščíka z literárneho života, a tak sa jeho životný príbeh pripodobnil básnickému osudu Jána Stacha alebo Jána Ondruša, ktorí akoby za rimbaudovské rozrušovanie zmyslov, za totálne tvorivé nasadenie platili neskôr životnými nehodami, chorobou a izoláciou.“

 

V období, keď nemohol publikovať, sa popri literárnej tvorbe venoval aj rezbárstvu. Obyčajným vreckovým nožíkom vystrúhal z lipového dreva kolekciu desiatich podobizní žien, matiek a mileniek. Všetky rozdal príbuzným.

 

„Sme fontány samých seba.

V prúdoch pršíme hore

vzdušnú perleť tela.

Ó, čo sme sa natrpeli,

pokiaľ hore sa stalo dole

v každom zmysle.

Denne pršíme k mliečnej dráhe,

bez nás je smutná.

Naše tváre tam rozsvecujú polnočné hviezdy.“ (Zaklínanie)

 

„Ľudia ma vykoľajujú, neviem byť ani s nimi, ani bez nich.“

 

V roku 1967 odišiel do invalidného dôchodku a žil vo svojich rodných Fričovciach.

 

„Nesvoj kráčam ulicami:

kam ja mám ísť a čo so sebou vziať,

kam, až kam

za svojimi horami,

za svojimi lúkami,

za svojimi vtákmi zvedavými.

Kam ja mám ísť

a čo so sebou vziať...“ (Úpenlivé ruky)

    

Nevzal si nič, len svoj tradičný starý kufor a „ťarchu osamoteného ľudského bytia“.

 

„Otázka sebaprojektu a jeho krachu, ako ju nastolil existencializmus, mi vždy naznačovala čosi o zámernosti, akoby to malo voľačo spoločného s heglovským rozmyslom, akoby to bol múdry donucovací prostriedok vesmíru, aby sme neupadli do sebauspokojenia. Neodvažujem sa však odpovedať na otázku, či tým nepreceňujem postavenie človeka. Nešťastie je v tom, že sa to dotýka aj lásky.“ (Prísne ráno)

 

Vo Fričovciach, v opustenosti túžil po obnove kontaktu s prírodou a priateľmi. Príroda sa mu stala priestorom stability a harmónie, pomáhala mu do istej miery vyrovnávať sa s krízou, do ktorej sa dostal v svojom osamotení a chorobe. Vo veršoch, ktoré vznikali v rodnej dedine, tematizuje vzťah človeka a prírody, jeho lyrický hrdina, on sám je spätý s prírodným svetom. A hoci takto sebauspokojujúco, predsa len zaznievajú v jeho veršoch predstavy o smrti ako fenoméne vyslobodenia.

 

„Slnečno. Konečne slnečno.

Hrebienok hory čneje spoza domov.

Vždy keď je daždivo, chce sa ísť na večnosť,

keď je však slnečno, tak dakde domov.“ (Úpenlivé ruky)

    

Zdravotné problémy a doba, keď sa od neho často aj blízki priatelia odvrátili, stránili sa ho zo strachu, uvrhli básnika do zabudnutia, do nútenej samoty.

 

 

Prešov 11. 1. 1990

Vážení páni spisovatelia,

 

oznamujem Vám aj listom, že pre chorobu sa nezúčastním riadneho zjazdu SSS dňa 18. a 19. 1. 1990. Ja som už vyše dvoch rokov nebol ani na jediný krok vonku z bytu. A okrem toho presne viem, že na zemeguli niet nijakej ideológie ani organizácie, či veľkej, „svetovej“ alebo „záhumienkovej“, s ktorými by som mohol súhlasiť. Všetko je to len strašná tragikomická – zločinecká grimasa – minulosť, súčasnosť i budúcnosť.

Pokiaľ vládzem, snažím sa o tom zo svojho hľadiska aspoň čo-to napísať vo svojich knižočkách. Pokiaľ je mi to dovolené a možné aspoň ako-tak.

František Andraščík

P. S. V materiáloch o zjazde ani na meno mi neviete prísť!

 

 

„Míňajú sa ľudia nášho detstva,

hneď ten, hneď onen

platný peniaz sa stratí.

Mince tvárí tak mi ušli

z rovín pamäti.

Svet nášho detstva farbí sa

čiernou krvou zabúdania.

A strach nezaháľa v nikom.

Starci v pokľaku sa domáhajú raja,

kým ja

žijem v jadre búrky,

pri muzike vyčkávania.

Spojíme ešte šírky s výškami? (Úpenlivé ruky)

 

„Pamäť je slabá. Pomáhame jej mnohými vecami, ale napriek tomu nám vyprázdňuje priestor minulosti, aby sme ho osídlili svojou predstavivosťou.“

 

Jedného dňa, po smrti otca presvedčili vtedajší funkcionári miestneho národného výboru Andraščíkovu matku, aby predala dom vo Fričovciach. Na jeho mieste je dnes obchodné stredisko, krčma a kultúrny dom.

 

„Dom si ľahol.

Kto v ňom žil, už inde žije.

Dakde inde,

svojím domom opustený.

Dom si ľahol

na zem. Tak tam leží,

úbožiatko, starým dvorom obkľúčený.

Čierna baza ho tam trochu

pochováva. Trochu plače

veľkým kvetom...

Detské lásky naše verné

prikuté sú k tomu domu.

Detské lásky naše verné

pach rumovísk dostávajú.

