Vyhľadávanie
Boj
Videl, ako sa ktosi mátožne pomaly prevaľuje v mláke. Ešte stále pršalo. V duchu klial a spod šuštiacej kapucne pozeral na obloky domov, stojacich po oboch stra- nách ulice, nevidel za nimi nič, kvapky stekali dolu sklom a ten v mláke slabým hlasom, tíško, nástojčivo dychčal o pomoc, pomoc, dychčal, ale celkom tíško, nevládal, sako i pokrčené nohavice, vyhrnuté temer ku kolenám, mal zababrané riedkym blatom a drobné zrnká čohosi ako štrk sa mu prilepili na kožu dlaní a na líca.
Videl ležiaceho a v duchu stále klial. Pochopil, že te- raz nemožno cúvnuť, nemožno sa tváriť, že si človeka nevšimol, lebo toho v tej mláke isto sledujú všetci spoza okien, veď to, že on ich za tými mokrými sklami nevidí, ešte nie je dôkaz bezpečnej nepozorovanosti... Stonajúci napriahol ruku z mláky a neurčito zamával. Zohol sa k nemu:
Predklonený pocítil, ako chlap pod ním strašne páchne, smrdí blatom, dažďovou vodou a asi aj starobou. Vtom sa otvorili dvere blízkeho domu a vysunula sa tvár i celá žena v akýchsi tuctových teplákoch. Že- na sa preskakujúcim hlasom opýtala:
Už si teda mohol byť istý (istý si mohol byť aj predtým): pozorujú ho. A za čo ho majú? Za blázna. Vedel, že tú ženu nesmie pokladať za svojho spojenca, patrila predsa k tamtým, patrila k oblokom, hoci svojím poči- nom stratila anonymitu. Usmial sa a do dažďa zavolal:
Žena zmizla. Bol si istý, že vkĺzla za záclonu, zvedavá. Sklonil sa ešte nižšie ku stonajúcemu, neobratne (večne táto neobratnosť!) ho uchopil pod pazuchami a pokúšal sa postaviť ho, pričom krv cŕkajúca z opilcovho ucha kvapkala na rukáv bledomodrej vetrovky, nebolo času utierať ju, opilec mu bezvládne visel na rukách a bol ťažký, poriadne ťažký, musel ho pustiť, neznáma sila (gravitácia?) chlapa vliekla krížom cez cestu, padol naznak a narazil hlavou na obrubník – te- raz vydýchne, umrie, skonštatoval záchranca s krva- vými prstami. Načo sa mocujem, pomyslel si potom, pred ich vyvalenými očami, so sprostým opilcom v nedeľu popoludní, obývačky s televízormi, ale hlavne s divákmi čakajú na divadielko, prosím, bavte sa, tu ma máte, a tento zmrd pri obrubníku v rýchlo tečúcom prúde vlažnej dažďovej vody opäť vystiera pa- prče, má svetlé oči, teraz zakalené, prosí nimi, ale aj ústami, tými skoro celkom zreteľne hovorí:
Prevalí sa na bok, siahne si do zadného vrecka, za- babre dvadsaťkorunáčku, žmolí ju, znovu sa prevráti, krv tečie z ucha, vlasy zlepené, ruka zasa vo vzduchu, s bankovkou:
Zamračený stál bezradne. Cítil pohľady. Prečo, do- boha? Vôbec si ho nevšimnúť – to mal urobiť! Vlastne neurobiť nič – nevšimnúť si – to je nič, ktoré mal urobiť! To, to, ale bál sa, vedel predsa, že ho vidia: čo by povedali? Čo by, kurva, povedali? A potom, keby povedali, keby sa rozchýrilo, ako sa správal, ako sa zacho- val, nepomohol, odišiel, ľahostajne, bezcitne, lenže nie preto tu teraz váha, že by bol nejaký ľahostajný!
Chytil zmrda za rukáv. Sklopil zrak, roztriaslo ho, lebo ten ležiaci už krvácal aj z temena, nie veľmi, ale mlá- ku prefarbil na červeno, preto teraz zaváhal, lebo tušil, aký bude nešikovný, ako babrácky si bude počínať, a keď opilca náhodou predsa len postaví, neudrží ho a tento mu vypadne, zraní sa, veď zrejme už predtým bol vážne zranený, nejako vnútorne, ťažko, pohybom mu možno len ublížiť, a aj toto všetci uvidia, ako neodborným, amatérskym zásahom... Sekundy bežali, stál, premoknutý, v miernom predklone:
Cítil, že sa ho zmocňuje panika, všetko pokazil, vedel, že všetko pokazil.