Čo z nás bude,

opustených...“ (Úpenlivé ruky)

    

On, ktorý v svojej tvorbe takmer personifikoval prírodu, sa zrazu na dlhé roky ocitol v dvojizbovom panelákovom byte na jednom prešovskom sídlisku. Vždy ho považoval za klietku, za väzenie. V Prešove býval s matkou a sestrou od roku 1976 až do svojej smrti. Srdcové problémy sa zintenzívnili, nemohol sa venovať ani rezbárstvu, tvoril „do šuplíka“. Po takmer dvadsiatich rokoch od vydania zbierky Rekviem za živým (1967) ozval sa roku 1985 zbierkou Úpenlivé ruky.

 

„Sme unavení ako tragický herec svojím postavením vo vesmíre, preto sa snažíme nachádzať doping zábavy a máme náklonnosť takto chápať aj poéziu, ale ja som vždy veril, že treba, aby niekto videl seba aj svet, v ktorom žije, správne. Táto viera ma privádza naspäť na javisko.“ (Prísne ráno)

 

Fedor Matejov: „V žánrovom amalgáme prírodnej a úvahovej lyriky pomenoval svoju autentickú situáciu – telesnú a duševnú bolesť, hľadanie úľavy v prírode a spomienkach.“

Ján Zambor: „Úpenlivé ruky sú lyricky najintenzívnejšou autorovou knihou a jednou z najväčších básnických kníh slovenskej poézie osemdesiatych rokov.“

V ťažkej, skoro bezvýchodiskovej situácii si našiel predsa len (popri literárnej tvorbe) činnosť, ktorá ho odpútavala od ťaživých myšlienok. Znie to divne, ale – dokázal variť, hostil a udivoval svojich blízkych i vzdialenejších príbuzných, ktorí ho navštevovali cez sviatky, výbornými jedlami pripravenými podľa vlastných receptov.

 

„No hoci prúdi vo mne podzemná rieka trápení a smútku,

ja plný blaženosti sa kochám v tvaroch, farbách, vôňach sveta.“ (Brieždenie)

 

Rozpamätúvať sa na Františka Andraščíka je jednoduché i náročné zároveň. Svojím postojom k svetu, svojimi sentenciami bol výrazný, názormi na poéziu hĺbavý, kritický až odvážny. O literatúre, osobitne o poézii, o vzťahu poézie a filozofie, avantgardy a súčasnosti sa vyjadroval v mnohých esejach a literárnych kritikách.

Hana Valcerová-Bacigálová: „Svojrázny slovenský existencialistický básnik – filozof z Fričoviec medzi Braniskom a Prešovom, prenasledovaný pocitom ohrozenia človeka 20. storočia, sa pohybuje v krajných polohách: všetko alebo nič, poznanie i za cenu krajnej dezilúzie. Dospieva k vytvoreniu žánru eseje, ktorá mu slúži na definovanie procesu tvorby a situácie jednotlivca v súčasnosti a v historickom kontexte. Myšlienkovou náročnosťou patrí k vrcholným výkonom tohto žánru v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.“

 

František Andraščík bol nielen básnik, literárny kritik, esejista, ale aj kultivovaný filozof, ktorý sa pohyboval od Platóna po Kierkegaarda, od Hegla po Camusa. Nazrime aspoň do niektorých jeho názorov, vyjadrených v esejach:

„Keď si básnik už nemá čo objasniť zo samého seba, keď sa úplne duševne sformoval, prestáva obyčajne písať poéziu. Lebo poézia je proces objasňovania si samého seba, svojho vzťahu k svetu. Najväčším tajomstvom pre básnika je, hádam, jeho vlastná duša.“ (Poézia a básnik).

„Nevieme, čo je to poézia, ale ak pocítime svoju existenciu zoči-voči smrti a láske a podobným základným skutočnostiam ako metaforu, všetko, čo vtedy vypovieme, je poéziou.“ (Lesk a bieda poézie)

„Dnes všetci túžime po tom, aby sme boli kultivovaní, je to už masovo rozšírená pliaga, ktorá zvádza k manieram, pretvárke a násiliu na vlastnej psychike. Intelektuálnosť je mohutným zdrojom emocionality. Clivota, súcit sú banálne, ak nie sú intelektuálneho pôvodu.“ (O sentimentalite a kultivovanosti).

 

Asi mesiac pred básnikovou smrťou prišiel do jeho prešovského bytu kuriér z Budapešti. Priniesol publikáciu Straelener Manuskripte – výber z básnickej tvorby desiatich autorov z desiatich európskych krajín. Slovensko v nej reprezentujú práve Andraščíkove verše. Básnik, strápený už chorobou, na knihu takmer nezareagoval, pre jeho príbuzných zostala záhadou, akýmsi symbolom, poslednou poctou Františkovi Andraščíkovi zo sveta.

Štefan Šimočko: „Rozhodne nielen preto prekročila Andraščíkova poézia hranice slovenského časopriestoru. A ako vnímal vydanie svojich kníh v minulosti? Vždy sa tešil, pochválil sa príbuzným, dokonca občas recitoval zo svojej poézie pri rodinných oslavách.“

Ladislav Šimon: „Vnímal ako básnik, žil ako básnik a vytváral pre ostatných jedinečný svet poézie, výpoveď o svete, jeho čistých prameňoch i ničivých prúdoch. Krása veršov, ktorú môžeme vnímať, je vykúpená utrpením.“

 

„Vedel som už definitívne, že môj život je provizórny. Vedel som, že ustavičné úsilie zmeniť čosi, nejako uniknúť spôsobu svojho života stáva sa nevedomky úsilím uniknúť sebe samému, svojej podstate“

 

Možno sa to zdá neuveriteľné, ale zohnať hocijakú fotografiu Františka Andraščíka je nemožné. Nemajú ich ani jeho najbližší príbuzní. Nechcel sa dať fotografovať. Existuje len jeden portrét, ktorý sa objavuje všade, kde „bolo treba“ vidieť, ako vyzeral. Absencia fotografií vyjadruje básnikov postoj k tomu, čo je menlivé a pominuteľné. Akoby ním hovoril, že nechcel zanechať svoju podobu fyzickú, ale duchovnú. Ostal po ňom obraz jeho vnútorného sveta – v jeho veršoch i v spomienkach tých, ktorí ho poznali. A je to neporovnateľne viac než desiatky vydarených fotografií a portrétov. František Andraščík zostal i bez týchto prejavov.

Aký bol? Postavou nižší (duchom vysoký), mal pomalú chôdzu (rýchlo myslel), čierne vlasy, polemické názory, ktoré často posúvali jeho spolubesedníkov dopredu, citlivé srdce, čo nedával najavo (iba v svojej poézii). A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Jednoducho – človek plný protikladov, no v podstate smerujúci k syntéze ľudského bytia, jeho zmyslu, k potrebe kladného vzťahu ku všetkému, čo človeka obklopuje, najmä k tomu druhému človeku. Túžil po takýchto vzťahoch, a nedostávalo sa mu ich. Zostal zavretý v svojom úpornom úsilí nájsť tú brzdu, ktorá bráni ľuďom otvoriť sa pre dobro.

Zomrel 5. apríla 2001 v prešovskej nemocnici, pochovaný bol 7. apríla v rodných Fričovciach. Keď 4. apríla po nekonečnom prehováraní príbuzných sa dal odviezť do nemocnice, hovoril si: Poležím si dlho. V nemocnici si poležal zhruba 24 hodín. Fyzické srdce prestalo pracovať. Na pohrebe, presnejšie na kare, jeho najmladší brat sugestívne prečítal a interpretoval poeticky ladený text, ktorý označil za poslednú báseň Františka Andraščíka. Verše sú vďakyvzdaním prírode a človeku, tušením smrti, ale o najzložitejších veciach hovoril s úplnou prostotou. Báseň sa našla vo vrecku saka, ktoré nosil v posledných dňoch. Jedni hovoria posledná, iní, že môže mať i veľa rokov. Asi toľko, ako dlho sa umáral tým, čo s ním bude po smrti, „kde ma zakopú“. Tie „posledné“ verše sú jeho žiadosťou – byť pochovaný v rodných Fričovciach.

„... lež veľmi spoznať chcem, čo bude potom, keď už budem nemý...“ (Brieždenie)

Stretnutia s Františkom Andraščíkom prinášali vždy zvláštnu atmosféru, často obohacovali. Dokázal otvorene formulovať svoje názory, byť svojráznym. Pomerne dávno sa utiahol do úzadia, takmer mlčal, ale rezonuje vo všetkých, ktorí ho prijali s jeho osobitosťami. 

Veľa sme mu však zostali dlžní.

 

E-mail Jána Zambora z 19. 3. 2007

Milá Gabriela,

v noci som docestoval z Ruska, takže k Tvojej recenzii Andraščíkovej knihy (ide o knihu František Andraščík: Eseje. Modrý Peter 2006, poznámka G. R.) som sa dostal až dnes (mailom ma na ňu upozornil jeden mladý básnik, ktorý mi súčasne napísal, že na základe recenzie si knihu kúpi). Ďakujem Ti. Myslím, že si to napísala veľmi dobre. Výborne si vybrala citáty z Andraščíka.

                                         Jano Zambor

 

Poznámky: Slovné predely v texte sú citáciami z reči postáv Andraščíkovej prózy Zvedavosť (1970). Informácie zo súkromného života F. Andraščíka poskytol jeho synovec Štefan Šimočko.

 

 

FRANTIŠEK ANDRAŠČÍK (1931 – 2001)

 

František Andraščík je osobnosť, ktorá bola a zostala. Bol mojím vysokoškolským učiteľom len krátko, ale pre jeho intelekt, nezvyčajnú vyžarujúcu energiu si naňho spomínam celé roky.

V psychológii existuje pojem spomienkový optimizmus. V súvislosti s Františkom Andraščíkom sú to však spomienky, ktoré nepotrebovali čas na pretavenie do optimizmu. Stretnutie s ním prinášalo človeku vždy obohatenie, zvláštnu atmosféru, ktorú dokáže vytvoriť iba umelec a nevšedný človek. Odišiel z radov živých smrteľníkov, no nepripadá mi to až také tragické. Hoci som ho naživo nestretla možno aj tri desiatky rokov, zdá sa mi stále prítomný – ako básnik i ako človek. Je to zvláštne: s mnohými sa stretávame často, denne či sporadicky, ich odchod dokáže nami otriasť. A potom azda i zabudneme. V jeho prípade je to akési iné. Prišiel, oslovil nás, otvorene sformuloval svoje názory, prejavil svoju svojráznosť, pomerne dávno sa vzdialil (utiahol) do úzadia, takmer mlčal, ale je ho počuť, ozýva sa vo všetkých, ktorí sme ho prijali s jeho osobitosťami a zvláštnosťami. Ako básnika, prozaika, literárneho kritika a esejistu. Nikdy nepatril k oficiálnym a učebnicovým autorom, jeho tvorba sa oceňuje až v súčasnosti. Veľa sme mu zostali dlžní. No obyčajne až vtedy, keď sa spomedzi nás (stratí) vytratí človek, začíname si aj vyčítať. Mohli sme pre Františka Andraščíka, pre jeho múdrosť a talent, vzácnu originalitu urobiť viac, ako sme urobili.