Ležiaci sa prevalil. Uchopil ho pod lakťom, proboval nadvihnúť, ale chlap pravým ramenom objal kmeň stromu, nechcel sa pustiť:
Chcel ho násilím oddrapiť od rastliny, ale nepodari- lo sa. Chlap zaprosil:
Partizánska štrnásť? Myksľoval ním. Tak, povedal si potom náhle, kopol do ležiaceho – to sa mu ľahko kopalo – vzpriamil sa a vykročil preč od opilca, už to- ho bolo dosť, už urobil všetko, čo vedel, to by obloky mali uznať, snažil sa, a dovedna nič nedokázal, musia prísť iní, on to vzdáva (Kafka), teniskami čľupol do mláky, šiel prudko, nedbal, kam stúpa, videli ste teda, obloky, videli ste, ako som zlyhal, chcel som pomôcť, ale zlyhal som, teraz už naozaj treba volať sanitku, najprv bol ten chudák iba opitý, a teraz už má rozbitú hlavu a možno aj vnútorné krvácanie a naveky krutú spomienku, hoci možno dúfať, že v okamihu na všet- ko zabudne alebo rovno umrie, zostal pri obrubníku v krvi, blate a špine, hoci Partizánska nie je príliš ďaleko, ale kto a ako by ho ta dopravil, nikto, nijako, čiže nijako sme nepomohli človeku v núdzi, ľutujem, nedá sa, neviem, nedokážem, áno, takto pomohol, to je jeho spôsob pomoci.
Náhle nemal kam ísť.
Pôvodne, vtedy, keď vychádzal z bytu, mal v úmysle navštíviť priateľa, lenže po predchádzajúcich udalostiach by nedokázal pokojne chlipkať koňak a hovoriť o práci či ženách, stále by pred sebou videl opilcovu tvár a krvavé fľaky na rukáve svojej vetrovky, nedoká- zal by pred priateľom zatajiť, čo sa prihodilo, a bál sa, že priateľ by ho vysmial a napokon by ho ešte prinútil vrátiť sa a šli by spoločne zodvihnúť starého chlapa, a toto naozaj odmietal, nechcel sa vrátiť, nechcel sa nechať pozorovať a nechcel znovu cítiť opilcove dlane na svojom stehne a vidieť jeho ospravedlňujúci, skoro hanblivý úsmev, ktorým akoby ležiaci naznačoval, prepáčte, viem, že som na ťarchu, viem, je to všetko slizké, odporné, smradľavé, slovom, ten človek sa hanbil, ale on sám sa hanbí ešte viac, lebo jeden opilec sa vlastne ani nemá za čo hanbiť, pije, pije, opije sa, spadne, nevie vstať, to je normálne, lenže on – on hlúpo zlyhal, zasahoval do deja, pokúšal sa o čosi relatív- ne jednoduché, a predsa to nevyšlo, nepomohol staršiemu pánovi, nedopravil ho domov. Pre toto nemal kam ísť, nuž ale dočerta s takou nedeľou, dočerta so všetkým!
Zastavil sa, oprel sa. Bolo tam akési klzké zábradlie, spoza ktorého sa na neho vyceril pes. Odskočil, nohy sa mu zamotali, len-len že nespadol. Mal by sa vrátiť domov. Domov? Vrátiť sa? Priložil si v úľaku dlaň na ústa – ako sa dostane domov?! Márnosť, veď nedokáže prejsť popri tom onom... Popri tom ležiacom! Musí v tom nečase počkať, kým... kým... kým opilca neodvlečú, lenže kto, kto to urobí? Kto opustí uspávajúce prítmie obývačky a vyteperí sa do dažďa, kto takto netakticky prizná, že po celý čas stál za záclonou a nečinne sledoval zápas opitého človeka o rovnováhu, o pohyb vpred, o kroky! Nadobudol presvedčenie, že ani tú sanitku nezavolajú. Ak sa chcel dostať domov a pritom nenaďabiť na opitého chlapa, musel čosi urobiť on sám – a tento fakt ho odrazu prestal desiť! V tom okamihu už presne vedel, čo podnikne: Jednoducho pôjde na Partizánsku ulicu, zazvoní pri čísle štrnásť a požiada obyvateľov toho domu, aby si vyzdvihli svojho príbuzného, manžela alebo otca alebo hoci aj brata, aby ho prosto odstránili z verejného priestranstva. To, že takéto riešenie vôbec vyhútal, naplnilo ho akousi zvláštnou istotou a sebadôverou, bolo to čosi ako víťazstvo, ako prvý mimovoľný posun z tmy kamsi ku svetlu.
Stiahol si kapucňu hlbšie do očí, kvapky dažďa vkĺzli za golier, šteklili, kráčal, kráčal niekoľko minút, sledoval názvy ulíc a čísla na malých lesklých tabuľkách, aby po štvrťhodine naostatok dorazil na hľadané miesto a stisol zvonček. Čakal, ale nič sa nedialo. Vyskúšal kľučku, poodchýlil bránku.
Dvor bol vysypaný drobným štrkom. Uvidel postavy ako veľké nemotorné chrobáky. Prevaľovali sa, hmýrili v úzkom obdĺžniku medzi stenami. Plazili sa, chodili po štyroch. Chrchľali. Uprostred neveľkého priestoru, zaplneného bytosťami, nachádzala sa veľká páchnuca hŕba tiel, trčali z nej končatiny, niektoré sa hýbali, iné boli meravé, tie celkom naspodku pôsobili tak trochu ako svetlosivé konáre. Mnohé z postáv – možno všetky – sa zrejme pokúšali vstať. Ovzdušie vo dvore bolo doslova zelektrizované, nabité výparmi a ťažkou, akoby pridusenou energiou tohto nekoneč-ného zápasu.
Jeden z tvorov pozrel smerom k bránke.