Lebo vo veršoch len neveľkého počtu autorov sa objavuje intelekt v takej sile ako práve uňho. Napriek tomu vždy bol mimo oficiálnej ideológie. Bol samým sebou, svoju poéziu vydoloval zo zdrojov vlastných životných skúšok, krízových situácií a utrpenia. Ťarcha jeho osamelosti, pádu do samoty a smútku dokáže zatriasť každým človekom. Zatriasla i mnou a mnohými inými, ktorí ho poznali. Jeho odchod však neotriasol bezvýchodiskovo tragicky, lebo zostal pocit, že je stále medzi nami. Tak ako doteraz.

Keď sa rozniesla správa, že umrel, tí, ktorí ho poznali, si zrazu uvedomili, že existoval. Dovtedy, odsunutý takmer do zabudnutia, nikomu „neprekážal“, nikoho takmer dvadsať rokov neiritoval, žil si svoj smutný život a my ostatní svoj. Možno sme si niekedy naňho spomenuli, ale – nenavštívili ho. Nevnucoval sa, pokojne znášal svoj údel choroby a osamotenosti.

 

„Čujeme: hučia nám vlaky do domu.

Hvízdajú, hlásia sa, či nejdem, nejdeme

                                          dakde s nimi.

Úporne rozmýšľam: nechýbam nikde nikomu?

A nikdy doteraz? Ba ani tejto zimy?

 

Nechýbam nikde nikomu tam, kde ma nikdy niet?

Búšenie v spánkoch, sny a dotyk z dávnych liet.

Kedy to prejde zas jak vlak, čo zďaleka

píska nám do domu, sužujúc človeka.“ (Úpenlivé ruky )

 

František Andraščík sa narodil 21. novembra 1931 v dedine Fričovce neďaleko Prešova. Jeho otec Ján bol roľník, matka Žofia žena v domácnosti. Bolo ich sedem detí – štyria chlapci a tri dievčatá.

 

„Som z rodu tých, ktorí nikdy nemajú ničoho nadostač,

ani šťastia, ani nešťastia, ani víchrov, ani bezvetria“. (Brieždenie)

„Sedliak som. A keby som mal trebárs panský dom,

vždy a nevyliečiteľne budem sedliakom“. (Úpenlivé ruky)

 

K svojim šiestim súrodencom, rodičom i ostatným ľuďom mal extrovertný postoj, rozdávajúci sa vzťah, dôverný kontakt. Osobitné miesto v jeho citoch však mala vždy mama, „matku som miloval najviac zo všetkých bytostí“. Ľudovú školu vychodil v rodisku, gymnázium v Prešove, slovenčinu a literárnu vedu ukončil v roku 1956 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1956 – 1959 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a od roku 1959 do roku 1967 pôsobil ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Úvod do jeho pedagogickej činnosti musel byť preňho ťažký a groteskný súčasne. So svojimi budúcimi poslucháčmi sa zoznámil ako „pedagogický dozor“ na tzv. letnej aktivite v Remetských Hámroch pri melioračných prácach. Hľadel na túto svoju povinnosť s odstupom, nadhľadom, otvorene však nič neodsudzoval, skôr ironizoval, nezasahoval do „historického vývinu“. Ako mladý asistent prijal funkciu „veliteľa“ povinnej brigády bez zjavného reptania, duchom bol kdesi inde, už vtedy v ňom dozrievali myšlienky jeho prvej básnickej zbierky Brieždenie. Pohyboval sa v rovine duchovna, a nie v materiálnej, vnímal ľudí, a nie lopaty.

Ján Zambor: „Už v debute Brieždenie (1963) sa predstavil ako básnik, ktorý v slovenských pomeroch v nezvyčajnej miere využíva pri tvorbe poézie intelekt.“

Tento zvláštny, až hanblivý človek predstúpil v jeseni pred svojich poslucháčov. Prichádzal takmer vždy neskoro, ale so stoickým pokojom. Bez kníh a papierov. Len tak, pomalým krokom, v jednoduchom obleku, v košeli bez kravaty. Sadol si a rozprával – prednášal. Pomaly, ticho, skoro monotónne, nepovedal veľa, skôr málo, ale zaujímavo. Inak ako ostatní. Svojsky. Kto ho vnímal prvý či druhý raz, mohol si myslieť, že ten človek sa producíruje, stavia sa do polohy, ktorá mu nesedí.

 

„Nemienim presúšať pred Vami diétne verše,

 preto mi prepáčte, ak je niekde v mojom

štýle chyba, lebo nemám čas byť dvakrát

 ten istý“. (Prísne ráno)

Bol to však jeho pravý obraz, jeho naozajstná poloha. Nebolo to opovrhovanie ani vystatovačnosť, bola to jeho hĺbka, úprimnosť, jeho názory na literatúru, o literatúre.

 

„Manifestujem krásu slov, ale

preberajte ich, ako gazdiná

preberá hrach a červivé

odhoďte nabok.

               Nech vám

neprekáža pobožnosť oslov upadajúcich

v extáze do jednostrannosti autorít.

Manifestujte celok človeka, aby báseň

bola súhrnom jeho schopností, ale

jeho vlastnosti cúďte. Fantázii dajte

vzlietnuť zo svojej dlane, ale rozumne

riaďte jej let, lebo už v 46. roku

povedal Tristan Tzara, a práve on,

rozpamätajte sa, práve on, že v rozumovej

činnosti je zárodok básne.

                    A potom

si pripomeňte fantáziu vied a ako

vznikla prvá personifikácia v duši

bezduchého pračloveka.

Múdra fantázia dá vzniknúť básni, kým

hlúpa splodí

rozptýlených bláznov. Tí

najprv civejú na vráta ako známe

teľa, a potom, aby

                   NEBOLI  SMIEŠNI,

uvoľnia svoju cestu tak, že im

                   DAJÚ  VZLIETNUŤ“. (Prísne ráno)

 

Vnímal svojich poslucháčov ako ľudsky seberovných, vedel si s nimi posedieť, porozprávať i vypiť. Rád debatoval, i do hlbokej noci. Bolo si treba naňho zvyknúť, pretože dokázal byť aj kritický, ba priam zraňujúco ironický. Spravidla vždy v mene veci: v mene pravdy, filozofie, literatúry.

„Verte mi, jedinou správnou vecou je alkohol. Vzniká čistý z hnitia, kým všetko ostatné takto zaniká. Je symbolom večnosti.“

 

Aby sa nezdalo, že bol len akýmsi podivínom, treba uviesť, že sa dokázal držať aj pri zemi, nelietal len v oblakoch. So študentmi prešovskej filozofickej fakulty pripravil niekoľko pásiem poézie. V nich zhodou okolností účinkoval aj budúci zakladateľ neskôr úspešného študentského Divadielka poézie pri FF UPJŠ v Prešove – Karol Horák. A tak vlastne Františkovi Andraščíkovi patrí rola priekopníka tohto typu divadla (prinajmenšom na východnom Slovensku).

Býval skromne, v jednej izbe starého vysokoškolského internátu v Prešove. Na spánok mu stačila, väčšinu času trávil na fakulte, alebo častejšie na prešovských uliciach či v kaviarňach. Hľadal ľudí, spriaznené duše.

 

„Určite aj Vy niekedy spozorujete, že už

nemôžete bývať tam, kde bývate, lebo

všetko sa Vám v izbe stalo cudzím, aj posledný

špendlík Vás vyháňa preč. A tak ak máte

šťastie, nájdete si novú izbičku, v ktorej sa zase

budete cítiť zle, ale predsa si nahovoríte,

že už je to lepšie. Márne však, lebo nepochybne

 raz zistíte, že Vám ktosi chýba.“ (Prísne ráno)

 

Mnohým nevyhovoval, odvracali sa od neho, akoby im bol nastavoval zrkadlo ich nedostatkov. Pretože treba priznať – v diskusiách a polemikách víťazil. Pôsobil však aj vtedy skromne, okrem možno vety, ktorú často opakoval vo chvíľach dlhých večerných či nočných debát: Múdrosť, prosto, sa treba učiť u Františka Andraščíka. Múdrosť sa prejavuje aj v jeho poézii. To nie sú len obrazy, to je veda.

Ján Zambor: „Andraščík sa usiluje o mysliacu, poznávateľsky bohatú poéziu, o poéziu, ktorá je predovšetkým plodom práce intelektu, intelektuálnym výkonom. To však neznamená, že sa zrieka zmyslovosti, zmyslovej metafory.“ 

 

V roku 1967 musel z prešovskej filozofickej fakulty odísť. Podľa niektorých indícií išlo o obvinenie, že študentom neprednáša v duchu marxizmu-leninizmu. Svoju úlohu tu podistým zohralo aj to, že František Andraščík svojím životným štýlom, názormi i videním sveta nezodpovedal predstave socialistického vysokoškolského učiteľa. Nie je ničím zvláštnym, že takýto typ človeka priťahoval pozornosť ŠtB. Niekoľko ráz sa sám sťažoval, že ho vypočúvali. 24. októbra 1971 bol rozhodnutím výboru Zväzu slovenských spisovateľov vylúčený zo zväzu. Malo to byť preto, že odmietol podpísať rezolúciu, ktorá vyjadrovala bezvýhradnú podporu KSČ. Neučinil tak ani po osobnej intervencii svojho priateľa a vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka.

 

 

Prešov 21. 3. 1990

Vážení páni spisovatelia,

 

Vy, práve tak dobre ako ja, viete, že ja som nerehabilitovateľný. Najmä od roku 1963, keď Rudé právo tak honosne sa opýtalo v redakčnom článku, či mi už marxizmus nestačí, čoraz viac a výraznejšie som si uvedomoval a chápal, že mi veru nestačí. Ale už dávno viem, že mi nestačí ani žiadna iná ideológia, ktorá čím je „svätejšia“, tým je, podľa mňa, absurdnejšia.

Myslím si, že najmenej desaťtisíc rokov už existuje bez prestania len jeden-jediný spoločenský „poriadok“, a to – otrokárstvo dedične privilegovaných za pomoci viac alebo menej sociálne zvýhodnených vrstiev hajdušských, ktorým podľa potrieb kde-tam a kedy vymieňajú uniformy a uniformity i psychológiu fráz a vždy tých istých činov aj symboliku farieb a znakov. A to je všetko. Teraz však k veci:

Spôsob, akým strašne sa trýznili a trýznia, je prostý. Na účet prírody vymysleli chorobu (psychickú) začiatkom tohto storočia vo Viedni, lebo predtým tento svoj spôsob a možnosť (technickú) nazývali ináč. Ale pre mocenskú medzihru 20. storočia potrebovali „osvietenejší“ pojem.

Ale dosť k tomu. Zo ZSS ma vylúčili, keď som pri reorganizácii po roku 1968 nepodpísal vyhlásenie o „bezvýhradnom“ podporovaní politiky KSČ. Horko-ťažko som odvtedy vydal roku 1985 zbierku básní Úpenlivé ruky a roku 1990 zbierku Svetadiel Tabu. Nebol som nikdy ani nebudem disidentom, preto aj vydanie mojich veršov (tiež roku 1985 – alebo 6?) vo vtedajšej NSR zapadlo prachom. Ani „nežná revolúcia“ mi nepomohla.

Mne sa nedá pomôcť.  

František Andraščík

 

 

Štefan Šimočko: „Odporovalo to totiž jeho názorom o slobode básnickej tvorby a slobode indivídua vôbec. Nikdy sa však nepovažoval za disidenta a pred rokom 1989 i po ňom rovnako odmietal slúžiť červeným, čiernym, modrým i strakatým. Zásadne odmietal paktovať s mocnými tohto sveta, nepatril k tzv. dvorným básnikom.“

 

„Chce sa mi rozprávať, čokoľvek a komukoľvek, akoby slová, ktoré by som vypovedal, mali moc puta, akoby mohli rozbiť škrupinu môjho maličkého, osamelého vesmíru“

 

Fedor Matejov: „Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov choroba spolu s politickou nepriazňou vyradili Františka Andraščíka z literárneho života, a tak sa jeho životný príbeh pripodobnil básnickému osudu Jána Stacha alebo Jána Ondruša, ktorí akoby za rimbaudovské rozrušovanie zmyslov, za totálne tvorivé nasadenie platili neskôr životnými nehodami, chorobou a izoláciou.“

 

V období, keď nemohol publikovať, sa popri literárnej tvorbe venoval aj rezbárstvu. Obyčajným vreckovým nožíkom vystrúhal z lipového dreva kolekciu desiatich podobizní žien, matiek a mileniek. Všetky rozdal príbuzným.

 

„Sme fontány samých seba.

V prúdoch pršíme hore

vzdušnú perleť tela.

Ó, čo sme sa natrpeli,

pokiaľ hore sa stalo dole

v každom zmysle.

Denne pršíme k mliečnej dráhe,

bez nás je smutná.

Naše tváre tam rozsvecujú polnočné hviezdy.“ (Zaklínanie)

 

„Ľudia ma vykoľajujú, neviem byť ani s nimi, ani bez nich.“

 

V roku 1967 odišiel do invalidného dôchodku a žil vo svojich rodných Fričovciach.

 

„Nesvoj kráčam ulicami:

kam ja mám ísť a čo so sebou vziať,

kam, až kam

za svojimi horami,

za svojimi lúkami,

za svojimi vtákmi zvedavými.

Kam ja mám ísť

a čo so sebou vziať...“ (Úpenlivé ruky)

    

Nevzal si nič, len svoj tradičný starý kufor a „ťarchu osamoteného ľudského bytia“.

 

„Otázka sebaprojektu a jeho krachu, ako ju nastolil existencializmus, mi vždy naznačovala čosi o zámernosti, akoby to malo voľačo spoločného s heglovským rozmyslom, akoby to bol múdry donucovací prostriedok vesmíru, aby sme neupadli do sebauspokojenia. Neodvažujem sa však odpovedať na otázku, či tým nepreceňujem postavenie človeka. Nešťastie je v tom, že sa to dotýka aj lásky.“ (Prísne ráno)

 

Vo Fričovciach, v opustenosti túžil po obnove kontaktu s prírodou a priateľmi. Príroda sa mu stala priestorom stability a harmónie, pomáhala mu do istej miery vyrovnávať sa s krízou, do ktorej sa dostal v svojom osamotení a chorobe. Vo veršoch, ktoré vznikali v rodnej dedine, tematizuje vzťah človeka a prírody, jeho lyrický hrdina, on sám je spätý s prírodným svetom. A hoci takto sebauspokojujúco, predsa len zaznievajú v jeho veršoch predstavy o smrti ako fenoméne vyslobodenia.

 

„Slnečno. Konečne slnečno.

Hrebienok hory čneje spoza domov.

Vždy keď je daždivo, chce sa ísť na večnosť,

keď je však slnečno, tak dakde domov.“ (Úpenlivé ruky)

    

Zdravotné problémy a doba, keď sa od neho často aj blízki priatelia odvrátili, stránili sa ho zo strachu, uvrhli básnika do zabudnutia, do nútenej samoty.

 

 

Prešov 11. 1. 1990

Vážení páni spisovatelia,

 

oznamujem Vám aj listom, že pre chorobu sa nezúčastním riadneho zjazdu SSS dňa 18. a 19. 1. 1990. Ja som už vyše dvoch rokov nebol ani na jediný krok vonku z bytu. A okrem toho presne viem, že na zemeguli niet nijakej ideológie ani organizácie, či veľkej, „svetovej“ alebo „záhumienkovej“, s ktorými by som mohol súhlasiť. Všetko je to len strašná tragikomická – zločinecká grimasa – minulosť, súčasnosť i budúcnosť.

Pokiaľ vládzem, snažím sa o tom zo svojho hľadiska aspoň čo-to napísať vo svojich knižočkách. Pokiaľ je mi to dovolené a možné aspoň ako-tak.

František Andraščík

P. S. V materiáloch o zjazde ani na meno mi neviete prísť!

 

 

„Míňajú sa ľudia nášho detstva,

hneď ten, hneď onen

platný peniaz sa stratí.

Mince tvárí tak mi ušli

z rovín pamäti.

Svet nášho detstva farbí sa

čiernou krvou zabúdania.

A strach nezaháľa v nikom.

Starci v pokľaku sa domáhajú raja,

kým ja

žijem v jadre búrky,

pri muzike vyčkávania.

Spojíme ešte šírky s výškami? (Úpenlivé ruky)

 

„Pamäť je slabá. Pomáhame jej mnohými vecami, ale napriek tomu nám vyprázdňuje priestor minulosti, aby sme ho osídlili svojou predstavivosťou.“

 

Jedného dňa, po smrti otca presvedčili vtedajší funkcionári miestneho národného výboru Andraščíkovu matku, aby predala dom vo Fričovciach. Na jeho mieste je dnes obchodné stredisko, krčma a kultúrny dom.

 

„Dom si ľahol.

Kto v ňom žil, už inde žije.

Dakde inde,

svojím domom opustený.

Dom si ľahol

na zem. Tak tam leží,

úbožiatko, starým dvorom obkľúčený.

Čierna baza ho tam trochu

pochováva. Trochu plače

veľkým kvetom...

Detské lásky naše verné

prikuté sú k tomu domu.

Detské lásky naše verné

pach rumovísk dostávajú.

Čo z nás bude,

opustených...“ (Úpenlivé ruky)

    

On, ktorý v svojej tvorbe takmer personifikoval prírodu, sa zrazu na dlhé roky ocitol v dvojizbovom panelákovom byte na jednom prešovskom sídlisku. Vždy ho považoval za klietku, za väzenie. V Prešove býval s matkou a sestrou od roku 1976 až do svojej smrti. Srdcové problémy sa zintenzívnili, nemohol sa venovať ani rezbárstvu, tvoril „do šuplíka“. Po takmer dvadsiatich rokoch od vydania zbierky Rekviem za živým (1967) ozval sa roku 1985 zbierkou Úpenlivé ruky.

 

„Sme unavení ako tragický herec svojím postavením vo vesmíre, preto sa snažíme nachádzať doping zábavy a máme náklonnosť takto chápať aj poéziu, ale ja som vždy veril, že treba, aby niekto videl seba aj svet, v ktorom žije, správne. Táto viera ma privádza naspäť na javisko.“ (Prísne ráno)

 

Fedor Matejov: „V žánrovom amalgáme prírodnej a úvahovej lyriky pomenoval svoju autentickú situáciu – telesnú a duševnú bolesť, hľadanie úľavy v prírode a spomienkach.“

Ján Zambor: „Úpenlivé ruky sú lyricky najintenzívnejšou autorovou knihou a jednou z najväčších básnických kníh slovenskej poézie osemdesiatych rokov.“

V ťažkej, skoro bezvýchodiskovej situácii si našiel predsa len (popri literárnej tvorbe) činnosť, ktorá ho odpútavala od ťaživých myšlienok. Znie to divne, ale – dokázal variť, hostil a udivoval svojich blízkych i vzdialenejších príbuzných, ktorí ho navštevovali cez sviatky, výbornými jedlami pripravenými podľa vlastných receptov.

 

„No hoci prúdi vo mne podzemná rieka trápení a smútku,

ja plný blaženosti sa kochám v tvaroch, farbách, vôňach sveta.“ (Brieždenie)

 

Rozpamätúvať sa na Františka Andraščíka je jednoduché i náročné zároveň. Svojím postojom k svetu, svojimi sentenciami bol výrazný, názormi na poéziu hĺbavý, kritický až odvážny. O literatúre, osobitne o poézii, o vzťahu poézie a filozofie, avantgardy a súčasnosti sa vyjadroval v mnohých esejach a literárnych kritikách.

Hana Valcerová-Bacigálová: „Svojrázny slovenský existencialistický básnik – filozof z Fričoviec medzi Braniskom a Prešovom, prenasledovaný pocitom ohrozenia človeka 20. storočia, sa pohybuje v krajných polohách: všetko alebo nič, poznanie i za cenu krajnej dezilúzie. Dospieva k vytvoreniu žánru eseje, ktorá mu slúži na definovanie procesu tvorby a situácie jednotlivca v súčasnosti a v historickom kontexte. Myšlienkovou náročnosťou patrí k vrcholným výkonom tohto žánru v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.“

 

František Andraščík bol nielen básnik, literárny kritik, esejista, ale aj kultivovaný filozof, ktorý sa pohyboval od Platóna po Kierkegaarda, od Hegla po Camusa. Nazrime aspoň do niektorých jeho názorov, vyjadrených v esejach:

„Keď si básnik už nemá čo objasniť zo samého seba, keď sa úplne duševne sformoval, prestáva obyčajne písať poéziu. Lebo poézia je proces objasňovania si samého seba, svojho vzťahu k svetu. Najväčším tajomstvom pre básnika je, hádam, jeho vlastná duša.“ (Poézia a básnik).

„Nevieme, čo je to poézia, ale ak pocítime svoju existenciu zoči-voči smrti a láske a podobným základným skutočnostiam ako metaforu, všetko, čo vtedy vypovieme, je poéziou.“ (Lesk a bieda poézie)

„Dnes všetci túžime po tom, aby sme boli kultivovaní, je to už masovo rozšírená pliaga, ktorá zvádza k manieram, pretvárke a násiliu na vlastnej psychike. Intelektuálnosť je mohutným zdrojom emocionality. Clivota, súcit sú banálne, ak nie sú intelektuálneho pôvodu.“ (O sentimentalite a kultivovanosti).

 

Asi mesiac pred básnikovou smrťou prišiel do jeho prešovského bytu kuriér z Budapešti. Priniesol publikáciu Straelener Manuskripte – výber z básnickej tvorby desiatich autorov z desiatich európskych krajín. Slovensko v nej reprezentujú práve Andraščíkove verše. Básnik, strápený už chorobou, na knihu takmer nezareagoval, pre jeho príbuzných zostala záhadou, akýmsi symbolom, poslednou poctou Františkovi Andraščíkovi zo sveta.

Štefan Šimočko: „Rozhodne nielen preto prekročila Andraščíkova poézia hranice slovenského časopriestoru. A ako vnímal vydanie svojich kníh v minulosti? Vždy sa tešil, pochválil sa príbuzným, dokonca občas recitoval zo svojej poézie pri rodinných oslavách.“

Ladislav Šimon: „Vnímal ako básnik, žil ako básnik a vytváral pre ostatných jedinečný svet poézie, výpoveď o svete, jeho čistých prameňoch i ničivých prúdoch. Krása veršov, ktorú môžeme vnímať, je vykúpená utrpením.“

 

„Vedel som už definitívne, že môj život je provizórny. Vedel som, že ustavičné úsilie zmeniť čosi, nejako uniknúť spôsobu svojho života stáva sa nevedomky úsilím uniknúť sebe samému, svojej podstate“

 

Možno sa to zdá neuveriteľné, ale zohnať hocijakú fotografiu Františka Andraščíka je nemožné. Nemajú ich ani jeho najbližší príbuzní. Nechcel sa dať fotografovať. Existuje len jeden portrét, ktorý sa objavuje všade, kde „bolo treba“ vidieť, ako vyzeral. Absencia fotografií vyjadruje básnikov postoj k tomu, čo je menlivé a pominuteľné. Akoby ním hovoril, že nechcel zanechať svoju podobu fyzickú, ale duchovnú. Ostal po ňom obraz jeho vnútorného sveta – v jeho veršoch i v spomienkach tých, ktorí ho poznali. A je to neporovnateľne viac než desiatky vydarených fotografií a portrétov. František Andraščík zostal i bez týchto prejavov.

Aký bol? Postavou nižší (duchom vysoký), mal pomalú chôdzu (rýchlo myslel), čierne vlasy, polemické názory, ktoré často posúvali jeho spolubesedníkov dopredu, citlivé srdce, čo nedával najavo (iba v svojej poézii). A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Jednoducho – človek plný protikladov, no v podstate smerujúci k syntéze ľudského bytia, jeho zmyslu, k potrebe kladného vzťahu ku všetkému, čo človeka obklopuje, najmä k tomu druhému človeku. Túžil po takýchto vzťahoch, a nedostávalo sa mu ich. Zostal zavretý v svojom úpornom úsilí nájsť tú brzdu, ktorá bráni ľuďom otvoriť sa pre dobro.

Zomrel 5. apríla 2001 v prešovskej nemocnici, pochovaný bol 7. apríla v rodných Fričovciach. Keď 4. apríla po nekonečnom prehováraní príbuzných sa dal odviezť do nemocnice, hovoril si: Poležím si dlho. V nemocnici si poležal zhruba 24 hodín. Fyzické srdce prestalo pracovať. Na pohrebe, presnejšie na kare, jeho najmladší brat sugestívne prečítal a interpretoval poeticky ladený text, ktorý označil za poslednú báseň Františka Andraščíka. Verše sú vďakyvzdaním prírode a človeku, tušením smrti, ale o najzložitejších veciach hovoril s úplnou prostotou. Báseň sa našla vo vrecku saka, ktoré nosil v posledných dňoch. Jedni hovoria posledná, iní, že môže mať i veľa rokov. Asi toľko, ako dlho sa umáral tým, čo s ním bude po smrti, „kde ma zakopú“. Tie „posledné“ verše sú jeho žiadosťou – byť pochovaný v rodných Fričovciach.

„... lež veľmi spoznať chcem, čo bude potom, keď už budem nemý...“ (Brieždenie)

Stretnutia s Františkom Andraščíkom prinášali vždy zvláštnu atmosféru, často obohacovali. Dokázal otvorene formulovať svoje názory, byť svojráznym. Pomerne dávno sa utiahol do úzadia, takmer mlčal, ale rezonuje vo všetkých, ktorí ho prijali s jeho osobitosťami. 

Veľa sme mu však zostali dlžní.

 

E-mail Jána Zambora z 19. 3. 2007

Milá Gabriela,

v noci som docestoval z Ruska, takže k Tvojej recenzii Andraščíkovej knihy (ide o knihu František Andraščík: Eseje. Modrý Peter 2006, poznámka G. R.) som sa dostal až dnes (mailom ma na ňu upozornil jeden mladý básnik, ktorý mi súčasne napísal, že na základe recenzie si knihu kúpi). Ďakujem Ti. Myslím, že si to napísala veľmi dobre. Výborne si vybrala citáty z Andraščíka.

                                         Jano Zambor

 

Poznámky: Slovné predely v texte sú citáciami z reči postáv Andraščíkovej prózy Zvedavosť (1970). Informácie zo súkromného života F. Andraščíka poskytol jeho synovec Štefan Šimočko.